alt : header1.swf



Wed10162019

Posledná aktualizácia20:45:01

Slováci v Poľnom Berinčoku - 290. výročie

PolBer01Z prvej polovice života Slovákov v P. BerinčokuK 290. výročiu osídlenia mesta SlovákmiPožiadavky poddanýchPôvod prvých rodínCirkev a školstvoK. Jesenský - prvý autor dejín osadyPôsobenie učiteľovV r. 1880 tu žilo 4504 Slovákov, v r. 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo iba 107 obyvateľov

Z prvej polovice života
Slovákov v Poľnom Berinčoku

K 290. výročiu osídlenia mesta Slovákmi

Mesto Poľný Berinčok si pripomína tohto roku 290. výročie svojho osídlenia Slovákmi. Barón Ján Juraj Harruckern (1664-1743) za služby Habsburgovcom vo vojnách proti Osmanom a Františkovi Rákóczimu získal rozsiahle majetky na Dolnej zemi, ktoré kolonizoval predovšetkým Slovákmi. V roku 1719 tento bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk nemeckého pôvodu dostal v Békešskej stolici 70 000 tisíc jutár pôdy, ktoré sa roku 1723 stali jeho výlučným vlastníctvom. Prostredníctvom impopulátorov najskôr komora a potom výzvami aj J. J. Harruckern prijímal a začal slovenskými poddanými osadzovať v krátkom časovom slede tri hlavné strediská terajšej Békešskej župy. Takto na jeho budúcich majetkoch bola ako prvá v roku 1718 Slovákmi založená Békešská Čaba, 1722 Sarvaš a o rok neskôr definitívne na jeho majetku roku 1723 Poľný Berinčok (Mezőberény). Do roku 1723 bolo územie Békešskej stolice celé majetkom cisárskej komory.

polber02Po vyhnaní Osmanov zostala celá Dolná zem spustošená a vyľudnená. Pri súpise Békešskej stolice v roku 1716 bolo na jej celom území desať obcí s 500 obyvateľmi. V tom čase ešte osada Poľný Berinčok nestála a budúci obyvatelia sa na jej území objavovali len ojedinele. Podľa písomností Mateja Markovica sa osada od začiatku volala Birinček, Kis Birinke, potom Körös-Berény. V roku 1722 majiteľ týchto majetkov začal sem pozývať Slovákov a Nemcov.

Požiadavky poddaných

Už v tom istom roku sa na barónovu výzvu prihlásili dvaja vodcovia skupinky slovenských poddaných, ktorými boli Laurinec Matejdes a Ján Grenercius (neskorší slovenský učiteľ) a podali žiadosť na správu ďulanského (Gyula) panstva o povolenie osídlenia berínskej pustatiny. Predbežná žiadosť obsahovala päť hlavných bodov, v ktorých Slováci sformovali splnenie svojich podmienok pred uzatvorením definitívnej osadníckej zmluvy s J. J. Harruckernom. Budúci osadníci v rozšírených bodoch, ktoré uvádzam v stručnosti žiadali: 1. slobodné vyznávanie evanjelického náboženstva, 2. na niekoľko prvých rokov zabezpečenia oslobodenia od panštiny a iného, 3. po skončení niekoľkoročnej slobody panštiny požaduj oznámiť, ktoré povinnosti ich potom ešte od panstva čakajú, 4. prosia o dovolenie pre obec vlastnými nákladmi vystaviť suchý mlyn, ktorý by mal byť v budúcnosti oslobodený od platenia dávok a príjmy z neho boli len na obecné dobro, údržbu a opravu mlyna. Obci by ostala krčma, jatka a rybolov, 5. pre zriadenie cirkvi a prichádzajúcich nových obyvateľov, aby od zemepanských lesov na stavby dostali drevo teraz a v budúcnosti zadarmo. Aby sa tiež na domáce potreby mohlo suché drevo brať. Na tieto žiadosti dostali takéto odpovede: 1. nebudú robiť žiadne prekážky, 2. sľubujú z panskej strany oslobodenie od akéhokoľvek spôsobu panštiny na celé dva roky, budú pracovať na tom, aby ich ani stolica nezaťažovala daňami a iným spôsobom, 3. bude sa požadovať len to, čo je krajinským zvykom, 4. panstvo určí, či na viac rokov a či na trvalo si budú môcť postaviť mlyn a mať z neho úžitok, na neskoršie postavenie ďalších dostanú povolenie s príslušnou polber03zmluvou. Krčma, jatka, rybolov a iné príjmy, spôsobom ako všetky obce v stolici árendujú, 5. na stavbu kostola a nových domov drevo dostanú zdarma. Pre nedostatok dreva stavby odporúčajú stavať aspoň spodnú časť príbytkov zo suchých tehál. O dreve pre domácnosť sa so zemepánom bude osobitne rokovať. V Ďule r. p. 1722. Ján Sporer oficialis bonorum J.Cottus Békesiensis (L. S.). Táto pamätná listina sa mala nachádzať v sarvašskom Matejom Markovicom latinsky napísanom protokole (K. Jesenský). Definitívna osadnícka zmluva z roku 1723 sa nezachovala. V tomto roku sem prišla prvá väčšia skupina slovenských prisťahovalcov pochádzajúcich z Novohradu, Hontu a Gemera, neskôr z Peštianskej stolice a z iných stolíc. V roku 1725 prichádzajú k evanjelickým Slovákom aj evanjelickí kolonisti z Nemecka (Würtenberg, Baden...) a v roku 1727 aj Maďari, kalvíni zo Šarkadu a Dobozu.

