alt : header1.swf

Tue09262017

Posledná aktualizácia17:31:58

Z návštevy obce Polichno medzi vrchmi a skalami

polich01Ján Jančovic: Z Timravinho rodiskaZ dejín Polichna - Potomkov nájdeme aj na Dolnej zemiOd tradícii k prítomnostiFarár Pavel Slančík a sága rodu SlančíkovcovPolichnianske školstvo - Škola starých rodičov približuje návštevníkom aj celkové kultúrne a národopisne tradície Ďalšie atraktivity a plány Polichna

Ján Jančovic: Z Polichna - Timravinho rodiska

Severozápadný Novohrad je vrchárskym krajom úzkych údolí, krivoľakých ciest a typických dedín so skalnatým chotárom s malými úzkymi roličkami. Medzi také obce, ktoré sú si veľmi podobné a majú od svojho založenia veľa spoločného patrí popri Ábelovej, Madačky, Nedelišťa, Lentvory a Prahy aj Polichno. Aj keď už v čase feudalizmu sa stadiaľto vysťahovalo obyvateľstvo na Dolnú zem, všetky uvedené terajšie dedinky boli ešte v prvej polich02polovici minulého storočia plnohodnotnými obcami s hospodárskym a kultúrno-spoločenským zázemím, tradíciami a s dostatočným počtom obyvateľov. V druhej polovici minulého storočia začalo vo všetkých z nich obyvateľstvo ubúdať a to až tak rapídne, že na konci storočia v nich zostal bývať len minimálny počet pôvodných obyvateľov; a tak napríklad Madačka a Nedelište sa popri pár starousadlíkoch stali len osadami chalupárov a administratívne ich spravuje obec Ábelová, rovnako poznačená veľkým úbytkom obyvateľov. Samotná Ábelová ešte mala pred 150 rokmi tisíc obyvateľov, Madačka päťsto, Nedelište štyristo, roku 1910 Ábelová 966, Madačka 591, Nedelište 378 a teraz Ábelová spolu s uvedenými 272 obyvateľov. Ak sa vývoj ďalších, a to aj tu nevymenovaných bude vyvíjať rovnakým spôsobom a kompetentní nenájdu spôsob ako tento trend zastaviť, všetkým hrozí postupné vyľudnenie. Recept som hľadal v Polichne, rodisku slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy a ďalších významných slovenských osobností.

Z dejín Polichna - Potomkov nájdeme aj na Dolnej zemi

Listujem v monografii Polichna zostavovateľa Jozefa Drenka z roku 2001, ktorá prezrádza, že osada vznikla v polich0314. storočí a zo začiatku patrila divínskemu hradnému panstvu, neskôr v 16. storočí haličskému panstvu. Zemepánmi obce boli najskôr Žigmund Forgáč a potom Imrich Balaša, v priebehu rokov v opačnom garde. V druhej polovici 16. storočia bola obec poplatná Osmanom, zaradená do sečianského sandžaku. Po ich vyhnaní časť obyvateľov z Polichna a susedných obcí utiekla od svojich zemepánov do južnejších stolíc Uhorska. Súpis utečencov Novohradskej stolice pred rokom 1720 prezrádza, že z Polichna to boli rodiny Juraja Hanusa, Štefana Plachého a Jána Šmaridla. Ušli pod utajenou identitou na neznáme miesto. Za Polichno to komisárom potvrdil 74-ročný Michal Liska a 45-ročný Matej Filko. Aby ich zemepán nenašiel a nežiadal vrátiť, zbehovia si zmenili priezviská na Polichnaj, ktorých polich04potomkovia na Dolnej zemi dodnes žijú (vyskytujú sa v Starej Pazove a v Kovačici). Keď divínske panstvo pripadlo koncom 17. storočia cisárovi, ten ho na konci 19. storočia prepustil Štefanovi Zičimu. Medzi prvé zaznamenané polichnianské priezviská patria Aláč, Ambroš, Beňov, Hanus, Karman, Kohút, Koporec, Koreň, Kukla, Liska, Marčok, Vician... Lutherova reformácia sa v obci prejavila na začiatku 17. storočia, následkom bolo založenie evanjelického cirkevného zboru, ktorý vznikol roku 1630. Od začiatku sú známi aj evanjelickí učitelia a farári, medzi ktorými boli viaceré vtedajšie významné slovenské osobnosti. Napriek ťažkým prírodným podmienkam v obci žilo od polovice 19. storočia početné obyvateľstvo. Pre porovnanie: kým v roku 1850 tu bývalo približne 550 obyvateľov, v roku 1910 v 98 domoch ešte stále 551 obyvateľov (540 Slovákov, 11 Maďarov - medzi nimi hlavne úradníkov), dnes po sto rokoch sotva 150 bývajúcich obyvateľov.

