alt : header1.swf



Mon09232019

Posledná aktualizácia08:23:34

Zoltán Bárkányi Valkán: Zmarená kúpa

zolbar01Inžinier Jozef Bujna čakal na svoj odchod do dôchodku ako na spasenie. Všetko, čo súviselo s jeho holým bytím, ho už oddávna veľmi-preveľmi dráždilo, život mu doslova strpčovalo. Nenávidel svoje pracovisko, svoj byt, hlavné mesto, v ktorom býval už takmer štyridsať rokov, slovom zošklivil sa mu celý svet.

 

Odchod do dôchodku pokladal za jedinú šancu zmeniť tento neblahý stav, zmeniť od koreňov vlastný i manželkin život. Túžil po tichom, nerušenom živote na dedine. Preto už oddávna ako človek roľníckeho pôvodu, čo pred nikým nikdy ani netajil, sníval o jednom jedinom, o tichom dedinskom rodinnom dome neďaleko hlavného mesta, kde by si nerušene mohol spolu s manželkou v pohode predlžovať dôchodcovský odpočinok.

Posledné týždne pred odchodom do dôchodku mu už aj na pracovisku plynuli iba študovaním zolbar02inzerátov o predaji dedinských domov. Kolegovia mu s pochopením a s nemalou závisťou fandili, aby si aspoň na sklonku života podľa svojho priania užil niečo dobrého.

- Toto si vypočujte! - vyskočil raz ako strelený Jozef Bujna spoza písacieho stola tak prudko, že sa stolička s veľkým rámusom prevrátila na zem. - Toto je ono! Toto hľadáme! Počúvajte! „Na predaj zachovalý klasický sedliacky dom s otvorenou verandou, s veľkou záhradou na kraji obce, v tichej slepej uličke”.

Inžinier Jozef Bujna a jeho manželka vystúpili z auta na mostíku, čo sa klenul nad žblnkajúcim potokom, tesne pred bránou domu na konci slepej uličky. Za plotom, natretým zelenou olejovou farbou, stál dom s veľkým predným oknom a dlhou verandou a dojatý manželský pár sa na okamih oddal predstave, že ich víta starý priateľ. Jozef Bujna mal odrazu pocit, že aj Boh pre nich stvoril túto stavbu, čo ho dôverne lákala dovnútra. A nielen dom ho vábil k sebe, ale aj od domu na niekoľko desiatok metrov sa začínajúci mladý lesík, čo sa ťahal na mierny svah. Jozefovi Bujnovi sa z toľkej nádhery až hlava začala točiť a dych krátiť. Keby som bol maliar, pomyslel si.

zolbar03- Nech sa páči, poďte bližšie, - počul ženský hlas spoza verandy.

Zápäť spatrili ženu v tmavej širokej sukni a s perkálovou šatkou na hlave, ktorá akoby zmierňovala vrásky na tvári trošku prihrbenej starenky. Návštevníkov hneď upútala svojou hbitosťou. Bez formálnej zdvorilosti ich posadila na verande, obratom dala na stolík čerstvé ovocie a ponúkla príjemne rozvoniavajúcu kávu.

- Prosím, - začala s vážnou tvárou svoj výklad o dome, - náš rodinný dom postavil ešte dedo z váľkov nepálenej hliny, ale vydrží ďalších sto rokov.

Hostia s pôžitkom popíjali horúci čierny mok a so záujmom počúvali oduševnené uznanie hline, o ktorej starenka kdesi čítala, že v ríši Kráľovnej zo Sáby takto už dávno stavali aj staroveké mrakodrapy.

- Stojí na silných kamenných základoch, - vrátila sa do svojho domu a hovorilo z nej teraz už sebavedomie majiteľky. - Iba na strechu treba dávať pozor, aby nepremokla, - pokračovala znalecky starenka a jej slová sprevádzal čoraz zolbar04vľúdnejší úsmev. - Uvidíte, budete mať z neho velikánsku radosť. Ja by som ho nikdy v živote nepredala, ale čo robiť, keď staroba kvári. Žijem tu už iba sama. Iste mi bude lepšie v dome niektorej z dvoch dcér a nepochodím tak, ako aj nedávno Marča Navrátilová zo susednej ulice. Spadla z postele a našli ju nebohú o nejaké dva či tri dni… Jáj, prepáčte, čo vám to tu táram… Pozrite sa radšej aj do domu a hlavne do záhrady, kde je aj kopaná studňa. Pri dome máme aj vínnu pivnicu a murovanú pec. A keď sa vám tu zapáči, určite sa dohodneme…

