alt : header1.swf



Tue08202019

Posledná aktualizácia09:06:31

Zastávka po stopách Slovákov na Dolnú zem

PilSlo01Ján Jančovic: Mesto Pilíš a Slováci Bitka medzi Albertanmi a Pilíšanmi ● Slovenská prevaha trvala až do konca 19. storočia Školstvo a cirkev boli dlho slovenské Pôsobili tu významné slovenské osobnosti Prví Pilíšania odchádzali aj do Békešu, Báčky a Banátu Pilíš je naozaj „pramaďarskou osadou“?

Predposlednou mojou zastávkou juhovýchodným smerom od Budapešti, pred konečným cieľom do Albertirše, bol mi od roku 1720 Slovákmi hromadne osídlený Pilíš (Pilis). Leží v strede Peštianskej župy, iba 25 kilometrov od budapeštianskeho letiska. Vynikajúcou umeleckou pamiatkou mesta s 12-tisícmi obyvateľmi je barokový kaštieľ, ktorý patril rodine Beleznaiovej, neskôr sa dostal do vlastníctva rodiny baróna Nyáryho, ktorý stojí v strede mesta. V tomto kaštieli tvoril lučenský rodák, spisovateľ Jozef Kármán, blízky priateľ rodiny Beleznaiovej. Významnou umeleckou pamiatkou je tiež prekrásne rekonštruovaný pilslo02barokový evanjelický kostol z prvých rokov osídlenia Pilíša evanjelickými Slovákmi.

Medzi Albertanmi a Pilíšanmi sa strhla bitka

Osadnícka zmluva s J. Beleznaiom a Z. Grasalkovičovou bola podpísaná roku 1722. Z niektorých dokumentov však vyplýva, že túto obec Slováci osídlili o niekoľko rokov skôr. Neskôr sa stala zaľudnenou obcou s prevažným slovenským obyvateľstvom, pochádzajúcim prevažne z Novohradskej, Hontianskej a Zvolenskej stolice, teda podobne ako Alberti a Irša. V počiatkoch osídľovania troch susedných osád Alberti, Irše a Pilíša vznikali medzi Slovákmi majetkové spory, zapríčinené majetkovým vlastníctvom jednotlivých zemepánov. Po vyriešenom právnom spore roku 1721 medzi Albertanmi a Iršanmi prišiel na rad nový medzi Albertanmi a Pilíšanmi. Albertský notár Michal Chovan ho zaznamenal takto: „Potom zase medzi nimi a Pilíšanmi začala roztržka a to pre jednu časť chotára. Albertskí obyvatelia dostali chotár nachádzajúci sa po vyše Pap berku (farárov pozemok) po jednu dolinu od východnej strany, od západnej strany na lúkach pri vrchnej ceste na Pilíš až po jarok v lúkach, ktorý označil a ukázal Albertanom ešte pán Varačkai. Pilíšania zase chotár svojho zemepána Beleznaiho držali pod pasienkom, kde sa nenachádzalo žiadne označenie. Tento kus chotára si pilslo03pilslo04pilslo05privlastňovala jedna i druhá strana a keď ani jedna strana nechcela popustiť, stala sa jedného času príhoda. Bolo to na Medarda, kedy sa išlo do Pešti na jarmok. Vtedy prišli Pilíšania a brali z tohto pozemku seno na vozy, z toho istého Perešu vyšli naproti v zbroji Albertania a začala taká zvada a bitka, že nebyť Pavla Havrana a ešte dvoch našich obhajcov, že i pán Beleznai by si bol ťažko zachránil život. V tejto bitke niektorí z našich a niektorí z Pilíšanov boli poranený, nie však vážne, ale vozy, ktoré naši zastihli porúbali. Keď Pilíšania videli, že nemôžu odolať, rozutekali sa. Neskôr tento skutok dal pán Beleznai na súd a zháňal z mnohých miest svedkov, medzi ktorými bol aj pán Varačkai, ktorý dal za pravdu Pilíšanom a tak ten kus chotára po niže Pap berku dostali. A tak Albertania ako sa vraví pre cudzí prospech si mnoho starostí, prekážok, odsudzovanie a trovy spôsobili. Aj napriek mnohému uisťovaniu a maskovaniu právnej výhry, stratili 300 rýnskych zlatých a ten kus chotára prehrali. Od toho času podnes z vôle Božej, pod láskavým panovaním pána veľkomožného, táto obec pretrváva v pokoji. Náš Hospodin nech pána velebného, nášho zemepána dobrým zdravím obdarí, dlhé a šťastné panovanie a to aj krajinské zachová. Tiež, aby mal šťastie pri obhajovaní našej albertskej obce, pri čistom slova Božieho kázaní a užívaní celých velebných sviatostí, aby mohla pokojne jeho Božská velebnosť, tak pilslo06i jeho veľkomožnosť s jeho potomkami slúžiť na dlhé časy.

