alt : header1.swf



Sat08242019

Posledná aktualizácia04:04:46

Deväťročný Pôtorčan v debrecínskej nemocnici

alt„Jednu noc na Tri Krále som prespal s ranenými vojakmi v blízkosti domova. Aj keď si na všetko nepamätám, veď som mal iba deväť rokov, previezli nás na niektorú fungujúcu železničnú trať na území Maďarska a stadiaľ sme sa po častých prerušeniach a presunoch na rôznych dopravných prostriedkoch, po týždni opäť vlakom dostali do Miškovca. Z Miškovca do Debrecína nás prepravovali na konských záprahoch. Ešte aj teraz po rokoch si v sluchu pripomínam drnčanie a natriasanie voza, ktorý šiel po mačacích hlavách - kamenných kockách na značnej časti cesty...“

Od Troch Kráľov po zelenú žatvu v debrecínskej vojenskej nemocnici

Príbeh deväťročného Pôtorčana z druhej svetovej vojny

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie, v začiatkoch prvej pozemkovej reformy československého štátu, sa značný počet viacdetných roľníckych rodín z okolia vrchárskej Hriňovej a Detvy, rozhodol zakúpiť si zem v nižšie položených úrodnejších oblastiach stredného Slovenska a natrvalo sa tam usadiť. Takto vzniklo už v prvej tretine minulého storočia v okrese Lučenec a Veľký Krtíš veľa osád s obyvateľmi pochádzajúcimi z Podpoľania. Do Pôtra, na samotu Nový Salaš prišli tri veľkopočetné rodiny Hazuchovcov, Jágerských a Žiakovcov, pochádzajúcich z Hriňovej a Látok o niečo neskôr, v roku 1941.

V osemčlennej rodine Juraja Žiaka z Hriňovej -Vrchslatiny, bol aj vtedy šesťročný Ján Žiak. Otec mu zomrel, keď mal Janko dva roky a matka potom len ťažko vládala uživiť v nehostinnom kraji seba a deti. Bola nútená požiadať Jankovho starého otca, či si jej syna Janka nezoberie so sebou do nového domova, do nížinnej Ipeľskej kotliny. Starý otec súhlasil a tak maloletý Ján Žiak sa nadlho stal súčasťou veľkorodiny Juraja Žiaka v Pôtri - Novom Salaši. Keď mal Ján Žiak deväť rokov, zobral si ho k sebe na krátky čas cez vianočné sviatky, ďalší príbuzný Matúš Žiak, ktorý sa usadil v susednom chotári, v osade Ružiná, ktorá v tom čase ležala na samej slovensko-maďarskej hranici. Janko bol zvyknutý na prácu okolo gazdovstva a takto pomáhal príbuznému aj v jeden deň počas vojnových udalostí, začiatkom januára roku 1945 v maštali spoločne s hospodárom Štefanom Nociarom. To bolo práve v čase prebiehajúcich oslobodzovacích bojov obce počas druhej svetovej vojny.

V predvečer na Troch kráľov tu začali medzi ustupujúcou nemeckou armádou a postupujúcou červenou armádou neľútostné tvrdé boje, kde zahynulo a zranilo sa veľa nielen nemeckých, ale najmä rumunských a ruských vojakov. Počas prestrelky zranili črepiny z granátu aj Štefana Nociara a mladistvého, ešte ani nie desaťročného Janka Žiaka, ktorí v tom čase pomáhali pri prácach v maštali. Keď postupujúca armáda dobyla osadu a jej vojaci prišli do domu, našli deviatimi črepinami zraneného dospelého Štefana Nociara a jeho pomocníka maloletého Janka Žiaka, ktorému značne krvácala zranená ruka. Rozhodnutie veliteľa jednotky po porade so zdravotníkmi, ktorí následne zbierali a ošetrovali ranených bolo také, že Štefana Nociara odtransportovali do jednej vojenskej nemocnice v Rumunsku a Jána Žiaka do vojenskej nemocnice v maďarskom Debrecíne.