V dlhej, i keď nie veľmi širokej záhrade v troch radoch sa zoraďovali ovocné stromy, mladé, staré striedavo. Boli tu jablone, hrušky, slivky, ale aj už pooberané stromy čerešieň a višní. Za nimi sa ťahal vzorne obrobený menší vinohrad a pozdĺž plotu Bujnovci mohli vidieť i rad malín, egreší a ríbezlí. Samozrejme, najbližšie k domu, ako sa patrí, sa nachádzala kvetinová záhradka a starostlivo pestovaný zeleninový záhon. Bolo tu kvetín, ale aj papriky, paradajok, mrkvy, petržlenu, hrachu, cibule, tekvíc a inej zeleniny habadej. A keď sa nádejní kupci zastavili pri hydinárskom dvore, kde nemálo sliepok, husí a kačíc nerušene zobkalo zrnká a trávičku, bezradne začali pozerať jeden na druhého.

- Jožko, preboha, čo by sme si my s týmto všetkým tu počali? - zdvihla ustráchaný pohľad žena. - Však dobre vieš... kde sa ja vyznám v sedliackych prácach? A už ťa vidím po celý deň okopávať v tejto obrovskej záhrade… A naviac, zolbar05nemysli si, že naše deti sa zľutujú nad nami, že nám budú pomáhať. Veď predsa aj oni majú svoj neľahký kríž… Zvysoka sa vykašlú na nejakú našu záhradu…

Inžinier Bujna sa oprel chrbtom o bránku dvora hydinovej záhradky a zo srdca sa nahlas rozosmial:

- O akej robote to tu vyprávaš? Nič sa neboj! Tu okrem mladých, zdravých ovocných stromov nezostane nič! Ale vonkoncom nič. Starý dom nám zhodí buldozér jedna-dve, a tu, uprostred záhrady si dáme postaviť podľa našich predstáv nový, parádny. Pred ním a za ním netreba nič iné, iba pestovaný hustý zelený trávnik, kde sa vnúčatá môžu hrať od rána do nevidíš. V detskom pieskovisku s pohyblivým krytom, v drevenom altánku, na hojdačke, trampolíne, šmykľavke v malom bazéne ani nehovoriac. Uvidíš, naše vnúčatá od nás neodtiahne ani sto párov volov… Slovom, neostane tu nič, čo by bolo treba okopávať, postrekovať, porezať a čo ja viem, čo všetko iné by sa tu muselo urobiť…

Inžinier Bujna ako v tranze zatvoril obe víčka a vlastnými očami zazrie pred sebou stavebne pekne, moderne riešený zolbar06rodinný dom s veľkou verandou, na ktorej koho iného ako seba vidí posedávať si chránený pred slnkom? Áno, to on si lebedí pri dobre vychladenom pive na stole, z ktorého si v pohode popíja a pritom pofajčieva drahé cigarety. A čo je ešte dôležitejšie, ukľudňuje si nervy pohľadom na malebné údolie a na mladý lesný porast. Predstavuje si, ako tu môže byť v letných horúčavách. No ani tie nemôžu byť nepríjemné, veď v takom prípade nie je problém rýchlo zbaliť vnúčatá, zájsť si do blízkeho lesíka, ľahnúť si pod vysoký strom a v príjemnom chládku si trošičku pochrapkať. Osobne on spať určite by nechcel, lebo tam, v lone prírody by počúval spev vtákov, žblnkot potoka, šum lesa a dupot uháňajúcej zveri, o čo bol vyše štyridsať rokov otrockej roboty ukrátený. Veruže, vyše štyridsať rokov ho osud oberal o takéto pôžitky.

- Hádam máš pravdu, - neisto prerušila manželka dumanie muža. - Predsa my sami si tu vytvoríme prostredie po akom obaja túžime.

zolbar07S touto nádejou a už s pevným rozhodnutím chceli ísť za gazdinkou, už len sa dohodnúť...

Keď sa inžinier Bujna rázne zvrtol, na svoje prekvapenie pred ním stála starenka. V tom okamžiku hneď vytušil, že všetko môže byť aj inak. To ho ani neudivilo, že sa náhle ocitol pri nej, v jej blízkosti, ale priam ho ohúrila starenkina tvár. Uprela na neho akýsi smútkom zastretý pohľad, mal pocit, že vrásky na jej tvári akoby sa boli ešte viac prehĺbili. Mlčala, pery mala silne zovreté a oči chladné ako oceľ.