Die 5. maj. 1729
Michael Chovan
Jur: Notar Albertiensium“

Slováci boli dlho v prevahe

Slovenská prevaha obyvateľov Pilíša trvala až do konca 19. storočia, keď napríklad roku 1880 úradná štatistika vykázala, že z celkového počtu 3900 obyvateľov sa k Slovákom hlásilo 2578 obyvateľov, roku 1930 už iba 210. Na zachovaní slovenskej reči najväčšiu zásluhu tu pilslo07dlho mala evanjelická cirkev a jej školstvo. Medzi svojimi krajanmi tu pôsobili významné slovenské osobnosti. Medzi takých patril evanjelický farár a senior peštiansko-békešského seniorátu Ondrej Stehlo (1718 Štítnik - 1775 Pilíš). Bol pokračovateľom rozvetvenej breznianskej rodiny Stehlovcov pôsobiacej v Gemeri, kde jeho starý otec Matej Stehlo bol farárom v Chyžnom, kde aj roku 1698 zomrel. Jedným jeho synom bol Ján Stehlo, učiteľ vo Vyšnej Slanej a toho synom bol pilíšsky farár Ondrej Stehlo, ktorý sa narodil roku 1718 v Štítniku. Základné a stredné školy navštevoval v rodisku, Vyšnej Slanej a Dobšinej. Učiteľskú akadémiu absolvoval roku 1743 vo Wittenbergu. V roku 1746 sa oženil s Juditou Simonidesovou z Padaroviec. Začínal ako učiteľ v Kameňanoch, ale po ordinácii v roku 1751 bol farárom v Kraskove, roku 1753 odišiel za farára do Drienčan a roku 1757 sa stáva farárom v Pilíši, kde ako farár a senior peštiansko-békešského seniorátu pôsobil 18 rokov. Za tento čas medzi slovenskými osadníkmi v Peštianskej stolici pri udržiavaní cirkevných zborov, stavbe kostolov, duchovnej a vzdelávacej činnosti a najmä zachovaní slovenskosti vykonal veľa záslužnej práce. Umrel 27. 9. 1775 v Pilíši vo veku 57 rokov.

pilslo08Jeho syn Ondrej Stehlo ml. sa narodil 11. 9. 1752 v Kraskove. Keďže bol vychovávaný v slovenskej rodine a býval v tom čase ešte v slovenskom Pilíši, po prvých dvoch rokoch slovenskej školskej výchovy ho otec ako 8-ročného poslal na tri roky k starému otcovi, farárovi Jánovi Simonidesovi do Padaroviec, aby sa naučil po maďarsky. V roku 1763 nastúpil do gymnázia v Dobšinej a roku 1764 do evanjelického gymnázia v Bratislave. Vyššie ročníky a teológiu študoval v rokoch 1769-1777 v Šoproni a potom ďalšie dva roky v Jene. Medzi tým mu v Pilíši zomrel otec a tak sa roku 1779 vrátil domov, do Pilíša k ovdovenej matke a na krátky čas aj k sestre do T. Földváru. Určitý čas pobudol v Sarvaši u Samuela Tešedíka. Za farára ho v Banskej Štiavnici ordinoval superintendent Ján Čerňanský. Bol to práve on, ktorý 31-ročného Ondreja Stehla vybral a pilslo09odporučil evanjelikom v Báčskom Petrovci, za najvhodnejšieho duchovného pastiera pre kraj osídlený Slovákmi v Báčke.

