alt : header1.swf



Sun12152019

Posledná aktualizácia19:20:21

Paul Hockenos: Na pochode - Vzostup pravice v Maďarsku

altAko to, že Maďarsko, demokratické zázračné dieťa Strednej Európy v roku 1989, mohlo dospieť do podoby problémového dieťaťa Európskej únie o dve desaťročia neskôr, s nacionalistickým vodcom pri kormidle, s ekonomikou v chaose a s krutou extrémnou pravicou tak v parlamente, ako aj v čiernych uniformách hliadkujúcich na predmestiach? Katastrofálny stav Maďarska - a ako sa doňho dostalo - je témou najnovšej knihy skúseného stredoeurópskeho experta Paula Lendvaia Mein Verspieltes Land: Ungarn im Umbruch (Moja zničená krajina: zmenené Maďarsko), ktorá vyšla minulý rok po nemecky a po maďarsky v januári tohto roka.

Osemdesiatjedenročný Lendvai je jeden z významných nestorov stredoeurópskej žurnalistiky, autor mnohých kníh preložených do viacerých jazykov. Ale nikdy predtým ani jedna jeho publikácia nevyprovokovala také prudké reakcie mocenských štruktúr. Pravicová sieť strany Fidesz, vedená jej nespochybniteľným predákom a súčasným maďarským premiérom Viktorom Orbánom, urobila všetko, čo mohla, aby zdiskreditovala Lendvaia. Vďaka volebnému víťazstvu s vysokým náskokom v roku 2010 Fidesz teraz kontroluje viac ako dve tretiny parlamentu a paralyzoval liberálnu i ľavicovú opozíciu. Pravica ešte stále venuje pozornosť knihe Moja zničená krajina - azda oveľa viac pozornosti ako vlastnému blahu svojej krajiny. Bez vynaloženia šestáka na reklamu sa kniha na jar stala v Maďarsku najlepšie predávaným titulom z oblasti literatúry faktu.

Lendvai, pochádzajúci zo strednej triedy maďarských Židov, informoval o politike v Maďarsku už vtedy, keď prvý závažný protest proti sovietskej moci vo východnom bloku vypukol na uliciach Budapešti v roku 1956. Lendvai, horlivý priaznivec revolučnej vlády Imre Nagya, a jeho vrstovníci dúfali, že v ich krajine zapustí korene nestalinský - demokratický - socializmus. Lendvai bol, podľa jeho vlastného svedectva, v prvých líniách študentských nepokojov a krvavých bojov od domu k domu, keď Nagyovu vládu zlikvidovala Sovietska armáda a jej členov popravili, alebo uväznili. Ako desaťtisíce iných Lendvai odmietol panovanie Sovietmi inštalovaného režimu. Cez Prahu a potom Varšavu sa napokon dostal do Viedne poznačenej Studenou vojnou, kde strávil desaťročia ako korešpondent londýnskych Financial Times a neskôr šéf východoeurópskeho spravodajstva v rakúskom rozhlasovom a televíznom vysielaní. Teraz má domov rozdelený medzi dvoma habsburskými hlavnými mestami - Viedňou a Budapešťou, jeho komentáre sa doposiaľ pravidelne objavujú v tlači vydávanej v nemeckom jazyku a v liberálne orientovaných maďarských médiách.