Pôvod prvých rodín

polber04Pred rokom 1760 bol vykonaný súpis slovenských poddaných v Poľnom Berinčoku. Tento významný latinský písaný dokument uvádza menovite čeľadných otcov 152 rodín, stolicu a obec, z ktorej prišli a u niektorých aj rok príchodu. Prvých prisťahovalcov z poverenia baróna Harruckerna sem verboval impopulátor Ondrej Madarás. Najväčší počet hláv rodín pochádzal z Novohradskej stolice (Legínd 14, Zombor 6, Veňarec 4, Sirák 2, Bír 2, Dengeleg, Bodoň, Oros, Guta, B. Ďarmoty, Kerestúr, Lešť po jednom), Hontianskej stolice (Príbelce 7, Vrbovok, Lesenice, Lehota, Bzovík, Dačov Lom, Sucháň, M. Čalomija, Selešťany), Molohontu (Hrachovo 2, Rimavská Baňa, Kociha, Budikovany, Skálnik, Kráľovce), Zvolenskej stolice (Sása 3, Lehota 3, Pliešovce 2, Dobrá Niva, Babiná, Kráľová po jednom), Peštianskej stolice (Pilíš 2, Jača 2, Demrov 2, Malý Kereš 2, Dunaeďház, Asód, Apoštag, Židov - Vácegres, Ďón), Békešskej a Aradskej stolice (Mokrá 7, Sarvaš 2, Ďula, Čaba). Jednotlivci prišli aj z Liptovskej, Turčianskej, Tekovskej, Trenčianskej, Spišskej, Sabolčskej, Hevešskej, Boršodskej a Zemplínskej stolice. Podľa Lexikónu osád z roku 1773 Slováci mali v obci početnú prevahu. Podľa slovenského evanjelického farára Karola Jesenského v roku 1860 podľa vierovyznania bolo v Poľnom Berinčoku 4300 slovenských evanjelikov, 2631 nemeckých evanjelikov, 2492 maďarských kalvínov, 280 rímskych katolíkov, 187 gréckokatolíkov (pochádzajúcich zo Šariša a poľského Haliča), 141 izraelitov, 587 rôznych vierovyznaní, takto spolu 10613 obyvateľov. Slovenská evanjelická cirkev bola najstaršia, do roku 1745 spoločná s nemeckou. Aj podľa sčítania obyvateľov v roku 1880 bolo tu z 11368 obyvateľov 4504 Slovákov (39,6 %).

