alt : header1.swf



Sat12142019

Posledná aktualizácia15:15:34

Z najnovšej tvorby Zoltána B. Valkána: Barón

barkba01Taxikári medzi sebou barónom nazývali Jozefa Červenku. Nie preto, že by mal nejaké šľachtické korene. Nie, tie vôbec nemal, ale kvôli tomu, že bol boháčom a bez rozmýšľania rozhadzoval peniaze. Veľa peňazí. Nešetril nimi, ľahostajne ich rozdával a kupoval všelijaké kraviny. Červenku mnohí mali za veľmi zriedkavý ľudský tvor...


Zoltán Bárkányi Valkán - Slovenský novinár a prozaik v Maďarsku. Publikoval najmä ako redaktor v Ľudových novinách, literárne bol aktívny v Našom kalendári, knižne vydal štyri zbierky krátkych próz. Zoltán Bárkányi Valkán sa narodil v Kestúci (Kesztölc) v banícko-roľníckej rodine. Sčasti tu prežil svoje pohnuté detstvo. Sčasti preto, lebo vojna kruto zasiahla do života jeho rodiny: po bolestne skorej smrti otca (1945) sa dostal na Slovensko do maďarskej dediny k príbuzným, ktorí sa tam presídlili. Od svojho dospievania, od roku 1953, keď nastúpil do 7. triedy budapeštianskej slovenskej základnej školy, sa považuje za obyvateľa hlavného mesta. V roku 1959 zmaturoval v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave a o päť rokov neskôr získal diplom stredoškolského profesora maďarského, slovenského a českého jazyka a literatúry. Krátky čas pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku a v roku 1966 sa stal redaktorom Ľudových novín. Tu začal publikovať aj svoje literárne pokusy. Po 36 rokoch v roku 2002 ako šéfredaktor odišiel do dôchodku. Svoje literárne práce uverejňoval v Ľudových novinách, v Našom kalendári a vo viacerých literárnych antológiách doma i na Slovensku. Vyšli mu aj štyri samostatné zbierky krátkej prózy.


barkba02Taxikári medzi sebou barónom nazývali Jozefa Červenku. Nie preto, že by mal nejaké šľachtické korene. Nie, tie vôbec nemal, ale kvôli tomu, že bol boháčom a bez rozmýšľania rozhadzoval peniaze. Veľa peňazí. Nešetril nimi, ľahostajne ich rozdával a kupoval všelijaké kraviny. Pána Červenku mnohí mali za veľmi zriedkavý ľudský tvor, ktorý sa im javil nevyspytateľne záhadou, a tak nevyspytateľne sa aj správal. V poslednom čase si často po celé noci nenásytne užíval, flámoval, taxíkmi sa rozvážal z jedného pohostinstva do druhého. Pravda, všade, kde ho poznali, ochotne aj privítali, veď bol ich vzácnym hosťom, mal povesť gavaliera, ktorý ani tringeltami neskrblil. Ozajstný grand. Ako rýchlo sa večer objavil a žiaril tmavou nocou, nad ránom razom bleskurýchle zhasol. Zavše mu pijatika cele znechucovala život, ničila a na smrť vyčerpaného zrazila hanebne na kolená.

X

Flámy, mrhanie peniazmi a vôbec čudné správanie sa baróna alias Jozefa Červenku, sa prakticky začalo jeho rozvodom. Nikto ani len predstaviť si nedokázal, že takéhoto človeka by mohli opustiť jeho najbližší. Takéhoto vychyteného chlapa, robustného a silného ako lev. Jozef Červenka túto silu aj potreboval k zdolaniu stresov z náročných pracovných podmienok a vôbec ju potreboval k nepretržitej honbe za majetkom. Vstával dobre pred východom slnka, keď celé mesto, a v ňom i jeho obyvatelia, ešte spali sladkým, pokojným spánkom. Keď svitalo, on už dávno bol na cestách. Viezol sa furgonom buď po tovar, alebo už napakovaný tovarom, čerstvou zeleninou a ovocím, uháňal do tržnice. Keď slniečko začalo nakúkať cez okná tržnice a prichádzali prvé kofy, keď mäsiari otvárali svoje predajne a vnútro haly postupne zaplavil nepríjemný zápach z rýb a syrov, Jozef Červenka mal už za sebou všetky prípravné práce. Bol celkom prichystaný prijímať zákazníkov. Teraz už si mohol pokojne založiť ruky, vylúdiť úsmev na tvári a plný optimizmu čakať svojich stálych i občasných kupcov. Nie náhodou si bol vedomý svojich kvalít, veď zavše predával iba niekoľko druhov ovocia a zeleniny, ale tie boli akiste v celom okolí najkrajšie a najlepšie. A tiež čo nebolo menej dôležité, jeho tovar bol aj cenovo celkom prijateľný. A toto v tržnici vedel o ňom každý.

