alt : header1.swf



Tue08202019

Posledná aktualizácia08:40:41

Medzi ochotnými Slovákmi vo Veľkej Tarči

VelTar01-NewTetka s previazaným plátnovým batohom na chrbte: „Som Slováčka a bývam v blízkej dedine Veľká Tarča, kde nás žije ešte veľa, čo sa len po slovenský dovrávame.“Prišli a zotrvali ako evanjeliciVyučovali po slovenskyZ dejín tunajších SlovákovPôvodné slovenské priezviskáV Dedinskom múzeu s Máriou Šinkovou-Fraňovou

Prvý raz som sa stretol s Veľkotarčiankou niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na pohyblivých schodoch, v tom čase vo veľmi navštevovanom a novom veľkom obchodnom dome Corvin v Budapešti. U neznámej tetky s previazaným plátnovým batohom na chrbte ma zaujalo jej ľudové oblečenie, prezrádzajúce slovenský kroj. Keď sme zostúpili zo schodov, moja zvedavosť a predvídavosť mi nedala, aby som sa jej po slovensky nespýtal, že skadiaľ je a čo v takomto veľkom obchode nakúpila. - Som Slováčka a bývam v blízkej dedine Veľká Tarča, kde nás žije veltar02ešte veľa, čo sa len po slovenský dovrávame. Bola som na peštianskom pľaci, kde som predala výrobky z nášho dvora a záhrady a tu som si bola pozrieť, čo by sa pre našu rodinu z tohto obchodu hodilo. Zistila som, že to pre nás nie je vhodný obchod - ochotne mi po slovenský odpovedala tetka, ktorej meno som si nezapamätal. Meno tejto obce som však dlho nosil v pamäti a keď onedlho pri štúdiu histórie rodnej obce a skúmaní sťahovania Slovákov na Dolnú zem som objavil, že z Pôtra do Veľkej Tarči už pred tristo rokmi ušli dvaja Šajbenovci, po desiatkach rokov som Veľkú Tarču dvakrát navštívil. Prvý raz v roku 2011 len tak narýchlo so zhotovením fotozáberov a v septembri 2013 s už naštudovanou históriou obce a ohláseným stretnutím sa s občianskymi a cirkevnými predstaviteľmi. Bola to kvôli nepriaznivému daždivému počasiu nie práve najvhodnejšia sobota. Aj napriek tomu sme s priateľom Jánom prišli pred evanjelický kostol presne tak ako sme sa ohlásili, ráno o deviatej hodine. Už nás tam čakal pán farár Juraj Baranka, presbyterky Benedeková a Šebeková a tri najstaršie členky evanjelického cirkevného zboru Šinková - Fraňová, Pupeková a Sládeková, ktoré akože inak len po slovensky sa s nami po celý čas rozprávali. Musím priznať, že také honosné privítanie s občerstvením a sladkými dobrotami napečených cirkevníčkami, sme nečakali. Navyše hostitelia nám darovali aj publikácie, ktoré dokumentujú bohatú duchovnú a materiálnu kultúru Veľkej Tarče. Po veltar03osviežení a milom prijatí nás pán farár a cirkevníčky sprevádzali po kostole a informovali o činnosti a histórii cirkevného zboru, kostola a jeho vybavenia. Z toho čo sme počuli, videli a naštudovali sa tu podelíme s našimi čitateľmi.

Prišli a zotrvali ako evanjelici

Od príchodu Slovákov a celé 18. a 19. storočie bola obec evanjelická. Zo začiatku mali veriaci iba modlitebňu, neskôr /v roku 1819/ si postavili kostol. Až do roku ako fília patrili k cirkevnému zboru v Cinkote. Nedeľné bohoslužby vykonával v jednej osobe učiteľ, kantor a levita a farár z Cinkoty prichádzal medzi nich len dvakrát ročne. Keďže dovtedajší kostol im bol malý, v roku 1931 ho zbúrali a na tom istom mieste, v strede obce na vyvýšenom mieste postavili nový kostol. V interiéri kostola sa nachádza novší okrídlený oltár, ktorý je rozkladací so štyrmi ďalšími vymeniteľnými veltar04obrazmi pre hlavné štyri cirkevné sviatky. Autorom malieb na tradičné ľudové motívy, cirkevný život a oblečenie a dodržiavanie jeho farebnosti vekovými skupinami tunajších Slovákov od ich príchodu do Veľkej Tarče, umelecky stvárnil roku 1959 akademický maliar Koloman Tichý. Roku 1935 sa veľkotarčianski cirkevníci od Cinkoty odčlenili a vznikli ako samostatný cirkevný zbor. Od roku 1931 do roku 1935 prichádzali medzi nich farári z Cinkoty Pavol a Ján Blatnický. Prvým vlastným farárom sa stal potomok rozvetvenej breznianskej rodiny evanjelických farárov Gabriel Stehlo, ktorý tu pôsobil do roku 1943. Bol známy tým, že v obci založil vyššiu ľudovú školu tešedíkovského typu a počas druhej svetovej vojny aj záchranou židov. Po ňom nastúpil farár Ján Győri (Ďurík) a v roku 1981 Peter Gáncs. Teraz - ako som už uviedol - je farárom Juraj Baranka, ktorý sem prišiel z Békešskej Čaby, čo nie je náhoda, že prišiel do zboru, ktorý tu založili Slováci.

