alt : header1.swf



Mon10212019

Posledná aktualizácia04:05:59

Nie všetci zahraniční Slováci sú vysťahovalci

schwarz1„Slováci odjakživa”Jozef Schwarz: Podpora slovenskosti Slovákov a slovenských komunít v susedných krajinách ● Vysťahovalci a autochtónni Slováci v zahraničíNepohli sa z domovov, menili sa hraniceZlepšiť pozíciu aj tých slovenských komunít, ktorí sú doma odjakživa tam, kde žijú aj dnes!

Závery Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2014 obsahujú o. i. konštatovanie: „Delegáti vzali na vedomie informáciu o príprave novej Koncepcie štátnej politiky pre Slovákov žijúcich v zahraničí do r. 2020, ktorá bude odrážať historický rámec a aktuálny medzinárodný kontext s víziou kľúčových priorít v súlade so zákonom určenými oblasťami pôsobnosti štátnej politiky. Ponúkli svoju aktívnu účasť pri príprave tohto strategického dokumentu”. Medzi delegátmi konferencie som bol aj ja. Čo si o tom myslím? Zachovanie identity Slovákov v zahraničí spočíva na dvoch faktoroch: ich schwarz2subjektívnom chcení a na objektívnych podmienkach k tomu vytváraných v danej krajine, kde Slováci žijú. Pomocnú ruku podáva (alebo nepodáva) aj materská krajina, dnes je to Slovenská republika. Vzájomným pôsobením uvedených vplyvov alebo ich absenciou sa dosahuje miera slovenského povedomia až vedomia a jeho trvácnosť. Platí to pre všetky slovenské komunity i jednotlivcov po celom svete. V tejto súvislosti upozorňujem ešte na jednu skutočnosť. Nie všetci zahraniční Slováci sú vysťahovalci zásluhou ekonomickej či politickej emigrácie, dnes aj dočasnej migrácie. Existujú zahraniční Slováci, ktorí sú Slovákmi v zahraničí bez vlastného pričinenia.

Vysťahovalectvo Slovákov

Fenomén Slovákov v zahraničí je „vynález” 19. storočia. Začalo to skutočne ako cezhraničná migrácia pracovných síl. Súvisí so zrušením poddanstva, priemyselnou revolúciou a konkrétnym, vnútorným vývojom rakúskej monarchie. Spočiatku sú to „dlhodobé pracovné cesty” kvalifikovaných Slovákov s relatívne vysokou pridanou hodnotou (olejkárov, drotárov), ktorí sa po nejakom čase vracali domov. Koncom 19. storočia začína schwarz3vlna slovenského vysťahovalectva do západnej Európy a najmä do zámoria, predovšetkým do severnej Ameriky. V prvom rade s úmyslom zarobiť a vrátiť sa. Domáci zaostalý uhorský trh práce okorenený aj maďarizáciou vytváral veľký tlak nielen na počty vysťahovalcov, ale aj na dĺžku ich pobytu - postupne sa vysťahovávali natrvalo. Opúšťali domovinu, ktorou bolo v tom čase Uhorsko - bolo to uhorské vysťahovalectvo. Týkalo sa to nielen Slovákov, ale aj Maďarov, Rusínov, Chorvátov... - všetkých národov a národnosti. V prvých desaťročiach sťahovania za prácou z Uhorska bol politický motív odchodu minimálny. V prvom rade išlo o prežitie. Zo slovenského materského pohľadu neexistovali v tom čase žiadne koncepčné - národné pohľady na uvedený problém. Skôr naopak, slovenské vedomie amerických Slovákov (aj za pomoci Slovákov z Dolnej zeme, čiže Slovákov vtedy z materskej krajiny) tvorené schwarz4práve v relatívne demokratických podmienkach zámoria umožnilo z vysťahovalcov sformovať slovenskú spoločensko-politickú a ekonomickú elitu. Elitu, ktorá mala zásadný vplyv na vznik národného štátu Slovákov v roku 1918. Aj za prvej Československej republiky (povodne Česko-Slovensko) boli motívy vysťahovalectva predovšetkým sociálno-ekonomické. Po druhej svetovej vojne, februári 1948 a po auguste 1968 sa do čela motívov odchodu z vlasti dostáva emigrácia z politických dôvodov. Od roku 1990 sú to opäť ekonomické dôvody. To sa týka aj Slovákov, ktorí zostali v Česku po roku 1992, či sa tam neskôr odsťahovali a často prijali aj ich občianstvo.