Lendvai dvadsať rokov dôkladne sledoval kolísavý prechod Maďarska od komunizmu. Ale za celý čas ho nič neznepokojilo viac ako Orbánov autoritatívny systém a politika Fideszu počas šiestich mesiacov jeho vládnutia. Fidesz, argumentuje Lendvai, sa pokúša zmeniť celý štátny aparát na svoju vlastnú zložku. Orbán eliminoval opozíciu, upevnil svoju politickú moc a získal kontrolu nad médiami i odvetvím kultúry do miery, o ktorej si mnohí myslia, že môže viesť k pádu ako v prípade komunizmu. Podobne ako Vladimir Putin v Rusku, aj Orbán nadviazal kontakty so sieťami klientov hlboko v podnikateľskom prostredí. Jeho konexie so zámožnými bankármi a priemyselníkmi, organizáciami v diaspóre a s mediálnou sférou vytvorili rozsiahlu mimoparlamentnú mocenskú základňu. Ale najznepokojujúcejšia je extrémna väčšina Fideszu v parlamente, ktorá ho oprávňuje schváliť kontroverzné zákony bez opozície, vrátane ďalekosiahlych ústavných zmien, ktoré umožnia zachovanie vládnutia Fideszu dlhšie, ako je súčasné štvorročné volebné obdobie. Nová ústava obmedzuje nezávislosť súdnictva, redukuje občianske slobody a vnucuje krajine kresťanskú ideológiu. Podľa maďarského Zväzu občianskych slobôd Fideszom prijatá ústava „podkopáva demokratickú politickú súťaž a robí politickú zmenu oveľa ťažšie dosiahnuteľnou prostredníctvom transformácie inštitucionálnych štruktúr”. Vďaka tomu, čo The Guardian opisuje ako „veľmi oslabený ústavný dvorec”, sa systém kontroly a rovnováhy zhoršil. Za pol roka Orbánova vláda prijala 43 nových zákonov, ďalších 107 zmenila a šesťkrát upravila ústavu.

altAko možno očakávať od autora Lendvaiovho formátu, v knihe sa vracia ešte ďalej ako do 80. rokov 20. storočia, aby objasnil súčasnú zložitú situáciu Maďarska. Zaostruje pozornosť na zneužívanie histórie a dlhodobý antisemitizmus, ktoré infikujú politickú kultúru Maďarska. Nikdy, argumentuje, sa Maďarsko - alebo, v tejto záležitosti, jeho stredoeurópski susedia - nevyrovnali aspoň s významnými udalosťami 20. storočia ako Nemecko prostredníctvom svojho povojnového Vergangenheitsbewältigung (prekonania minulosti). Spojenectvo Maďarska s nacistickým Nemeckom, deportácie Židov počas Druhej svetovej vojny, etnický ultranacionalizmus zavŕšený snami o veľkom štáte so všetkými bývalými dŕžavami a menšinový rachot nikdy neboli sebakriticky ukončené.

V dôsledku kultúrnych príčin týchto nepríjemných vecí pretrváva výklad dejín, ktoré vykresľujú dobrých Maďarov ako obete zoskupenia nepriateľov - od medzinárodného židovstva po slovenských vlastencov. Trianonská zmluva po Prvej svetovej vojne, ktorá zredukovala habsburské Uhorsko do súčasných rozmerov a oddelila maďarské menšiny nachádzajúce sa na území susediacich štátov - Srbska, Slovenska, Ukrajiny a Rumunska, zostáva otvorenou ranou pre maďarských nacionalistov aj takmer po sto rokoch. Jedným z prvých krokov Fideszu po víťazstve v roku 2010 bolo zavedenie Dňa národnej spolupatričnosti pri príležitosti 90. výročia Trianonskej zmluvy, symbolický akt, ktorý zaručuje pretrvávanie traumy zo vzniku moderného Maďarska a prihrieva odpor k susedom krajiny. Čoraz viac súkromných áut v Budapešti nosí červeno-bielo-zelené nálepky veľkého Maďarska - súčasné územie plus poriadny kus Srbska a široké pásy partnerských členských krajín EÚ - Rakúska, Slovenska a Rumunska.

Vláda Fideszu otvorene nepropaguje ideológiu veľkého Maďarska, ale ani prostredníctvom svojich zástupcov - na stredných školách, fakultách univerzít a iných vplyvných pozíciách - ju nezadúša už v zárodku. Fidesz a jeho pravicoví spojenci využívajú rozmach nacionalistickej rétoriky na oživenie konzervatívnych tradícií a vyzdvihovanie autoritatívnych vodcov minulosti - napríklad maďarského diktátora počas Druhej svetovej vojny admirála Miklósa Horthyho.

