alt : header1.swf



Tue09172019

Posledná aktualizácia01:48:15

Národnosti v štáte Maďarov - Kde je naše miesto?

altMatej Šipický: Ľahko sa tancuje s prispôsobivým partnerom - Širšie maďarské spoločenstvo prejavuje len veľmi slabý záujem o tunajšie národnosti - Podľa V. Orbána sa dvojakým občianstvom zlikvidovala diskriminácia v rámci Karpatskej kotliny - Dvojaké ponímania národa (etnický a politický) spôsobuje veľa zmätkov - Národnosti sa nikto neopýtal, či súhlasia s takou národno-zjednocujúcou politikou, ktorá generuje konflikty s ich materskými národmi - Zvýšená miera centralizácie samosprávnych štruktúr - Pod plášťom boja proti etnobiznisu sa zabetónuje hegemónia celoštátnych samospráv a marginalizujú sa občianske organizácie

Menšiny nezvyknú byť v centre pozornosti pokiaľ neprejavujú politické ambície alebo nemajú s nimi ambície domáce alebo zahraničné politické elity. Na drobné a silne asimilované národnosti Maďarska by sa jednoducho mohlo zabudnúť, lebo ambície majú vlastne len na pokojné spolunažívanie s väčšinovým obyvateľstvom. Politika si ich napriek tomu všimla. Až natoľko, že ich obdarovala aj osobitným zákonom. Ten zákon nevybojovali ony samy, ale im ho darovali.

Čomu môžu ďakovať túto štedrosť? Oficiálne politické zdôvodnenie je rozpísané na takmer celú stranu v úvode zákona. Z toho sa dozvedáme, že na základe pokrokových tradícií maďarských dejín, vzhľadom na to, že Maďarsko berie na seba zodpovednosť za problematiku domácich menšín, vzhľadom na medzinárodné záväzky, atď..., Maďarsko pomocou tohto zákona poskytuje ochranu národnostiam, a zabezpečuje podmienky pre používanie ich jazykov, pestovanie ich kultúry, napomáha realizáciu ich kultúrnej autonómie a garantuje právo na samospravovanie ich spoločenstiev. Sú to realistické dôvody a šľachetné ciele.

Avšak niektorí odborníci sa domnievajú, že nie sú tam uvedené všetky motívy tvorcov. Zákon možno vznikol preto, lebo sa ozvalo zlé svedomie väčšinového národa za tých 150-200 rokov maďarizácie, ktoré priviedli národnosti na okraj zániku. Táto asimilačná tradícia sa, samozrejme, nespomína v úvode. Skeptici, alebo ak chcete realisti, však tvrdia, že národy nezvyknú mať kolektívne zlé svedomie, najmä nie tie hrdé národy, medzi ktoré náš väčšinový bezpochyby patrí. Takže motiváciu treba hľadať inde. Podľa niektorých skeptikov v pozadí obdarúvania národnosti so zákonom môžu stáť aktuálno-politické úvahy. Národnostné menšiny (od prvého januára: národnosti) vzbudili záujem vysokej maďarskej politiky preto, lebo sa dá na nich ukázať okolitému svetu, predovšetkým susedným štátom, že aká by mala byť menšinová politika u nich. Naše národnosti sú na to ako ideálne stvorené, lebo sú veľmi lojálne k maďarskej vlasti, a majú veľmi slabé - oslabnuté národnostné povedomie, čo zaručuje, že sa uspokoja takými právami, aké práve dostanú. Zaručene nespôsobujú nepríjemnosti pre maďarskú politiku v zahraničí, takže ani pri jej úsiliach presadiť v regióne svoju predstavu o uplatňovaní kolektívnych práv príslušníkov národnostných menšín. Výroky niektorých politikov z čias, keď sa prvá verzia menšinového zákona schvaľovala v maďarskom parlamente, potvrdzujú takéto špekulácie. Ako sa hovorí: na tango treba dvoch. Ľahko sa tancuje s prispôsobivým partnerom.