Vyučovali po slovensky

Jedným z prvých slovenských učiteľov vo Veľkej Tarči bol už v roku 1718 Ján Pažitnay, ďalšími boli Jozef Štrba, Daniel Turdely, Daniel Bukovský, Peter Záborský, Juraj Hrúz, Ján Karpáty (Krátky) a Oskár Blaškovič do roku veltar051940. Naposledy menovaný prišiel sem roku 1910 z Krupiny a okrem toho, že bol učiteľom, kantorom a levitom, v obci inicioval založenie úverového družstva a jeho budovy. Jeho menom pomenovali miestnu základnú školu. Dobre ho poznali a v dobrom na neho spomínajú aj naše sprievodkyne, ktoré boli jeho žiačkami.

Z dejín tunajších Slovákov

Je zaujímavé, že vo Veľkej Tarči (Nagy Tarcsa, do roku 1900 Csiktarcsa) sa objavujú slovenské priezviská (Tomáš Šipický, Juraj Prácky, Ján Darida...) už v roku 1699. Aj súpis utečených poddaných Novohradskej stolice z roku 1720 dokladá, že prví utečení slovenskí poddaní sa v tejto obci nachádzajú pred rokom súpisu. Boli medzi nimi aj Ján a Ondrej Šajben, ktorí ušli z Pôtra od veltar06zemepána K. Zičiho v roku 1715. Pre mňa zvlášť zaujímaví Šajbenovci tu žijú dodnes a často stáli na čele obce. Zachovaná osadnícka zmluva s Grasalkovičom (Grassalkovich) je až z roku 1731. V rokoch 1740 - 1752 tu nachádzame slovenské priezviská Bartoš, Benčík, Čižmár, Husák, Fraňo, Šajben, Šinka... V roku 1830 žilo v Čiktarči 637 obyvateľov, z nich 557 evanjelikov, 71 katolíkov, 3 reformovaní a 12 židov, v roku 1846 809 obyvateľov, z toho 710 evanjelikov, 88 katolíkov, 4 reformovaných, 7 židia. V roku 1880 sa k Slovákom prihlásilo 86,6 % obyvateľov a v roku 2001 už iba 21 obyvateľov.

Pôvodné slovenské priezviská

Tunajší Slováci poznajú všetky pôvodné slovenské priezviská, ktoré sú Baďanský, Bartoš, Bátovský, Benčík, Benko, Bielik, Bohuš, Čielka, Diviak, Dernovič, Drieňovský, Glózik, Greško, Gubek, Hara, Hrúz, Husárik, Fabian, Filipský, Javorník, Kalina, Klinčok, Kovalčík, Krekáč, Križan, Ladiansky (Ladziansky), Lauko, Ludvig, Matúš, Melian, Pavelka, Petrovský, Pitlík, Pĺžik, Potočka, Procháska, Pupek, Račko, Ratkovič, Ravčík, Slavko, Slifka, veltar07Šajben, Šinka, Šranko, Štrba, Šuhaj, Teriansky, Turčan, Veľký, Vereský, Vlkan, Záborský, Zaťko. Zapísal som si aj slovenské priezviská na pamätníku padlých v prvej svetovej vojne: Benčík, Čielka, Guľášik, Klinčok, Lauko, Slauko, Terjansky, traja Šajbenovci, dvaja Šinkovci, piati Šipickí.

V Dedinskom múzeu

V obci s 3700 obyvateľmi pracuje aj miestna slovenská samospráva, ktorej predsedníčkou je Mária Galantaiová - Slauková. Pred návštevou sme sa ohlásili aj u nej. Žiaľ, nestretli sme sa s ňou, lebo odcestovala so súborom na práve vtedy konaný Haluškový festival vo Veňarci. Napriek tomu nám zabezpečila prítomnosť kustódky Dedinského múzea Andrei Kovátsovej, ktorá veltar08nás sprevádzala jednotlivými stálymi expozíciami. V klasickom dedinskom sedliackom dome zo začiatku 20. storočia sme si prezreli kuchynku, prednú izbu, ktorá svojou farebnosťou a vysoko ustlanými duchnami a farbene pestrými vankúšmi pripomína voľakedajšiu čistú izbu roľníckeho domu. Maľovaná rohová lavica nesie meno jej slovenskej majiteľky Kataríny Fraňovej. Ďalšia väčšia izba je venovaná tradičnému dedinskému odievaniu, detským hračkám a učebným predmetom. Na za sklom uložených ľudových krojoch sme si popásli oči a obdivovali farebné a kostýmové bohatstvo, do ktorého sa odievali slovenské ženy a muži. Keďže Veľká Tarča bola od začiatku príchodu Slovákov až donedávna výlučne poľnohospodárskou osadou, jednu samostatnú miestnosť domu zapĺňa roľnícke, vinohradnícke a potravinárske náradie a náčinie. Z oblasti duchovnej kultúry nechýbali ani najstaršie cirkevné tlače, medzi nimi ani dobový Tranoscius, písaný gotickým typom písma v slovakizovanej češtine. V múzeu nás sprevádzala aj jedna z najstarších tarčianskych Sloveniek, 83-ročná Mária Šinková - Fraňová, ktorá nielenže dobre pozná minulosť svojej rodnej obce, ale vo svojom vysokom veku neraz sadne za stôl a venuje sa kresbám ľudových motívov s postavami a činnosťou tunajších ľudí, s akými sa od svojho detstva stretávala. Aj tento rok počas najväčších horúčav, keď takmer nevychádzala z domu, nakreslila niekoľko grafických listov.

Náš pobyt v Slovákmi obývanej Veľkej Tarči, trval krátko, ale zanechal v nás nezabudnuteľný dojem zo stretnutia s milými a ochotnými staršími Slovákmi a podobným miestnym farárom J. Barankom, s ktorým nás všetci hostitelia poinformovali a poukazovali nám všetko, čo nás na našej dlhšej ceste zaujímalo. Touto cestou vyslovujeme všetkým naše poďakovanie.

Text a foto: Ján Jančovic

veltar10
veltar11
veltar12
veltar13