alt : header1.swf



Tue11122019

Posledná aktualizácia15:36:28

K 150. výročiu narodenia Jána Alojza Wagnera

wagner01Ján Alojz Wagner patril medzi najvýznamnejších slovenských popularizátorov prírodných vied. V slovenských novinách a kalendároch uverejňoval články hlavne z astronómie a meteorológie. Vydával prvý slovenský populárno-vedecký časopis Svet s cieľom „otvoriť aj národu tatranskému svet vedecký“.

Podiel Jána Alojza Wagnera
na spolkovom živote Slovákov v Budapešti

V tomto roku si pripomíname stopäťdesiat rokov od narodenia národného pracovníka, publicistu a popularizátora prírodných vied Jána Alojza Wagnera. Narodil sa 3. júla 1864 v wagner02Slovenskom Pravne. Významnú úlohu na národnom poli zohral najmä počas viedenského a budapeštianskeho pobytu. Keď v roku 1883 zmaturoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici po ročnej vojenskej službe vo Viedni, súčasne začal študovať na prírodovedeckej fakulte tamojšej univerzity. Jeho prvá cesta viedla hneď medzi slovenských akademikov združených v spolku Tatran a Napred, ktorého členmi boli hlavne medici, ktorí sa po viedenských štúdiách stali na Slovensku poprednými osobnosťami národného života. Po viacerých zakladateľoch a predsedoch týchto dvoch slovenských spolkov vo Viedni stál na ich čele aj J. A. Wagner.

J. A. Wagner od skončenia štúdia celý život profesionálne pracoval v poisťovníctve. V roku 1890 začal pracovať vo viedenskej poisťovacej spoločnosti Dunaj, potom v poisťovni Universale a v roku 1896 prešiel z Viedne pracovať do Národnej poisťovacej spoločnosti v Budapešti. Rovnako ako vo Viedni aj v tomto meste jeho prvá cesta viedla medzi svojich, do Slovenského spolku v Budapešti. Svoje pôsobenie na národnom poli vo Viedni a v Budapešti s publicistickou zručnosťou opísal v Kalendári Slovenskej ligy na Slovensku na rok 1930. V tejto rozsiahlej faktografickej štúdii zanechal pre budúce generácie reálny obraz slovenského spolkového života v hlavnom meste Uhorska, ktorý je vzácnou spomienkou a aj dokumentom kultúrnej činnosti Slovákov pred storočím.

Keď Wagner prišiel do Budapešti, schádzali sa často v Slovenskom spolku v neprimeranej miestnosti Kapustovho hostinca na Kerepešskej ceste. Zo študentov tam vtedy boli Záturecký, Ruman, Slabejcius, Krno, Fajnor... a z remeselníckej mládeže Mamatej, Rehák, Lapár, Šveni... Zo starších sa o spolok zaujímali stolár Zimán, krajčíri Jesenský, Brxa, Rafaj a hodinár Švehla, ktorý mal pekný obchod na Alžbetinom okruhu. Jeho dom bol podľa Wagnera „herbergom“ mladých slovenských juristov a vždy ich tam bývalo veľa a bolo o nich dobre postarané. Keďže sa Švehla v národnej otázke priveľmi exponoval, najmä počas národnostného kongresu v Pešti, úrady a ľudia videli v ňom nebezpečného pansláva, začali ho wagner03bojkotovať a znechutený zanedbal obchod.