Zaujímavé je, že napriek zvýšenej pozornosti vysokej politiky, širšie maďarské spoločenstvo prejavuje len veľmi slabý záujem o tunajšie národnosti. Väčšina občanov si vlastne ani neuvedomuje, že niektorí ich spoluobčania nie sú príslušníkmi maďarského národa. Národnostná, alebo menšinová otázka je v slovníku maďarskej spoločnosti synonymom problematiky etnických Maďarov žijúcich v susedných štátoch. Na území Maďarska teda, v povedomí väčšinovej spoločnosti, neexistujú národnostné problémy. V tomto kontexte je potom absolútne opodstatnený výrok, ktorý odznel minulý týždeň na desiatom plenárnom zasadaní Stálej maďarskej konferencie (MÁÉRT):

Podľa maďarského premiéra  Viktora Orbána  sa dvojakým občianstvom zlikvidovala diskriminácia v rámci Karpatskej kotliny.

Tuším, že mal na mysli diskrimináciu etnických Maďarov, ako údajne jedinú alebo poslednú, dodnes trvajúcu diskrimináciu v celom karpatskom regióne. Takáto formulácia naznačuje, že si mysli, že ostatné diskriminácie, ak vôbec boli, sa už dávno vyriešili. V Maďarsku určite neexistuje žiadna národnostná diskriminácia, veď u nás sa schválil ako prvý v regióne menšinový zákon, ktorý sa akurát zdokonaľuje. Z hľadiska väčšinových politikov situácia je príkladne dobrá, neexistujú vážnejšie problémy, dobre fungujúca kultúrna autonómia garantuje nielen zachovanie identity, ale aj zveľaďovanie národnostnej kultúry.

Pozrime sa na situácie menšín z iného hľadiska, nie zhora ale zdola.

altZákladný zákon

Neviem, či ste si všimli: mení sa názov krajiny. Od prvého januára už nebudeme občania Maďarskej republiky, ale Maďarska. Nová krajina bude mať svoj základný zákon, diametrálne odlišný od ústavy starej krajiny. V novom základnom zákone sa kladie väčší dôraz na národ, ako v starej ústave. Pritom treba mať ne zreteli, že v maďarčine sa pojem národ používa vo viacerých podobách. Napríklad národ môže byť etnický a politický. Do etnického národa patria všetci Maďari bez ohľadu na to, či sú občania Maďarska, alebo sú občanmi iných štátov. Odborným termínom: všetci etnickí Maďari tvoria etnický maďarský národ (Maďarstvo). V tomto kontexte sa zvykne spomínať 13 až 15 miliónový maďarský národ v Karpatskej kotline. Politický národ tvoria občania štátu, bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. V tomto kontexte do maďarského národa nepatria etnickí Maďari žijúci v iných štátoch Karpatskej kotliny, len tunajší, a okrem nich patria doňho aj domáci etnickí Nemaďari, teda tunajšie národnosti, napríklad tunajšia slovenská menšina, teda aj vy, ktorí sedíte v tejto miestnosti. Aj vy ste členmi maďarského politického národa, ale nie ste príslušníkmi maďarského etnického národa.

Dvojaké ponímania národa spôsobuje veľa zmätkov, lebo politici ich často pletú vo svojich výrokoch. Horšie je, že ani tvorcovia zákonov nedbajú o to, aby ich texty boli presné. Novela novej, a podľa maďarského premiéra najmodernejšej a najpokročilejšej ústavy (základného zákona) v Európe je dobrým príkladom toho, aké zmätky môžu z toho vzniknúť, ak sa nerozlišuje politický a etnický národ. Slovo národ sa tam hojne vyskytuje, ale bez prívlastkov. Takže čitateľ nevie, že kedy ide o politický a kedy o etnický národ.

Maďarský národ spomínaný v preambule (presnejšie v takzvanom národnom vierovyznaní) základného zákona, za osud ktorého berie na seba zodpovednosť maďarský štát, je asi ten etnický, lebo zhŕňa v sebe všetkých Maďarov, žijúcich kdekoľvek vo svete. Národnostné menšiny sa tam spomínajú ako mimonárodné, ale rovnoprávne štátotvorné spoločenstvá. Preambula teda definuje maďarský národ na etnickom základe, nie na politickom.