Vzkriesenie Horthyho imidžu vyhovuje Orbánovi, ktorý po dvadsaťpäťročnej politickej kariére prevzal od svojho predchodcu pohŕdanie demokratickými princípmi. Pre svojich obdivovateľov bol Horthy nekomplikovaný, antikomunistický štátnik, ktorý získal späť maďarské územia. Iní ho vnímajú ako reakcionára, ktorý neurobil nič, aby zabránil protižidovským zákonom prijatým v roku 1938. Napokon Horthyho kult je súčasťou nešťastnej mentality teraz zachovanej v ústave, ktorá skutočne vyhlasuje, že maďarský štát nebol právne kompetentný od marca 1944, keď ho obsadili Nemci, do mája 1990, keď začala pôsobiť prvá demokraticky zvolená vláda. Inými slovami, Fidesz tvrdí, štát nie je zodpovedný za svoju vlastnú nedávnu minulosť a k svojej vzdialenejšej minulosti nemá nijaké výhrady. Toto všetko je osobitne sužujúce pre historicky prenasledované komunity, najmä 100 000 maďarských Židov.

Lendvai zachytáva Orbána v roku 1988, keď s niekoľkými spolužiakmi z právnickej školy, uviedol do života Fidesz (Zväz mladých demokratov) ako dôrazne liberálnu stranu so zámerom skončiť komunizmus a obnoviť spojenie Maďarska so Západom. Vtedajší kultový plagát Fideszu vystihol ducha zamatových revolúcií: zobrazoval komunistických lídrov Leonida Brežneva a Ericha Honeckera pohrúžených do trápneho bozku a pod tým opatrne sa bozkávajúci mladý maďarský pár. S nápisom: „Vyber si.”

V tom čase Fidesz, Orbán bol iba jeden z tímu, pôsobil celkom príťažlivým dojmom. Orbán sa narodil v roku 1963 v dedine Alcsútdoboz, absolvoval strednú školu so zameraním na angličtinu a pokračoval v štúdiu práv na renomovanej budapeštianskej Univerzite Loránda Eötvösa. Ako iní dobre vyzerajúci ľudkovia z Fideszu - boli to zväčša muži - okamžite zaujal západných novinárov, napríklad mňa, práve ako typ mladého Stredoeurópana, ktorý môže jedného dňa prevziať vládu v krajine a nezvratne ju orientovať na Západ. Orbán bol nesmierne pohotový, neskrývane ambiciózny a priamočiary. Športovo stavaný bývalý profesionálny futbalista zo zbožnej kalvínskej rodiny bol na ceste splodiť päť detí so svojou manželkou. „Nikdy od Druhej svetovej vojny tak veľa Maďarov nemyslelo v etnických a nacionalistických kategóriách,” píše Paul Lendvai.

Prvý raz sa stal stredobodom verejnej pozornosti 16. júna 1989, keď predniesol prejav na preplnenom Námestí hrdinov v centre Budapešti. Príležitosťou bola smútočná slávnosť na počesť Nagya a ďalších martýrov revolúcie z roku 1956, čo bol kľúčový okamih pri odstraňovaní legitímnosti komunistického režimu. Orbán a iní rečníci požadovali slobodné voľby a - prví vo východnom bloku - odchod sovietskych vojsk. Vystúpenie mu prinieslo celoštátne i medzinárodné uznanie. Tryzna za Nagyom bola začiatkom konca pre komunistických vládcov Maďarska, dedičov sovietskej okupácie z roku 1956. Uvoľnila jeden z fundamentov, na ktorých stál sovietsky blok.

Po udalosti na Námestí hrdinov, keď sa rúcali režimy v Strednej Európe, sa Orbán stával rozhodujúcou osobnosťou v rámci Fideszu a menil stranu na svoje osobné vozidlo. Novinár, ktorý nikdy neobľuboval Orbána, to vidí podobne ako Lendvai: „Túžbu po absolútnej moci Orbán prejavoval už ako študentský líder a počas celej svojej kariéry, ale - vďaka sedliackej prefíkanosti médií - ho verejnosť vnímala ako skromného, cieľavedomého politika s charakterom a čistým štítom.”