Od tradícii k prítomnosti

polich05O minulosti a prítomnosti Polichna a o tom, či dedine nehrozí osud Madačky a Nedelišta a čo preto v Polichne robia, mi pri mojej jarnej návšteve obce porozprával starosta Pavel Kyseľ. Vedenie obce si uvedomuje, že jej bohatá história, kultúrne tradície, rodisko a pôsobenie významných slovenských osobností, príťažlivé prírodné prostredie, môže byť návodom ako popri obnovujúcej dedine a pripravovanými akciami, táto môže svojimi uvedenými prednosťami byť lákadlom pre zvýšenie návštevnosti obce záujemcami a to nielen regionálnej histórie. Obec ponúka prehliadku pamätihodností, medzi ktoré napríklad patrí terajší evanjelický klasicistický kostol z roku 1788, zväčšený roku 1871, postavený za pôsobenia farára Adama Petiana, ktorého synovia a ich potomkovia boli národní buditelia. Z polich06nich Daniel Petian (1772 Polichno - 1828 Príbelce) bol národno-kultúrnym pracovníkom, syn Daniel bol od roku 1810 členom Učenej spoločnosti banského okolia, ktorého knižnicu potomkovia roku 1870 darovali Matici slovenskej. Michal (1750), brat Daniela st. bol cirkevným historikom, ďalší brat Gabriel farárom. Syn Michala Petiana (1750) - Juraj Natán Petian (1806 Polichno - 1859 Lešť) sa zapísal do slovenskej národnej histórie najmä tým, že bol podporovateľom slovenských národných podujatí, ktorý testamentom venoval na založenie Matice slovenskej deväť tisíc zlatých. Pôsobilo tu viacero evanjelických učiteľov a farárov, z ktorých viacerí pokračovali vo svojej misii medzi krajanmi južne od Ipľa. Prvý známy učiteľ Matej Sartorius tu pôsobil niekoľko rokov a potom na viacerých miestach v Peštianskej stolici. Farár Pavol Jakobei odišiel už v roku 1705 na pozvanie šľachtica Podmanického do začínajúceho strediska evanjelických Slovákov - Asódu, Gabriel Balašovic roku 1721 do Guty (Galgaguta), Andrej Eger roku 1725 do Domoňa, Martin Sartorius roku 1730 do Jače (Acsa), Matej Mixadt roku 1741 do Šamšona (Sámsonháza).

