alt : header1.swf



Thu08222019

Posledná aktualizácia13:23:42

Kritické poznámky k menšinovému zákonu

altNajväčším nedostatkom menšinového zákona je, že nespomaľuje asimiláciu. Výzva vlády na spoločenský dialóg je dobrou zámienkou na to, aby sme zákon opäť prečítali a porovnali jeho obsah so skúsenosťami nadobudnutými počas takmer dvadsať rokov. Nasledujúci výber kritických poznámok by mohol slúžiť na rozpútanie verejného dialógu.

Matej Šipický
Výber kritických poznámok k menšinovému zákonu

V Ľudových novinách bola uverejnená správa, podľa ktorej „Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky... iniciuje spoločenský dialóg v záujme zdokonalenia tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú harmonické spolužitie väčšinového národa a menšín, zachovanie a rozvoj kultúry minorít a ich materinského jazyka.” Hlavným právnym predpisom pre tunajšie menšiny je modifikovaný Zákon č. LXXVII. z roku 1993 o právach národných a etnických menšín. Maďarský originál a slovenský preklad sú dostupné na oficiálnej webovej stránke Úradu pre národné a etnické menšiny (http://www.szmm.gov.hu/main.php?folderID=1327). Úrad síce roku 2007 zanikol, ale jeho webovú stránku nezrušili. V zmysle tohto zákona vznikli a fungujú menšinové samosprávy a tento zákon určuje individuálne a kolektívne práva národných a etnických menšín žijúcich na území Maďarskej republiky. Podľa politických predstaviteľov väčšinového národa je zákon dobrý, až príkladne dobrý, a mal by slúžiť ako vzor pre susedné štáty, na území ktorých žijú „odtrhnuté časti maďarského národa“. Druhá strana, menšiny, majú menej jednotný názor. Vedúci menšinových samospráv sú takisto zväčša spokojní so zákonom, ale značná časť (možno väčšina) menšinových občanov má o ňom len skromné alebo žiadne vedomosti (aj preto je počet registrovaných voličov taký nízky). Pritom sa ozývajú aj kritické hlasy, ktoré poukazujú na menšie alebo väčšie nedostatky zákona. Najväčším jeho nedostatkom je, že nespomaľuje asimiláciu. Výzva vlády na spoločenský dialóg je dobrou zámienkou na to, aby sme zákon opäť prečítali a porovnali jeho obsah so skúsenosťami nadobudnutými počas takmer dvadsať rokov, ktoré uplynuli od jeho vzniku. Nasledujúci výber kritických poznámok by mohol slúžiť na rozpútanie verejného dialógu.

altPrínos zákona

Vďaka menšinovému zákonu vznikli menšinové samosprávy, rôzne inštitúcie a začalo sa niečo, čo by časom mohlo viesť k často spomínanej kultúrnej autonómii minorít. Zásluhou zákona si aj širšia maďarská verejnosť uvedomila, že menšiny žijú aj doma, nielen v susedných štátoch. Takže zákon zviditeľnil domáce menšiny a pozitívne ovplyvnil ich kultúrny život. Avšak mohol by byť oveľa účinnejší, keby bol starostlivejšie a konkrétnejšie koncipovaný. Napriek tomu, že bol novelizovaný, zostáva aj naďalej pomerne neucelený, miestami len deklaratívny a vo viacerých častiach nejasný, ba dokonca protirečivý. Následkom nedostatočne definovaných pojmov a miestami nejasného koncipovania viaceré paragrafy možno interpretovať rozdielne. Ďalším zdrojom problémov je nedostatočná harmonizácia menšinového zákona s ostatnými právnymi normami.