Avšak ten istý zákon v iných paragrafoch používa tú druhú, politickú verziu pojmu národ. Bez toho, aby čitateľa na to upozornil. Napríklad v takých paragrafoch, ktoré hovoria o národnom záujme Maďarska ako štátu. Alebo v paragrafoch hovoriacich o úlohách maďarského štátu v zjednocovaní národa (toho etnického) nad štátnymi hranicami. Keďže Maďarsko tvoria aj nemaďarské národnosti, keďže aj tie sú štátotvorné, dokonca rovnoprávne, tak potom národné záujmy Maďarska by mali byť spoločné záujmy všetkých štátotvorných činiteľov / spoločenstiev, vrátane aj tých etnicky nemaďarských. Ak tie záujmy nie sú spoločné, tak potom ich nemôžeme nazývať celonárodnými. Sú len záujmy väčšiny. Táto terminologická nejasnosť vedie k tomu, že záujmy jednej časti obyvateľstva sa povyšujú nad záujmy všetkých ostatných a vyhlasujú sa za národné.

Pikantné je pritom, že medzi záujmami a úlohami štátu, teda politického národa, je starať sa o zachovanie národného povedomia etnických Maďarov v susedných štátov, podporovanie ich autonomistických snáh a zjednotenie celého, trianonskými hranicami rozštiepeného Maďarstva. A to všetko aj za cenu, že s takými cieľmi nebudú súhlasiť susedné štáty. Je to pikantné preto, lebo v tých štátoch žijú takzvané materské národy tunajších národností, a tieto národnosti sa nikto neopýtal, či súhlasia s takou národno-zjednocujúcou politikou, ktorá generuje konflikty s ich materskými národmi. Napríklad či udeľovanie štátneho občianstva na maďarskom etnickom základe sa stretáva aj s ich predstavami o budúcnosti (aj) ich štátu (politického národa)?

Politika teda pletie pojmy, čo vzbudzuje pochybnosti medzi menšinovým obyvateľstvom o ich skutočnej rovnocennosti pri tvorbe štátu. Ako keby jeden štátotvorný činiteľ bol rovnocennejší ako ostatné. Ako keby jeden sedel na vyššej poličke ako tie ostatné. Základný zákon povyšuje všetky ciele toho rovnocennejšieho na úroveň národných cieľov, kým tie ostatné majú trpezlivo čakať na česť, že si ich niekto všimne. Takéto dvojaké zaobchádzanie s vlastnými občanmi nie je celkom v súlade s tým paragrafom základného zákona, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe etnickej alebo náboženskej príslušnosti.

altMenšinový zákon

Niektoré časti nového zákona o národnostiach sú oveľa lepšie vypracované ako boli v tom predošlom. Veľmi starostlivo sú vypracované najmä technické a organizačne podmienky fungovania samosprávneho systému. Človek má taký dojem, že tvorcom išlo najmä o to, aby obmedzili takzvaný etnobiznis. Ako sa aj píše v preambule: „jedným dôležitým cieľom nového národnostného zákona je zabrániť zneužívaniu národnostných práv“. Väčšina úprav sa urobila preto, aby sa znemožnilo založenie nepravých, falošných samospráv a aby sa spresnili pravidlá samosprávnych štruktúr. Principiálnym záležitostiam sa venuje oveľa menej pozornosti, napriek tomu, že ozajstné slabiny predošlých verzií zákona boli práve tam.

Nejaká kontrola pri zakladaní, organizovaní a fungovaní samosprávneho života, samozrejme, musí existovať, aby sa zabránilo anarchii. Ale cena, ktorá sa má zaplatiť za poriadok, nie je úmerná s výsledkom. Napríklad ten občan, ktorý sa chce zapojiť do volieb miestnej národnostnej samosprávy, musí verejne deklarovať pred voľbami, že patrí k národnostnej menšine. Teda musí vyhlásiť verejne, že nie je Maďar, a tým riskovať, že niektorí spoluobčania (sused, šéf alebo niektorý kolega v práci, prípadne učiteľ a spolužiaci jeho detí, atď...) sa budú dívať naňho a na jeho rodinu inak, ako predtým. V časoch, keď je miera nezamestnanosti taká vysoká, keď človeka tak rýchle a bez odôvodnenia môžu prepustiť z roboty, a keď takou intenzitou prúdia správy z médií o údajnom zlom zaobchádzaní s etnickými Maďarmi v materských štátoch tunajších menšín, takéto verejné priznanie vyžaduje odvahu a veľmi silné národnostné povedomie. Verejná deklarácia odlišnosti nemá v našej spoločnosti tradíciu. Skôr ten opak má tradíciu, diskrétne mlčanie o tom, že som inakší. Z minulých volieb vieme, že povinnosť registrácie spôsobila dilemu mnohým národnostným občanom a odriadila ich od účasti na voľbách.