„Slováci odjakživa”

Sú však aj takí Slováci v zahraničí, ktorí sa nikdy nevysťahovali z vlasti, domoviny, rodiska. V ich prípade sa „presťahovala či vysťahovala” vlasť. Od roku 1918 sa tak stali Slovákmi v zahraničí všetci uhorskí Slováci, ktorí sa ocitli v Maďarsku, Rumunsku a v krajinách v tom čase budúcej (teraz už bývalej) Juhoslávie, dnes v Srbsku a Chorvátsku. Oni sa nepohli zo svojich domov, či od svojich pluhov! V roku 1920 sa stali Slovákmi v schwarz5zahraničí Slováci zo severného Spiša a Oravy, ktorých dediny sa zo dňa na deň stali súčasťou Poľska. Napriek tomu, že v tomto prípade bola hranica jasná a pevná takmer tisíc rokov. Na necelých sedem, ale krvavých sedem rokov sa stali Slovákmi v zahraničí, v Maďarsku, aj slovenskí obyvatelia južného a východného Slovenska po okupácii Horthyovským Maďarskom. Od roku 1945 sa zvýšili počty zahraničných Slovákov tohto typu aj Slováci z Podkarpatskej Rusi, dnes Slováci na Ukrajine. Všetci uvedení nie sú „klasickí” vysťahovalci! Slováci z bývalého Uhorska sa nepohli z domovov, menili sa hranice.

Zrazu ich krajina nebola už ich krajinou. Takou krajinou síce nebolo v prísne národnom chápaní ani Uhorsko. Ale inú slovenskú domovinu sme v tom čase nemali. Vznik schwarz6Československa znamenal vznik „materskej” krajiny Slovákov a zabezpečil možnosti prežitia a rozvoja slovenského národa. Otvorila sa otázka - ako ďalej so slovenskosťou, s udržaním slovenského vedomia Slovákov, ktorí sa „nevošli” do vlastného štátu? Tú otázku riešil doterajší takmer storočný vývoj často rozdielne. A rozdiely v dnešnej kvalite slovenskej identity „určil” osud v podobe Trianonskej zmluvy, ktorá stanovila hranice nových štátov. Relatívne najlepšie „obišli” Slováci, ktorí sa ocitli v budúcej Juhoslávii a v Rumunsku. Tieto krajiny (aj ako politickí spojenci našej novej republiky) vytvárali solídne, až dobré podmienky pre zachovanie slovenskosti. Zle „dopadli” Slováci v Maďarsku, kde sa okrem historickej maďarizácie pridal aj revanš za rozpad Uhorska. Ale aj Slováci zo spomínaných oravských a spišských dedín nemali najlepšie podmienky pre svoj slovenský národný vývoj. (Popri zdôrazňovaní poľskosti Goralov sa vypuklo prejavila polonizácia aj v Bukovine v Rumunsku, tam sa napríklad slovenská dedina v tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia neporomunčila, ale popoľštila.) V krajinách Malej dohody náš štát ohľadom slovenskej menšiny intervenovať nemusel, v spomínaných netolerantných režimoch Poľska a schwarz7Maďarska nemohol. Posledné dva režimy prirodzenú asimiláciu zrýchľovali.