Ďalším bol učiteľ, farár a spisovateľ Pavol Michalko (1774 Liptov - 1825 Irša), učiteľ a hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý (1875 B. Bystrica - 1937 B. Bystrica). Narodil sa tu Samuel Žigmondy (1788 Pilíš - 1833 Bratislava), filozof a historik, ktorý učil na evanjelickom kolégiu v Bratislave Jána Kollára, roku 1793 zase farár, pedagóg a prekladateľ Ján Geguš1, ktorý umrel roku 1788 v Očovej. V Dánoši a Vate mal svoj majetok švagor básnika Andreja Sládkoviča, farár v Mičinej, spisovateľ, autor národných obrán, neskôr statkár Samuel Hojč (1806 Brezno - 1868 pustatina Vatya).

Školstvo a cirkev boli dlho slovenské

Pôsobenie farárov: 1722-1725 Ondrej Apoštoli, 1725-1735 Juraj Višnay,1735-1748 Adam Bartholomaides,1748-1757 Juraj Farkaš, 1758-1775 Ondrej Stehlo, 1776-1790 Gottfried Žigmondy, 1791-1794 Pavol Tešlák, 1794-1834 Pavol Bartholomaeides (Irša), 1834-1836 (Samuel Horecký, Ján pilslo10Nerodoly, Ján Michalko, administrátori), 1836-1848 náboženský spisovateľ Samuel Šárkány starší, 1848-1908 Samuel Šárkány mladší. Teraz je farárom a seniorom Juraj Krámer a farárkou Agneša Pángyánszka. Roku 1890 mal cirkevný zbor v Pilíši 3408, fílii Dolný a Horný Ňáreďház, Dánoš, a Vaťa 268, spolu 3676 členov. Farárom bol Samuel Šarkány a Ján Sluka. Učiteľmi a kantormi boli Andrej Kováč, Štefan Brocken, Ľudovít Hraško, Daniel Dropa a Daniel Laco. Keď v roku 1899 vydal spolok Tranoscius v Liptovskom Mikuláši kralickú bibliu, medzi jej objednávateľmi boli učitelia Ľudovít Hraško, Andrej Augustíny, Ján Ilanic, kurátor Ján Gál a roľníci Ján Gál mladší, Ján Haluška, Mária Tóthová a manželka Michala Šedra.

Pôsobenie učiteľov: 1724-1749 Tomáš Dobák, 1749-1755 Reguli, 1749-1755 Ondrej Šimonides, 1755-1762 Jonáš Farkaš, 1763-1773 Daniel Bukovský, 1774-1778 Pavel Klein, 1778-1791 Samuel Láni, 1791-1800 Gabriel Geguš, 1801-1820 Pavel Michalko, pri ňom pomocný učiteľ Štefan Cífery - veľkokrtíšsky rodák), 1821-1837 Samuel Horecký, 1838-1893 Andrej Kováč, 1863-1893 Štefan Brocken, 1869-1872 Florián Horecký, 1881-1909 Ľudovít Hraško, 1890-1894 Daniel Droppa, 1893- 1893 hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý, 1893-1895 Daniel Laco - banskobystrický rodák, 1893-1914 Ján Ilanic,1894-1897 Pavel Slovák, 1896-1914 Štefan Kužma, 1893-1911 Ondrej Augustíni, 1898-1900 Ján Toldi, 1901-1911 Alexander Kevický,1900-1914 Elemír Ištvánfy, 1908-1914 Viliam Slivka, 1909-1911 Ľudovít Klaudini, 1912-1914 Zoltán Varjú, 1912-1914 Juraj Valentík, 1913-1914 Pavel Tóth.

