alt : header1.swf



Wed09182019

Posledná aktualizácia08:47:32

Jozef Schwarz: Udrží sa slovenskosť v Maďarsku?

MlKSchw1Národné povedomie a jazyk sa strácajúVyučovacia prestávka jednojazyčných slovenských škôl trvá už 50 rokovSlovenské rodinné prostredie mizne ako ľadovceSpievajme, recitujme, píšme o slovenskom živote a v slovenčine!Nápisy, artefakty, povedomie a hrdosť na prínos do spoločnej histórie...

Slovenskosť ako základná charakteristika Slováka v zahraničí rezonovala aj vo vstupe podpredsedu vlády SR a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012, ktorý požadoval reagovať na zásadné zmeny v slovenskej zahraničnej komunite. Vo všeobecnosti rozoznávame dva znaky slovenskosti: národné povedomie (predovšetkým v podobe etnického hlásenia sa k slovenskému národu) a jazyk. Jedno i druhé sa stráca. Slovenčina navidomoči. A pokrvná príbuznosť, vzájomne preciťovaná identita sa roztápa v globalizácii, v miešaní sa nielen peňazí a tovaru, ale aj rodín a vzťahov. Dnes nikto Slováka nevyháňa z domu. Dnes odchádza dobrovoľne preto (a štát mu to uľahčuje), lebo sa doma nemôže uplatniť či slušne uživiť. A pokiaľ v minulosti nostalgia za vlasťou, či etnikom ho viedla k aktívnejšiemu hláseniu sa k slovenskosti, slovenské vlastenectvo dnes často končí po nástupe do lietadla. Všetko toto treba brať do úvahy pri podpore či dokonca obnove slovenskosti. Najmä z pohľadu materskej krajiny. Aby neznamenala len slušné živobytie pre poniektorých, niekedy azda až profesionálnych zahraničných Slovákov, ale niesla pridanú hodnotu aktívnej slovenskosti. Prejdime od všeobecnej ku konkrétnej slovenskosti v Maďarsku. Ako udržať aspoň štipku slovenskosti tu, v Pilíši, na okolí Budapešti, v severomaďarských vrchoch a na Dolnej zemi?

K prvému atribútu slovenskosti: k jazyku, k slovenčine. Často opakujem, že začiatok konca Slovákov v Maďarsku (verím, že nie definitívneho) znamená obdobie okolo roku 1960, keď maďarský štát zrušil slovenské školy, teda školy s výučbou slovenčiny a výučbou v slovenčine. Pritom vo vedomí maďarskej menšiny na Slovensku doteraz je živá trpká spomienka na asi trojročnú neexistenciu maďarských škôl po roku 1945. Kritizujú to oprávnene. Ajhľa, a v Maďarsku vyučovacia prestávka jednojazyčných slovenských škôl trvá už 50 rokov a nevzbudzuje to takmer žiadnu pozornosť v Maďarsku, na Slovensku, ba ani v Európe. Ani slovenská rodina nie je jazykovou spásou. Slovenské rodinné prostredie, ktoré ešte udržalo čo aj neškolovanú, ale predsa slovenčinu u dnešných päťdesiatnikov či šesťdesiatnikov mizne ako ľadovce. Pokiaľ nenastane zmena smerom k vyššej prítomnosti slovenčiny v živote Slovákov v Maďarsku, slovenčina sa stane exkluzívnym jazykom aj samotných Slovákov. Treba obdivovať a poďakovať tým z vás, ktorí takmer z ničoho dokážete veľa.

Ako to zmeniť? Školy samotné to nezmenia, najmä keď ani nie sú. Napriek tomu treba podporovať aj minimálnu výučbu slovenčiny v školách. Ďalej: slovenčinu je potrebné dostávať do života Slovákov v Maďarsku častejšími slovenskými aktivitami slovenských samospráv, Zväzu Slovákov v Maďarsku a ďalších organizácii. Aktivitami, ktoré by vytvárali slovenskému slovu prajné prostredie. Nemalo by dochádzať k takým situáciám, o akej som čítal pred MlKSchw2niekoľkými rokmi, že slovenská menšinová samospráva chcela rokovať v maďarskom jazyku. Podporovať všetky podujatia, kultúrne, spoločenské, športové a iné v slovenčine! Tancujme, spievajme, recitujme, píšme o slovenskom živote a v slovenčine! Nenamietam ani proti slovenským gastronomickým radovánkam. Samozrejme, to nestačí.

