alt : header1.swf



Thu09192019

Posledná aktualizácia07:52:39

Zoltán Bárkányi Valkán: Záhradkári

barkzah1Účtovník Jozef Horár sa aj bez opytovania dozvedel, že sa ide na návštevu k synovcovi na chatu. Ihneď mu prišlo na um, že pri synovcovej chate v parádnej prešovni pod stropom visia perfektne vyúdené šunky, voňavé klobásy a vo vnútri chladnej pivnice sa zoraďujú dubové sudy so znamenitým domácim vínkom...

Čaro záhradky

Mzdový účtovník, Jozef Horár, sa už v stredu na pracovisku cítil až natoľko vyčerpaný a zmorený, že nahlas presviedčal kolegov: nie si je istý, či sa soboty vôbec dožije. Pľul na nebesá, vulgárne nadával na svojich nadriadených: vraj nemajú zmilovanie a zavše mu navalia toľko roboty, čo sa v pracovnom čase ani nedá zvládnuť, alebo len veľmi ťažko.

- Práca šľachtí človeka, ale od roboty aj kone kapú, - šíril svoju životnú filozofiu. - Ale nech to čert vezme! - dodával zavše. - Nič sa nebojte, v sobotu na chate, v tichej záhradke si s manželkou poriadne oddýchneme.

Jozef Horár v piatok predpoludním prezradil kolegom, že manželka už zaránky odcestovala na chatu, aby navarila, napiekla a všetko prichystala, čo len treba k bezstarostnému víkendu. V sobotu a nedeľu nikým a ničím nerušení chcú na čerstvom vzduchu vychutnávať neopakovateľné zážitky z pohľadov na barkzah2prekrásnu prírodu a započúvať sa aj do jej hlbokého ticha.

Mzdovému účtovníkovi neuniklo, že kolegovia spoza papierov závistlivo žmurkali na neho a strojeným úsmevom ho nabádali, aby si tam na záhradke len poriadne oddýchol a nemyslel na nič zlé, hlavne nie na prácu.

Jozef Horár v piatok podvečer vo veselej nálade, so širokým úsmevom na tvári vstúpil do chatky:

- Doniesol som aj dve fľaše vína, červené aj biele, - položil tašku na posteľ. - Biele vypime teraz a červené si nechajme na zajtra, - navrhol manželke.

- Nemysli, že ja ťa tu vyčkávam iba s kuracím paprikášom a bez vínka, na sucho, - usmiala sa manželka.

- Tak na čo ešte čakáme? Do toho! - zvolal účtovník veselo.

Kurací paprikáš chutil ako keď už dva dni nemáš nič v ústach. Statočne ho zalievali aj bielym vínečkom. Len čo bola fľaša prázdna, došla im slina aj na červené a Horár bez rozpakov otvoril aj druhú. Horárovci sa cítili skvele. Jedli, pili, nelenili. A keď sa pomaličky prepracovali aj druhej fľaštičke na dno, začali sa bez zábran oblapkávať. Ani sami nevedeli, kedy a ako sa dostali do postele. Jedno je isté: ráno ešte nepohltilo šero noci, keď silné búchanie na dverách ich našlo spolu v tuhom objatí na jednej posteli.

- Kto to už máta? Ešte je noc. - Horár vyplašene vyskočil z lôžka ako vystrelený.

- Jožko, hoď na seba niečo, nech nám neuletí - rozchichotala sa manželka. - Čo ak pred dvermi stojí nejaká krásavica a ulakomí sa ti naň?

barkzah3Muž si natiahol nohavice pyžama a žena si obliekla nočnú košeľu.

- Moment, už idem! - ozval sa mrzuto Horár.

- Sedmospáči, že vám nie je hanba! Slnko vám prepáli brucho a vy si spíte ako dudok!

Jozef Horár zbledol. Podľa hlasu spoza dverí si bol istý, že je tu vedúci učtárne. Bude to bezpochyby Ján Baran, jeho šéf. Ale kde by sa tu vzal? Do riti, kto ho sem pozval? Ja určite nie, dumal rozladene. Otvoril dvere a nemýlil sa: stál pred ním skutočne Baran, verný svojmu širokému úsmevu na tvári a popri ňom prešľapovala na mieste jeho nápadne bacuľatá manželka. Jej veľké, nepokojné prsia a krásne formovaný pevný zadok nikdy neobišiel bez patričného povšimnutia.

