alt : header1.swf



Sun12152019

Posledná aktualizácia03:16:27

O našej literatúre - Dolnozemskí Pilíšania

altKedysi početná komunita Slovákov v Maďarsku bola v minulom storočí najviac postihnutá asimilačnými tlakmi. Prejavilo sa to v úrovni ich literárnej tvorby. Po roku 1918 literárnu kontinuitu udržiavali predovšetkým ľudoví básnici. Na vážnejšie literárne pokusy bolo potrebné počkať niekoľko desaťročí.

Roku 1945 vyšiel prvý zborník literatúry Slovákov v Maďarsku Hrušky mamovky Špiakovej a v 70. rokoch sa začala profilovať skupina autorov, ktorá sa predstavila antológiou Výhonky (1978).

V Maďarsku neexistovala inštitúcia, ktorá by podporovala literárnu činnosť a okrem Ľudových novín neexistovalo nijaké fórum, kde by Slováci mali primeraný publikačný priestor. Prelomovým rokom bol rok 1976, keď v budapeštianskom Vydavateľstve učebníc založili Národnostnú redakciu, ktorá začala vydávať aj knižné publikácie slovenských autorov v Maďarsku.

Od druhej polovice 70. rokov vznikla možnosť pravidelného vydávania slovenských literárnych prác. Prvou bola antológia Výhonky (1978), zostavená z prác troch básnikov (G. Papuček, A. Kormoš, J. Marik) a dvoch prozaikov (M. Hrivnák, P. Kondač). Táto antológia sa pokladá za skutočný medzník vo vývoji slovenskej literatúry v Maďarsku.

Na tento projekt nadviazali ďalšie iniciatívy: antológia pre deti Fialôčka, fiala (1980), antológia poviedok Pramene (1981) a antológie poézie Chodníky (1984), Skutočnosti (1992), Čo nás spája (1994) a Nádej držať (1994). V 80. rokoch minulého storočia dochádza k vyvrcholeniu literárnych aktivít Slovákov v Maďarsku, keď sa vyprofilovali výraznejšie básnické osobnosti: Juraj Antal Dolnozemský, Gregor Papuček, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl, Alexander Kormoš a prozaici Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Pavol Kondač a ďalší.

altSpoločným motívom dolnozemských autorov v Maďarsku je výstraha pred možnosťou etnického zániku, ktorý sa objavuje v básňach takmer u všetkých autorov, ale najvýraznejšie v básnickej tvorbe Juraja Dolnozemského a Gregora Papučka, u ktorého sa tento moment prejavil aj v publicistike a v celkovej spoločenskej činnosti. Národnostná problematika je prítomná aj v básňach Imricha Fuhla, ale v jeho tvorbe vyznieva celkom inak ako u Papučka, Kormoša a iných básnikov (Harpáň, M., 2008, s. 187-188).

Na sklonku roku 1988 vyšlo prvé číslo literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku SME. Časopis sa prostredníctvom kvalitnej práce redaktorov, popredných spisovateľov a teoretikov (Alexander Kormoš, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl) vyprofiloval do podoby kritického reflexívneho periodika, ktoré svojím viacrozmerným obsahovým zameraním výrazne prerástlo problematiku slovenského života v Maďarsku. Toto ideovo vyhranené periodikum zaniklo po troch rokoch pre nedostatok financií na jeho vydávanie.

Slovenská poézia v Maďarsku nie je typologicky taká diferencovaná ako vojvodinská. Táto konštatácia Michala Harpáňa je bez apriórnej hodnotovej a hodnotiacej dimenzie a vyplýva z celkového etnického a kultúrneho kontextu slovenskej enklávy v Maďarsku. Takmer všetci slovenskí literáti z Maďarska do svojho literárneho prejavu zapájali aj funkcie súvisiace so zachovaním etnickej identity.

Prof. Ph Dr. Imrich Sedlák, CSc.


altDolnozemskí Pilíšania

Keď vymiera národnosť a keď sa už sotva nájde v celom Maďarsku spolu desať-dvadsať tisíc Slovákov (o uvedomelých ani nehovoriac), keď pomaly nemáme čitateľov, a ani neviem, či sme ich vôbec niekedy mali, ťažko hovoriť o literárnom živote v kruhu slovenskej národnosti v Maďarsku. V poriadku, povedzme, že zato ešte nás niekto číta a sem-tam sa nájdu aj slovenskí básnici, spisovatelia... Aj vďaka ním sa v posledných desaťročiach podarilo ozrejmiť si pojmy a špecifické črty slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku, ktorú aj najlepší znalci problematiky bežne začleňujú  do dolnozemského kontextu. Podľa mňa však tam patrí iba čiastočne. Zovšeobecňujúce označenie dolnozemská literatúra mi akosi ani z terminologického hľadiska nesedí, pretože väčšina, dozaista viac než polovica našich literárnych tvorcov nie je dolnozemská v pravom slova zmysle, ale ide najmä o Pilíšanov. Vrch Pilíš má 757 metrov, nič sa nedá robiť, na Slovensku môžu o nás hovoriť ako o dolnozemských autoroch, my sme však prevažne predsa len hôrni chlapci, ba máme medzi sebou aj autorky - ženy. Isteže, naše rady posilňujú aj Komlóšania, Čabänia a Sarvašania, ale podstatná časť našich autorov sa rodí pod Pilíšom. Najmä vďaka Alexandrovi Kormošovi a Gregorovi Papučkovi sa Pilíš stal podobne silným symbolom Slovákov v Maďarsku ako napríklad komlóšska turňa, čabianska klobása či dolnozemské tkaniny.

Imrich Fuhl