Mníchov 1938, následné viedenské arbitráže a porážka Juhoslávie zvýšili počet bezmigračných zahraničných Slovákov predovšetkým v Maďarsku. Slováci z Poľska sa ocitli opäť ako slovenskí občania. Vznik pomníchovskej oklieštenej Slovenskej republiky znamenal v politike materskej krajiny voči svojim menšinám v zahraničí uplatňovanie politiky reciprocity. Prípadné nepriaznivé opatrenia voči Slovákom v Maďarsku znamenali oklieštenie práv Maďarov na Slovensku. Po skončení druhej svetovej vojny významný zásah do komunity zahraničných Slovákov znamenala výmena obyvateľstva s Maďarskom a dobrovoľná repatriácia z niektorých ďalších krajín (Juhoslávia, Rumunsko, Sovietsky zväz, Poľsko) a opätovné pripadnutie niektorých oravských a spišských obcí Poľsku. Tým sa počet autochtónnych Slovákov v zahraničí stabilizoval - nepredpokladám ďalšie zmeny slovenských hraníc.

Popis „tvorby” zahraničných Slovákov ukazuje, že existujú dve historicky vytvorené komunity Slovákov v zahraničí, ktorí sa nimi stali: a) vedome - vlastným pričinením, b) nevedome - menila sa štátnosť územia na ktorom žili bez ich vyjadrenia. Vysťahovalci (cudzím slovom emigranti) a autochtónni Slováci v zahraničí. Tieto skutočnosti významne vplývajú na kvalitu a trvácnosť ich slovenského národného vedomia. Vždy je to predovšetkým subjektívna kategória, ale ako som uviedol na úvod, svoju nezanedbateľnú úlohu zohrávajú obidve krajiny: materská a hostiteľská. Pritom formulácia „hostiteľská” krajina je v prípade „uhorských Slovákov” zavádzajúca. Slováci sa v týchto krajinách neocitli ako hostia, oni tam boli doma a mali by tam byť doma aj dnes (pokiaľ si to želajú). Preto aj politika „hostiteľskej” krajiny by mala rešpektovať ich národné práva ako práva prirodzené a plnohodnotné. Nie sú prisťahovalci, sú pôvodní obyvatelia. Nie vždy je to tak chápané. Ale ak to tak nie je, potom udržiavanie slovenskej identity je problematické. Na druhej strane mince udržania slovenskosti zahraničných Slovákov je materská krajina - Slovensko, ktorá mala od roku 1918 najmenej štyri štátoprávne kabáty - dve Česko-Slovenská a „dve” Slovenské republiky. A ich prístupy k zahraničným Slovákom bol často až diametrálne rozdielne. Pritom od postoja materskej krajiny je pretrvávanie a udržovanie identity zahraničných schwarz8Slovákov „druhého typu” (nevysťahovalcov) významne závislé.

Stručne zopakujem. Slováci v zahraničí tvorili svoje komunity dvomi cestami: Prvou je vysťahovalectvo. Emigrácia bola živená predovšetkým sociálno-ekonomicky, neskôr aj politicky. Takto vznikali v medzivojnovom období relatívne početné komunity Slovákov v západnej Európe (vo Francúzsku v roku 1940 boli základom našej armády v zahraničí). Z neskoršej emigrácie sa aktívne vymedzili zahraniční Slováci najmä v spolkovom Nemecku. Najmohutnejší tok emigrácie tiekol predovšetkým za more do USA. Ten začal už koncom 19. storočia. Pridali sa emigračné prúdy do Kanady a Argentíny. Po druhej svetovej vojne a neskôr pribúdajú vysťahovalci aj v Austrálii. Tu napríklad je (bola) významná „druhotná” slovenská komunita tvorená Slovákmi z Vojvodiny. Osobitnou formou vysťahovalectva je súčasná migrácia za prácou v rámci Európskej únie a do severnej Ameriky. A do Českej republiky. V rámci novodobo chápanej európskej a svetoobčianskej identity je slovenská identita chápaná ako vyslovene osobná hodnota, ktorú si migrant udržuje či neudržuje podľa vlastného presvedčenia.