- Vari len sme vás nevyrušili? Či áno? - zabľačal Baran. - Že máte chuť v takejto horúčave pelešiť sa!

Na tvárach hrali rozpačité úsmevy, no Horár sa tváril, akoby ani nebol počul Baranove slová. Bacuľka zachraňovala situáciu. Keď záhradkár celé privítanie odbavil stručne a vecne ako pocestných bez prístrešia, bola už pri ňom a prekvapujúco ona podávala jemu koketne ruku.

- A môžeme si tam sadnúť pod starým orechom, - povedal Horár už celkom vľúdne a ruka v ruke s atraktívnou návštevníčkou zamieril k veteránovi stromov svojej záhrady. - Príde aj Amálka, moja žena, tá si tu gazduje, - pokračoval zdvorilo. - Prepáčte, vnútri ešte máme neporiadok, nestihli sme...

barkzah4- Ale stihli! - opravila informáciu svojho muža pani Horárová, ktorá prišla Baranovcov pozdraviť už s horúcou kávičkou. - Občerstvenie nás tiež očakáva dnu pri stole, môžeme sa spolu aj naraňajkovať...

-- Sme po raňajkách, občerstvením, ktoré sa neodmieta, by bolo dobre vychladené vínečko bílé, - zanôtil hosť.

Takto šéfa učtárne nepoznajú, pomyslel si Horár a hneď aj zareagoval:

- Máš recht, Janko, - súhlasil. - Bude hneď, ako vravíš. Je to najlepší nápad, ktorý som dnes počul, - trúfol si podpichnúť šéfa.

- Vy lichotník, - zareagovala miesto muža jeho polovička a dobrá diplomatka. Potom ubezpečovala hostiteľov, že prišli iba na chvíľku, nechcú dlho vyrušovať, lebo majú navštíviť ešte dvoch manželových priateľov.

- Aká škoda, mohli ste ešte ostať a poobedovať s nami, - pozýval Horár už zo slušnosti a hlavne s úmyslom ukázať sa pekným.

O chvíľu pán hlavný účtovník aj s manželkou usilovne natrhali do svojich sáčkov maliny, egreše, a keď Horárová pobadala ich záujem aj o čerstvú zeleninu, nabalila ich aj reďkovkou, cibuľkou, mrkvou a inými plodmi zo zeleninovej záhradky.

Horára šlo poraziť. Keď sa Baranovci konečne rozlúčili spokojní s hostiteľmi, bolo už poludnie, čas obeda. Im sa však na jedlo neprišlo ani pomyslieť. Znechutení a rozladení z nepozvanej návštevy ľahli si oddychovať na ležadlá pod orechom. Len-len že nezaspali, keď spoza bránky na nich zakričal Horárov brat so svojou manželkou a dvoma dospelými dcérami. Novoprišelci neostali dlho, pojedli, popili a ako rýchlo prišli, tak ich aj nebolo.

barkzah5Pokoj a ticho v záhradke však netrvalo dlho. Sotva sa manželia opäť uložili na ležadlá a s rozkošou začali užívať prichádzajúci spánok, prikvitla za veselého džavotu početná rodina Horárovej sestry.

- Hriech sedieť doma v takomto prekrásnom počasí. No, nie? - zaštebotala sestra. - Aby ste sa tu nenudili, prišli sme vás navštíviť. Ďurko, - obrátila sa na svojho manžela, - nože vyber z tašky to víno.

Skôr než bolo víno na stole, o čisté poháre sa postarala pani domáca, pritom však nenápadne pošepkala manželovi, že hostí už nemá čím ponúknuť, nič neostalo ani zo zákuskov. Už aj čipsy sú het. Horár iba beznádejne mávol rukou.