Farár Pavel Slančík a sága rodu Slančíkovcov

polich07Emblematickou osobnosťou Polichna je jeho rodáčka, spisovateľka, národná umelkyňa Božena Slančíková-Timrava (2. 10. 1867 - 27. 11. 1951). Aj z toho dôvodu je vhodné si tu pripomenúť doteraz známu genealógiu rodu po jej otcovi Pavlovi Slančíkovi, ktorý prišiel do Polichna za evanjelického farára roku 1861. Najstaršie zachované údaje prezrádzajú, že rod pochádza od otca remeselníka Juraja Slančíka († 1770) a matky Zuzany Lőrinčíkovej, obidvoch z Lovinobane. Ich synom bol Pavel Slančík, narodený 24. 1. 1833 v Lovinobani. Ten okrem ľudovej školy v rodnej obci študoval v Ožďanoch, Kežmarku a Banskej Štiavnici, kde aj maturoval. Teológiu skončil a hneď v roku 1857 študoval na univerzite v Halle. Po návrate bol tri roky kaplánom u farára Ladislava Bartolomeidesa v Uhorskom. Za farára v Polichne bol zvolený v roku 1861. Do úradu ho polich08uvádzal ľuborečský farár Daniel Maróthy a ábelovský farár Pavel Rell, ktorý predtým pôsobil v Békešskej Čabe. Roku 1862 sa v Kyjaticiach už ako 32-ročný oženil so 17-ročnou Evou Máriou Honétzyovou, sirotou po farárovi z Kyjatíc (Gemer), narodenou 24. 5. 1846. Pavel Slančík bol národne uvedomelý Slovák, keď okrem iného napríklad v roku 1863 zasadil pred kostolom lipu na pamiatku tisíceho výročia pokresťančenia Slovákov. Táto lipa dodnes skrášľuje prostredie okolo kostola v Polichne. V roku 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Odoberal národnú tlač a venoval sa učeniu a výchove svojich jedenástich detí, z čoho bolo šesť dievčat a päť chlapcov. Zomrel 13. 5. 1909 v Polichne. Najstaršími boli Pavel a Irena a po nich prišli dvojičky Bohuslav a Božena (spisovateľka). Dospelého veku sa dožili štyri dievčatá Irena, Božena, Izabela a Mária a dvaja chlapci - Pavel Daniel a Bohuslav. Najstaršieho Pavla Daniela, narodeného 21. 6. 1863 v Polichne, krstil farár Juraj Petény-Petian, farár z Budinej, a krstnými rodičmi boli ľuborečský farár, básnik Daniel Maróthy a manželka farára z Budinej Otília Petianová, rodená Algőverová. Pavel (Daniel) po vychodení ľudovej školy v rodisku nastúpil na lýceum a už ako študent mal polich09literárne nadanie. V pozostalosti Timravy - jeho sestry - sa zachoval zošit s titulom Práce Pavla Slančík 1883. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry: Zlý začiatok, dobrý koniec a Dnes žiak, zajtra vojak. Po skončení teologických štúdií nastúpil za farára v Čerhátskych Šuranoch (Cserhátsurány) a potom prešiel do Terian (Terény) v dolnom Novohrade. Ivan Kusý v bibliografických a biografických poznámkach Božena Slančíková Timrava (Timrava II., Tatran 1975) uvádza, že sestra Božena pred jeho svadbou mu chodila do Terian viesť domácnosť. Podobne ako jeho otec, aj on sa oženil keď mal už 32 rokov. Jeho manželkou sa stala dcéra veľkostracinského učiteľa a od roku 1875 obvodného notára v Dolných Strhároch, rodáka z Pliešoviec Jána Hanulaya - Mária, narodená 1. 9. 1868 vo Veľkých Stracinách. Krstil ju pôtorský farár, oddaný Slovák Ferdinand Freňo. polich10Krstným otcom bol spolužiak Jána Hanulaya so štiavnického lýcea, spisovateľ Koloman Mikszáth - vtedy ešte podpísaný ako Miksad. Svadba sa konala 16. 7. 1893 v Dolných Strhároch a sobášil ich pôtorský farár Július Freňo. Pavel Daniel Slančík (1863) s Máriou Hanulayovou mali syna Pavla (1894 Čerhátske Šurany), Štefana (1899 Čerhátske Šurany - 1959 Eger), Aladára (1902 Čerhátske Šurany - 1903 Čerhátske Šurany) a Františka (1904 Čerhátske Šurany - 1920 Terany). Pavel Daniel Slančík (1863) až do svojho dôchodkového veku bol farárom v Teranoch (Terény). Posledné roky života spoločne s manželkou Máriou žil pri synovi Pavlovi, farárovi v Pusztaföldvári (Békešská župa), kde aj v roku 1945 umrel. Jeho manželka Mária ho nasledovala na tom istom mieste o tri roky neskôr - 1948.

Pavel Slančík (1894) sa narodil počas otcovho pôsobenia v Čerhátskych Šuranoch. Po vychodení základnej a strednej školy v rodisku v roku 1912 dokončil štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave a v rokoch 1913 - 1916 vyštudoval tiež v Bratislave evanjelickú teologickú akadémiu. Po skončení teologických štúdií pôsobil počas prvej svetovej vojny ako vojenský farár v Bratislave, Klagenfurte a Mostare. Po skončení vojny bol farárom v Budapešti, Ózde, Sarvaši a Slovenskom Komlóši a od roku 1924 až do roku 1955 v Pusztaföldvári. polich11Jeho manželkou bola Elena Jesenská (1898 Nagykeresztúrpuszta), mala novohradský zemiansky pôvod. Rok po smrti svojho otca Pavla, čiže v roku 1946, si Pavel Slančík II. zmenil priezvisko na Szentpáli. To isté urobil aj jeho brat Štefan (István), ktorý si zmenil priezvisko na Szanday.