Druhou formou tvorby zahraničného Slováka je zmena hraníc. Uhorsko bolo mnohonárodný a mnohonárodnostný štát. Často (a zásluhou Maďarov) sa považuje za štát Maďarov. Ale od samého svojho počiatku to bol štát aj Slovákov. Tí pri jeho vzniku boli pôvodnými obyvateľmi najmenej už 500 rokov. Po príchode kočovných kmeňov, z ktorých jeden niesol meno Meder, sa spoločnou zásluhou vytvorila uhorská ranofeudálna štátnosť, ku ktorej prispeli aj tu žijúci Sloveni/Slováci so Slovenkami. Až od konca 18. storočia maďarská vládnuca elita začala Uhorsko vyvlastňovať a prerábať ho do podoby čisto maďarského štátu, čo v konečnom dôsledku prinieslo jeho zánik v roku 1918. Na rozdiel od iných národností v Uhorsku (Nemci, Chorváti, Rumuni, Srbi) Slováci nemali za sebou materský štát, pre nich to bolo skoro 1000 rokov práve Uhorsko. A v rámci Uhorska sa pohybovali ako doma. (Na rozdiel od nemeckých kolonistov.) Tak došlo k tomu, že z Horného Uhorska pod Tatrami, tradičnej domoviny sa sťahovali na spustošené miesta krajiny po tureckej okupácii: okolie Nových Zámkov, južný Novohrad, okolie Pešti a južnejšie, Békešsko, Čanád, Bačka, Banát. Ale aj na východ: Bihorské a Salajské vrchy (dnes Rumunsko) či Slavónia v dnešnom Chorvátsku. Významným priestorom prílevu Slovákov bola aj Budapešť, ktorá sa v poslednej tretine 19. storočia stala rýchlo sa rozvíjajúcou metropolou krajiny. „Strovila” aj desaťtisíce Slovákov. Vnútrokrajinové migračné pohyby platia aj pre Maďarov. O tom svedčia okrem prvotného príchodu - imigrácie - do krajiny Slovenov a jej „zaujatia” aj strážne posádky na Liptove, či Záhorí a inde (Uhorská Ves, Veľké Uherce, Uhorské a pod.) Podobne migrovali/utekali Maďari pred Turkami na sever, neskôr aj oni išli na Dolnú zem (dnes Srbsko). Preto po zániku Uhorska mnohí Slováci zostali za hranicami práve vzniknutého Česko-Slovenska a podobne Maďari za hranicami dnešného Maďarska. Najviac Slovákov sa ocitlo v Maďarsku, silné menšiny v neskoršej Juhoslávii a niečo aj v Rumunsku. Tak vznikol druhý typ zahraničného Slováka. V roku 1920 sa pridali Slováci v Poľsku (menšina vznikla odstúpením desiatok oravských a spišských dedín). A v roku 1945 Slováci na dnešnej Ukrajine - pôvodne Podkarpatská Rus. Zachovanie ich identity má rozmer navyše. Ako sa vyrovnať s novou štátnou príslušnosťou, o ktorú sa neprosili a za podmienok, ktoré im nová vlasť vytvára.

Prečo všetky tieto slová a analýzy?

Nuž najmä preto, lebo v praktickej realizácii podpory udržania slovenskej identity zahraničných Slovákov sa nerešpektuje uvedená dvojkoľajnosť pôvodu zahraničných Slovákov. Čo prináša obmedzenia pri samotných postupov napomáhajúcich identite či už v radoch Slovákov druhého typu, alebo v prístupe materskej krajiny. Materská krajina - Slovenská republika vo svojich základných dokumentoch nazerá na zahraničných Slovákov nasledovne: „Koncepcia štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015“ bola spracovaná v zmysle článku 7a Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa Slovenská republika zaväzuje „podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou”, v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky 2006, kde sa v kapitole 9 uvádza, že „podpora krajanov bude jednou z priorít zahraničnej politiky SR. Vláda SR bude vytvárať podmienky na podporu krajanských komunít s cieľom zachovať jazykovú, kultúrnu a náboženskú identitu Slovákov žijúcich v zahraničí” a v súlade s Deklaráciou Národnej rady SR z r. 1999, v ktorej sa uvádza: „Slovenská republika vždy považovala a považuje Slovákov v zahraničí za integrálnu národnú súčasť, ich život a dejiny za súčasť slovenských národných dejín a ich kultúru za súčasť národného kultúrneho dedičstva”. Slováci v zahraničí sú si všetci rovní! Ani slovo zmienky o rozdielnosti pôvodu našich komunít „žijúcich v zahraničí”. Vieme však, že jednotný meter „starostlivosti” neznamená zabezpečenie rovnoprávnosti prístupu (Slováci žijúci v Írsku a v Maďarsku nepotrebujú rovnaký postup našich schwarz9orgánov). Skôr to podporuje aj nezámernú asimiláciu.