Do hry musí vstúpiť štát. Maďarský aj slovenský. Aké možnosti podpory slovenskosti v jazykovej oblasti sú na strane maďarského štátu a čo od neho požadovať, to je skutočne vaša vlastná vec. Sami ich musíte formulovať ako občania Maďarska a daňoví prispievatelia na jeho prevádzku. Slovenská republika by mala upriamiť pozornosť na vytváranie systému výučby slovenčiny a v slovenčine pre Slovákov v Maďarsku. Masovejším vysielaním učiteľov, dopravou detí z prihraničných slovenských obcí Pilíša, Novohradu, Boršodu a Zemplína do škôl na Slovensku. Ponukou bezplatného štúdia na stredných a vysokých školách a umožnením celoživotného vzdelávania v slovenčine a slovenčiny. Už pred časom som písal o potrebe systému osvojovania si slovenčiny slovensko-maďarskými deťmi v rodinách a školách na Slovensku. Niečo na historický spôsob používaný v 19. storočí štúrovcami a inými. Dieťa príde na rok, dva do slovenskej rodiny, tu bude chodiť aj do školy a ak dokázali pred 150 rokmi sa naučiť maďarsky alebo nemecky, určite je to možné dnes so slovenčinou.

Druhým znakom slovenskosti je slovenské národné povedomie, pod čím si možno predstaviť v našom prípade uplatňovanie slovenčiny a slovenského národného vedomia v každodennom živote. Prejavuje sa to slovenskosťou prostredia, v ktorom žijete a zahŕňa nápisy v slovenčine, slovenské artefakty, povedomie a hrdosť na slovenský prínos do spoločnej histórie i prítomnosti. Či je to možné? Určite áno, dokazuje nám to reálny život Maďarov na Slovensku. Napríklad maďarská národnostná menšina na Slovensku trvale pestuje vedomie maďarskosti: Za 20 rokov na Slovensku pribudlo viac ako 600 artefaktov (sôch, pamätníkov, pamätných tabúľ a iných), ktoré pripomínajú mýtickú i skutočnú, niekedy i kontroverznú maďarskú pamäť. Sú to pomníky, ktoré sa vrátili po roku 1989 na svoje pôvodné alebo nové miesta, monumenty maďarskej národnej histórie a symbolické sochy národného vedomia ako sú Sv. Štefan - 26 sôch, pomníky obetiam vojny, či zakazovaným osobnostiam a udalostiam maďarskej histórie. Sami občania maďarskej národnosti na Slovensku usudzujú, že uvedené pamätníky a sochy často Slovákov a Maďarov nespájajú, skôr rozdeľujú. U Slovákov v Maďarsku niečo také nehrozí, myslím si, že ste dôsledne integrovaní do maďarskej spoločnosti. Preto by nemala prekážať maďarskému štátu vaša snaha pripomenúť si svoj slovenský zástoj nielen v histórii Uhorska, ale aj v novodobom Maďarsku. Robí sa však niečo a systematicky v prospech upevnenia slovenského povedomia? Aká je maďarsko-slovenská skutočnosť?

Prejdite sa po uliciach najslovenskejšej obce v Maďarsku - tejto obce a prizrite sa ich názvom. Často je uvedený aj slovenský názov. Ale aký? Forrás je Horná, Béke je Dolná, Mester je Výhoň, Rákóczi je Kostelná, Szabadság Slováci volajú Hárommez, Petőfiho ulica je Šelpice a Kossuth u. má v slovenčine čaro nechceného Slovácka ulica. A tak ubehne pár rokov, počet Slovákov klesne, názvy ulíc zostanú jednojazyčné a slovenskosť obce zapadne prachom. Podobne je to aj v ďalších pilíšskych obciach. Riešenie? Slovenské názvy aj v maďarčine. Ako napríklad v Štúrove. Tam slovenské označenia ulíc sú dôsledné preklady maďarských, dokonca mená nositeľov názvov ulíc sú písané v maďarskom pravopise. Slovák sa tam cíti ako cudzinec.

MlKSchw3Podobne slovenskosť sa stráca aj v prípade susednej obce Santov, ktorá je tiež (alebo bola) významná slovenská obec. Prejdite sa akýmsi historickým chodníčkom ku kaplnke Panny Márie nad obcou. Sprevádzajú vás veľké drevené sochy až hin z pradávnej maďarskej mytológie prežívanej neďaleko, ale aj ďaleko na východe Európy. Určite nie v Santove. Ale z mytológie slovansko/slovenskej, ktorá je pre Santov historicky opodstatnenejšia územne aj etnicky, nepostretnete nikoho a nič. Ako si má tunajší Slovák zachovať hrdosť na slovenské korene, keď mu ich dennodenne vytrhávajú?!