Po treťom poháriku vína si hostia pozreli záhradku. Deti sem-tam pošliapali v hriadkach šalát, koreňovú zeleninu, potom sa vrhli na maliny. Horárovej sestra si narezala kyticu prekrásnych ruží, ktoré majitelia doposiaľ chránili ako oko v hlave.

- Iba si vyberte! - rezignovane nabádal Horár svojich hostí. - Je ich tu habadej.

Pred záhradkou sa zastavilo novšie auto. Horár už iba bezmocne sledoval, že z neho vystúpil jeho bezprostredný nadriadený, Šaňo Toman, sprevádzaný, pravdaže, manželkou. Nedalo sa nič robiť, aj tých milo privítal a posadil k stolu pod orechom. Priniesol ešte ďalšiu fľašu vína, už z manželkinej rezervy. Ponalieval do pohárov, štrngli si. Hostia jednostaj šveholili a šveholili, až to hostiteľov omrzelo. Bez slovíčka počúvali, ale iba zdanlivo, nedokázali vnímať o čo vôbec v celej debate ide. Horárovi sa už-už zavierali viečka, keď ho manželka pod stolom kopla do členku, beztak už boľavého.

barkzah6- Našich hostí určite zaujíma záhradka. Jožko, ukáž im ju! - preberala k životu manžela.

Tomanovci si tiež začali zobkať z malín, ochutnávali kyselkavé egreše a pochopiteľne aj im sa páčili hriadky so zeleninou. Gazdiná ich nemusela dvakrát prosiť, aby si len nabrali smelo, čo sa im len do nylonového sáčku vojde.

Medzitým sa Horárova sestra s početnou rodinou prišla rozlúčiť. Gazda ich odprevadil až k bránke.

- Budúci týždeň vám donesieme čerstvé špekáčky a slaninu na opekávanie. Bude nám fajn, uvidíte, - sestra sa milo usmiala a tresla bránkou.

Horár kráčajúc naspäť k Tomanovcom tuho rozmýšľal o tom, že tento pozemok predá a kúpi si druhý, ale poriadne ďaleko. Že kde, to nikomu neprezradí. Návštevníkov si bude sám vyberať a nedopustí, aby sem takto lozil každý, kto si to len zmyslí.

Na stole okrem ovocia už nebolo nič ani na zakúsnutie. Aj poháre boli prázdne, po minerálke a víne len návratné fľaše. Tomanovci sa pomaly začali zviechať.

- Šaňo, vy nechodíte na záhradku? - opýtal sa Horár s úprimným záujmom.

- Čoby sme nechodili! Skoro každé popoludnie sme tam, - prezradil Toman tiež otvorene. - Iba koncami týždňa nie, - dodal vážne.

- A to už prečo? - zagúľal očami Horár.

- Prečo, prečo? Nie sme sprostí celú sobotu a nedeľu častovať hostí. Prídu si bez ohlásenia, jedia, pijú, odpadu narobia… Mňa nech nikto nemá za blázna!

Dobre vravíš, tisol sa Horárovi súhlas na jazyk, ale radšej si len svoje myslel, aby si návštevníci termín odchodu nepredĺžili.

Keď sa hostia predsa s hostiteľmi lúčili, slnko si už sadalo za malú hôrku a čudesne pozlátilo vrchné konáre stromov. Horár aj Tomanovcov, ako sa patrí, vyprevadil po bránku.

- Predáme a basta! - ako na skúšku húdol si pre seba stroho, odhodlaný prekonať i poslednú prekážku, vlastnú ženu citovo stále spätú s miestom svojej mladosti. Tá ho však i teraz zaskočila, na prekvapenie išla mu v ústrety už vystrojená na odchod:

- Rýchlo sa obleč, ideme!

Účtovník Jozef Horár sa aj bez opytovania dozvedel, že sa ide na návštevu k synovcovi na chatu. Ihneď mu prišlo na um, že pri synovcovej chate v parádnej prešovni pod stropom visia perfektne vyúdené šunky, voňavé klobásy a vo vnútri chladnej pivnice sa zoraďujú dubové sudy so znamenitým domácim vínkom…

Májový mráz

barkzah7Cez deň voľne ako páperie poletúvali ovzduším snehové vločky. V noci sa zdvihol studený vietor, narážal do okeníc a lomcoval aj železnou bránou. Hrmot, lomoz a vŕzganie boli vážnym varovaním pre všetkých, ktorí trielili nočnou ulicou. Jozef Hudec sa vydesene strhol zo spánku.

