H06012020

Posledná aktualizáciaSze, 27 máj. 2020 12pm

Spisovateľ Pavel Michalko medzi Slovákmi pri Pešti

michal01
michal02
michal03
michal04
michal05
michal07
michal06
michal09
Medzi významné slovenské osobnosti patriace do skupiny ľudovo-výchovných osvietencov, literárne činných najmä v počiatkoch národného obrodenia, ktorí pôsobili pri Pešti, sa zaraďuje aj učiteľ, farár a spisovateľ Pavel Michalko. - Príspevok Jána Jančovica obsahuje aj novoobjavené údaje o jeho pôsobení a živote...

Osvetový spisovateľ Pavel Michalko medzi Slovákmi pri Pešti

Novoobjavené údaje o jeho pôsobení a živote

V súčasnosti 12-tisícové mesto Albertirša, ležiace na juhovýchod od Budapešti sa skladá z dvoch - do roku 1950 samostatných a blízkych obcí - Alberti a Irše. Dnes tvoria urbanistický celok a len miestni obyvatelia vedia, že ktorá ulica ich rozdeľuje. Od svojho vzniku majú veľa spoločného. Do oboch voľakedajších osád, ako aj do ďalších nachádzajúcich sa v blízkom susedstve, sa už na začiatku 18. storočia prisťahovali evanjelickí Slováci. Hneď v prvých rokoch svojho príchodu si založili okrem obecnej správy aj svoje evanjelické zbory. Dá sa zjednodušene povedať, že popri uvedených dvoch aj v iných blízkych obciach tohto mesta (Pilíšu, Bíni, Peterky, Monoru, Mende, Maglódu...), kde evanjelici majú svoje zbory a kostoly, pôvodne ich založili a dodnes v nich žijú Slováci. V Alberti to bol rok 1711 a v Irši rok 1713. Kým v Alberti v septembri 2011 už oslávili trojsté výročie založenia obce a evanjelického zboru, roku 2013 čakajú také jubilejné oslavy aj Slovákov v Irši a v Bíni.

Obidve časti mesta majú dodnes svoje evanjelické cirkevné zbory, kostoly a cintoríny. Vo všetkých spomenutých obciach sa o ich vzdelanosť a duchovný život od prvopočiatku starali evanjelickí učitelia, farári a notári, ktorí pochádzali zo Slovenska. Takmer plných dvesto rokov sa bohoslužobný život a vzdelanosť tunajších evanjelikov viedli v slovenskom materinskom jazyku. Svedčia o tom aj zachované dokumenty, najmä protokoly cirkevných zborov vedené v slovakizovanej češtine.

Medzi významné slovenské osobnosti patriace do skupiny ľudovo-výchovných osvietencov, literárne činných najmä v počiatkoch národného obrodenia, ktorí tu pôsobili, sa zaraďuje aj učiteľ, farár a osvetový spisovateľ Pavel Michalko. Slovenské encyklopédie a biografické slovníky uvádzajú nesprávny rok jeho narodenia 1752 a aj miesto narodenia Važec, uvádzajú iba za pravdepodobné. Pokiaľ sa týka roku narodenia, ten som zisťoval na mieste jeho posledného pôsobiska a tým aj mieste jeho umretia, teda v mestskej časti Albertirše - Irše.

Moje osobné zistenia v miestach jeho pôsobenia v Pilíši a Irši hovoria, že sa narodil roku 1774 a za miesto jeho pôvodu sa v niektorých v Maďarsku publikovaných dokumentoch uvádza aj Starý Smokovec. Toto tatranské mesto len v roku jeho narodenia vznikalo. Rok jeho narodenia 1774 potvrdzuje nielen nápis na jeho pomníku na cintoríne v Irši, ale aj v matrike zachytený údaj o jeho smrti. V iršanskej matrike zomrelých je z roku 1825 latinský písaný záznam, že 23. februára zomrel vo veku 51 rokov bývalý pilíšsky učiteľ a od roku 1821 iršansky farár Pavel Michalko. Smútia za ním jeho vdova, syn Karol a Ján a dievča Zuzana. Uvedený dožitý vek takto potvrdzuje, že správny rok jeho narodenia je 1774.