K cene, ktorá sa má zaplatiť za väčší poriadok patrí aj zvýšená miera centralizácie samosprávnych štruktúr. Pozornejší čitateľ si ľahko všimne, že pod plášťom boja proti etnobiznisu sa zabetónuje hegemónia celoštátnych samospráv (jednej pre každú národnosť), obmedzuje sa autonómia miestnych národnostných komunít a marginalizuje sa význam občianskych organizácií. Každá komunita, ktorá vyjadrí vôľu na založenie vlastnej samosprávy, sa má preveriť pred voľbami, či vyhovuje kritériám (a kto určí kritéria?), a potom, po vzniku sa musí podriadiť celoštátnej samospráve. Nezávislé samosprávy nie sú povolené.

V národnostnom zákone sa deklaruje rovnoprávnosť medzi národnostnými samosprávami a miestnymi samosprávami. Takáto deklarácia existovala aj v predošlých variantoch zákona, ale v praxi nefungovala, alebo len výnimočne. Pokiaľ miestna samospráva určí okruh otázok, pri ktorých chce konzultovať so svojím národnostným partnerom, je iluzórne hovoriť o rovnoprávnosti. Národnostná samospráva síce má právo na iniciovanie, ale rozhodovať bude miestna samospráva. Nie miestna má iniciovať u národnostnej, ale naopak. Našťastie, zákon vymenuje niektoré oblasti kultúry a školstva, kde je povinná miestna samospráva brať do ohľadu stanovisko národnostnej samosprávy. Nevylučuje kompetentnosť národnostnej samosprávy ani v iných verejných záležitostiach, ale tam už necháva rozhodnutie celkom na miestnu samosprávu, či chce alebo nechce spolupracovať s národnostnou samosprávou. Dobrým príkladom nerovnocennosti bola kauza okolo Slovenského domu v Mlynkoch. Darmo poukázal menšinový ombudsman na rozpor medzi rozhodnutím obecnej samosprávy a menšinovým zákonom, tá nezmenila svoje rozhodnutie a kauza sa skončila podľa jej vôle. Dokonca aj vtedajší prezident republiky, bývalý predseda ústavného súdu bol toho názoru, že z právneho hľadiska bolo všetko v poriadku. Druhý príklad: Predstavme si, že obec vypisujekonkurz na miesto notára. Národnostná samospráva by chceladvojjazyčného notára, ale preferencie obecnej samosprávy sú inakšie, a vyberie si spomedzi uchádzačov takého, ktorý ovláda len štátny jazyk. Aký manévrací priestor zostáva pre národnostnú samosprávu? Takmer nijaký. Zákon je na strane obecnej samosprávy. Takže kde je tá rovnoprávnosť?

Podobných prípadov si vieme predstaviť desiatky, ak nie stovky. Problémy spôsobuje veľmi nejasné vyznačenie okruhu kompetencií menšinových samospráv mimo takzvanej kultúrnej autonómie. Ale vlastne ani tá kultúrna autonómia nie je dosť konkrétne definovaná. Jednoznačné je, že národnostná samospráva, či už miestna alebo celoštátna, môže mať vlastné inštitúcie, ktoré sama, autonómne spravuje. Lenže nevedno, či sa tá autonómia končí u týchto inštitúcií, alebo sa vzťahuje aj na inštitúcie, ktoré neprebrali menšinové samosprávy. Napríklad na kanály vo verejných médiách, ktoré vraj má k dispozícii. Pravdepodobne nie, lebo napriek tomu, že ich má k dispozícii, nemôže autonómne rozhodovať o ich obsahu a personálnych podmienkach, má právo len komentovať alebo iniciovať. Nie je jasné ani to, či ku kultúrnej autonómii patrí aj vzdelávanie v národnostnom jazyku. Síce osobitná kapitola je venovaná k samospravovaniu v školskej oblasti, dokonca oddelene od kapitoly o kultúrnej autonómii, ale v úvode zákona nie je zmienka o školskej autonómii. Vieme, že napríklad Celoštátna slovenská samospráva prevzala niektoré školy, takže vlastne v ich prípade môžeme hovoriť o školskej autonómii. Ale čo s ostatnými školami? Na slabú účinnosť národnostnej autonómie poukazuje fakt, že vo viacerých osadách zanikla výučba slovenčiny na základných školách. V Békešskej Čabe napríklad postupne zrušili slovenčinu vo všetkých školách okrem slovenskej školy, ktorú od mesta prevzala Celoštátna slovenská samospráva.