Pál Szentpáli-Slančík mal štyri deti - Pál (Pusztaföldvár 1930 - Komló 1988), Ilona (Pusztaföldvár 1932), Károly (Pusztaföldvár 1934) - má 9 detí, z nich Dóra žije v Dánsku, László (Pusztaföldvár 1938 - Pécs 2008) - má 2 synov Zoltána - 1966 a Valéra 1973. Pavel Szentpáli (1894) zomrel roku 1966 u svojej dcéry Ilony v Šalgótarjáne. Tá teraz žije u svojho syna Istvána Gondu (1957) v Segedíne, ktorý má 7 detí. Pál Szentpáli (1930-1988), učiteľ, s polich12manželkou Ilonou Szabovou (1931) v Komló majú tri deti - Feriho (1955), Laciho (1958) a Katarínu (1965). László Szentpáli (1938), mäsiar, mal za manželku Katalin Gálovú, bydlisko Pécs, deti Zoltán (1966), Valér (1973). Károly Szenpáli (1934), manželka Julka (1937), Mezőfalva, deti Csaba (1961), Eszti (1963), Károly (1965), Balázs (1969). István Szanday-Slančík (1899 - 1959), plukovník mal za manželku Ágotu Mészöólyovú, bydlisko Budapešť a Eger. Deti: 1. István (1928), manželka Edita László (1930), Eger, vnuci: Agáta, Edita. 2. Zoltán (1936), lekár, manželka Marianne (1938), Brevik, Nórsko, vnuci: Brigita (1968), Beata (1971), Beacinta (1973).

Sestra Pavla Slančíka (1863) Irena Laciaková-Slančíková (1865 Polichno - 1951 Zvolen) vydatá za Michala Laciaka, farára v Hornom Tisovníku. Deti: Michal Laciak (1893-1963), farár v Dolných Strhároch, manželka Greta Búthova. Deti: Zora, manžel Július Ďurinko, Nadežda, manžel Ján Králik, Dušan, manželka Eva Štrezová.

Bohuslav Juraj Slančík (1867 Polichno - 1951 Lučenec). Aj jemu boli krstnými rodičmi Daniel Maróthy a polich13Otília Petianová-Algőverová. Bohuslav - dvojča Boženy bol po skončení teologických štúdií zvolený za farára v Ábelovej. Pri ženbe neporušil tradíciu novohradských evanjelických farárov a za manželku mal dcéru pôtorského evanjelického farára a seniora Júliusa Freňa, ktorý sa na rozdiel od svojho otca Ferdinanda tiež pričinil o maďarizáciu slovenských cirkevných zborov. S Auréliou Freňovou (nar. 1880 v Pôtri - † 1968 Lučenec) sa zosobášil 26. 9. 1899 v Pôtri. Svedkami bol jeho brat Pavel, farár v Teranoch (Terény) a Július Dobroňovský, farár z Alberti (Peštianska župa).

Podľa verejnej mienky Ábelovčanov a pozorovateľov vtedajšieho cirkevného života, aj on v úradnom pôsobení podľahol maďarizácii. Pri bohoslužbách a v styku s cirkevníkmi polich14dodržiaval rodný jazyk. Na penzii žil v Lučenci, kde aj v roku 1951 umrel. Deti: 1. Július (1904 - 1959). Jeho manželka Irena Pákozdyová, deti: Júlia (1942), Ladislav (1946). 2. Šarlota (1915 - 1993), manžel Gustáv Lehner (l904 -). 3. Irma (1919 -) manžel Ladislav Baráth, umreli v Paraguay. Deti: Ladislav, Zsolt, Etele. 4. Štefan (1911 - 1981), manželka Estera Klimová, bydlisko Kriváň, deti: Daniela a Kveta. 5. Zlata (Aranka, 1914), manžel Aladár Petrivaldský, učiteľ, Lučenec.