barkba03Zrak ľudí vstupujúcich do jeho stánku nepriťahoval iba kvalitný tovar, ale aj samotný predavač. Za pultom stál človek stredného veku, s jemne tvarovanou, do hladka oholenou tvárou. Nemohli si nevšimnúť jeho zavalité, silné, vyšportované telo a jeho svaly, čo sa črtali pod voľnou, len dopoly zapnutou košeľou. Ako tam stál za pultom so založenými rukami, nikomu nemohlo uniknúť, že na jeho zarastených prsiach sa ligoce hrubá zlatá retiazka s poriadne ťažkým, okrúhlym medailónom. Nebol to dáky pozlátený šperk, ale rýdze, nefalšované zlato, ktoré každému prezrádzalo, že ho má zavesené na krku ozajsky dobre operený človek. Majiteľ, obchodník a nie iba akýsi výpomocný predavač! Túto skutočnosť mohli našepkávať kupujúcim aj dve veľké, zlaté pečatné prstene na prstoch ľavej ruky. Jozef Červenka mal rád zlato a všetko, čo bolo krásne a drahé a mohlo svedčiť o jeho vycibrenom vkuse a bohatstve. Ak sa mu niečo naozaj zapáčilo, ihneď si to aj kúpil. Veď si to zaslúži, upokojoval zavše seba samého, predsa to nedostáva do daru, ale za poctivú, tvrdú prácu.

Červenka si takto dajako kúpil aj ženu, Gizelu. Zapáčila sa mu dievčina, statná brunetka, jej nápadne veľké plné prsia, široké boky a pekne formovaný pevný zadok pôsobili učarujúco. Aj tie hriešne drahé darčeky vedela prijať so šarmom pôvabnej paničky. A Červenka mohol byť spokojný, dobre si vybral. Dostal za ženu tichú, poslušnú žienku, ktorá splnila každú jeho žiadosť, len čo mu z úst odznela. O jeho túžbe po deťoch vedela od začiatku. Hneď dvoch rozkošných chlapčekov mu darovala, skromne, bez veľkých fanfár. Bol šťastný, chcel dvoch synátorov. Dostal ich.

Gizela si skoro zvykla na blahobyt. Reprezentovala a usmievala sa. Nosila v meste najdrahší kožuch, čižmy a klobúčiky. Keď sa jej zapáčil nejaký šperk, manžel ihneď otvoril peňaženku so slovami: „Nech každý vidí, že aj toto si môžeme dovoliť!” Akože si každý rok mohli dovoliť aj dovolenku v cudzine. Čím ďalej, tým lepšie.

Červenkovci často poriadali žúry, aby pozvaní predsa videli, čo všetko majú. Aby sa na vlastné oči presvedčili, ako si tí lebedia. Na týchto žúroch nikdy nechýbali značkové destiláty, lahôdky, obložené studené misy, sladkosti... Slovom tieto party sa časom vyšvihli na úroveň nezabudnuteľného labužníckeho barkba04hodovania, kde sa potom pochopiteľne bez akejkoľvek miery doslova žralo a chľastalo.