Tiež som nezačul požiadavku Slovákov v Maďarsku uvádzať cestovné poriadky a názvy staníc a zastávok vlakovej a autobusovej dopravy v dedinách s prítomnosťou slovenskej menšiny v slovenčine. Podľa mňa je to aj správne. Avšak prečítajte si najnovší monitor tlače od Imra Fuhla a dozviete sa: v Štúrove sú cestovné poriadky, označenia na digitálnych tabuliach autobusov a ich zastávky už druhý rok aj v maďarčine, podobne opatrenia rozbiehajú v Šamoríne i v Galante. V dvojjazyčnosti Slovenska (ja to prekladám v maďarizácii Slovenska) sa ide ďalej. Zo správy z 27. novembra: „Zásadná zmena nastala v súvislosti s dvojjazyčnými tabuľami na železničných staniciach. Ako povedal hovorca ministerstva dopravy Martin Kóňa, pracovná skupina, zložená z predstaviteľov Úradu splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny, Sekcie železničnej dopravy a dráh Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a Železníc SR, hľadá spôsob možnej aplikácie zákona o jazykoch národnostných menšín pri označovaní železničných staníc bez toho, aby bol porušený zákon o dráhach. Ministerstvo to chce podľa splnomocnenca vyriešiť právnou subnormou. Označovanie obcí v jazyku menšín prichádza do úvahy v obciach, v ktorých menšina tvorí aspoň 15-percentný podiel celkového počtu obyvateľov príslušnej obce“. Nie je to inšpirácia aj pre vás, tunajších? Napríklad pre Čív? Budú niečo také požadovať menšiny v Maďarsku? Aj z osobnej skúsenosti si myslím, že nie.

Pred pár dňami sa mi dostala na oči nechutná reakcia ultramaďarských šovinistov na môj článok o Ľudovítovi Markušovskom, významnom lekárovi 19. storočia, ktorý svoj odbor povýšil skutočne na vedeckú úroveň a patril k jeho priekopníkom v Uhorsku. Maďarských nacionalistov som podráždil pripomenutím jeho slovenských koreňov (http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/831-udovit-markuovsk-patri-aj-slovensku) - je rodák zo Štrby, a snahou po ich zdôraznení v mieste jeho smrti v Opatiji v dnešnom Chorvátsku. Tam sa totiž nachádza jeho pamätná tabuľa s textom v chorvátčine a maďarčine, a navrhol som pripomenúť si jeho pôvod aj tabuľou v slovenčine. To sa dotklo ich netolerantného veľkomaďarského presvedčenia. Samozrejme, je to extrém, ktorý nie je oficiálnou politikou maďarského štátu. Ale dokumentuje dlhodobú existenciu určitých protislovenských tendencií, s ktorými Slováci žijúci v Maďarsku musia rátať.

Prečo sa tento fenomén protislovenskosti v Maďarsku vyskytuje? Vyplýva to z historického vývoja. Slováci a Maďari žili v jednom politicko-administratívnom celku asi 900 rokov. Ich vzájomné vzťahy až do konca 18. storočia nemali žiadny národnostný náter. Pôvodná „národnostne neutrálna“ situácia sa mení v čase osvietenstva a jozefínskych reforiem, keď maďarsky hovoriaca (následne aj maďarsky mysliaca) časť natio hungarica prevezme štátotvornú iniciatívu do svojich rúk a mení stredoveký uhorský stavovský štát na štát maďarský, a zhruba po jeden a štvrť storočí ho práve na týchto princípoch zlikviduje. Možno položiť otázku: Prečo práve uhorský štátny útvar neprežil premenu na maďarský národný štát, keď sa to v iných prípadoch podarilo? Príčina je v neadekvátnej metodike premeny, ktorá bola tvrdá, násilná, neasertívna, postavená na výlučnosti maďarskej kultúry a kvality jej civilizačného prínosu. Maďarizácia nebola ochota rešpektovať ani minimálne kultúrne nároky Nemaďarov, o politických ani nehovoriac. V prípade Slovákov bol asimilačný tlak o to silnejší, že na rozdiel od ostatného nemaďarského obyvateľstva neexistovalo reálne politické zázemie v podobe nejakej štátnosti. V takom prostredí udržať slovenské povedomie bolo na hranici možného. Pre väčšinu Slovákov v Uhorsku sa to zmenilo vytvorením Česko-Slovenska koncom októbra 1918. Slováci v Maďarsku však museli čeliť maďarizácii naďalej. Maďarsko nevyužilo rok 1918 ako príležitosť na zmenu reflexie a sebareflexie, dodnes na maďarskej strane prevažuje pocit veľkého národa, na základe ktorého sa stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými. Maďarská štátna idea pretrvávajúca v podobe inštitucionalizovanej v roku 1867 sa nezmenila, a ďalších 95 rokov jej archaická a pre svet neprijateľná národnostná MlKSchw4prax je prítomná v každodennej maďarskej politike dodnes.