Ďalšia prázdna deklarácia: Maďarsko zakazuje každú politiku, ktorá je zameraná na zmenu národných a etnických pomerov územia obývaného menšinami.Ako možno uplatniť tento zákaz v praxi? Veď iné zákony garantujú voľnosť pohybu občanov. Mali by sa zrušiť zákony o voľnosti pohybu? Ako by mohla, keby dajme tomu chcela, Slovenská samospráva v Mlynkoch zabrániť prílivu neslovenských prisťahovalcov do obce? Ako by mohla zachovať pomer medzi slovenským a maďarským obyvateľstvom? Nijak.

Závažným nedostatkom nového zákona je aj to, že negarantuje plnoprávnu reprezentáciu národností v parlamente. Obsahuje len vlažnú vetičku: „Účasť národností a etnických skupín na práci Národného zhromaždenia reguluje fundamentálny zákon“. Výraz „účasť na práci parlamentu” môže znamenať štandardné členstvo alebo len pozorovateľský štatút bez hlasovacieho práva, alebo len symbolické pozývanie na slávnostné akcie. Pozrime si, čo sa dostalo do volebného zákona. Či tam nájdeme niečo konkrétnejšie?

altVolebný zákon

Z médií sa dozvedáme, že prvý raz dostanú možnosť vyslať do parlamentu svojich zástupcov aj v Maďarsku žijúce národnosti vrátane Slovákov. Je to vlastne dlho očakávaná správa.Parlamentné zastúpenie národnostných menšín už pred osemnástimi rokmi nariadil ústavný zákon. Postavenie menšín v maďarskej spoločnosti dobre ilustruje, že 18 rokov bolo potrebných na nazbieranie dostatočného množstva politickej ochoty.

Pozorovateľ môže mať dojem, že maďarské politické elity sa zaviazali urobiť niečo pre menšiny pred 18-ými rokmi, čo nebolo celkom premyslené. Ťažkosti si uvedomili až vtedy, keď sa pokúsili zharmonizovať volebný zákon s menšinovým. Narazili na príliš tvrdý oriešok, takže riešenie sa stále posúvalo. Najjednoduchšie by bolo bývalo vycúvnuť z toho, a zabudnúť na sľub. Národnosti by to boli doručene prijali pokojné, bez pouličných demonštrácií, veď vlastne neboli to oni, ktorí ten ústavný sľub vynútili z väčšiny. Maďarsko by však stratilo s takým vycúvnutím silnú kartu pri naťahovačkách so susednými štátmi kvôli osobitným právam pre u nich žijúcich etnických Maďarov. Takže o cúvaní / cúvnutí nemohla byť reč. Predstavitelia menšín musia sedieť v parlamente. Ale ako ich tam dostať, keď je ich už tak málo, že nestačia ani na spoločnú stranu, a keď je ich národné povedomie už také slabé? Síce teoreticky by sa našli viaceré legislatívne mechanizmy, ale každé riešenie má svoj háčik. Jeden model, už osvedčený v regióne, by mohlo byť poskytnutie jedného mandátu každej národnosti, bez ohľadu na jej početnosť. Lenže tým pádom by sa ocitli trinásti „nezávislí“ poslanci v parlamente, ktorí by mohli poriadne pomiešať mocenské karty a zahrať úlohu jazýčka pri hlasovaniach. Okrem toho by to ani nebolo celkom korektné voči väčšinovému národu, ak menšinový poslanec zastupujúci niekoľko sto voličov (nehovorím o Slovákoch, tých je ešte viac) by mal taký istý hlas, ako jeho väčšinový kolega, koho zvolilo možno stotisíc voličov. Takže treba zaviesť do mechanizmu volieb nejakú rozumnú reguláciu. Napríklad vymedziť minimálny počet hlasov. Ale ako? Zákonodarcovia nakoniec vypracovali model, v ktorom minimálny počet hlasov na získanie národnostného mandátu ja variabilný.