Červenka si postupne celkom dobre zvykol na fajnové trúnky, ktoré aj bez party si potom vytrvalo pochlipkával. Pochopiteľne iba po večeroch. Jeho silný organizmus dobre znášal tvrdý alkohol. Nakoľko jemné koňaky a whisky sa mu zdali byť slabými trúnkami a pravdu povediac, ani mu už nechutili, pil radšej silné, päťdesiatdva stupňové ovocné pálenky. Pil po večeroch, často až do neskorých hodín. A práve v čase takýchto večerných pijatík si pomaly, postupne uvedomoval, že manželka sa začína nejako čudne správať. Keď je on hore a si popíja, jeho polovička už aj letí do spálne. A naopak, keď sa cíti byť unavený a zaľahne prv do postele, manželka akurát vtedy začína prať, žehliť, ba dokonca aj klochniť A keď jej vyhadzoval na oči frigidnosť, Gizela zavše iba mrdla plecom a úsečne odvrkla, ona sa nič nezmenila, je taká, akou ju spoznal.

Udalosti potom už nabrali rýchly spád. Gizela sa priznala, že sa zamilovala do iného. Do vysokého, vytiahnutého muža. Je stredoškolským učiteľom, chudobný, ale múdry. Manželovi spomenula iba toľko, že je to elegantný, múdry pán a vôbec nepije tuhé pálené.

Červenka sprvu Gizelu prehováral, potom prosíkal a naostatok sa jej vyhrážal a neraz aj vulgárne vynadal do hnusných kuriev. Nedalo sa už nič robiť, žena trvala na rozvode. A súd rozhodol, dokonca aj o rozdelení spolu nadobudnutého majetku na dve rovnomerné časti. Bolo sa s čím rozpoliť. Ukázalo sa, že stánok v tržnici so zeleninou a ovocím bol počas poldruha desaťročia ozajstnou zlatou baňou.

Po rozvode Jozef Červenka stratil pevnú pôdu pod nohami. Celkom sa zrútil a začal padať do bezodnej priepasti. Nie iba kvôli peniazom a deťom, ale kvôli celému dianiu okolo neho, ktorému vonkoncom nerozumel. Nešlo mu do hlavy, že on, aj vzhľadom prijateľný, silný a energický muž, ktorý založil a usmerňoval celú rodinu, sa naraz stal nanič chlapom, dokonca opovrhovaným človiečikom. A to všetko pre nejakého cintľavého stredoškolského učiteľa s holou riťou. Nemohol vôbec pochopiť a taktiež prijať, že na rodinu, manželku a deti môže zabudnúť. Nebude mať tých, pre ktorých vstával pred svitom, barkba05vyjednával, zháňal kvalitný tovar, nakladal a skladal tony zeleniny a ovocia, slovom nebude mať za koho bojovať, obetovať sa.

Deti pochopiteľne ostali s matkou vo veľkom rodinnom dome v zelenej štvrti mesta. Červenka to pokladal za samozrejmosť, veď aj manželka aj deti rozhodne toto chceli. On sa najprv odsťahoval k matke, ale dlho u nej nevydržal. Zunovali sa mu matkine výčitky, jej tvrdosť a surová úprimnosť voči nemu. Nie raz mu surovo vyhodila na oči: „Poriadneho muža neopustí manželka. Všetkému si na vine ty!”

Aj podnájom sa mu sprotivil. Chodil doň v skutočnosti iba spávať. Aj to z dňa na deň čoraz v neskorších večerných alebo už nočných hodinách. Po nociach veľmi zle spal. Na úsvite sa zobúdzal spotený, s ťažkými údmi, so suchými perami a tupou bolesťou v hlave. Často sa mu ani nechcelo vstávať z postele. Takýto čas iba ľadovo studená voda mu ako tak pomohla postaviť sa na nohy a nejako ho vzkriesiť. Až sa mu raz udialo, čo sa nemalo udiať, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné: nešiel pracovať. A nešiel ani na druhý, na tretí a potom ani v ďalšie dni. Svoj stánok v tržnici ľahko predal. Pravda, trošku aj pod cenou, ale aj takto dostal zaň slušnú sumu. Trošku si oddýchne, potom prenajme inú predajňu, upokojoval seba. Celé dni polihoval na posteli a pil. Doslova sa nadájal. Pil ohnivé trúnky, kvalitné pálenky. Mal z čoho piť, akože mal aj na taxíky, čo ho po nociach vozili z jednej krčmy do druhej. Cez deň zo svojho podnájmu ani nevychádzal. Iba do blízkeho obchodu, aby si kúpil pijatiku, nejaké to jedlo a hlavne, aby odniesol návratné fľaše, ktoré po čase celkom zaplavili jeho izbu. Neskôr ani tie nevracal, vyhadzoval ich do smetí. Ani na obedy nechodil nikam. Celý deň iba pil a čakal na večer, aby sa potom vydal taxíkmi na púť po známych a menej známych krčmách.

