alt : header1.swf



Thu08222019

Posledná aktualizácia13:49:55

Š. Koreň dolnozemským národným buditeľom

korens01„Budil oproti sebe úctu i u tých, ktorí zradným okom na neho pozerali...“ Nebojácne sa celý život prejavoval ako slovenský národovec a buditeľ. Bol sklamaný z odnárodnenia svojho žiaka Petroviča-Petőfiho „Bratia sme a deti tohože národa, k jeho pozdvihnutiu každý sa dľa síl svojich úprimne vynasnažíme...“

 

V čase feudalizmu osídlili Slováci značnú časť Peštianskej stolice a v okolí hlavného mesta Uhorska - Pešti takto vytvorili hustý veniec slovenských osád. Na severovýchode od tejto uhorskej metropoly sa usadili slovenskí evanjelici v desiatkach osád. Jednou z takýchto slovenských osád bola v minulosti aj neďaleká Domoň (Domony), ležiaca v susedstve Asódu. Hneď na začiatku 19. storočia sa v Domoni slovenským rodičom z roľnícko-remeselníckeho stavu, otcovi Martinovi Koreňovi a matke Barbore, rodenej Trnovskej, 21. 12. 1805 narodil syn Štefan. Svojho syna Štefana Koreňa po ukončení ľudovej evanjelickej školy v rodisku poslali rodičia roku 1815 na rok do susedného Ikladu, aby sa tam v tejto evanjelickými Nemcami osídlenej dedine naučil po nemecky. Na stredoškolské štúdium ho roku 1816 poslali na evanjelické gymnázium do Banskej Štiavnice. Keď Štefan Koreň získal štipendium a peniaze si zaobstaral aj vyučovaním hry na klavíri, pokračoval v rokoch 1825-1828 v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde súčasne študoval aj na hudobnej akadémii. Aj napriek tomu, že úspešne zložil kandidátsku skúšku teológa, farárom sa nestal a zvolil si celoživotné učiteľské povolanie.

K 150. výročiu Matice slovenskej a 120. výročiu úmrtia Štefana Koreňa

Najprv v rokoch 1828-1833 sa stal súkromným učiteľom a vychovávateľom u Mikuláša Ostrolúckeho v Ostrej Lúke, kde sa staral o školskú výchovu jeho syna Gejzu, s ktorým sa zaoberal prvých päť gymnaziálnych ročníkov. Záujem o ďalšie pokračovanie v štúdiách v Nemecku mu nebolo v tom čase viedenskými úradmi povolené. Potom v roku 1833 bol zakrátko učiteľom v Banskej Bystrici a v tom istom roku sa vrátil do rodiska, aby sa v jeho susednom Asóde stal profesorom. Na tomto evanjelickom gymnáziu, ktoré bolo desaťročia široko-ďaleko známe vyučovaním v troch jazykoch: nemčine, maďarčine a slovenčine, Štefan Koreň okrem vyučovania najprv latinčiny a maďarčiny a od roku 1837 aj nemčiny a na mimoriadnych hodinách aj slovenčiny, učil štyri hodiny denne aj hre na klavíri. Súkromne sa vo voľných chvíľach zaoberal aj botanikou. A keďže bol vyštudovaný teológ, pre slovenských a nemeckých veriacich v Asóde v kostole kázal každú štvrtú nedeľu v ich rodnej reči a preto aj z toho dôvodu mal nedorozumenia s miestnym zborovým farárom. Bolo to najmä v časoch po revolúcii 1848. Manželkou Štefana Koreňa bola Júlia, rodená Neumanová, s ktorou mal šesť detí a z nich Pavel vyštudoval v Bratislave teológiu a bol aj náboženským spisovateľom a Štefan učiteľom v Níreďháze, kde sa za záhadných okolností stratil. Táto nepríjemná skutočnosť Štefana Koreňa po celý ďalší život veľmi trápila.

