alt : header1.swf



Sat08172019

Posledná aktualizácia16:14:14

Na kanikulu medzi Slovákmi v Šámšonháze

samson01Oslávili príchod prvých slovenských rodín, ktoré sa tu začínali osídľovať už koncom 17. storočiaSpomienka aj v kostoleSpev, hudba a tanecSvoj jazyk, kultúru a tradície si zachovávajú viac ako tristo rokovSamosprávy múdro a usilovne pracujú na pestovaní slovenskej kultúry a zachovaní slovenského jazyka

Oslávili príchod prvých slovenských rodín

Južná časť Novohradu za hraničnou riekou Ipeľ je na východe zalesnená pohorím Čerhát, kde v dolinke medzi dávnejšie odlesnenými kopcami okrem iných Slovákmi osídlených obcí leží aj malá dedinka s takmer tristo obyvateľmi, ktorej slovenský názov je Šámšonház a maďarský Sámsonháza. To nám pri vstupe do nej výrazne oznamuje aj dvojjazyčná tabuľa. samson02To zároveň prezrádza aj to, že v nej doteraz žijú Slováci, ktorí si nepretržite viac ako tristo rokov zachovávajú svoj jazyk, kultúru a tradície. Už sedemnásť rokov na kanikulu, obdobia horúcich a sparných dní, kedy podľa tradície novohradských vinohradníkov sa už do vinice nevstupuje, obyvatelia obce si bohatým kultúrno-spoločenským programom, bohoslužbami a sprievodnými podujatiami pripomínajú príchod prvých slovenských rodín, ktoré sa tu začínali osídľovať už koncom 17. storočia. Tak to bolo na kanikulu aj tohto leta. Šámšonházska slovenská národnostná samospráva, evanjelický cirkevný zbor, obecná samospráva a sociálne družstvo samoobslužných obcí pripravili aj teraz tradičnú oslavu osídlenia obce slovenskými rodinami.

Oslavy svojou účasťou poctili aj hostia

Starostka obce Gyöngyi Bajnoková-Képešová otvorila program osláv slávnostným privítaním domácich a zahraničných hostí v priestoroch obecného domu. Medzi hosťami nechýbal ani generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Igor Furdík, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Lučenci Alena Rezková, predseda Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne Ferdinand Egyed, predsedajúci evanjelický farár ECAV v Lučenci Ľudovít Hroboň, predseda Slovenskej evanjelickej jednoty odboru v Lučenci Pavel Jaroslav Králik, samson03ako aj hostia z Poľska a Česka. Potom od poludnia do neskorého večera pokračoval pestrý a obsažný program na viacerých miestach, kde chládok chránil účastníkov pred horúčavami a v súzvuku s prevažne vhodne a kreatívne zvoleným slovenským programom vytváral pre účastníkov príjemné prostredie.

Spomienka aj v kostole

Na dvore obecného domu, kde príjemný chládok pre návštevníkov vytváral košatý orech, svojou hudbou a umením zabával poľský folklórny súbor a kapela Smiky, ktorá zožala veľký potlesk rovnako od starších a mladších poslucháčov. Príjemného ochladenia sa dočkali samson04účastníci vo „Vinici Pánovej“ - evanjelickom kostole, ktorý sa majestátne vypína na zalesnenom návrší nad obcou. Slávnostnú slovenskú bohoslužbu liturgoval lučenský evanjelický farár Ľudovít Hroboň, ktorý na základe obojstrannej dohody medzi cirkevnými zbormi raz do mesiaca prichádza sem slúžiť slovenskú bohoslužbu, rovnako tak šámšonházsky farár odchádza slúžiť do Lučenca maďarskú bohoslužbu. Súčasťou slovenskej bohoslužby bolo aj vystúpenie spevokolu Domu MS v Lučenci Ozvena a svoje hudobné umenie tam predviedli aj mladí zástupcovia evanjelikov z Lučenca. Starostka obce a predseda miestnej slovenskej samosprávy na znak slávnostnej udalosti - osídlenia slovenských rodín, ktoré vyjadruje aj pamätný text umiestnenej pamätnej tabule v kostole, položili na ňu venček ako symbolickú spomienku na prvých evanjelických osadníkov.