Šľachetné, ale prázdne deklarácie

§ 4. (1) Maďarská republika zakazuje každú politiku, ktorá:

- je zameraná na zmenu národných a etnických pomerov územia obývaného menšinami. Ako možno uplatniť tento zákaz v praxi? Veď iné zákony garantujú voľnosť pohybu občanov. Podľa iných zákonov každý občan má právo na voľné sťahovanie sa a na voľný výber bydliska. Prioritou každej vlády je vytvoriť čím viac pracovných miest. Možno zakázať takú politiku, ktorá umožňuje vznik novej továrne len preto, lebo vznikajúce pracovné miesta by privábili do osady nemenšinových občanov? Okrem toho, čo máme rozumieť pod pojmom „menšinami obývané územie”? Obec, mesto, mestská časť? Keďže chýba definícia, ad absurdum by sa mohlo menšinami obývané územie zúžiť na súkromný pozemok, alebo rozšíriť na celý štát. Brať celú republiku ako menšinami obývané územie nie je bez logiky, veď sú menšiny, ktoré bývajú roztrúsene takmer po celom jej území. Ak je celé územie alebo aspoň väčšina územia krajiny obývaná menšinami, potom sa môže vynoriť otázka (zasa ad absurdum, ale nie bez logiky), či nariadenia alebo zákony, ktoré umožňujú odobratie alebo pridelenie štátneho občianstva vo väčšom počte, nie sú v protiklade s menšinovým zákonom? Samozrejme, tieto otázky sú nezmyslami, ak sa dívame na problematiku zdravým sedliackym rozumom. Lenže zdravý rozum je u každého človeka iný. Preto je lepšie, ak zákon nielen apeluje na zdravý rozum, ale sa opiera aj o jasne koncipované paragrafy. Čo tu ale chýba.

§ 4. (3) Pri stanovení hraníc verejnej správy a volebných obvodov, pri spracovávaní plánov územného a ekonomického rozvoja, ako aj ochrany životného prostredia bude mať Maďarská republika na zreteli územné pomery, vzťahy, hospodárske záujmy a vytvorené tradície národných či etnických menšín.

Sformulovanie tohto odseku je také jemné (mäkké), že vlastne z neho nevyplýva žiadna povinnosť pre vládu a žiadne právo pre menšinové samosprávy. Volebný zákon nezaväzuje kompetentné orgány konzultovať s predstaviteľmi menšín a menšiny nemajú právo udeliť súhlas. Následkom chýbajúcej harmonizácie relevantných zákonov s týmto paragrafom neboli prekonzultované nedávno uskutočnené zmeny volebných obvodov s menšinami, ale ani menšiny nenapadlo, že by sa mohli k zmenám vyjadriť.

§ 13. Osoba patriaca k menšine má právo:

b) zúčastňovať sa výučby a vzdelávania v materinskom jazyku.

Tu sa deklaruje právo na niečo, čo neexistuje na území republiky. Existuje len dvojjazyčná výučba, v rámci ktorej nemožno získať vzdelanie v menšinovom jazyku ani na najnižšom stupni, lebo väčšina predmetov sa vyučuje v štátnom jazyku. Okrem toho je tento odsek iba prázdna deklarácia aj preto, lebo vlastne každý občan republiky (tak väčšinový, ako aj menšinový) má právo študovať v akomkoľvek jazyku či už na území republiky (napríklad na akreditovaných stredných školách s vyučovacím jazykom anglickým, francúzskym atď., alebo na cudzojazyčných odboroch domácich vysokých škôl), alebo v zahraničí. Ak vyštuduje v zahraničí, musí si dať vysvedčenie alebo diplom po návrate domov nostrifikovať. Lenže nostrifikačné predpisy sú rovnaké pre každého, teda aj pre národnostného občana, lebo zákon o nostrifikácii nepozná pojem „národnostný občan”. Takže aj národnostnému občanovi predpíšu tie isté diferenciálne skúšky, samozrejme, nie v jeho materčine, ale v štátnom jazyku. Takže právo na vzdelávanie sa v materinskom jazyku nie je osobitné právo. Ale dobre znie.