Keď sa skončil kurz 90. rokov 20. storočia, Fidesz vymenil svoj neoliberálny kabát za parádny zovňajšok pravicovej ľudovej strany, ktorá zveličovala populárne obavy zo „zahraničného kapitálu” skupujúceho Maďarsko, zápasila s ťažkosťami ekonomického prechodu a požadovala integráciu do EÚ. Po tom, čo maďarskí voliči v roku 1994 vyhnali vládnucich umiernených nacionalistov a v roku 1998 vládu reformovaných komunistov s liberálmi, Fidesz a dvaja menší koaliční partneri spolu zostavili kabinet s tridsaťpäťročným Orbánom v kresle premiéra. Lendvai tvrdí, že hoci spomínaná vláda tiež prežila len jedno funkčné obdobie, Orbánovo upevnenie moci sa začalo vtedy rozmiestnením prívržencov v kľúčových médiách a byrokratických pozíciách, ako aj zabetónovaním väzieb s nacionalisticky zmýšľajúcimi podnikateľmi a priemyselnými magnátmi.

altLendvai opisuje v precíznych detailoch, ako -hoci sa Fides ocitol v opozícii v roku 2002 - konexie s najbohatšími postavami Maďarska - napríklad Gáborom Szélesom, Zoltánom Spéderom, Tamásom Fellegim, Istvánom Töröcskeiom a Kristofom Noblisom - umožnili Orbánovi budovať explicitne nacionalistické a tendenčné mediálne impérium, ktoré zahŕňa tlač, televíziu, rozhlas a internet. Masovo rozšírené denníky Magyar Nemzet a Magyar Hírlap; zo štátnych prostriedkov financovaná MTV a množstvo menších televíznych i rozhlasových staníc - napríklad Hir TV a Lanchid Radio; plátky, ktoré sú zadarmo prístupné v metre; nespočetné web stránky - napríklad inforadio. hu, sú spoľahlivými podporovateľmi Fideszu. Po voľbách v roku 2002 ich prenikavý zvuk nasmeroval maďarskú politiku do uvrieskaného zápasu, v ktorom si najhlučnejší boli istí, že vyhrajú. Socialisti boli démonizovaní ako „vlastizradcovia”, ktorí - ako Orbán vyhlásil - „si privlastnili” voľby. Médiá lojálne Orbánovi sa lopotia v národných populistických témach - napríklad nespravodlivosť Trianonu, rómska kriminalita a neférový diktát EÚ.

Viac ako ktorýkoľvek iný faktor, tvrdí Lendvai, v tejto komunikácii dominoval predpoklad pre zdrvujúce volebné víťazstvo Fideszu v roku 2010. Zároveň s tým stúpala zreteľne xenofóbna a antisemitská strana Jobbik, vedľajší produkt Fideszu, pre ktorú témy - ako Rómovia, právo a poriadok či veľké Maďarsko - predstavujú zmysel existencie. Jobbik, v podstate fašistická strana, získala zarážajúcich 17 percent hlasov v roku 2010 a ešte šokujúcejšie je, že 23 percent tohto voličského zázemia má od 18 do 29 rokov. Pre túto generáciu, ktorej väčšina bola v tínedžerskom a mladšom veku, keď sa Maďarsko pripojilo k Európskej únii v roku 2004, nechutný pokrm tlače blízkej Fideszu a Jobbiku - najmä denníka Magyar Hírlap gravitujúceho k Jobbiku - predstavuje hlavný mediálny prúd. „Nemožno sa čudovať,” píše Lendvai, odvolávajúci sa na prieskum, „že nikdy od Druhej svetovej vojny tak veľa Maďarov nemyslelo v etnických a nacionalistických kategóriách.” Rozdiel medzi Fideszom a Jobbikom, vyhlásil, je „otázka nuáns”.