Samozrejme, štátna koncepcia tak celkom nezabúda na „susedných” Slovákov. „Štátna politika starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015” hovorí, že „je plne v súlade so Strednodobou stratégiou zahraničnej politiky Slovenskej republiky do r. 2015, ktorej ústrednou líniou je politika dobrých susedských vzťahov, aktívna podpora a rozvoj kontaktov občanov, súkromných a verejných inštitúcií s ich partnermi v susedných krajinách. V predmetnej stratégii sa uvádza, že okrem bezprostredných susedov (moja poznámka z pohľadu zahraničných Slovákov ide o Maďarsko, Ukrajinu a Poľsko) Slovensko vníma ako susedné krajiny v regionálnom zmysle aj tie stredoeurópske štáty, s ktorými nás spájajú spoločné záujmy a úzke kultúrne a historické väzby”. Ja dodávam, že v politike starostlivosti o Slovákov si pod tým predstavujem aj Rumunsko, Srbsko a Chorvátsko.

Za nie celkom správne východisko pre prácu s našimi pôvodnými menšinami považujem tieto tvrdenia: „Status národnostných menšín, zakotvený v zákonoch, majú Slováci žijúci v okolitých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Prevažne ide o menšiny dlhodobo žijúce na území krajín strednej a juhovýchodnej Európy s hlbokými kultúrnymi tradíciami, vlastnou národnostnou inteligenciou, s rozvetveným systémom spolkového života, ktorý je prevažne národnostne homogénny. Ojedinele majú vlastnú štruktúru samosprávy a viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva (Srbsko, Rumunsko, Ukrajina, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko). Slovenské komunity v Poľsku a na Ukrajine nevznikli migrovaním slovenského obyvateľstva, ale zmenou hraníc Československej republiky. V súvislosti s aktuálnymi procesmi v slovenských komunitách v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy (asimilácia a migrácia za prácou) môžeme v budúcnosti očakávať postupné znižovanie počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti”. Mám k textu tieto výhrady a pripomienky: Napríklad tvrdenie „Prevažne ide o menšiny dlhodobo žijúce na území krajín...”. Ale vo všetkých následníckych krajinách Uhorska, alebo v dnešných štátoch, ktoré prevzali bývalé uhorské územia existujú slovenské menšiny len dlhodobo žijúce. Výraz prevažne nie je na mieste. Ďalej „Ojedinele majú vlastnú štruktúru samosprávy a viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva”. Bolo by vhodné definovať, čo je viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva. Ako kritérium rozvinutosti školstva treba považovať slovenský systém národnostného školstva. Ak sú zachované jeho rozhodujúce prvky, môžeme hovoriť o systéme. Ale v prípade Maďarska, kde neexistuje ani jedna slovenská škola (akéhokoľvek stupňa a typu) je výraz, že „majú viac či menej rozvinutý systém slovenského školstva” slušne povedané vágny a eufemizmus, inak povedané: nie je to pravda. A bez slovenského školstva budúcnosť slovenskej menšiny neexistuje! Podobne nejasné je tvrdenie: „Na dosiahnutie cieľov v krajinách s istým systémom fungujúceho slovenského národnostného školstva (Srbsko, Rumunsko, Ukrajina, Poľsko, Maďarsko) je potrebné...” Čo to je: istý systém fungujúceho slovenského národnostného školstva?! V Maďarsku nie je ani náznak slovenského národnostného školstva a o systéme ani schwar10nehovoriac.