Kedysi ako hora silný a svalnatý Červenka sa celkom scvrkol. Šaty na ňom viseli sťa na vešiaku, až sa zdalo, že nohavice mu môžu každú chvíľu spadnúť. Aj hlas mu oslabol, stenkol, stal sa takmer ženským a trošku aj chrapľavým. Sám si bol vedomý, že už nevyzerá dajako na milého, energického pána, preto s nikým zo známych sa ani nechcel stretnúť. Na svoju mater celkom zabudol. Nechýbala mu. A nechýbala mu už ani manželka, ani deti. Nemyslel už na ne. Aspoň nie často. Keď sa blížili Vianoce, prvé Vianoce bez nich, napadlo ho, mal by deťom kúpiť nejaké darčeky a odniesť im ich. Predsa on je ich otcom. Daromne sa však tuho narozmýšľal, nič ho nenapadlo, čo by im urobilo radosť. Nakoniec sa pevne rozhodol, zoberie im peniaze, nech si kúpia, čo len chcú.

barkba06X

Jozef Červenka od vzrušenia, že navštívi svoje deti, sa už od skorého rána potužoval pálenkou. Odchod z podnájmu z hodiny na hodinu odkladal. Predsa deti beztak prídu zo školy až popoludní. Načo sa teda ponáhľať? Má času pred tým nazrieť ešte aj do reštaurácie. Aspoň sa poriadne naobeduje.

Keď Červenka z pohostinského podniku odchádzal tackavo a keď zaujal miesto vo voľnom taxíku, bol už skorý večer.

- Domov, pane? - opýtal sa ho taxikár, ktorý baróna z videnia poznal už dávnejšie.

- Kdeže! Mám ešte dajaké povinnosti, - zakoktal Červenka. - Pred tým však nazrime ešte do Labužníka! Mňa tam každý pozná.

- Pane, prepáčte, ale vy ste už … no, nerád by som upratoval taxík, - namietol zdvorilo taxikár.

- Len sa vy nič nebojte! - vykríkol Červenka veselo. - Neexistuje, aby som sa pogrcal. Ja od pijatiky nikdy nehodím šabľu. A keby náhodou, nuž tu máte preddavok na upratovanie, - riekol a strčil taxikárovi do ruky dvojtisícovú bankovku.

- Nič vo zlom, viete, nič proti dobrej nálade, potrebujeme ju všetci, - krotil veselého pasažiera. Uvedomil si, že kvôli tržbe musí niečo aj tolerovať.

Vo vinárni Labužník Červenka si už nemienil k pálenke ani čuchnúť. Vypil z nej od rána už akurát dosť. Hoci, organizmus si žiada ešte máličko rozriediť, dumal. Ale nebolo by od veci, keby trošičku aj vytriezvel. Namiesto pálenky si teda objednal víno, fľašu tokajského samorodného suchého.

- Ani vám jeden dúšok nezaškodí. Vypite si so mnou! - ponúkol taxikára.

barkba07- Kdeže, pán môj... Viete, že nemôžem.

- Ale nejakú dobrú žranicu zvládnete. Objednajte načo len máte chuť! Tu varia lepšie ako v televízii... Ja vás pozývam, osobne ja, nemajte obavy, peňazí mám habadej.