Nemožno prehliadnuť, že Orbánov návrat k moci - a miera väčšiny Fideszu v parlamente - by boli nepredstaviteľné bez trúfalej korupcie a nemotornosti socialisticko-liberálnych vlád v rokoch 2002 - 2010. Socialisti, reformovaná verzia komunistickej strany, neboli schopní sa zmeniť na skutočnú sociálno-demokratickú stranu, aké pôsobia v západnej Európe. Slobodní demokrati, kedysi povýšenecká malá strana intelektuálov a mestských liberálov, sa rozpadla na kúsky. Orbán odstránil konzervatívnych rivalov tým, že ich rozložil a absorboval ich zvyšky.

Nikdy predtým oponenti Fideszu neboli takí nevýrazní a v čase volieb na jar 2010 sa prebrali, keď prieskumy verejnej mienky nepochybovali, že Fidesz môže s náskokom vyhrať a Jobbik môže kráčať v jeho stopách. Od „volebnej revolúcie” Fideszu Orbán podnikol sľubované radikálne kroky, ktoré sú oveľa zásadnejšie, ako by ktokoľvek, dokonca aj Lendvai, pokladal za možné. Za prvého pol roka pod súčasnou vládou Fideszu zákonodarný zbor pracoval šialenou rýchlosťou, prijal 43 nových zákonov, ďalších 107 zmenil a šesťkrát upravil ústavu. Vzťahy so stredoeurópskymi susedmi sa prudko zhoršili, keď vedenie štátu ponúklo dvojité občianstvo maďarským menšinám v blízkej diaspóre. Zákon, ktorý dal vláde ďalekosiahlu moc penalizovať kritické médiá, prijali v predvečer začiatku budapeštianskeho predsedníctva Rady EÚ. Búrlivé protesty viedli k čiastočnému revokovaniu zákona, ale kritici v Európskom parlamente, vrátane nemeckého zákonodarcu Daniela Cohna-Bendita, konštatujú, že sa v podstate nezmenil. Orbán im bez obalu povedal, aby sa dofrasa starali o svoje vlastné veci. A hoci Európska únia teraz sústreďuje pozornosť na Maďarsko, nemôže veľa urobiť. Únia má malý vplyv, na vnútorné politické zápasy členských štátov a zneistela, keď rakúska extrémne pravicová Strana slobody vstúpila do vlády v roku 1999.

„Ublížila mu (Lendvaiovi) vlasť niekedy natoľko, aby si zaslúžila toto?” posťažoval sa redaktor lojálny Orbánovi. Fidesz tvrdí, že kritici, vrátane Lendvaia, zveličujú a že Fidesz je normálna konzervatívna strana. Fidesz verejne odsúdil Jobbik a neústupne sa postavil za súčasné hranice Maďarska. Strana je členom konzervatívnej koalície v Európskom parlamente spolu s kresťanskými demokratmi Angely Merkelovej. Tak sa dostala rómska otázka do centra pozornosti maďarského predsedníctva v Európskej únii. Ale politika ako zvyčajne odzrkadľuje, že program Fideszu a Orbána pre vonkajší svet je v rozpore s ich vnútroštátnymi aktivitami. Nejestvuje vhodnejší príklad, ako funguje štát ovládaný Fideszom, než jeho reakcia na Lendvaiovu knihu. Tvrdý zákrok sa začal ešte predtým, ako vyšla v Maďarsku. Na prvých prezentáciách, ktoré Lendvai uskutočnil v Rakúsku, Švajčiarsku a v Nemecku, Svetová federácia Maďarov - nacionalistické združenie s miestnymi pobočkami v rozličných krajinách na štyroch kontinentoch, vrátane USA - vytiahlo do boja. Napriek zdanlivej nezávislosti pravicová exilová loby je súčasťou mimoparlamentnej siete Fideszu, lacným a vytrvalým zástupcom, ktorý sa ľahko uvádza do pohybu.