Pavel Michalko začal svoje učiteľské povolanie vo Važci a Nemeckej Ľupči (teraz Partizánska Ľupča). Z Liptova bol peštianskym seniorátom roku 1800 pozvaný za evanjelického učiteľa medzi Slovákov do okolia Pešti. Jeden rok odslúžil v Tápiószentmártone a na jeseň roku 1801 prešiel učiť do Slovákmi obývaného Pilíšu, kde vyučoval plných dvadsať rokov. Tu sa aj oženil a za manželku si vybral dcéru svojho v Pilíši nadriadeného - farára Pavla Bartholomaeidesa (1764-1834), pred tým farára v Irši - Teréziu. Od začiatku svojho pôsobenia medzi tunajšími Slovákmi, kde všetky tri za sebou idúce dediny Pilíš, Alberti a Irša boli v tom čase výlučne osídlené jeho súkmeňovcami, ako evanjelický učiteľ mal k nim blízko, dokonale poznal ich ťažký život poddaných, povahu, ľudové zvyky a obyčaje. Aj keď žiakov vyučoval v ich rodnej zrozumiteľnej reči, učiteľské zápisy a svoje diela písal v slovakizovanej češtine - bibličtine. Zastával aj funkciu školského dekana škôl pilíšskeho obvodu. Hneď po príchode do Pilíša vyšlo v roku 1802 v Bratislave jeho najvýznamnejšie dielo s prírodovedným obsahom a názvom Rozmlouvání učitele s nekolika sedláky o škodlivosti pověry... Pôvodným editorom knihy bol Michal Institoris Mošovský. Michalko ju pre zrozumiteľnosť pre Slovákov viac písal po slovenský ako český. (Toto dielo z českého originálu preložil Ján Haras, doslov napísal Jozef Ambruš a v reedícii ho vydal Tatran, Bratislava, 1977). Učiteľské vedomosti a skúsenosti zúročil v ďalšom diele s názvom Fyzika, aněb Učenj o Přirození... Kniha vyšla roku 1819 v Budíne a bola prvou príručkou - učebnicou fyziky napísanou vo vtedy používanom jazyku evanjelických Slovákov. Učebnica, ktorú používali ešte dvadsať rokov po jeho smrti, obsahovala poznatky o ľudskom tele, zemi, vode, povetrí, ohni, elektrine, hviezdach.

Pavel Michalko ako dlhoročný učiteľ medzi Slovákmi v Pilíši a okolí, pozoroval a zaznamenával aj ich národopisné údaje. V roku 1815 napísal popis slovenskej svadby s názvom Spůsob pítání a odávaní nevěst. Zbieral aj ľudové piesne, ktoré chcel pôvodne vydať v Pešti v tlačiarni G. Ruttkaya, ale potom sa rozhodol poslať dve zbierky Jánovi Kollárovi do jeho Národních zpievaniek. Ako uznávaná osobnosť nechýbal medzi členmi Učenej spoločnosti banského okolia v Banskej Štiavnici, ktorej zakladateľom bol Bohuslav Tablic.

Pavel Michalko udržiaval medzi slovenskými učiteľmi a farármi pôsobiacimi v peštianskom evanjelickom senioráte blízke priateľské vzťahy. V susednom Alberti sa priatelil s rodinou učiteľa Juraja Jančovica, keď Michalko a jeho manželka Terézia boli krstnými rodičmi ich dvoch synov Štefana (farára a spisovateľa) a Pavla (kráľovského radcu a podžupana). Sám mal štyri deti, z ktorých Ján, keď sa roku 1832 vrátil z viedenskej akadémie, bol kaplánom a po ordinovaní v Tisovci roku 1834 Pavlom Jozeffym, v susednej Slovákmi obývanej Bíni (Bénye) stal sa zborovým farárom. Ďalší syn Karol bol zase v rokoch 1837 - 44 notárom v Pilíši.

Text a foto: Ján Jančovic

Pavel Michalko:
Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier
panujúcich medzi pospolitým ľudom