Ako to prebiehalo ďalej, to už rozpráva sám Ján Žiak, baník na dôchodku, žijúci od roku 1958 v Dolnej Strehovej. - „Jednu noc na Tri Krále som prespal s ranenými vojakmi v blízkosti domova. Aj keď si na všetko nepamätám, veď som mal iba deväť rokov, previezli nás na niektorú fungujúcu železničnú trať na území Maďarska a stadiaľ sme sa po častých prerušeniach a presunoch na rôznych dopravných prostriedkoch, po týždni opäť vlakom dostali do Miškovca. Z Miškovca do Debrecína nás prepravovali na konských záprahoch. Ešte aj teraz po rokoch si v sluchu pripomínam drnčanie a natriasanie voza, ktorý šiel po mačacích hlavách - kamenných kockách na značnej časti cesty. Kolónu na tomto oslobodenom území, v ktorej bolo veľa zmrzačených vojakov, a to aj bez rúk a nôh, sprevádzal lekár a zdravotné sestry. Bola to hrôza, na ktorú som musel pozerať detskými očami a sám som bol pritom zranený“.

altJán Žiak zocelený tvrdou baníckou prácou, ktorý za baníckeho učňa nastúpil roku 1952 a odvtedy až do roku 1990 tridsať rokov pracoval pod zemou a zvyšok na povrchu, pri týchto spomienkach precitlivel - pretrel si oči, začo sa mi za túto úprimnú ľudskú vlastnosť snažil aj ospravedlniť. Vojenská nemocnica v Debrecíne, už vtedy na oslobodenom území, bola zriadená v budove múzea alebo školy. - „Pamätám si, že v niektorých miestnostiach boli vypchaté zvieratá a aj také predmety, čo mi často slúžili za hračky. Ja som ležal na oddelení s dôstojníkmi a keďže sa mi ruka pomerne rýchlo a dobre hojila, často som obsluhoval tých, čo boli pripútaní na lôžko a odkázaný na pomoc. Spomínam si, že oproti tejto dočasnej nemocnice bol obchod s potravinami, kde ma vojaci posielali niečo kúpiť. Zapamätal som si, že raz to boli napríklad aj vajíčka. V tejto nemocnici bolo pre zranených vojakov zriadené aj kino, kde premietali každý večer nejaký film. Vojaci a zdravotníci ma volali Ivan a tí ma dosť často poverili, že im mám ísť obsadiť miesto. Ja som to aj splnil, ale keď prišiel pacient, aj tak som miesto musel uvoľniť jemu.“

Keď sa v máji skončila vojna, Janko ešte celý jún zostal v debrecínskej nemocnici, spoločne s ťažko ranenými vojakmi. Dôstojník, ktorý sa o Janka najviac staral, celý mesiac hľadal preňho slovenského sprievodcu, ktorý by chlapca odprevadil domov do jeho bydliska. -”Bolo to koncom júna alebo začiatkom júla, viem že sa zberali sená a už aj obilie dozrievalo, keď prišiel môj ruský dôstojník, ktorého meno žiaľ sa mi doteraz nepodarilo zistiť, že mi našli slovenského sprievodcu, ktorý má odprevadí domov. Bol to pravdepodobne vyliečený vojak zo zranenia, ale ten neležal v našej nemocnici. A možno to bol aj vyslobodený zajatec. Neviem kde ho našli, ale bol to Slovák pochádzajúci z Nitry, alebo od Nitry. Keď prehovoril západoslovenčinou, ja som musel dávať veľký pozor, aby som mu rozumel, lebo celý polrok, čo som strávil v debrecínskej nemocnici, sa so mnou rozprávali len po rusky a ako chlapec som si aj ja veľmi rýchlo ruštinu osvojil. Keď mi predstavili môjho sprievodcu - tútora, ktorý sa písomne zaviazal, že ma bezpečne odvedie domov, potom ma dôstojník zobral ku krajčírovi, dali mi ušiť šaty na spôsob detskej vojenskej uniformy, rozlúčili sa so mnou a odovzdali do rúk a osudu, mne doteraz neznámemu Slovákovi“. -

Malý „Ivan“ sa ešte na rozlúčku odfotografoval s dôstojníkom, ktorý mu potom na pamiatku fotografiu aj s venovaním daroval. Túto Ján Žiak dodnes starostlivo opatruje aj so skupinovou fotografiou, na ktorej je zobrazený so spolu liečiacimi vojakmi.