Slovenská spoločnosť v Pešti mala podľa Wagnera viacej zhromažďovacích bodov a medzi ne patril na prvom mieste Lutherov dvor, kde stál aj slovenský evanjelický kostol, v ktorom bol vtedy farárom básnik Daniel Bachát-”Dumný“. Veľmi príťažlivým bol dom učiteľa jedinej slovenskej školy v Pešti Ľudovíta Miloša Izáka. Jeho manželkou bola dcéra farára Daniela Bacháta, ktorú Wagner charakterizuje ako veľmi milú pani a matku početnej rodiny: „U nich bývali univerzitní poslucháči a mnoho večerov sme u nich pobudli. Izák bol aj tuho zaujatý za Slovenský spolok, v ktorom popri literárnom odbore, navštevovaným najmä akademickou mládežou, viedol úspešne spevácky krúžok a bral aktívnu účasť v celom wagner04slovenskom národnom živote.“

V peknom hostinci na Andrássyho ceste schádzala sa zase iná slovenská spoločnosť, Slováci-úradníci, podľa neho tzv. „tóti“. Patril medzi nich štátny tajomník Samuel Cambel, finančný radca Šťastný, tajomník košicko-bohumínskej železnice Lichard a odchovanec gymnázia v Kláštore pod Znievom Janovec. Všetko starí mládenci, ale podľa Wagnera dobré duše. Chodil medzi nich i riaditeľ Heliosa Karol Kuzmány „a nevidel som dôvod, prečo by som nechodil medzi nich aj ja. Veď to boli oni, čo sa zaujímali v najvyššej miere o naše národné veci, a to bez všetkých zadných dvierok“ - zdôraznil Wagner. O všetkých uvedených sa veľmi pochvalne vyjadruje a uvádza aj argumenty, prečo. Cambel a Šťastný zastávali svoje posty a pritom: „pravdu som povinný o nich vysloviť, že boli to zlaté duše, ako ľudia a ako roduverní Slováci“.

Slovenský spolok roku 1897 dostal novú miestnosť. Spomenutý hodinár, martinský rodák Švehla, keď mu hodinárstvo nešlo, otvoril v blízkosti Lutherovho dvora v Lipovej ulici kaviareň a zariadil aj osobitnú miestnosť pre spolok. Tým sa opäť spolkový život rozprúdil, usilovne pracoval literárny odbor, spevácky odbor zase pracoval úspešne pod vedením Izáka. - „Vtedy som bol predsedom spolku a na Silvestra sme usporiadali večierok, kde som predniesol slávnostnú reč, ktorá bola uverejnená v Národných novinách.“ - Bolo to v čase, keď do Pešti prišiel mladý študent Milan Hodža a neskôr aj Jaromír Križko ako inžinier firmy Siemens na vybudovanie pouličnej elektrickej železnice. Starý viedenský spolkár takto priniesol so sebou novú esenciu do slovenského spolkového života v Pešti. Aj Milan Hodža, ktorý bol rodinným priateľom Izákovcov, usilovne pracoval v literárnom odbore a do spolku prišiel s vyššími ambíciami. Mal široký rozhľad a plány vzťahujúce sa na celý slovenský národ a na jeho oslobodenie.

Do spolku postupne prichádzali mladší: Viestovci, Černovci, Dohnányovci, Žuffa, Rupeldt, Dérer, Buľovský, Bodický, Volko a nadväzovali sa styky aj s inými slovanskými študentmi: Chorvátmi, Srbmi a nechýbal ani jeden Slovinec a jeden Rus. Česi mali v Pešti tri spolky, ale Slovenský spolok mal najlepšie styky len so Sokolom. Medzi aktivity Slovenského spolku patrili aj výlety do blízkych Slovákmi obývaných dedín: Kerepeša, Išasegu, Rákoškerestúra, Maglóda... za účelom rozširovania slovenských novín a tak medzi nimi vzbudzovať slovenské národné povedomie. To všetko bolo málo na činnosť spolku. Peňazí bolo vždy málo, čo sa prejavovalo aj častým prekladaním spolkovej miestnosti. Konečne pričinením a materiálnym príspevkom staviteľa Milana Harminca dostal spolok krátko pred prvou svetovou vojnou primeranú miestnosť na Jozefovom okruhu. Táto miestnosť bola pre Slovákov významná aj po prevrate v roku 1918. Aj napriek tomu, že sa tam nástupom Kuhnovej komúny zahniezdili aj nežiaduce elementy, zásluhou Dr. Chrenku sa podarilo zachrániť aspoň niečo z početnej slovenskej knižnice. Podporovateľom Slovenského spolku okrem spomenutých bol aj Peter Bella (Horal), riaditeľ Rigell, továrnik Mišura, Karol Kuzmány a mnoho ďalších wagner05jednotlivcov a inštitúcií.