Spisovateľka Božena Slančíková-Timrava sa narodila 2. 10. 1867 v Polichne ako dvojča Bohuslava Juraja. Dve zimy chodila do polichnianskej školy, kde ju učil Daniel Bazovský. Základy však dostala od otca Pavla, ktorý denne učil svoje deti od 9. do 11. hodiny čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis a okrem slovenčiny aj po nemecky a maďarsky. Na konci každého školského roku chodili na exámen (záverečné skúšky). Po týchto základoch sa už deti učili z kníh riadne ako v škole. Do štvrtej meštianskej Božena chodila do Orphanidesovej školy v Banskej Bystrici. Najradšej však bola doma a ako farárske dieťa sa sústavne vzdelávala, čítala a venovala domácim prácam. Do svojich 20. rokov prečítala desiatky diel od vtedajších slovenských autorov a polich15časopisov, najmä Slovenské pohľady. Ako sama uviedla, písať literárne začala v dvadsiatom treťom alebo dvadsiatom štvrtom roku. Jej literárne dielo je všeobecne známe, preto ho tu nebudem rozoberať. Za zmienku však stojí, že v Polichne 20. marca 1887 vyšiel rukopisný časopis vydávaný dcérami Pavla Slančíka a mal názov Ratolesť. Božena Slančíková od roku 1898 začala už používať pseudonym Timrava, od názvu studničky (Cimrava) v polichnianskom chotári. Celý život zostala slobodná, aby sa naplno mohla venovať literárnej tvorbe. Novela Všetko pre národ je autobiografickým zhrnutím príhod v rodine. Po otcovej smrti v roku 1909 sa presťahovala do susednej Ábelovej, kde jej brat dvojča Bohuslav bol evanjelickým farárom. V apríli 1910 zhorel dom, v ktorom spisovateľka bývala a potom desať rokov bývala v dome Márie Kúkelovej. Potom sa presťahovala do budovy opatrovne, polich16kde je dnes pamätný Timravin dom. Po prevrate v roku 1919 začala pracovať ako opatrovateľka v ábelovskej materskej škole. Do dôchodku odišla roku 1929, no v Ábelovej žila až do októbra 1945, kedy sa presťahovala k neteri Zlate Petrivaldskej (1914-2012) do Lučenca, ktorá bola dcérou jej brata Bohuslava, farára v Ábelovej. Keď som ju v apríli roku 2010 navštívil v jej lučenskom byte, mala už 96 rokov. - Do roku 1945 sme s ňou v Ábelovej žili v susedstve, ona v budove bývalej materskej školy a my v učiteľskom byte v budove školy. To znamená, že sme boli spolu denne. Keď po skončení vojny v roku 1945 sa Lučenec opäť vrátil do Československej republiky, hneď na jar sme sa presťahovali do Lučenca, kde manžel učil na učiteľskom ústave. Tetu Boženu sme volali, aby sa hneď s nami presťahovala aj ona. Jej sa však nechcelo, lebo toto mesto považovala stále ako maďarské. Až na jeseň, keď prichádzala zima a nemala s čím v byte kúriť, neraz bola nútená prikurovať aj svojimi knihami, sa rozhodla prísť za nami. Starostlivosť o ňu pripadla v susednom byte nám a tak ja som sa o ňu denne starala až do jej smrti v roku 1951. Až potom som aj ja ako učiteľka mohla nastúpiť do zamestnania. Pracovala som ešte plných 25 rokov na prvej ZDŠ, kde som založila družinu. Teta len prespávala vo svojom byte a cez deň bola u nás, kde sa aj stravovala. Bola však veľmi uzavretá a veľmi málo o polich17sebe a svojom diele rozprávala. Keď sa jej naše deti na niečo z jej tvorby pýtali, ona odpovedala: „Ja som už zložila svoje pero a teraz ho nechávam vám.“ Dobré vzťahy mala aj so svojím bratom Bohuslavom, ktorý tiež od dôchodkového veku žil v Lučenci. Otec sa u nás často zastavoval a najradšej mal, keď mu sestra na našom šporáku upiekla pečené zemiaky - zaspomínala si pani Zlatka, vtedy ešte najstarší žijúci priamy potomok slančíkovského rodu.