Súhlasím so záverom: „Slovenské komunity v Poľsku a na Ukrajine nevznikli migrovaním slovenského obyvateľstva, ale zmenou hraníc Československej republiky.” Ale na mieste je povedať, že aj slovenské komunity, čiže menšiny v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a v Chorvátsku nevznikli migrovaním slovenského obyvateľstvo, ale zánikom Uhorska, v ktorom žili ako jeho občania a vytvorením nových štátov. Posledná veta oficiálneho názoru na slovenské menšiny v „okolitých” štátoch znie: „V súvislosti s aktuálnymi procesmi v slovenských komunitách v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy (asimilácia a migrácia za prácou) môžeme v budúcnosti očakávať postupné znižovanie počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti”. Záver je to viac ako pravdepodobný, ale nemôžeme zostať pri konštatovaní! Práve zmiernenie, nedajbože zastavenie postupného znižovania počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej menšine je našou povinnosťou! A je to o to dôležitejšie, ba priam historicky nevyhnutné v prípade „osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti”, ktoré nemali to šťastie, aby sa ich dom nachádzal na tej správne zemepisnej šírke či dĺžke. Osoby hlásiace sa k slovenskej národnosti zo severného Uhorska, ktoré žijú dnes v Slovenskej republike by nemali na nich zabúdať. A nemali by ich pri svojej pomoci, jej množstve a kvalite klásť na roveň osobám, ktoré aktívne a relatívne dobrovoľne opúšťali Slovensko a často majú iné organizačné a materiálne možnosti pre zabezpečenie a prejavenie svojej slovenskej identity.

Za správne východisko ďalšej práce so slovenskými komunitami v strednej a juhovýchodnej Európe považujem tieto myšlienky z rozoberanej koncepcie. „Je potrebné zdôrazniť, že zachovanie a rozvoj týchto národnostných menšín je v prvom rade úlohou krajín, v ktorých Slováci žijú a ktorých sú občanmi. Úlohou slovenskej strany a ÚSŽZ bude intenzívne sledovať politiku štátov voči svojim národnostným menšinám, menovite voči slovenskej národnostnej menšine v týchto štátoch žijúcej a pôsobiacej a taktiež plnenie podpísaných medzinárodných a medzivládnych dokumentov v oblasti zabezpečovania práv národnostných menšín”. Navrhujem uskutočniť akýsi audit miery slovenskosti (zachovanie a rozvoj slovenskej menšiny) vo väzbe na politiku štátov voči svojim menšinám a najmä voči slovenskej menšine. A to konkrétne v týchto štátoch, abecedne zoradených: Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Ukrajina. Na základe auditu (analýzy, identifikácie problému) určiť priority štátnej politiky SR a konkrétne postupy.

Zodpovednosť nielen štátu

Nemôžeme nechať všetku starostlivosť o Slovákov v zahraničí na štát. Podobne treba pristupovať k pôvodným slovenským menšinám aj prostredníctvom neštátnych a iných organizácií. Predovšetkým je tu Matica slovenská. V platnom zákone o MS sa okrem iného hovorí o týchto úlohách, ktoré sú podľa mňa vo všeobecnosti platné aj na zahraničných Slovákov. Napríklad: upevňovať slovenské vlastenectvo, prehlbovať vzťah občanov k slovenskej štátnosti, združovať tvorcov a priaznivcov slovenskej kultúry a vedy vo svete, podporovať propagáciu Slovenskej republiky aj vlastnými informačnými a kultúrnymi strediskami utvorenými v zahraničí. Veľmi podnetná je možnosť „zakladať doma i v zahraničí nadácie a fondy na podporu národného a kultúrneho života Slovákov”. Taký fond či nadáciu by Slováci v Maďarsku veľmi potrebovali. V zákone sa tiež hovorí: Krajanské múzeum Matice slovenskej pôsobí ako jej ústredné pracovisko pre styk a spoluprácu so Slovákmi žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky a na udržiavanie a rozvíjanie ich národnej identity a vzťahov k Slovenskej republike. Zdôrazňujem: ako jej ústredné pracovisko pre styk a spoluprácu so Slovákmi žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky a na udržiavanie a rozvíjanie ich národnej identity a vzťahov k Slovenskej republike! Peňazí nikdy nie je nadostač, a bohužiaľ predchádzajúce vedenia MS s nimi nezachádzali perspektívne. Úlohou dnešnej MS musí byť prednostná podpora Slovákom v susedných krajinách. Dôvodom nech je zoznam zakladajúcich členov a členov iných spred 150 rokov. O Maticu slovenskú sa zaslúžili aj predchodcovia dnešných Slovákov v Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Poľsku či na Ukrajine. Majú právo na splatenie dlhu. Samozrejme, MS musí zmeniť kvalitu svojej činnosti nielen voči zahraničným Slovákom. Podľa mňa je najvyšší čas pripraviť a prijať nový Zákon o Matici slovenskej.