altNejasné koncipovanie

Kultúrna autonómiasa spomína vo viacerých častiach zákona. Napríklad v úvodnej časti nasledovne: „Vzhľadom na to, že základom demokratického zriadenia sú samosprávy, vytvorenie a činnosť menšinových samospráv a týmto realizovanú kultúrnu autonómiu pokladá Národné zhromaždenie za jednu z najdôležitejších podmienok uplatňovania osobitných menšinových práv.” Lenže definícia kultúrnej autonómie chýba, takže cieľ, dosiahnutie čoho by mal napomáhať aj menšinový zákon, zostáva nejasný. Konkrétnejšie: čo patrí k autonómii? Školstvo, vydavateľská činnosť, divadlo, kultúrne spolky, vedecký výskum? Čo je minimum a čo je maximum? Stačí jeden páví krúžok na vyhlásenie, že menšina už má kultúrnu autonómiu, alebo treba mať aj univerzitu s vyučovacím jazykom menšiny? Vzťahuje sa kultúrna autonómia aj na používanie menšinového jazyka vo verejnom živote? Atď...

§ 6.A

(1) Výkladové nariadenia:

1. menšinová verejná záležitosť:

a) uplatňovanie individuálnych a kolektívnych práv zabezpečených týmto zákonom, vyjadrenie záujmov osôb patriacich k menšine - osobitne v záujme pestovania, zachovávania a obohacovania materinského jazyka, ďalej uskutočnenia a zachovávania kultúrnej autonómie menšín prostredníctvom menšinových samospráv - v záujme zabezpečenia určitých verejných služieb pre osoby patriace k menšine - vec, ktorá súvisí so samostatným vykonávaním týchto záležitostí a vytvorením osobných a materiálnych podmienok, ktoré sú k tomu potrebné,

b) vec, ktorá sa viaže k zastupovaniu menšín v štátnych a miestnych samosprávnych orgánoch vykonávajúcich verejnú moc, ďalej v orgánoch menšinových samospráv, ako i k zabezpečeniu organizačných, osobných a materiálnych podmienok k tomu potrebných,

Tieto definície sú nesmierne zložité, nemenej zamotané a konfúzne. Vyzerajú ako výsledky trápnej a neúspešnej námahy zúžiť okruh menšinových verejných záležitosti na možné minimum, na jazyk a kultúru, lenže pri tejto snahe sa autorom nepodarilo zvládnuť problém, že zákon nie je len o jazyku a kultúre. Pokúsim sa znázorniť problém pomocou konkrétnych otázok: sú menšinovými verejnými záležitosťami požiadavky v záujme toho, aby nová linka miestnej hromadnej dopravy neobišla mestskú časť obývanú menšinovým obyvateľstvom, aby nová diaľnica neobišla župu alebo oblasť obývanú (aj) menšinou? Nie je jasný ani termín „určité verejné služby”.

§ 28. (1) Uznesenia miestnej samosprávy týkajúce sa miestnych médií, pestovania miestnych tradícií a kultúry, kolektívneho používania jazyka, ako aj rozhodnutia týkajúce sa menšinového obyvateľstva, môže poslanecký zbor utvoriť len so súhlasom obecnej menšinovej samosprávy zastupujúcej túto časť obyvateľstva.

Ako treba rozumieť výrazu „rozhodnutia týkajúce sa menšinového obyvateľstva”? Čo sa netýka menšinového obyvateľstva? Ak sú také záležitosti, ktoré sa netýkajú menšiny, tak potom nie je tu náhodou protirečenie medzi týmto paragrafom a § 3. (5), ktorý vyhlasuje, že „V súvislosti s menšinami sa zakazuje akékoľvek porušenie požiadavky rovnakého zaobchádzania”.

altMenšinový zákon protirečí sám sebe

§ 24/D (2) Medzi menšinovými samosprávami, respektíve medzi menšinovými a obecnými samosprávami nie je pomer nad- alebo podriadenosti.