Posledné leto bola Timrava v Sliačskych kúpeľoch. 20. novembra 1951 dopoludnia ju u Petrivaldských postihla prvá mozgová príhoda. Po týždennom zápase 27. novembra 1951 umrela. Pohreb sa konal 30. novembra a na ňom rečníkmi boli Ondrej Klokoč a Michal Lajčiak. Tým, že svoju tetu doopatrovala, získala po nej polovičné dedičstvo (tamtiémy a polich18honoráre), druhú časť získala jej sestra Mária Krpelcová-Slančíková. Božena bola jej deťom krstnou matkou. Pozostalosť po spisovateľke Božene Slančíkovej-Timrave prevzal pre Literárny archív Matice slovenskej Ivan Kusý. Pri príležitosti 80. (1947) narodenín umelkyne jej bol udelený titul národná umelkyňa. V roku 1949 bolo lučenské gymnázium pomenované jej menom. Jej meno nesú aj ulice vo viacerých slovenských mestách.

Timravine sestry: Izabela Čečetková-Slančíková (1870 Polichno - 1948 Lučenec), manžel Alexander Čečetka (1880-1964), učiteľ, Polichno, deti: 1. Juraj Čečetka (1907-1983), manželka Kamila (1910 - 1985), Bratislava, deti: Martin (1938), Renáta (1942), Bratislava. 2. Ľudovít Čečetka (1910 - ?), manželka Elena (1912 - ?), Bratislava, deti: Drahomíra (1944), Vladimír (1948), Bratislava.

Polichnianske školstvo a Škola starých rodičov

Ako je už uvedené, obec sa môže popýšiť bohatými školskými dejinami. Od roku 1670 tu pôsobila celá plejáda polich19evanjelických učiteľov, ktorí sem prichádzali z celého Slovenska. Napríklad v rokoch 1743-1788 tu bol učiteľom Andrej Olearius, ktorý pochádzal z Bardejova. Učitelia vykonávali v cirkvi aj kantorskú službu a často boli notármi obce. Známymi učiteľmi boli Daniel Bazovský, ktorý tu pôsobil v rokoch 1852-1877 a v rokoch 1889-1890 národovec Daniel Bodický, ktorý v roku 1882 pre obvinenie z panslavizmu bol vylúčený zo štúdia na učiteľskom ústave v Prešove v rokoch 1889-1890, v rokoch 1891-1896 bol učiteľom v Báčskom Petrovci, kde nacvičoval divadelné hry a rozširoval slovenskú tlač. Na konci 19. storočia, keď do školy chodilo 60 detí, postavili novú školskú učebňu, roku 1886 obnovili a roku 1895 rozšírili byt učiteľa o knižnicu. V roku 1900 nastúpil za učiteľa Alexander Čečetka, učil do roku 1925 a po rozpade monarchie položil v obci základy polich20slovenského vyučovania. V roku 1926 opäť rozšírili budovu školy a prebudovali aj byt učiteľa. Každý cirkevník, ktorý disponoval záprahom, odpracoval s nim počas stavby šesť dní a okrem toho každý pešiak odpracoval jedenásť dní. Polovicu murárskej práce dokončil kostolník s kurátorom. Keď v roku 1932 bolo v obci už 83 školopovinných detí, zriadili v škole druhú triedu. Správcom (riaditeľom) evanjelickej ľudovej školy bol v roku 1934 Michal Ondrejovič, ktorý okrem toho, že v jednej triede učil, bol cirkevným kantorom, knihovníkom, písal kroniku a navyše viedol aj spevokol. Od znárodnenia škôl v roku 1948 názov školy bol Národná škola a nakoniec Základná škola, ktorá v Polichne pre nízky počet detí v roku 1973 bola zrušená.