Dokumentuje to aj výučba dejín, ktoré boli stáročia spoločné. Pozrite sa na maďarské učebnice dejepisu pre Slovákov. Veľká Morava, ako aj slovenský honfoglaláš, ktorý sa odohral 500 rokov pred maďarským, neexistuje. Samozrejme, ani v učebniciach v maďarčine. Slovenské osobnosti histórie sa pripomínajú len cez maďarskú prizmu. Uvedomte si, ako ťažko maďarská oficiálna mienka pripúšťa čisto slovenský pôvod Sándora Petőfiho / Alexandra Petroviča. Slovenskú matku mohli ťažko poprieť, tak aspoň z otca robili a niektorí dodnes robia Srba. Aj Srb je lepší ako Slovák v maďarských očiach. Neprajnú atmosféru možno ilustrovať ďalšími a ďalšími príkladmi. Je zázrak, že slovenskosť v Maďarsku vydržala do dnešných dní, že sa ešte sem-tam prejavuje aká-taká slovenská identita.

Čo s tým, ako ďalej? V každom prípade: nevzdávať sa! Nemalo by to všetko zostať len na vašich pleciach. Osobne si myslím, že Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí musí urobiť výnimku z rovnosti prístupu k Slovákom v zahraničí a na vás vyčleniť viac prostriedkov, no a predovšetkým spracovať samostatnú koncepciu práce. K tomu spojiť sily a prostriedky aj ostatných organizácií a jednotlivcov zo Slovenska: Matice slovenskej, cirkví, územných a miestnych samospráv, sponzorov a dobrovoľníkov.

Možno robiť na našej individuálnej a spolkovej úrovni množstvo opatrení. Najdôležitejšia je však prajná medzištátna atmosféra vytváraná dobrou kvalitou vzťahov našich štátov. Aj z toho, čo som povedal, je zrejmé, že Slovensko vytvára svojim občanom maďarskej národnosti vynikajúce podmienky pre udržanie ich maďarskosti. Samozrejme, na vzťah, na dobrý vzťah treba dvoch, čo znamená, že prekonanie úzkeho etnocentrického pohľadu musí byť obojstranné! Premenené na drobné: aj maďarská strana bude plne rešpektovať právo Slovenska na svoj štátoprávny život v súčasných hraniciach, zmieri sa s tzv. trianonskou krivdou. Uzná, že hranice vzniknuté po 1. svetovej vojne síce neboli spravodlivé pre Maďarov, ale neboli spravodlivé ani pre Slovákov a ďalšie uhorské národnosti. Nebude za Trianon „trestať“ svojich občanov nemaďarskej národnosti alebo pôvodu. Obidve krajiny sa sústredia na skvalitňovanie komplexu životných podmienok (aj národných) svojich občanov bez ohľadu na národnosť. Umožní v obciach pôvodne slovenských v Maďarsku budovať pripomienky ich vkladu do budovania uhorskej, od roku 1918 maďarskej vlasti, ako aj možnosť si pripomínať osobnosti zo svojej histórie aj z obdobia pred maďarským zaujatím ich dnešnej vlasti. Jednoducho povedané: povýši tým zdravé maďarstvo na európsku hodnotu.

Cesta formovania rovnoprávnych a rovných slovensko-maďarských vzťahov je dlhá, bude si vyžadovať kompromisy, ale cieľ za tú námahu stojí. Určite sa to prejaví aj v zachovaní slovenskosti Pilíša. Aspoň pre históriu a pre tých, čo o to stoja.

Jozef Schwarz
sociológ a publicista