Tento paragraf znie veľmi pekne, ale ťažko sa realizuje. Presnejšie: jedným smerom funguje vždy, druhým smerom len zriedka. Napríklad: obecná samospráva sama (autonómne) určí, ktoré záležitosti považuje za menšinové a podľa toho potom konzultuje, alebo nekonzultuje s predstaviteľmi menšiny. Teoreticky by bola povinná konzultovať aspoň pri tých záležitostiach, ktoré sú vymenované v zákone, lenže nejasné koncipovanie zákona umožňuje rôzne interpretácie. Menšinová samospráva, ak nesúhlasí s uznesením alebo nariadením obecnej samosprávy, môže sa obrátiť na úrad verejnej správy, na súd (§ 29), alebo spôsobiť iné nepríjemnosti, ale sa jej to potom môže vrátiť pri prideľovaní budúcoročného rozpočtu. Menšinová samospráva je totiž odkázaná aj na finančnú podporu obecnej samosprávy, lebo štátna normatívna podpora zvyčajne nestačí ani na základné fungovanie. Takže vo vzťahu obecnej a menšinovej samosprávy, obecná má dominantné, rozhodujúce postavenie. Dobrým príkladom nerovnocennosti bola kauza okolo Slovenského domu v Mlynkoch. Darmo poukázal menšinový ombudsman na rozpor medzi rozhodnutím obecnej samosprávy a menšinovým zákonom, tá nezmenila svoje protizákonné rozhodnutie a kauza sa skončila podľa jej vôle. Slovenský dom Mlynčanov je len jeden z početných prípadov, pri ktorých boli ignorované záujmy menšinových samospráv. Stalo sa to aj v takých záležitostiach, pri ktorých menšinový zákon jednoznačne dáva právo súhlasu menšinovej samospráve. Napríklad pri zrušení dvojjazyčnosti miestnych médií (§ 28. (1) ).

altOkruh pôsobenia celoštátnej menšinovej samosprávy

§ 36. Celoštátna samospráva vykonáva zastupovanie a ochranu záujmov menšiny, ktorú zastupuje na celoštátnej, a kde chýba teritoriálna menšinová samospráva (župa, hlavné mesto), tam aj na úrovni teritoriálnej.

Kde na celoštátnej úrovni? Kým obecné a teritoriálne menšinové samosprávy majú jednoznačne určených partnerov, zatiaľ celoštátna samospráva visí vo vzduchu, bez partnera, s ktorým by mohla (mala) spolupracovať bez pomeru nadriadenosti a podriadenosti. Kde môže uplatňovať svoje právo súhlasu na celoštátnej úrovni? Má také právo vôbec? Zasa konkrétny príklad: istá vysoká škola zrušila odbor slovenského jazyka, lebo bol finančne nerentabilný. Celoštátna samospráva s tým nesúhlasí. U koho má iniciovať revíziu rozhodnutia vysokej školy? U rektora asi nemá zmysel intervenovať, lebo nariadenia menšinového zákona nie sú záväzné pre vysoké školy. U vedúceho Odboru pre národné a etnické menšiny asi takisto nemá zmysel protestovať, lebo vysoké školy nepatria pod tento odbor. Reálnejšie alternatívy sú štátny tajomník ministerstva školstva minister tohto rezortu alebo premiér. Z menšinového zákona sa však nedozvieme, kto je povinný aspoň vypočuť si predstaviteľa celoštátnej menšinovej samosprávy.

§ 31. Na celoštátnu menšinovú samosprávu (ďalej: celoštátna samospráva) treba uplatňovať ustanovenia paragrafov 30/A-30/Q o právnom postavení, úlohách, okruhu pôsobnosti, o orgánoch obecnej menšinovej samosprávy s rozdielmi obsiahnutými v odseku (2) paragrafu 37 a v paragrafoch 39 - 39/C. tohto zákona.

Pozrime si len jeden z týchto špeciálnych paragrafov. Napríklad § 37.

§ 37. (1) Celoštátna samospráva - v medziach zákona - samostatne s uznesením rozhoduje:

g) o zásadách a spôsoboch využitia rozhlasového a televízneho kanálu, ktorý má k dispozícii,

h) o zásadách využitia vysielacieho času verejnoprávneho rozhlasu a televízie, ktorý má k dispozícii,

Nie je jasný obsah bodu „g”. Odkiaľ môže mať kanály k dispozícii? Má právo založiť si vlastnú televíziu? Ak áno, tak potom prečo to tu nie je explicitne povedané? Ak nie, tak potom o čo ide? Teoreticky by mohla dostať vysielací čas od súkromnej televíznej spoločnosti. Ale v tom prípade jej práva sú predmetmi bilaterálnej zmluvy so spoločnosťou. Netreba ich zákonom regulovať.