altPo rozlúčke sa na prelome júna a júla po polroku vracia z Debrecína po boku dospelého dovtedy a aj doteraz neznámeho človeka do svojho bydliska, k rodine Žiakovej do Pôtra, ktorá o chlapcovi až do jeho príchodu nemala žiadne informácie. Ani vytúžený návrat nebol jednoduchý, lebo počas vojny boli po celej trase od Debrecína zbúrané mosty, poškodené trate a vlaky nepremávali. -”Na cestu sme sa vydali pešo, dá sa povedať, že celú trasu sme absolvovali na vlastných nohách. Stalo sa, že sa pritrafil na odmínovanej trase konský povoz, ktorý nás na pár kilometrov zviezol. Mňa veľa ráz niesol môj sprievodca na rukách. Prenocúvali sme vo dvoroch ochotných rodín, rôznych šopách, ale aj pod holým nebom. Vojaci nám na cestu dali konzervy, to však nestačilo a tak sme si po ceste poživeň aj pýtali. Boli to však povojnové časy a ľudia nemali potraviny ani pre seba. Raz sme natrafili v jednej maďarskej rodine na dobrého gazdu, kde nás dobre pohostili. Okrem chleba a masla predložili pred nás asi päťlitrovú kanvicu mlieka, ktorú sme obidvaja celú vypili. Dodnes mám chuť tohto dobrého mlieka v ústach a hádam aj preto odvtedy je mlieko mojim obľúbeným pokrmom“ - vyznáva sa o ceste, ktorá trvala z Debrecína do Pôtra vyše týždňa, Ján Žiak. Keď začiatkom leta dorazili obidvaja unavení cestovatelia do Jánovho bydliska, tetka Madlena Žiaková, v osade Nový Salaš, sa prekvapene začudovala, že kto to k ním neznámy prichádza. Aj domáci psy brechali tak, že dávajú domácim vedieť, že prichádza niekto koho nepoznajú a to aj napriek tomu, že Janko ešte ani nie pred rokom spolu s nimi behával a hrával sa. A keď dospelý neznámy sprievodca začal tetke Žiakovej rozprávať, kto sú a prečo prišli, neverila vlastných očiam. Začudovane pozerala na chlapca vo vojenskej uniforme, ktorý už pomaly nevedel po slovensky a len ťažko lapal slová rodného nárečia. Keď si to nakoniec uvedomila, že je to ich chovanec, rozplakala sa a pritúlila ho k sebe, uspokojená, že Janko žije. Chlapec potom ešte tri roky zostal v osade, ale keď zavŕšil dvanásty rok, odviedli ho k matke do Hriňovej - Vrchslatiny. Po troch rokoch, ako pätnásťročný odišiel roku 1950 pracovať ako ošetrovateľ dobytka na Štátny majetok vo Vígľaši - Pstruši. V roku 1952 sa prihlásil do Baníckeho učilišťa v Pôtri a od učňovských rokov až do odchodu do dôchodku pracoval v terajšej veľkokrtíšskej Bani Dolina. Keď sa oženil, v roku 1958 si v Dolnej Strehovej kúpil rodinný dom, ktorý neskôr prebudoval, prostredie upravil a spokojne aj so spomienkami z vojnových čias, tam s manželkou aj so slobodným synom sa venuje práci okolo domu a svojim záľubám.

Už onedlho 76-ročný Ján Žiak, aj podľa tohto príbehu nemal už v mladosti ľahký život, teraz sa teší v zaslúženom dôchodku dobrému zdraviu a rodinnej pohode. Ale čo ho celý svoj život najviac trápi v spomienkach na pobyt v debrecínskej nemocnici a následnom návrate domov je, že dodnes nevie meno ruského dôstojníka a jeho osud, ktorý sa o neho počas liečby najviac staral a ani meno sprievodcu z Nitry, ktorý sa potom už nikdy neprihlásil a tetka sa na jeho meno, keď ho priviedol, to sa nespýtala. altKeď sa Ján Žiak ešte ako aktívny baník dostal za odmenu na zájazd do Moskvy, práve prebiehali 9. mája na Červenom námestí oslavy Dňa víťazstva. Vtedy sa tam pokúsil hľadať zaujímavým spôsobom svojho ruského dôstojníka z debrecínskeho nemocničného pobytu. Z hotela, kde boli so skupinou baníkov ubytovaní, sa vybral sám na oslavy, pripol si na kabát fotografiu, na ktorej je zobrazený s týmto neznámym ruským dôstojníkom a postavil sa na chodník. Zvedaví vojaci a ostatní účastníci sa pri ňom zastavovali a pýtali sa na dôvody pripnutej fotografie. Ján Žiak im trpezlivo všetkým vysvetľoval, že by rád našiel dôstojníka z fotografie alebo jeho adresu. Mal aj kópie fotografie, ktoré rozdal, dokonca jednu aj novinárovi, ktorý príbeh sľúbil uverejniť a tak nájsť Žiakovho dôstojníka. Na rube tejto starostlivo opatrovanej fotografie mu napísal dôstojník venovanie, ale bez adresy.

Ján Žiak sa vrátil do hotela s množstvom kytíc, ktoré mu darovali účastníci, ale dodnes sa nedozvedel nič o neznámom ruskom dôstojníkovi z Debrecína. S týmto svojim životným príbehom, z čias druhej svetovej vojny, prichádza tento skromný človek - Ján Žiak, na verejnosť prvý raz po viac ako šesťdesiatich rokoch.

Ján Potran