Žiada sa pripomenúť, že v Polichne vyrastal a chodil do školy syn evanjelického farára Pavla Balašovica - Gabriel, ktorý po štúdiách bol v roku 1740 vychovávateľom u Gabriela Prónaia v Jači (Acsa), od roku 1742 farárom v Slovákmi osídlených obciach Guta (Galgaguta) a od roku 1748 v Sudiciach (Szügy). Počas účinkovania v Sudiciach napísal pedagogické dielo, v ktorom podáva návrh na nápravu vyučovania v dedinských školách. Neskoršou pedagogickou osobnosťou narodenou v Polichne bol syn už spomínaného polich21tunajšieho učiteľa Alexandra Čečetku - Juraj Čečetka (1907 Polichno - 1983 Bratislava). Jeho matkou bola sestra spisovateľky Boženy Slančíkovej - Izabela. Od skončenia vysokoškolských štúdií stal sa už roku 1939 univerzitným profesorom. Venoval sa otázkam pedagogiky a jej dejinám. Je považovaný za priekopníka histórie slovenskej pedagogiky a prvého autora slovenských vysokoškolských učebníc pedagogiky a monografií o osobnostiach slovenskej pedagogiky. Najvýznamnejšie sú jeho historicko-pedagogické diela. V roku 1939 napríklad vyšlo jeho historické dielo Slovenské patronátne gymnázium v Turčianskom Svätom Martine a potom rad publikácií. Vychoval celý rad slovenských pedagógov a adeptov slovenskej pedagogickej vedy.

polich22To je len časť z množstva dôvodov, prečo prijal starosta Pavel Kyseľ ponuku bývalej učiteľky Marty Galádovej, známej zberateľky, dokumentátorky a lektorky bývalých cirkevných a štátnych škôl, sústrediť exponáty do budovy bývalej cirkevnej ľudovej a neskôr základnej školy a výkladom a umiestnenými pomôckami a inventárom žiakom z okolitých a vzdialených miest takto prezentovať bývalú školu s názvom „Škola starých rodičov“. Jedna trieda pripomína ľudovú cirkevnú školu z čias Rakúsko-Uhorska, kde prevládajú exponáty z elementárnej evanjelickej školy, druhá miestnosť (trieda) predstavuje národnú školu z päťdesiatych rokov a v tretej sú predmety a zariadenia predstavujúce základnú školu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Evanjelická ľudová škola trvala až na malé prerušenie počas vojnového slovenského štátu (1939-1945), kedy musela byť obecnou, ale po roku 1945 až do znárodnenia roku 1948 sa opäť vrátila k pôvodnej tradícii. Od začiatku bola takmer samofinancovateľná, udržiavaná vlastnou cirkvou a najmä jej členmi. Evanjelickí učitelia vyučovali podľa podmienok pozývacieho vokátora, v ktorom boli zmluvne zakotvené jeho dôchodok a povinnosti. Spravidla dostal byt, pridelenú zem (oračina, lúky, záhrada, konopnica), ktorú z väčšej časti obrábali cirkevníci, peňažnú polich23odmenu mal za každého vyučujúceho žiaka, čiastku z bohoslužobnej ofery, krstu, pohrebu a kantácie, ďalej naturálie vo forme obilia, niekde i kurča, vajcia a v čase oberačiek i víno (obyčajne žajdel muštu). Z jeho naturálnych odmien nikde nechýbalo palivové drevo. Tak to bolo od čias Uhorska, Rakúsko-Uhorska a prvej Československej republiky. Už v roku 1837 vznikol na Orave evanjelický školský spolok dolnooravských učiteľov. Založili ho vo Veličnej ôsmi evanjelickí učitelia s cieľom odstrániť zastaraný systém výchovy na dedinských školách a podporiť vyučovanie v materinskom jazyku. Pôsobil do roku 1847 a zaslúžil sa o povznesenie dedinského školstva na Orave. Po roku 1918 popri viacerých učiteľských spolkoch väčšina evanjelických učiteľov bola od roku 1925 združená v Spolku evanjelických učiteľov, ktorý bol založený v Liptovskom Mikuláši a jeho tlačovým orgánom polich24sa v roku 1937 stal časopis Evanjelický učiteľ, ktorého redaktorom bol Andrej Žiak. Predsedom spolku sa stal Adam Špitka (1887 Sokolče - 1973 Lubina) z Lubiny a podpredsedom Pavel Kičín z Klenovca. Spolok bol o rok neskôr schválený aj generálnym konventom evanjelickej cirkvi, ktorý rozhodol, že každý učiteľ na evanjelickej škole, kantor, katechéta je povinný byť členom tohto spolku. V skutočnosti sa jeho členmi stala len polovica evanjelických učiteľov.