polber05Cirkev a školstvo

Po učiteľovi Jánovi Grenerciusovi, ktorý sem prišiel už v roku 1722 s prvými osadníkmi, onedlho za ním prišiel i prvý dočasný farár menom Koník (Koníček?). Riadnym farárom sa v roku založenia osady a cirkevného slovenského evanjelického zboru stal Ondrej Dubovský, počas jeho účinkovania si evanjelici zakúpili prvý zvon. Matriky začal písať až roku 1733 farár Martin Chovan, ktorý roku 1737 odišiel za farára do Hýb v Liptove. Jeho nástupcom sa stal Daniel Burian, ktorý tu účinkoval až do svojej smrti roku 1765. V rokoch 1765-1784 pokračoval Samuel Petko (umrel tu roku 1790). Po ňom pokračoval do svojej smrti roku 1808 sarvašský rodák Daniel Zacharides a po ňom tu od roku 1808 až do svojej smrti roku 1844 oddane slovenským evanjelikom slúžil rodák zo Záturčia v Turci Juraj Kucian. Pri jeho pohrebe trúchloreč po slovenský mal čabiansky farár a senior Ján Haan. Nástupcom tohto Turčana sa stal Karol Jesenský. Vzhľadom k tomu, že tento činorodý farár má zásluhy na spracovaní dovtedajších dejín osady a cirkvi, zaslúži si, aby som tu uviedol jeho krátky životopis.

Prvý autor dejín Poľného Berinčoka

polber06Karol Jesenský sa narodil 10. októbra 1815 v Laliti (Báčka), kde jeho otec bol tiež evanjelickým farárom. Domácu elementárnu školu absolvoval pri otcovi a po nej nastúpil do trojročnej seniorátnej latinskej školy v Novom Vrbase. Pre chorobu (zimnicu) jeden rok návštevu školy vynechal, potom však absolvoval štvorročné štúdium na vyššej seniorátnej škole v Poľnom Berinčoku. V ostatnom roku štúdia mu zomrel otec, ale aj napriek tomu matka trvala na jeho ďalšom vzdelávaní. Ďalšie štyri roky štúdia absolvoval na lýceu v Banskej Štiavnici a trojročné teologické štúdium dokončil v Bratislave. Ako kandidát bohoslovia odišiel v rokoch 1838-39 na akadémiu do Jeny. Po návrate z Nemecka nastúpil za kaplána do Asódu a následne 25. novembra 1839 bol v Banskej Štiavnici superintendentom Jánom Seberínim vysvätený za farára. Koncom augusta 1840 si ho berínska cirkev pozvala za pomocníka k farárovi Jurajovi Kucianovi a po jeho smrti v tom istom roku si ho zvolila za svojho riadneho farára. Po nástupe zrušil niektoré v cirkvi nežiaduce zvyky, zaviedol katechizáciu mládencov, roku 1745 zaviedol nový kľúč na platenie cirkevnej dane podľa majetnosti. Pamätal aj na najchudobnejších a preto roku 1847 pri 50. výročí posvätenia chrámu navrhol založiť kapitál na domácich žobrákov. Keďže pod jeho vedením a dohľadom bola aj cirkevná škola, ktorej zdôrazňoval veľkú dôležitosť, roku 1855 zriadil miesto tretieho učiteľa. Počas jeho účinkovania došlo aj k modernizácii cirkevných objektov a ich zariadení. Medzi nimi bolo aj zabezpečenie nového organa, ktorého stavbu objednali v rokoch 1854-56 u vtedy na Dolnej zemi najznámejšieho slovenského organára Martina Šaška z Brezovej pod Bradlom, ktorý mal dielňu aj v Békešskej Čabe. Z rozpočtu 6400 zlatých r. č. sa ešte pred jeho dokončením od cirkevníkov vyzbieralo 4684 zlatých. Karol Jesenský je autorom viacerých cirkevných diel napísaných a vydaných v slovenčine (bibličtine) a maďarčine. V slovenčine je to Osada Mező-Berény a gegi cjrkew ew.augsp.vyzn.slovenská (Arad, 1861) a Kázeň při pohřebu Wzn.Dv.ctihodného a wys.učeného muže nekdy Pana Jana Haana...dne 14. září r.p. (Sarvaš, 1855). Karol Jesenský zomrel 15. septembra 1898 v Poľnom Berinčoku.