korens02Iste bude zaujímavé keď spomeniem, že Štefan Koreň v Asóde v rokoch 1835-1838 učil v druhej až štvrtej triede Alexandra Petroviča - Petőfiho o čom neskôr napísal: Petőfiho starý otec Tomáš Petrovič prišiel okolo roku 1770 na Asód z Nového Mesta nad Váhom. Jeho otec Štefan Petrovič bol mäsiarskym tovarišom, jeho matka Mária Hrúzová, prišla z dedinky Necpaly v Turci najprv do Pešti, na Cinkotu, potom na Maglód a Asód. Týchto synovia Alexander a Štefan boli moji pilní, mravní, ale svéhlaví žiaci“ (Živena 2, 1885). Na druhej strane Alexander Petrovič - Petőfi, ktorého Maďari považujú za svojho najvýznamnejšieho básnika, opisoval svojho učiteľa Koreňa v niekoľkých svojich básňach. Dnes sa už aj zásluhou niektorých maďarských literárnych vedcov, ktorí skúmali a publikovali korene A. Petroviča - Petőfiho vie, že jeho predkovia po meči pochádzali z dediny Vaďovce pri Starej Turej. Potvrdzuje to aj publikácia maďarského literárneho historika J. Kissa z roku 1992, ktorá uvádza básnikových vaďovských predkov už od roku 1685. A tak tento básnik má už aj v Maďarsku po obidvoch rodičoch doložené slovenské korene.

korens03V roku 1856 po 23 rokoch pôsobenia v blízkosti svojho rodiska odchádza Štefan Koreň medzi Slovákov na Dolnú zem, na evanjelické gymnázium do Sarvaša. Jeho pracovný úväzok bol menší, ale o to pestrejší. Tretiakov a štvrtákov gymnázia vyučoval latinčinu, maďarčinu, nemčinu a jeho srdcu najmilšiu slovenčinu. Prejavilo sa to i tým, že počas pôsobenia v Sarvaši napísal slovenskú mluvnicu s názvom Vzorky. A navyše vyučoval aj botaniku, ku ktorej získal vzťah ešte počas štiavnického štúdia od profesora Silnického. Dobové pramene uvádzajú, že Štefan Koreň mal v Sarvaši zo všetkých predmetov, ktoré vyučoval, najradšej hodiny slovenčiny, na ktorých pri fakultatívnom vyučovaní sa hlásilo aj niekoľko Maďarov. Autor jeho životopisu v časopise Dom a Škola píše, že slovenčinu úspešne vyučoval dovtedy, kým sa na neho nepriatelia neoborili, že to koná „fö-fő z osobnej chúťky“. Na sarvašskom gymnáziu študovalo v tom čase aj niekoľko Slovákov z Vojvodiny, medzi nimi napríklad Ján Kvačala z Petrovca, zakladateľ komenológie, ktorému bol tento učiteľ počas sarvašského pobytu veľkým vzorom a ich priateľstvo a styky pretrvávali až do konca života. Štefan Koreň bol rodeným pedagógom a vedel vzbudiť záujem o svoje predmety u všetkých žiakov. Vedel si ich získať a neraz s nimi žartoval a veľa im pri štúdiu pomáhal, čo žiakov zaväzovalo k usilovnejšiemu štúdiu a k úcte k svojmu učiteľovi. Vo výučbe jazykov ako prvý v Uhorsku zaviedol namiesto memorovania gramatickú analýzu. Svoje všestranné pedagogické a odborné schopnosti a záujmy prejavoval aj pri botanike. Okrem toho, že študoval flóru okolia Sarvaša, napísal o nej aj dve štúdie. V tomto odbore udržiaval styky a vymieňal si rastliny s mnohými v tom čase známymi botanikmi v Uhorsku a zahraničí.