Spev, hudba a tanec

Hlavný program prebiehal na prírodnom javisku - amfiteátri, vhodne umiestnenom pod kostolným kopcom a stromami, čo je akýsi stred obce, miesto, kde je aj farská budova, rodný dom významného historika Ľudovíta Haana, na ktorom je umiestnená dvojrečová, jemu venovaná pamätná tabuľa. Na javisku sa prestavilo niekoľko samson05domácich a zahraničných súborov; slovenskými piesňami a hudbou zabávali účastníkov slávnostného obecného podujatia, ktoré vyjadrilo aj to, že snaha o udržanie slovenskosti sa v Šámšonháze nestráca, ale naopak aj upevňuje. Prispeli k tomu aj na javisku vystupujúce slovenské súbory Pilíšska rodina zo zadunajských Mlynkov, spevokol Ozvena z Lučenca, domáci mládežnícky a detský súbor. V rámci sprievodných podujatí mali účastníci možnosť zoznámiť sa s dávnejšie zriadeným Kuchynským múzeom, novozaloženým Slovenským domom, odkúpenou staršou stavbou, ktorá bude zariadená a zameraná na dokumentovanie a predstavenie kultúrneho dedičstva tunajších Slovákov s názvom Slovenská porta. Na to nadväzuje verejnoprospešná práca slovenskej samosprávy pomenovaná ako Samsonikum, ktorej úlohou je propagovanie slovenskej kultúry, ukážky a ochutnávka tradičných miestnych samson06jedál, hrnčiarstvo, šitie krojov, ľudového odevu a textilných ozdôb a pestovanie liečivých rastlín v kuchynskej záhradke, ako i organizovanie národnostných osláv. Prvé výsledky tohto snaženia sa ukázali aj počas terajších osláv, keď sa na „pľaci“ objavili a ponúkali predmety a ukážky verejnoprospešnej práce. Oslavy skončili v pohode neskoro večer folklórnym večierkom, občerstvením a zábavou.

Čo to oslavovali?

Po osmanskej okupácii zostali v južnej časti Novohradskej stolice vyľudnené obce a miesta, ktoré kráľovská komora a noví zemepáni potrebovali zaľudniť. Na severnej slovenskej časti stolice, ale aj v iných severnejších stoliciach, ľudnatosť bola vyššia a pôdy bolo málo. Zemepáni si svojich poddaných držali ako v putách, navyše sa k tomu pridalo aj náboženské prenasledovanie a tak najmä mladá časť populácie, ktorá nemala možnosť vo svojich bydliskách prežiť, utekala od svojich zemepánov a hľadala šťastie v nižšie položených oblastiach. Tam bolo dostatok pôdy, aj zemepáni boli radi, že prídu k žiadanej pracovnej sile. A tak spravidla slobodní a mladé hlavy rodín začali od svojich zemepánov utekať. Zo severu stolice to bolo zo začiatku najbližšie dostať sa za samson07Ipeľ. Zo súpisu utečených z Novohradskej stolice z roku 1720 vieme, že pred niekoľkými rokmi (aj 20-30 rokmi), kto kedy a kde utiekol. Napríklad z Ábelovej: Ján a Michal Kúkeľ, Ján Markovič, Andrej Balčer, Ján Pálik, z Ľuboreče Tomáš Slota, z Madačky Mikuláš Tisovský z Tuhára Matej Dudáš a zo Suchého Brezova Matej Magát. Podľa všetkého väčšina z prvých osadníkov sa tu dlho nezdržala a putovala ďalej. Hneď po nich prišli ich ďalší susedia zo severu. Z Ábelovej s priezviskami Ábelovský a opäť Kúkeľ, z Opavy Petro, z Očovej Macák, z Nedelišťa Nedelický a Čeman. V roku 1715 v zozname poddaných nachádzame Martina Ábelovského, Martina a Petra Pálika, Petra Kiša, Ondreja Kováča, Jakuba Karlíka, a Adama Bartoša. O rok neskôr aj Barana, Nedelického, Černého, Daniela, Kúkeľa, Macáka a Juhása. Onedlho po týchto osadníkoch, z ktorých niekoľko odišlo do nižšie položených stolíc, prišli ďalší a to aj z Hontu, Zvolena a Spiša. O samson08desať rokov neskôr už tu nachádzame Doľana, Marka, Kučeru, Spišiaka, Majerčíka, Porubského, Šťastného, Hrabušu, Belohorca, Trcku, Lietaja, Fabku, Bálinta, Haraja, Karasa, Kazinciho, Sirotu... Do obce prichádzali noví osadníci a tak v roku 1770 tu bývalo už 550 obyvateľov a už pre rodiacich dospievajúcich nových členov rodín, vzhľadom na veľkosť chotára sa všetkým pôda nedostávala a tak podobne ako ich predkovia, ktorí sem prišli pred polstoročím, aby prišli k pôde, aj oni boli teraz nútení hľadať si nový životný priestor a pôdu pre prežitie.