Pôsobenie učiteľov

V roku 1860 elementárnych škôl v Poľnom Berinčoku vydržiavaných cirkvami bolo osem, z nich tri slovenské, dve nemecké, jedna maďarská a jedna rímskokatolícka. Tieto školy navštevovalo celkom 1241 žiakov, z nich 572 slovenskú, 373 nemeckú, 258 maďarskú a 38 rímskokatolícku. Slovenskými učiteľmi od roku 1723 boli Ján Grenercius, 1733 Ján Jankovič (inak Johanides), 1737 Daniel Nikletius (inak Nikolaides), Samuel Lenkovič, N. polber08Antony, 1771-1781 Daniel Zacharides (neskôr farárom), Samuel Greškovič, Tomáš Klinovský, Štefan Zacharides, N. Doležal, N. Považay, Ján Dobrovodský, 1808-1825 Martin Števo z Blatnice v Turci, 1825-1842 Ján Vilím (1800-1871 B. Čaba) z Bystričky v Turci (odišiel do Čaby), 1825-1841 Michal Paal z Petrovca učil do smrti v dievčenskej škole, z Bíňu prišiel Pavol Jakubovič (neskôr Kemény), Ján Ondrašovic (neskôr Endrefy) - 1851 odišiel do Čaby, z Alberti 1851 prišiel Karol Horvát (ovocinár a štepár odišiel do Čaby), 1855 z Banskej Štiavnice prišiel za tretieho učiteľa v novej školskej budove Ján Slujka, z Čanádalbertu prišiel Gustáv Brózik, ktorý učil rovnako chlapcov, ako aj dievčatá.

Poľný Berinčok bol v rokoch 1802-1836 sídlom vyššej seniorátnej školy. Vzniklo na návrh sarvašského farára Daniela Bocka (1751 Damänová - 1806 Sarvaš) ako humánne gymnázium. Prvým jej riaditeľom sa stal bývalý učiteľ na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v Sarvaši Ondrej Školka. Navštevovali ju rovnako žiaci z Dolnej zemi, ako aj žiaci zo severných hornouhorských stolíc. Profesormi školy boli prevažne Slováci pochádzajúce z terajšieho Slovenska. Ondrej Školka (1778 Demänová - 1816 Nový Vrbas) sa roku 1809 stal riaditeľom ďalšieho dolnozemského gymnázia v Novom Vrbasi. Po preložení gymnázia v roku 1834 do Sarvaša stratil Poľný Berinčok dobrú povesť stredoškolského strediska na Dolnej zemi.

polber07X     X     X

V rámci medzištátnej dohody medzi Československom a Maďarskom sa v rokoch 1947-1948 presídlilo na Slovensko viac ako dvetisíc Slovákov z Poľného Berinčoka a svoj nový domov našlo najmä v Kolárove a Dedine Mládeže v okrese Komárno. Medzi presídlenými Slovákmi bol aj spisovateľ Michal Borguľa (1902 P. Berinčok - 1998 Nitra), autor viacerých publikácií zo života dolnozemských Slovákov. V súčasnosti má Poľný Berinčok podľa internetového portálu mesta 11 128 obyvateľov, čo je približne ako v roku 1880 (celkom 11368, z toho Slováci 4504). Aj keď z terajšieho celkového počtu obyvateľov podľa internetového portálu by malo byť Slovákov v meste 3 % (333), prekvapuje oficiálny štatistický údaj, že pri sčítaní ľudu v Maďarsku roku 2001 sa v Poľnom Berinčoku k slovenskej národnosti prihlásilo iba 107 obyvateľov. Slovákov v meste už šestnásty rok reprezentuje Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku a jej vedúcou je Judita Borguľová. Táto slovenská organizácia sa zameriava na pestovanie slovenskej kultúry a zachovávanie tradícií tunajších Slovákov. Mesto Poľný Berinčok udržiava oficiálne partnerské vzťahy zo štyrmi zahraničnými mestami, jedným z nich je Kolárovo, kde sa po druhej svetovej vojne presťahovala rozhodujúca časť presídlených Slovákov z Poľného Berinčoka.

Ján Jančovic

polber09polber10Použitá literatúra:
Sirácky, J.: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. Matica slovenská, Martin 1971.
Jesenský, K.: Osada Mező-Berény a gegi cjrkew ew.augsp.vyzn.slovenská, Arad 1861.