Prví Pilíšania postupne odchádzali aj do Békešu, Báčky a Banátu

Aj z Pilíša sa po rokoch už slobodne niekoľko rodín odsťahovalo do dolnozemských stolíc. Na začiatku osídľovania Békešskej Čaby to bol Černok, Francisci, Kerepecký, Šipický, Selčáni, Vantura a Vereška. Evanjelický farár Ján Stehlo vo svojej po latinský písanej kroniky o Báčskom Petrovci píše, že mnohí prví Slováci pochádzajú z Pilíša, Maglódu, Alberti, Irše... Rovnako aj farár František Jesenský v kysáčskej kronike pilslo11uvádza, že v rokoch 1773-1804, po založení Kysáča v Báčke sem z Pilíša prišli rodiny Halajiho, Malíka, Strehovského, Števčíka, Turčana, Vardžíka. Absolútne prvým obyvateľom Kysáča v roku 1773 bol Michal Vardžík s rodinou. Roku 1823 pri založení Jánošíka (vtedy Šándor) v Banáte boli zase rodina Staňová, Guľášová, Kerepecká, Kurucová, Šipická, Selčániová. Do Pitvaroša (stadiaľ do Čanádalbertu) sa odsťahovala rodina Jána Velega, Judity Turjanovej, Judity Priškinovej a Štefana Brnulu. Do banátskej Kovačice slobodne odišla rodina Štefana Puškára. V kovačickej národopisnej zbierke sa nachádza drevená nádoba na meranie objemu (merica), na ktorej vyrytý nápis Pilíš 1801, ktorú tam mohla priniesť uvedená rodina.

Prekvapuje, že v Pilíši sa roku 2001 k slovenskej národnosti prihlásilo len 17 obyvateľov, ale už v roku 2011 139. Roku 2005 Pilíš získal štatút mesta a hneď nato si slovenská menšina založila slovenskú samosprávu, kde v jej vedení je Ján Šedro (predseda), Alžbeta Pinterová, Mária Vrabcová a Štefan Šimo (členovia). Ich hlavným cieľom a snahou je zachovať v meste slovenskú kultúru a tradície. Dobré a milé spomienky mám na stretnutie s pilíšskym družstvom na závinovom festivale roku 2007 v Malom Kereši, zvlášť s Annou Tóthovou-Duchajovou, výbornou rozprávačkou a znalkyňou slovenských pesničiek a humorných básničiek a rovnako aj s Alexandrom Halgašom. Moja veľká vďaka patrí aj pilíšskemu evanjelickému farárovi a peštianskemu seniorovi Jurajovi Krámerovi za možnosť prezrieť si najstaršie cirkevné protokoly.

Ján Jančovic
Foto: autor a archív

1Ján Geguš, farár a spisovateľ sa narodil 16. 5. 1793 v Pilíši. Do školy chodil v rodisku, Asóde, Poľnom Berinčoku (Mezőberény) a študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici a v Bratislave. Keď zložil kandidátsku farársku skúšku ešte študoval v nemeckom Tibingene. Potom bol krátky čas vychovávateľom v Bíni (Bénye), Sudiciach (Szügy), Veľkých Stracinách (obe novohradské obce). Krátko bol kaplánom u A. D. Lovicha v Banskej Bystrici a od roku 1821 farárom v Očovej, kde aj 5. 10. 1855 zomrel. Roku 1836 vydal tlačou svoju kázeň na podporu slepeckého ústavu v Pešti. Jednou piesňou prispel roku 1848 do Kuzmányho funebrálu. Veľa prekladal z nemčiny, najmä pedagogické diela od J. H. Campela, ktoré vplývali na školskú a ľudovýchovnú prácu na Slovensku.

Hlavička oficiálnej webovej stránky mesta hlása, že Pilíš je pramaďarskou osadou (ősmagyar település)
http://www.pilis.hu/index.php?mid=197

PilSlo12