korens04Domoňský rodák Štefan Koreň bol jedným z mála slovenských pedagógov tých čias, ktorým terajšie Maďarsko bolo kolískou, a napriek tomu nebojácne, a to slovom i písmom sa celý život prejavoval ako slovenský národovec a buditeľ, začo bol často obvinený z panslavizmu. Prejavil sa aj ako publicista, prispieval do viacerých slovenských časopisov, najmä do Lichardovho Obzoru a Živeny. Patril medzi zakladateľov, odberateľov a rozširovateľov Lichardovej Domovej pokladnice a ďalších slovenských kalendárov. Ďalšie časopisy Slovenské pohľady, Dom a škola... o ňom neskôr prinášali viaceré príspevky z pera osobností, ktoré jeho život a dielo dôverne poznali a vysoko vyzdvihovali. Tlačou vyšiel jeho Krátky zemepis a kratičká história uhorskej zemi (Sarvaš 1856).

Aj keď pri svojich všestranných záujmoch sám zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov, keď sa však jednalo o slovenské národné veci, vždy podľa možností prispel. Napríklad keď Národný hlásnik vyhlásil zbierku na výstavbu slovenského múzea a budovy Matice slovenskej, venoval na tieto ciele vyše zlatky. Bol zakladateľom o od roku 1869 predsedom odboru Matice slovenskej pre Dolnú zem a ochotne nielen odoberal, ale aj rozširoval vo svojom okolí slovenskú literatúru. Bol sklamaný z odnárodnenia svojho žiaka Petroviča - Petőfiho. Z toho ako významného básnika by si boli iní robili zásluhy, keby ho učili, ale on sa skromne utiahol. Aj to bolo príčinou, že sa vo „vlasteneckej“ tlači stal terčom útokov, označovaný v nej za najhlavnejšieho pansláva. Jeho pevné národné presvedčenie komentoval časopis Dom a škola v roku 1884 takto: „Nie medzi svojimi, v cudzom svete najviac konal dielo korens05povolania svojho, ale na postati tejto stál pevne charakterom uprostred dorážajúcich naň šípov, ako to bralo tatranských hôr v blesku križujúcich sa hromov. A my tým slávnejšieho videli sme toho, čím búrlivejšie boli tie strely. Za 50 rokov neúnavnej práci školskej pre vernosť k rodu svojmu podozrievaný, zaznávaný neklesol! Budil oproti sebe úctu i u tých, ktorí zradným okom na neho pozerali... Ó, pozdvihuje Ťa milý starček nás, veľkodušnosť tvoja medzi nami. Ty hľadal si životom nie svoje, ale naše vyznamenanie. Netúžil si po sláve, aby sláva rodu Tvojho nebola zatienená. Ty si našou svietiacou hviezdou“. Štefan Koreň horel láskou k slovenskému ľudu a zapaľoval aj iných. Vo svojom poslednom liste ako staručký dôchodca (Slovenské pohľady 4-1896) Jánovi Kvačalovi z 27. 12. 1892 okrem iného napísal: „...bratia sme a deti tohože národa, k jeho pozdvihnutiu každý sa dľa síl svojich úprimne vynasnažíme“ ( Slovenské pohľady 4-1896). Usilovne aj na sklonku svojho života (do dôchodku odišiel roku 1873 ) vo vysokom veku pomáhal zbierať a zostavovať pre potreby zachovania slovenského dedičstva etnografické materiály svojho prostredia. Napríklad v roku svojej smrti 9. 4. 1893 už po druhýkrát za sebou posiela na výzvu moravského dialektológa Františka Pastrneka zozbieraný piesňový a nárečový materiál o používanom slovenskom nárečí v Sarvaši. Štefan Koreň končí list Pastrnekovi s odborným obsahom takto:Zavieram s tým želaním, aby Všemohúci vašu vysokoučenosť pri dobrom zdraví skvelým zdarom v prácach vašich potešoval, na mnohé letá k radosti všetkým Slavianom a zvlášte nám, potláčaným Slovákom“. (Slovenské pohľady 13-1893). O niekoľko dní po odoslaní žiadaných materiálov tento rodoľub a dolnozemský národný buditeľ 17. apríla 1893 v Sarvaši zakončil svoj plodný život.

Ján Jančovic