Taxikár začal strácať trpezlivosť. Nemal rád opilcov, aj keď niekedy by stratil dobrého klienta. Ťažko znášal situáciu, keď sa v jeho spoločnosti ľudia dobre bavili a on nemohol držať s nimi, musel pracovať. Ako aj teraz. A potom ten nezmyselný bľabot opitých priam nenávidel.

- Taxameter ide ďalej, započíta vám každú minútku! - upozorňoval veľavravne.

Červenka vytiahol z vrecka peňaženku a vybral z nej novšiu, dvojtisícovú bankovku.

- Schovajte si ich, - podal peniaze taxikárovi a zdvihnutím ruky privolal k stolu čašníčku.

- Ešte fľašu tokajského, - rozkázal stroho.

- Pane, - naklonila mierne hlavu čašníčka a zápäť trochu zvýšila hlas, ale stále dôverne a zdvorilo, ako štamgastovi, si dovolila poznamenať:

- Myslela som, že ráčite zaplatiť...

- Pôjdeme ihneď, buďte bez obáv. Na fľašu tokajského ešte máme času, - reagoval hosť a jeho zvýšený hlas a jemný úsmešok na tvári jej pripomenuli, že je tu preto, aby obsluhovala a boli s ňou spokojní. Sebavedomý hosť vo svojich želaniach pokračoval ešte rozhodnejšie:

- Tento pán je mojim šoférom, -- ukázal na taxikára. - Zaslúži si, aby sme ho poriadne nakŕmili. Nech je to žranica! Mávate napríklad Diabolskú pochúťku, ale nech ozaj pekelne páli. Kým to pripravia, hodíte sem jednu studenú misu, parádnu misu! Dobre? Aj kávu, aj nejakú dobrú chladenú kolu.

barkba08Červenka vytiahol ďalšiu bankovku, tisícku a strčil ju čašníčke do vrecka.

- Áno, pane, - riekla akoby úprimne, - ale ľutujem pane, bude to posledná fľaška originálneho tokajského vína. Viac už nemáme ani na sklade.

Taxikár so záujmom sledoval tento súboj dvoch protivníkov a dobre sa na ňom aj zabával.

- Ešteže, čo mi to hovoríte! Vy nemáte ani v pivničnom sklade nijaké tokajské? - začal sa rozčuľovať Červenka. - Počúvajte dobre! Vy pre mňa vždy musíte mať tokajské! - so stúpajúcou zlosťou zvyšoval sa mu opäť aj hlas. - Ja nie som hocikto! Ja som pán! Pán zákazník, zapíšte si to! - rozčuľoval sa hlasito a vôbec mu neprekážalo, že to počujú aj ostatní nemenej vážení hostia. Naopak, aby vzali na vedomie, kto on je. Hodil na stôl novšiu tisícku gestom ako keď kartár prebíja kontra!

Ani čašníčka sa neokúňala, zdrapla peniaze, peniaze, ktoré jej patrili. Taxikár ani keby sa ho to netýkalo, dal sa s chuťou do studenej misy. Ani ďalšie, tú diabolskú pochúťku, im neodpustil, keď ju už čudácky pasažier tak gavaliersky zaplatil.

- Mal by som ísť, z tohto sedenia tu veru nevyžijem, - dal o sebe vedieť nasýtený taxikár.

- Dobre... môžeme... poďme, - súhlasil pokojne podgurážený Červenka a prekvapil rozumným ústupom.

Spolu s taxikárom odchádzal z Labužníka a mal dobrý pocit, že na úrovni svojho postavenia, že ho tu aj v budúcnosti prijmú v dobrom. Dobrý šofér, dobré tokajské, dobrá žranica, dobrá čašníčka. Div ju nešokoval, keď zaplatil a nechal jej prepitné, kráľovské!

- Príďte aj zajtra páni, budete vítaní, - volala ešte za nimi.