- Čuješ, ako hvízda vietor? - jemne potriasol manželku za plece. - Ako keby ani nebolo tretieho mája, ale skôr januára. Pozrem sa na vonkajší teplomer na okne.

- Ale prosím ťa! Čo bútoríš? - manželka rozladene rozsvietila nočnú lampu.

Hudec pristúpil k oknu. Chvíľku meravo hľadel na ortuťový teplomer, potom s hrôzou sa obrátil k žene:

- Ježišikriste! Mínus dva, ale skôr tri stupne pod nulou. Tu v meste. Tak aká môže byť zima v chotári? Viem si predstaviť, tam je určite až mínus päť stupňov. Ovocie je het! Nebudeme mať ani na ukážku, - beznádejne mávol rukou.

Predvčerom sa Hudcovci spolu kochali v záhradke krásou kvitnúcich mandlí, májových čerešní i marhúľ. Práve začínali kvitnúť aj skoré letné jablká, čo spravidla dozrievajú koncom júna. Ach, všetkému je koniec, daromne sme ošetrovali tie stromy, dumal zronený Hudec. Sedel na peľasti, hlavu mal hlboko sklonenú a bolo mu až do plaču. Prisadla si k nemu rovnako naladená manželka. Ju trápili kvety zničené mrazom. Vysadí nové, rozhodla sa. No dobre, ale kedy budú kvitnúť tieto?

- Zajtra nepôjdem do roboty, čo sa dá robiť, odskočím si do záhrady. Musím sa presvedčiť na vlastné oči… - riekol manžel unavene, s príchuťou smútku v hlase.

- Pôjdem s tebou,- pohladkala mu žena ruku. - Aj ja sa ospravedlním v robote…

Do rána už málom oka nezažmúrili. Vzdychali, prehadzovali sa na posteli. Hudcom strach o ovocné stromy priam lomcoval, až dostal triašku a niekoľkokrát musel na záchod.

O deviatej vyrazili. Muž mlčky šoféroval. Ozval sa až po dobrej chvíli:

- Dúfam, že Kokláči, tí premilení naši susedia, ani náhodou nebudú v záhradke, - podotkol. - Odkedy sme sa pohašterili, nemôžem ich vystáť…

- Ani ja, - pridala sa žena. - To ich neospravedlňuje, že sme mali trošku vypité, keď sme sa navzájom pourážali… Ale pravda bola na našej strane. Predsa nie my, ale oni nás očierňovali, doslova zlomyseľne špinili u spoločných susedov…

barkzah8- Ale, nechajme to, vykašlime sa na nich, nespratníkov…

Keď odbočili z hlavnej cesty na makadam, zrak Jozefa Hudca skákal z jedného stromu na druhý. Iba sem tam sa mu zdalo, že vidí rozkvitnutý strom. Aj ich listy boli plné vrások, pokrčené a kvety čierne, scvrknuté. Pod niektorými stromami, hlavne pod mandľami, marhuľami a skorými broskyňami, videl nápadne veľa opadaných, čiernych kvetov.

- Človekovi ide srdce puknúť pri pohľade na túto skazu, - poznamenal plný strachu. - Určite takto vyzerá aj naša záhrada.

Keď otvorili bránu a vkročili na pozemok, nechceli veriť vlastným očiam. Ako by sa boli ocitli na akomsi začarovanom ostrove, kde nevyčíňal mráz, kde nevideli po ňom nápadnejšie, do očí bijúce stopy. V tom májovom zubatom slnku až sa im hlava začala točiť od mámivej vône rozkvitnutých stromov. Mráz nespálil z nich ani jeden. Čo najviac mohlo potešiť, na koncoch niektorých konárov zazreli z kvetu na kvet poletujúce včely. Manželia nenachádzali slov ako vyjadriť svoje ohromenie nad toľkou krásou.