Slovenský spolok okrem svojej fašiangovej zábavy usporiadal vždy aspoň raz do roka jedno divadelné predstavenie. Boli to väčšinou krátke scénky, lebo boli súčasťou tanečnej zábavy. V rokoch 1900-1901 odohrali ochotníci menšie opery a operety, ktoré naštudoval Ľudovít Miloš Izák a ako speváci účinkovali Černoch, Hlavkaj a mladý Kapusta. V roku 1902 sa odvážili naštudovať vážnejšie a dlhšie divadelné hry, ktoré boli v tom čase v móde. J. A. Wagner stál na čele spolku päť rokov a uviedol, že sa v Pešti predstavili divadelnou hrou Ferka Urbánka „Rozmajrín“, „Strýdža spod Hája“, „Škriatok“, ďalej Horváthovej „Sirotou“ a Palárikovho „Drotára“. - „Vždy keď pozriem na podobizne hercov prvého wagner06predstavenia pod mojou réžiou „Rozmajrín“, boli tam: Viest, terajší miestoriaditeľ železníc, Igor Rupeldt, bratislavský mestský hlavný inžinier, slečna Riegellová, terajšia profesorka gymnázia, ďalej pani Timková, Nováková, Rafajová, Gregušková. Spevy nacvičil a sprevádzal náš neúnavný Ľudovít Miloš Izák. Kroje sme mali pri prvom predstavení zo Stankoviec a zaopatril nám ich baťko Kiss...“ - zaspomínal si J. A. Wagner v kalendárnom článku, ktorý vyšiel v roku jeho úmrtia.

J. A. Wagner opisuje aj ďalšie divadelné hry, ktoré odohrali v nasledujúcich rokoch, a to v roku 1908 už aj s najmladšími hercami, a to hlavne deťmi Wagnera, farára Martina Morháča a lekára Izáka. Autor opakovane vyzdvihuje neúnavnú prácu svojho priateľa, učiteľa evanjelickej cirkevnej školy Izáka. Ten nacvičoval 5-8 ročné deti v cirkevnej sieni na Kerepešskej ceste a tieto deti pochádzali väčšinou z chudobných robotníckych rodín a v škole sa zdokonaľovali aj v slovenskom jazyku. V rámci evanjelického cirkevného zboru na návrh Jaromíra Križka a pani Izákovej bol založený Dobročinný ženský spolok, ktorého prvou predsedníčkou sa stala manželka továrnika Michala Mišuru. M. Mišura bol výrobca kočiarov a automobilov a jeho otec kováč, pôvodom z Oravy bol presbyterom evanjelickej cirkvi. Po jej smrti sa stala predsedníčkou spolku manželka J. A. Wagnera Irena, rodená Dohnányová. Najhlavnejšou úlohou spolku bolo ošatiť deti cirkevnej školy a pripraviť im slávnosť pri výročných cirkevných sviatkoch.