Odsťahovali sa do Báčky

Takáto príležitosť sa im naskytla vo Vojvodine. V Báčke, popri roku 1745 založenom samson09Báčskom Petrovci, roku 1758 sa začala zakladať nová osada futockého panstva v Kysáči. Ale niekoľkí Srbi a Rumuni, ktorí ten priestor vtedy obývali, nesplnili očakávanie zemepánov. Vhodnou silou podobne ako v Petrovci sa im ukazovali Slováci, a tak svoje siete rozvinuli na miestach, kde sa Slováci už skôr osadili. Bola to najmä Peštianska a Novohradská stolica. V rokoch 1776-1827 sa z 25 obci Novohradskej stolice (južnej časti) prisťahovalo do Kysáča 185 osadníkov, z toho v rokoch 1776-1799 24 osadníkov zo Šámšonházu. Pre historickú pamäť a aj preto, že možno pokrvní ešte žijú na oboch stranách uvádzam ich mená a priezviská: Ján Oláh (1786), Ján Spišiak (1784), Ján Kúkeľ (1786), manželka Jána Matinku (1787), Ján Hevera (1785), Adam Sokola (1786), Ján Horvát (1790), Ján Juhás (1791), Ján Pálik (1776), Pavel Pálik (1776), Adam Lánik (1780), Juraj Červeň (1791), Michal Slamka samson10(1791), Michal Stanko (1791), Ondrej Valčár (1786), Juraj Červený (1791), Adam Hevera (1784), Juraj Kováč (1790), Ján Koza mladší (1799), Ján Koza starší (1794), Ján Koza stredný (1785), Adam Levit (1780), Ondrej Marko (1786)-1796 sa vrátil, Ján Matúš (1780).

Hodnotenie jedného z domácich

Na vydarenom podujatí sa okrem hostí zúčastnili poväčšine trvale bývajúci obyvatelia obce a medzi nimi aj 69-ročný Juraj Kúkeľ. Je bývalým geodetom, pracujúcim v šalgótarjánskych baniach a v oceliarskom podniku. Je dôchodcom a vdovcom, ktorý sa hrdo hlási k svojej slovenskej národnosti a k svojmu rodisku. Pozná aj Ábelovú, obec svojich predkov, ktorú pravidelne navštevuje. Má dvoch vysokoškolsky vzdelaných synov, ktorí pracujú v Budapešti. On je najradšej doma, kde sa zapája do kultúrnej a cirkevnej činnosti. Je členom speváckeho zboru, ktorý mal vystúpiť aj na tomto podujatí. Žiaľ, pre hustý program ich vystúpenie sa muselo vynechať. Juraj sa cíti Slovákom telom i dušou. Prezradil mi, že on sa doma ráno a večer modlí iba po slovensky. Najlepšie sa cíti doma, teraz ako roľník, hospodáriaci na 10 hektároch pôdy, čo mu spôsobuje nielen radosť, ale aj osoh. Zúčastnil sa na celom programe osláv a je s celým priebehom vysoko spokojný. Teší sa z toho, že predstavitelia obidvoch samospráv múdro a usilovne pracujú na pestovaní slovenskej kultúry a zachovaní slovenského jazyka. Ako príklad uviedol slovenské bohoslužby a tiež aj zabezpečenie slovenských evanjelických slovníkov, čo tiež prispeje k pribrzdeniu jazykovej asimilácie.

Text a foto: Ján Jančovic

samson11