Pre skúseného inžiniera-seniora Bujnu to nebol dobrý signál. Začal sa zle cítiť. Ešte viac ho znepokojila manželka, keď sa po krátkom hľadaní ich pohľady stretli. Stihla ho ešte aspoň zrakom upozorniť, že sa tu niečo, kým boli v záhrade, zmenilo. Ozvali sa v ňom staré skúsenosti z rôznych konfliktov. Znížiť napätie, šepkala intuícia. Pokúsil sa o to jeho strojený úsmev a niekoľko priateľsky ladených slov na pokračovanie rozhovoru zo záhrady s touto sebaistou zolbar08vlastníčkou.

- Máte naozaj veľmi peknú záhradu. Ako stačíte sama na ňu?

- Ách áno, to sa všetko ľahko dá zvládnuť, - mávla rukou. - Iba chcieť a každý deň v nej čo-to urobiť...

- Máte pravdu, - usiloval sa o jej priazeň. Ešte raz opakoval, len aby skôr uzavreli aj dohodu.

- Pani milá, nám sa tu všetko páči… aj dom, aj záhrada… Sme vážni kupci… Mali by sme sa dajako dohodnúť na cene…

Starenka s odpoveďou akosi otáľala a rozpačito zalamovala rukami. Nepozerala sa na návštevníkov, iba pohľadom blúdila niekde po záhrade.

zolbar09- Tento dom a táto záhrada nie je pre vás, necítili by ste sa tu dobre, - dvihla sklonenú hlavu, vzchopila sa povedať úprimne a pokojne, ako sa po tomto stretnutí s tým predajom rozhodla.

- Ale, prosím vás, veď pred chvíľkou som vás ubezpečil, že sa nám tu všetko páči, - namietol inžinier Bujna. - Že je tomu tak? - volal čoby za svedka manželku, myslel si, že sa práve jej podarí zmierniť napätie, ktoré medzi predávajúcou a kupcami je prirodzené. Veď o peniaze ako sa zdalo ani nešlo. Pani Bujnová, dosť rozladená z celej situácie, sa zmohla iba na pritakanie manželovej ponuke, opakovala ako sa aj jej tu páči... okolie, les, potok...

- Ách, jaj, to si človek ihneď zvykne… Či sú to hory, ako tuná, alebo rovina… - namietla starenka. - To je jedno, človek si za veľmi krátky čas zvykne na okolie… Toto tu, nie je pre vás, - riekla už bez okolkov majiteľka ako posledné slovo. Veruže nie je…

- Prosím vás pani, prečo si myslíte, že toto tu nie je pre nás? - opýtal sa Bujna neskrývajúc svoje sklamane.

Starenkin pohľad už neblúdil po záhrade, ale vrátil sa rovno do záverečného súboja s neústupným inžinierom.

zolbar10- Že prečo? - zopakovala starenka otázku. - Preto, lebo vy ste sem neprišli zveľaďovať, ale všetko to tu zbúrať, všetko osožné a pekné… Nie, túto nehnuteľnosť vám predať nemôžem... Radšej sa jej zbavím i lacnejšie, ale keď budem vedieť, že tí, čo si ju kúpia, rozmýšľajú podobne ako ja. Budú zveľaďovať, nie ničiť a búrať…

Inžinier Bujna z toho všetkého ako omráčený sa pozeral raz na manželku raz na starenku. Už-už naberal dych, aby sa osopil na starú ženu: čo jej do toho, čo bude robiť so zakúpenou nehnuteľnosťou? Veď to je výlučne jedine jeho záležitosťou, jeho a nikoho iného. K slovu sa však nedostal, lebo starká rýchlo pokračovala:

- Vy zbúrať chcete tento dom, vyklčovať ovocné stromy a vinohrad, a z celej záhrady chcete urobiť trávnik… Zle aj pomyslieť, že by ste zničili tento raj… Nie, toto miesto nie je pre vás… Prepáčte mi, ale naozaj nie je… Škoda každého slova, nemôžem vám ho predať…

Bezpochyby, starká debatu tým aj skončila. Svižne pristúpila k stolu, zdvihla tácňu, na ktorej boli prázdne šálky na kávu a vošla s ňou do vnútra domu.

Bola to nad slnko jasnejšia výzva. U nich v meste, keď sa hosťom podáva káva, jemne sa tým pripomína, že ešte azda pri barovom pulte sa podáva kapurková. Kuchyňa končí, hudba dohrala. V spoločnosti obľúbeným Bujnovcom nikdy netreba opakovať koľká hodina odbila.

- Poďme odtiaľto, - hlesol Jozef Bujna znechutene a prenáramne sklamaný.

Starenka o chvíľku sa opäť objavila, a ako sa u nás patrí, svojich návštevníkov až k bránke vyprevadila.

Ilustračné fotografie: Imrich Fuhl

zolbar12zolbar11zolbar13zolbar14
zolbar17zolbar16zolbar15zolbar18