V Polichne môžeme prejsť názornou školou, kde prevláda evanjelická interpretácia dobového vyučovania, školských pomôcok a zariadenia. Už pri vstupe do triedy vidno na prvej lavici bridlicové tabuľky, grifel, husie brko, vedľa neodmysliteľné drevené stojanové počítadlo a tiež trstenica pána rechtora. Medzi stovkami exponátov nechýbajú historické mapy, obrazy, časopisy, zošity, knižky, medzi nimi staré šlabikáre, katechizmus, dobové dokumenty a iné školské pomôcky. Starosta P. Kyseľ počas našej prehliadky zdôrazňuje, že táto vzácna zbierka ako stála expozícia minulosti školstva a jej usporiadanie v miestnostiach bývalej cirkevnej a neskôr základnej školy, približuje návštevníkom nielen školské, ale aj celkové kultúrne a národopisne tradície polich25obce a vhodne zapadá do koncepcie obnovy a atraktívnosti obce.

Ďalšie atraktivity a plány Polichna

Prechádzame so starostom stredom obce, kde práve obyvatelia zapojený do aktivačných prác upravujú priestranstvo. Vkusne architektonicky stvárnená a postavená autobusová zastávka na jej priečelí nám reklamnými textami oznamuje, že v interiéri vkusnej zastávky sú panely, ktoré informujú o činnosti MO MS, cirkevného zboru, muzeálnej expozície B. S. Timravy a obecného úradu. Práve na skok odtiaľto sa nachádza budova fary, kde sa narodila spisovateľka Božena Slančíková-Timrava. Zariadená je časťou pôvodného nábytku a zariadením zo života umelkyne a celý objekt čiastočne zrekonštruovaný, hlavne opatrený polich26novou strechou. Rodný dom s dvorom je zaradený do zoznamu muzeálnych zariadení, ktoré záujemci navštevujú oddávna. Sprístupnená časť interiéru dýcha minulosťou života na evanjelickej fare. Oproti je hneď klasicistický kostol postavený roku 1788, v rokoch 1862-63 zväčšený a roku 1871 z východnej strany upravený okrúhlym výpustom. Farár Pavel Slančík sprostredkoval namaľovanie oltárneho obrazu u Božetecha Klemensa, ktorý znázorňuje Krista pri studni Jakubovej. Keď ten začal roku 1875 podliehať skaze, cirkev objednala namaľovanie nového s tou istou tematikou u Ľudovíta Kubániho, syna dolnostrhárskeho farára, vtedy najznámejšieho maliara oltárnych obrazov v Novohrade. Teraz je zborovým farárom Ábelovej a vo fílii Polichno Juraj Holek, ktorý bol prítomný pri našej návšteve Polichna a jeho kultúrnohistorických objektov.

Neďaleká staršia obecná budova s názvom Dom Matice slovenskej je zariadená ako dedinské múzeum s dobovým zariadením interiéru a pre obec príznačnou národopisnou zbierkou. V chotári, ktorý je opradený prítomnosťou a tvorbou spisovateľky, sa nachádza udržiavaná a turistami navštevovaná Timravina studnička. Cestou k nej sa pýtam starostu Pavla Kyseľa, čo všetko pre obec a široké okolie k zviditeľneniu obce tento rok pripravujú. - Po tradičných páračkách na Turíce pripravujeme čistenie studne, v júni matičiari pripravujú akcie Jánskych ohní. Našim najväčším podujatím, ktoré pripravujeme, bude augustová účasť na Hrušovskej paráde, kde budeme mať svoj dvor, s cieľom prezentovať našu obec folklórom a tradičnou ľudovou kuchyňou. Najmasovejšiu účasť čakáme na 23. ročníku Timravinho chodníčka, ktorý je organizovaný ako turisticko-kultúrna akcia, v rámci ktorej sa bude na nádvorí fary konať aj tretí ročník Maľujeme Timravu, ktorého sa zúčastňujú žiaci základných umeleckých škôl - načrtol najbližšie aktivity obce starosta.

Text a foto: Ján Jančovic

PolichXX