Model vypracovala súčasná vláda, ktorá hneď po prevzatí moci prisľúbila, že problém vyrieši. Prečo akurát táto vláda, ktorá je najviac národne orientovaná spomedzi všetkých vlád Maďarskej republiky od pádu socialistického režimu? Jednoducho sa zľutovala nad národnosťami alebo mala aj iné pohnútky? Nemožno vylúčiť možnosť, že jej odhodlanosť súvisí s poskytnutím maďarského štátneho občianstva a hlasovacieho práva občanov susedných krajín. Ak sa konečne vyrieši zastúpenie tunajších menšín v parlamente, budú mať menej argumentov zahraniční kritici dvojakého občianstva a dvojakého hlasovacieho práva etnických Maďarov.

Vymyslený mechanizmus voľby národnostných predstaviteľov však krváca z viacerých rán. Pozitívum je, že národnostný kandidát získa mandát splnením zvýhodnených podmienok, konkrétne: nižším počtom hlasov, ako ostatní kandidáti. Stačí získať štvrtinu priemerného počtu hlasov, ktorým sa do parlamentu dostali stranícki kandidáti. Ale aj táto veľkorysosť má svoju cenu.

Najtvrdšou podmienkou je, že občan hlasujúci na národnostného kandidáta stratí právo hlasovať na stranícke listiny. Musí si vybrať. Je postavený pred dilemu: buď hlasujem na stranícku listinu, a tým ovplyvním mocenské pomery v parlamente, od ktorých závisí môj dôchodok, môj plat, moje pracovné miesto, osud mojej živnosti, dane, ceny potravín, atď... alebo hlasujem na národnostného kandidáta, s ktorým ma síce spája národnostná súdržnosť, ale neviem o ňom, ako sa zachová pri hlasovaniach o otázkach, ktoré nesúvisia s národnostnou problematikou. Keďže národné povedomie tunajších menšín nie je porovnateľné s povedomím etnických Maďarov v susedných štátoch, u nás je iluzórne očakávať, že veľa voličov bude dávať prednosť národnostnej listine. Viacerí menšinoví odborníci sa zhodujú v tom, že zavedením odňatia hlasovacieho práva na stranícke listiny zákonodarcovia do volieb národnostných poslancov vopred zakódovali neúspech, lebo odvrátia národnostných občanov od hlasovania na listiny celoštátnych samospráv. Takže zbytočne upokojuje verejnosť europoslanec János Áder, hlavný tvorca zákona, že „početnejšie menšiny budú mať šancu získať parlamentný mandát, ak poriadne zmobilizujú svojich voličov”, pravdepodobnosť úspechu je minimálna.

Hlasovanie na alternatívne listiny okrem spomenutej dilemy môže mať aj ďalšie negatívne následky. Napríklad postaví proti sebe strany a menšiny, lebo urobí z nich konkurentov, ktorí súťažia o tie isté hlasy. Hrozí teda, že strany začnú agitovať v národnostných obciach proti menšinovým listinám. Čo sa stane, ak kandidát národnostnej listiny neuspeje? Samozrejme, nebude poslancom. Môže zastupovať menšinu len ako hovorca, bez hlasovacieho a bohvie akých ďalších práv. Právomoci národnostného hovorcu nie sú zatiaľ definované v žiadnom zákone. Takýto výsledok, samozrejme, môže znechutiť národnosti, ale môže byť ideálny pre zákonodarcov. Predstavitelia menšín sedia v parlamente, možno ich ukazovať každej zahraničnej delegácii, a keďže majú len obmedzené práva, nemôžu zasahovať do vysokej politiky.

Matej Šipický
predseda Vedeckej rady
Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Odznelo na konferencii
„Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“
v Mlynkoch 3. decembra 2011