Červenka nepochybuje, že ich rada uvidí. Zajtra opäť príde, dumal. Príde taxíkom ako barón. Áno, tento taxikár mu prezradil, že ho medzi sebou takto oni pomenovali. Barón! Prečo nie? Má nato, žiť si ako sa mu ráči. Mnohí mu aj závidia. Prečo? Veď on nikdy nebol zlým človekom! Nie! Báčik Jozef bol vždy a aj je dobrý človek. Niektorým ľuďom sa ani toto nepáči. Ako ani tomu učitelíkovi, ktorý úplne pomútil manželkinu hlavu. Vysrať sa naňho! Báčik Jozef vždy vedel, čo robí. Báčik Jozef má z čoho a dobre žiť!

barkba10- Pane, treba už spať, doma. Kde bývate? - ozval sa taxikár zdvorilo.

Čakal túto otázku, ale on vychutnával jazdu nočným mestom. Zvyčajne rušné ulice boli už tiché, vyprázdnené, akoby vymreté. Vysvietené taxíky striehli na pasažierov, stáli v rade na stanovištiach, alebo pomaly sliedili po uliciach. Červenka sa nechal odviezť do centra mesta, kde býval. O niekoľko minút dal zastaviť pred starou ošarpanou budovou. Na celej ulici bola tma ako v rohu, len tu i tam sliepňala lampa. Nikde ani živej duše.

- Zabudol som na to najdôležitejšie, - Červenka sa ozval ticho, sotva zrozumiteľne. - Zavezte ma do zelenej štvrti. Nie je to ďaleko. Musím tam dačo ešte zariadiť.

- Ale pane teraz, takýto neskorý čas? - zagúľal očami taxikár. - A potom, mal by som konečne trošku aj pracovať.

- Však aj teraz pracujete, - hneval sa pasažier. - Aha, dobre no. Tu máte dopredu za furmanku.

- Predsa by len bolo lepšie, keby ste si ľahli, - pokúsil sa taxikár prehovoriť očividne na mol opitého baróna.

- Nie, musím do tej zelenej štvrti, je tam žena aj deti…

Taxikár si odložil peniaze, naštartoval a uháňal vymretými ulicami ako besný. V zelenej štvrti potom blúdili. Červenka nedokázal jasne povedať, kam presne chce ísť. Až po dobrej polhodinke sa taxík zastavil pred dlhým kamenným múrom.

- Ste si istý? Je to správna adresa?

- Predsa poznám miesto, kde som býval dlhé roky, - urazil sa Červenka. Okrem toho sa trápil tým, že sa z auta nemohol nijak dostať. Taxikár mu všetkou silou musel pomáhať. Keď už barón bol konečne vonku, podlomili sa mu kolená a odkväcol ako vrece.

barkba09-koniec- Nenechajte ma tu, - Červenka prosíkajúc zastonal. - Musím ísť dnu, k deťom…

Taxikár nahnevane zdrapil nevládneho pasažiera pod pazuchou, a horko ťažko postavil na nohy. Potom ho objal okolo pása a pomaly kráčal s ním pozdĺž kamennému múru, k bráne. V tej tme dom pre kríky a stromy ani nevidel. Iba tušil, že musí byť niekde v hĺbke záhrady.

- Počkajte na mňa, - prosil Červenka a strčil do ruky taxikára novšiu bankovku. - Desať-pätnásť minút a som naspäť.

- Počkám, - zamrmlal taxikár. Koniec-koncov na zárobok v dnešnom turnuse si nemohol sťažovať. Končí aj tak, teraz už sa pôjde domov.

Postavu tackajúceho, pomaly, neistým krokom sa vzďaľujúceho Červenku v rozľahlej záhrade pohltila tma.

Taxikár sa pohodlne oprel chrbtom o sedadlo, zapol rádio, aby hudba potlačila bzučanie ventilátora kúrenia. Vyžíval sa z tepla v aute a pomaly aj usnul. Po dobrej polhodinke sa zobudil a zápäť skúmavo sa zahľadel do hĺbky záhrady. Žiadny pohyb, iba tma ako v hrobe. Nasrdený zaradil rýchlosť, šliapol na plyn a prudko vyrazil.

Na druhý deň taxikári si zvestovali jeden druhému zaujímavú a smutnú novinu. Baróna vraj ráno našli ležať v zelenej štvrti v jednej záhrade už celkom vychladnutého.