schwar11V súčasnosti sa pripravuje pamätník slovenského vysťahovalectva. V projekte sa hovorí: Slovenské vysťahovalectvo a jeho výslednica - Slováci žijúci v zahraničí, tvoria neoddeliteľnú súčasť slovenských národných dejín i samotnej existencie slovenského národa. Okrem zhmotnenia myšlienky do priestorovej kompozície jeho zmyslom a zmyslom partnerstva založenom na jeho realizácii je aj: „diferencovaný prístup k riešeniu parciálnych problémov a naliehavých potrieb slovenského zahraničia a spoločný postup vo veciach celého zahraničného slovenského spoločenstva v záujme zachovania jeho identity, národného povedomia a vzájomných vzťahov medzi nim a národným spoločenstvom v Slovenskej republike”. Pekná myšlienka! Len by sa mala zakladať na pluralite spolupráce, bez vyvlastnenia vedúcej úlohy jediným združením. V každom prípade ak má byť zachovaný celistvý princíp konania svetovej slovenskej komunity, žiadal by sa k skale slovenského vysťahovalectva prirobiť aj „kamienok slovenského zotrvania”. My, Pilíšania (ja ako Pilíšan voľbou) prispejeme peknými kameňmi z pravého brehu Dunaja ako je aj tardošský základný kameň pamätníka.

Toto je vcelku optimistický záver mojej úvahy. Len každodenná spolupráca a ochota niečo obetovať (čas, peniaze a predovšetkým činy) umožní pretrvať fenoménu zvanému slovenskosť. Preto vítam fórum zvané Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí. Je to príležitosť na výmenu skúseností a predovšetkým na načerpanie energie do ďalšej práce na roli národa dedičnej.

Trochu ma zarazil jeden zo záverov spomínanej Stálej konferencie: - Konferencia si je vedomá zložitosti rozdielov medzi autochtónnymi slovenskými menšinami v strednej a východnej Európe a krajanskými komunitami v západnej Európe a zámorí, ktoré sú ukotvené aj v príslušných medzinárodnoprávnych dokumentoch a sú záväzné aj pre činnosť a prístup ÚSŽZ. Vypracovať konkrétne návrhy, ako zlepšiť pozíciu slovenských komunít v západnej Európe a zámorí s cieľom zabrániť ich asimilácii vrátane dôrazu na kultúrne pôsobenie zastupiteľských úradov.

Prečo len návrhy ako zlepšiť pozíciu slovenských komunít v západnej Európe a zámorí s cieľom zabrániť ich asimilácii, ak sme si vedomí zložitosti rozdielov medzi autochtónnymi slovenskými menšinami v strednej a východnej Európe a krajanskými komunitami v západnej Európe a zámorí? Je našou povinnosťou zlepšiť pozíciu aj tých slovenských komunít, ktorí sú doma odjakživa tam, kde žijú aj dnes!

Jozef Schwarz

Na vrcholnom snemovaní krajanov - Závery Stálej konferencie – Dokument o krajanoch
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/politika/153-politika1-politika1/1243-zavery-stalej-konferencie-dokument-o-krajanoch

F O T O G A L É R I A
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.668019729963673.1073741920.147596498672668&;;type=3