Lendvai a usporiadateľské organizácie sa stali terčom bombardovania útočnými e-mailami a telefonátmi, niektorými neskrývane antisemitskými, ktoré autorovi vyčítali ohováranie a nenávisť vo vzťahu k Maďarsku. Maďari v diaspóre demonštráciami blokovali prezentácie knihy. Maďarská televízia zaradila do vysielania zábery účastníkov protestných akcií - „Kto pomáha týmto lžiam?” bolo napísané na jednom z transparentov, ktoré naznačovali, že ide o výsledok vplyvu zahraničných, „nemaďarských” síl (typický kód v maďarčine na označenie globálneho židovského sprisahania). V týchto spravodajských reláciách sa nič neoznamovalo o prezentáciách alebo knihe. Diskusiu vo frankfurtskej Nadácii Heinricha Bölla v novembri 2010 zrušili vzhľadom na vyhrážanie sa násilím, vrátane hrozieb adresovaných Lendvaiovi. Nadácia, neochvejne zastávajúca ľudské práva, vyhlásila, že bezpečnostné riziko je jednoducho príliš veľké a že jej žiadosť o policajnú ochranu úrady odmietli.

Zároveň sa uviedla do chodu mašinéria širokej škály médií lojálnych Orbánovi v Maďarsku. Popri spravodajstve o reakcii diaspóry - podľa mienky maďarských médií boli protesty pokojné a oprávnené - tlač ostro kritizovala Lendvaia. Pod masívnym titulkom na prvej stránke ho týždenník Heti Válasz obvinil, že bol agent maďarskej spravodajskej služby v 80. rokoch 20. storočia. Odvtedy mediálne impérium Fideszu omieľa toto obvinenie ako fakt. Dokonca aj moji priatelia v Budapešti - nie obdivovatelia Fideszu - opakovali uvedené obvinenie, čo naznačuje efektivitu tohto druhu ohováračskej kampane, v ktorej verklíkovanie a hlasitosť pretromfnú zdravý rozum. Lendvai označil obvinenie za „úplne absurdné” a priehľadne použité na diskreditáciu jeho a knihy, čo je konečným cieľom kampane.

Médiá Fideszu okrem zhanobenia Lendvaia nastolili otázku jeho motivácie. V Magyar Hírlap redaktor György Vámos napísal, že také postavy ako Lendvai a v USA žijúci maďarský filozof Agnes Heller sa živia ohováraním Maďarska a sú zdrojom negatívneho imidžu Maďarska vo svete. „Dvadsať rokov od prvej možnosti otvorene hovoriť o Židoch v Maďarsku,” napísal Vámos, „sa Lendvai vrhol na každú príležitosť v západných médiách vzbudiť záujem o oživenie >>antisemitizmu<< v Maďarsku... Ako dlho má v úmysle ohovárať svoju bývalú vlasť? (...) Ublížila mu vlasť niekedy natoľko, aby si zaslúžila toto?”

Keď sa kampaň proti Lendvaiovi zintenzívnila, maďarské vydavateľstvo Corvina Press stratilo záujem o preklad. Ide o renomovaný veľký edičný dom, ktorý sa v minulosti nestránil kníh, šuchoriacich nacionalistické perie, vrátane prekladu Nepriateľov ľudu Kati Martonovej. Ale v záverečnom štádiu maďarského vydania Lendvaiovej knihy sa Corvina odmlčala. Keď Lendvai zisťoval, čo sa stalo, riaditeľ nevedel, ako to povedať. Možno, vyhlásil, je ešte príliš skoro hodnotiť vládu Fideszu a možno je to úloha pre historikov, nie pre žurnalistov. Na očividnú úľavu Corviny Lendvai si vyzdvihol rukopis, zrušil kontrakt a namiesto toho sa rozhodol pre vydavateľstvo Kossuth, v ktorom už predtým vyšli jeho knihy.