Ďalšia slovenská spoločnosť sústreďovala sa okolo jozefovského katolíckeho kostola. Tam, ako aj v terezínskom kostole už dávnejšie sa konali aj slovenské omše, čo je tiež svedectvom, že Pešť bola z veľkej časti aj slovenská. Prvý na túto komunitu upozornil Eduard Šándorfi, keď začal redigovať časopis „Kresťan“. On založil aj Budapeštiansky katolícky delnícky kruh (BKDK), ako orgán ľudovej strany, čo bola vtedy oficiálna maďarská strana. - „Tuším v roku 1905 zvolili ma aj za predsedu BKDK. „Kresťana“ sme mohli považovať za svoj časopis, ktorý oral pôdu slovenského znovuzrodenia spolu s našimi mladými z gardy Milana Hodžu. Šándorfi sa stal neskôr pre vrchnosť nespoľahlivý a tak mu odobrali časopis a odovzdali ho Ernestovi. Šándorfi najprv sám živoril z Posla sv. Antona, až dostal skromnú faru na Vrbovci. Katolícky kruh založil so stanovami, v ktorých bolo uvedené, že slovenský ľud sa bude zdokonaľovať vo vlastenectve, v hazafišágu a to len preto, aby dostal povolenie...“ - napísal jeho predseda Wagner po desiatkach rokov. V BKDK sa združovala časť peštianskej slovenskej katolíckej kolónie, ktorá sa koncentrovala okolo jozefovského kostola, ktorý bol považovaný za robotnícky. Aj z toho dôvodu bol podrobený častým prehliadkam zo strany vrchnosti a polície, ale tie prešli hladko, lebo zakladateľom BKDK bol kňaz a „néppártišta“ a potom poisťovací úradník Wagner, teda inteligentní ľudia.

wagner07Ľudia sa za Šánforfim hrnuli, pretože pre nich organizoval okrem bohoslužieb aj slávnosti vinobrania a púte, zhromaždenia a snažil sa prebúdzať národné povedomie. Z toho kruhu podľa Wagnera vyšli mnohí dobrí Slováci, ako boli napríklad poštári Janíkovci, ktorí po prevrate prišli do Bratislavy, kde pracovali tiež na pošte, ďalej Krajčovci, Sovík, Svíba... Valné zhromaždenia prebiehali obyčajne v záhradných priestoroch, za veľkej účasti členov a ostatných účastníkov. Pred zhromaždením išiel sprievod pod zástavou do jozefovského kostola a odtiaľ v rade, aby aj ulica niečo videla. Na zhromaždenie prichádzali aj ďalší slovenskí kňazi dr. Žiška, dr. Hlavatý a Jozef Šrobár, farár neďaleko Pešti. Po odchode Šándorfiho púte do okolia Pešti viedol dr. Žiška, vtedy kaplán v blízkom Sv. Ondreji a potom pri jozefovskej fare v Pešti. Po J. A. Wagnerovi sa práve on stal aj predsedom BKDK.

Ján Alojz Wagner sa okrem uvedených skutočností pričinil v roku 1903 aj o založenie Budapeštianskeho nakladateľského spolku, bol členom a tajomníkom Spolku Svätého Vojtecha, zapojil sa do slovenského politického hnutia a kandidoval do uhorského snemu za považskobystrický volebný okres. Roku 1918 bol zakladateľom a predsedom Národnej rady československej v Budapešti a po roku 1918 predseda MO MS v Bratislave a zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine. Z jeho celoživotného diela možno vyzdvihnúť popularizáciu prírodovedeckých poznatkov na Slovensku. Spomeniem aspoň jeho dve diela: Človek a hviezdy (1904) a Vzduchoplavba (1918). Ako odborník v poisťovníctve vydal príručky o základoch poisťovníctva a poisťovníctva na Slovensku vôbec. Bol zakladajúcim členom stredoškolského internátu v Bratislave, Hudobnej školy v Bratislave, predsedom literárneho odboru Slovenskej ligy a jej podpredsedom. Bol nielen aktívnym publicistom, keď svoje články publikoval vo viacerých časopisoch, ale hlavne zostavovateľom, redaktorom a spolupracovníkom viacerých kalendárov, zborníkov a periodík. Ján Alojz Wagner zomrel 18. októbra 1930 v Bratislave, kde zanechal bohatú knižnicu, uloženú vo fondoch Univerzitnej knižnice v Bratislave.

Ján Jančovic - Foto: archív autora