Čo sa týka bodu „h”, skúsenosť ukázala, že uplatňovania tohto práva vždy závisí od miery empatie aktuálneho vedenia verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Na rozdiel od bodu „g”, tu chýba výraz „o spôsoboch”, je tam iba „o zásadách”. Pod pojmom „zásady” si potom každá strana môže rozumieť niečo iné. Takže by nebola protizákonná ani taká interpretácia zo strany televízie, že zásada je len toľko, že vysielací čas má byť venovaný menšinovej problematike, a všetko ostatné (napr. náplň, jazyk, výber zamestnancov, politická orientácia, atď.) je „spôsob”, čo už nepatrí medzi kompetencie celoštátnej samosprávy.

alt§ 38. (1) Celoštátna samospráva:

a) vyslovuje svoj názor - s výnimkou nariadení miestnej samosprávy -

o návrhoch právnych predpisov týkajúcich sa menšiny, ktorú zastupuje,

vrátane nariadení valného zhromaždenia, hlavného mesta v prípade, že daná menšina nevytvorí teritoriálnu menšinovú samosprávu

Opäť je aktuálna otázka, kto určí, ktoré predpisy sa týkajú menšiny a ktoré sa jej netýkajú? Táto otázka je závažná aj preto, lebo od odpovede závisí, pri prijatí ktorých predpisov by bol povinný dotyčný celoštátny, resp. vládny orgán, konzultovať s celoštátnou menšinovou samosprávou. Čo sa stane, ak sa názory štátneho orgánu a menšinovej samosprávy rozchádzajú? Taká situácia môže vzniknúť ľahko, lebo orgány štátnej administratívy pracujú podľa pre nich záväzných zákonov, ktoré však nie sú podriadené menšinovému zákonu, a veľmi často ani nie sú harmonizované s menšinovým zákonom (napr. hore uvedený problém s nostrifikáciou). Takže nekonajú protizákonne, presnejšie nekonajú proti tým zákonom, ktoré určia okruh ich pôsobnosti, ak ignorujú nariadenia menšinového zákona. Iným slovom môžu, ale nie sú povinné brať do úvahy názor celoštátnej samosprávy. Z tohto hľadiska celoštátna menšinová samospráva nemá viac možností ako ombudsman. Žiadať informácie, dobrovoľne komentovať, súhlasiť, kritizovať, naznačiť, navrhovať alebo iniciovať a potom sa uspokojiť s tým, čo príde. Odpoveď totiž musí prísť do 30 dní (§ 24/E ). Presne tak, ako aj každému radovému občanovi alebo občianskej organizácii, ktorý/á sa obráti oficiálnym listom na takéto orgány (kde je tu osobitné menšinové právo?). Celoštátna menšinová samospráva má len veľmi obmedzené prostriedky na vynútenie skutočného riešenia problémov na celoštátnej úrovni. Pritom však ani nevidno, že by sa celoštátne menšinové samosprávy snažili vybojovať tie práva, ktoré by im mohli/mali patriť v zmysle „ideí rovnosti a solidarity i zásad aktívnej ochrany menšín”, vyhlásených v úvodnej časti Zákona o právach národných a etnických menšín. Nehrá náhodou úlohu v tejto spokojnosti so situáciou aj to, že ich rozpočtová podpora nie je garantovaná, ale ju prideľuje aktuálna vláda podľa vlastných priorít a finančných možnosti? Na nebezpečenstvo vyplývajúce z absencie garantovania finančných prostriedkov poukazuje aj tlačová správa SMK, maďarskej vláde blízkej maďarskej politickej strany na Slovensku: „... prijatie takého zákona (o financovaní kultúry národnostných menšín v Slovenskej republike) má význam iba vtedy, ak sa určenie výšky a spôsob rozdelenia peňažného balíka vyčleneného pre národnostné menšiny oddelí od štátu a zabezpečí jeho nezávislosť od politickej moci.”

Matej Šipický

(Prevzaté z Ľudových novín so súhlasom autora)