Ale ak zámerom Fideszu bolo odvrátiť Maďarov od knihy Lendvaia zbaveného lesku, krátkozraká stratégia mala opačný účinok. Polemika o knihe podnietila vznik mnohých rozhovorov a recenzií v tlači vydávanej v nemeckom jazyku, vyvolala ohlas v maďarských nezávislých a socialistom naklonených médiách, v novinách ako Nepszabadsag, Nepszava, 168 ora, HVG a Hetek; v menších, rovnako orientovaných rozhlasových a televíznych staniciach; ako aj v blogoch a v internetových periodikách. Prvých 3000 výtlačkov sa vypredalo zo dňa na deň. Po rýchlom predaji druhého vydania v náklade 5000 exemplárov edičný dom naplánoval tretiu doplnenú emisiu. To sú pôsobivé čísla pre maďarský knižný trh. Lendvaiove prezentácie a autogramiády v Maďarsku boli preplnené, niektoré boli vypredané týždeň vopred.

Prečo Maďari túžili mať v ruke Lendvaiovu knihu? József Korossi, šéf divízie vydavateľstva Kossuth, kde vyšla Moja zničená krajina, si myslí, že veľa Maďarov zápasilo s ťažkosťami pochopiť „čo zlé sa stalo v Maďarsku po posledných dvadsiatich rokoch”. Absencia dôveryhodnej opozície vytvorila vákuum, vyhlásil, v ktorom sa ocitli opustení ľavicovo a liberálne zmýšľajúci Maďari - bez zdroja na objasnenie fenoménu Orbán a celkovej dilemy Maďarska. Podľa Korossiho je Lendvai „jednou z mála maďarských osobností, ktoré sa nespájajú s nijakou súčasnou alebo bývalou stranou”. Korossi tiež pripúšťa, že zvýšený, záujem vzbudili aj pravicové útoky.

Hoci sa kniha predávala prekvapujúco dobre, ťažko posúdiť, či mala vplyv na maďarskú politiku. Aj keď prieskumy verejnej mienky ukazujú, že odhad podpory radikálnej politiky Fideszu už predstavuje asi štvrtinu v porovnaní s rokom 2010. Zatiaľ žiadna z opozičných strán nezískala zo zväčšujúceho sa rozčarovania. Zdá sa, že nesúhlas hľadá svoj domov na uliciach: marcové demonštrácie proti mediálnemu zákonu a novej ústave pritiahli 25 000 účastníkov v Budapešti a inde. Sú to najväčšie politické protesty od roku 1989.

Obedoval som s Lendvaiom, keď som v apríli prechádzal cez Budapešť. Tešil sa, že napokon napísal bestseller. Kráčali sme popri Dunaji do miestneho kníhkupectva vo veľkosti bankomatu, ktoré sa nazýva Láng Téka Könyvesbolt. Keď sme vošli, ženy za pultom nemohli potlačiť úsmevy a podávali Lendvaiovi knihy, aby ich podpísal. „Tento rozruch je dobrý pre predaj, ale nie pre môj krvný tlak,” povedal pobavene svojím hlbokým chrapľavým hlasom. Necítil sa ohrozený u seba doma alebo na ulici, ale ani, poznamenal, keby mal prezentáciu na Námestí hrdinov, jednom z najrozľahlejších verejných priestranstiev. „Ťažko odhadnúť, ako ďaleko zájdu,” vyjadril sa na adresu režimu a jeho stúpencov. „S ľuďmi, ako sú títo, je všetko možné.”

Paul Hockenos
(Literárny týždenník)

In: Boston Review, júl/august 2011, USA (krátené) - Preložil Pavol Janík - Autor príspevku Paul Hockenos je politický analytik, pôsobí ako výskumný pracovník World Policy Institute (Ústavu svetovej politiky) v New Yorku a publikuje v mnohých renomovaných amerických i európskych periodikách - napríklad World Policy Journal, Newsweek, The New York Times, New Statesman, Boston Review, Internationale Politik, The Nation, Die Tageszeitung, In These Times, Christian Science Monitor. Žije v New Yorku a v Berlíne.