- Chvála Pánu Bohu, našu záhradu minul mráz, - spamätala sa žena.

- Aj susedovu, - dodal muž. - Len sa pozri aj na záhradu Kokláčovcov.

Manželku nezaujímala záhrada nenávidených Kokláčovcov. Rozbehla sa ku svojej kvetinovej a zeleninovej záhradke, aby sa presvedčila, či aj tu je všetko tak ako má byť. Ju teraz zaujímala jedine táto, jej vyhradená časť záhrady a ani nezbadala, že manžel zaostal, že sa zastavil a štekom sa kutre v nejakej kôpke.

- Zuzka, poď sem! Na toto sa pozri! - zakričal Hudec.

- Prečo sa mám na to pozerať? Je to kôpka obyčajného dreveného popola…

- No dobre, ale ako sa sem dostal? Pozri, aj tam je kôpka, tam ďalej je druhá…

Manželku tie kôpky už vonkoncom nezaujímali, zvrtla sa, išla k svojim kvetinám.

Jozefovi Hudcovi sa v tom momente vyjasnilo všetko, keď zočil kôpky dreveného popola aj medzi stromami susednej záhrady Kokláčovcov. Mohol to byť jedine Ferko Kokláč, bleslo mu mysľou. Nemôže to nechať bez slova. Zápäť sa aj rozhodol, ak je tu, poďakuje sa mu. V chate našiel fľašu kvalitného červeného vína a rázne vykročil a zamieril rovno do susedov.

barkzah9- Jozef, kam to ideš? - zakričala za ním manželka. - Hádam len nie ku Kokláčom, k tým premileným… Dokonca s vínom…

- Ale áno… Zaslúžia si, - riekol muž rozhodne.

Hudec našiel otvorené dvere, sused Kokláč sedel v kuchynke za stolom, akurát jedol praženú slaninu s cibuľkou.

- Ferko, veľmi ti ďakujem, - povedal podávajúc mu ruku. - Bez teba by som tu mal mrazom celkom spustošenú záhradu, stromy s čiernymi kvetmi, zmrznuté kvetiny… Doniesol som vínko, hádam nás rozohreje… Aj preto, aby sme zabudli na tie naše hádky, ktoré… veď vieš…

- Ale prosím ťa, - usmieval sa Fero Kokláč. - Zabudnime na to. Ženské táraniny! Ja ale mám tu v rezerve ešte z tej ohnivej hruškovice… Čo povieš? Kávu však nemám, som tu celé dva dni… Minula sa…

- Nič to, my máme. Tak, poďme k nám! - navrhol ochotne Hudec.

Muži celkom rozjarení, v plnom porozumení prešli z jednej chatky do druhej.

- Anka, navar nám kávičku, - obrátil sa Hudec k manželke. - Ferko vraj už druhý deň nepil… Predstav si, ako zadymovač mal službu... Dve noci a deň tu čmudil, aby nepomrzli ani naše stromy…

- Je to pravda?- zagúľala očami Hudecová. - Uvarím, pravdaže uvarím, - dodala v rozpakoch.

Kokláčova ohnivá hruškovica urobila svoje, rozviazala jazyky, rozveselila spoločnosť. Kokláč sa priznal, sprvu ani nevedel, ako ísť na to zadymovanie. Keď počul, že májové mrazy môžu pochovať celú úrodu ovocia, siahol po literatúre a dočítal sa, čo a ako. Netajil, mal aj šťastie: na pozemkoch bolo dosť raždia, starej suchej trávy a všelijakých kúskov dreva, čo kadilo ako nejaký továrenský komín a dymom zalialo celé priestranstvo.

Hudecová od radosti a povzbudená hruškovicou mala rozpálené líca, keď vyložila na stôl svoje znamenité kapustníky. Hudec zasa bez slovíčka otvoril fľašu akostného červeného vína.

- Na zdravie! - všetci vstali, poháre zdvihli do výšky očí. - A na naše priateľstvo! - zvolali svorne ako na povel a štrngli si.

Ilustračné fotografie: Imrich Fuhl a archív