alt : header1.swf

Tue03282017

Posledná aktualizácia16:52:06

Kaplán v Nádaši (Trstíne) vo veľmi vážnej situácii

VikNada1Úryvok z pripravovaného rozšíreného vydania diela PaedDr. Heleny Rusnákovej „Búrlivý život J. K. Viktorina“ - Bol pod drobnohľadom vrchnosti a neprajníkov, musel sa brániť proti obvineniam, že poburuje miestne obyvateľstvo a že spoločne s J. M. Hurbanom organizuje panslavistické hnutie.

Dňa 18. októbra 1847 začala nová etapa kňazskej dráhy Jozefa Karola Viktorina. V tento deň nastúpil ako kaplán na faru v Nádaši (Trstín). Dekanom farnosti bol Michal Laučík, ktorý bol známy ako príjemný, vzdelaný, pohostinný človek. Aj keď spočiatku bolo cítiť medzi nimi menšie napätie vyplývajúce z národnostnej otázky - farár bol maďaroman, Viktorin pevne zastával slovenské národné princípy -, navzájom sa rešpektovali a naučili sa v pokoji spolunažívať a spoločne vykonávať kňazské povolanie. V Nádaši nadobudol Viktorin pocit spokojnosti a zaumienil si, že odtiaľ sa nedá preložiť na žiadnu inú farnosť. Po zime pravidelne prichádza jar. Jar roku 1848 však bola iná ako tie predošlé. Život mnohých európskych krajín bol poznamenaný udalosťami, ktoré so sebou prinášal národnooslobodzovací boj tej-ktorej krajiny. K revolučným udalostiam sa schyľovalo i v Uhorsku.

Ako prežíval toto obdobie Jozef Viktorin? Prvé mesiace roku 1848 ubiehali pokojne. Viktorin často chodil do Hlbokého a nevynechal žiadnu príležitosť navštíviť Prešporok (Bratislavu), kde sa stretával s význačnými politickými a kultúrnymi slovenskými pracovníkmi, ktorí sem chodili na uhorský snem.

VikNada2Blížil sa 19. marec, deň kedy meniny oslavujú Jozefovia. Viktorin a Hurban sa dohodli, že sviatok svojho mena spoločne oslávia na fare v Hlbokom. Na oslavách Jozefa sa stretli viacerí slovenskí národovci, prerokovávali aktuálne politické udalosti. Ako spomína Viktorin na tento deň? „...Čas ubehol, akoby bičom pleskol a zakrátko odbili tri hodiny ráno. Hurban potom mužov zvolal do osobitnej chyže a tam sme o nových slobodách diskutovali. Och, keby bola vrchnosť vedela o našich spolkoch, asi by nás boli havrani na šibenici obhrýzali...“1 Tento „predjozefovský“ deň sa natrvalo vryl aj do spomienok J. M. Hurbana. Oslavy popisuje podrobne vo svojom diele Ľudovít Štúr (Kniha tretia) 2: „Bolo 18. marca, predvečer Jozefa3 narodenín mojich, a tu dali si priatelia okolití heslo, že ako po iné roky, tak i teraz navštívia ma, aby mi želali všetko dobré; i zišlo sa ich plná fara, dajedni i s paniami. Všetci sme s túžobnosťou očakávali i Štúra, ktorý sa bol sľúbil. Už sa bolo riadne zmrklo, nebo potiahlo sa dookola hustými oblakmi a prvý jarný dáždik husto spúšťal sa na úbohú zem, majúcu toho roku vydávať podivné plody a prijímať do seba ešte šľachetnejší mok, nežli sú dáždiky - krv ľudskú… Spoločnosť bola veselá a dobrej vôle, no Štúr nechodil. Najnovšie chýriky, novinky, anekdoty, zprávy zo snemu, zo zahraničia cukrili zábavu. Z toho zas hádalo sa, či zavíta k nám Ľudovít, či nie. „Ten už nepríde,“ vetí jeden. „Ba veru príde, čo ako pozde; veď mne to prisľúbil, keď som bol onehdá v Bratislave,“ hovorí priateľ V. 4 „Ja tiež neverím, že by prišiel, má ten teraz rozrobené! Všetko letí naňho. Porád má vizity, porád on chodí po vizitách... Viktorin mlčal, ale zblednutý po chvíli hovoril: „Ľudovít mal by niekam odísť!“...Milí hostia moji bavili sa príjemne. Hostinský a Nosák museli rozprávať o Štúrovi, čo oni aj s ochotnosťou činili. Mladá chasa naša prekypovala v nádejach, hotujúc sa k dielu, a zapríčiňovala i častejšie dohádky s tými, ktorí pesimisticky dívali sa na svet. 5

V tomto období už bol Viktorin známy, ako rozhodný a horlivý syn slovenského národa. Pozornosti vrchnosti neušli jeho časté cesty do Hlbokého a do Prešporka. Vhodná príležitosť zakročiť voči jeho osobe sa naskytla v apríli roku 1848, keď v Nádaši vypukla vzbura obyvateľstva proti Židom. Jozefa Viktorina obvinili z účasti na tejto vzbure.

25.apríla 1848 sa v Brezovej chystala zábava. Na tento deň bolo plánované aj divadelné predstavenie. Na cestu do Brezovej sa vydal i Jozef Viktorin. Tešil sa, že stretne svojich priateľov a známych. Divadelné predstavenie dopadlo dobre, obecenstvo bolo spokojné. Po divadelnom predstavení nasledovala zábava pozostávajúca zo spevu, tanca. Chlapi rozoberali aktuálne spoločensko-politické dianie. Viktorin sa v tento deň - ako to vyplýva aj z jeho neskorších záznamov veľmi dobre cítil v kruhu svojich najbližších priateľov:

„Bol som už síce na šakových besedách, ale tak ako teraz, som sa nikdy nezabával... zábava trvala do bieleho rána. Hurban celý žiaril. Ťažko zabudnúť na jeho plamennú reč, ktorou vyzýval do boja za práva a ideály národa. Mňa vtedy tiež premkla túžba obetovať sa za vlasť a jej slobodu. Po týchto okamihoch sa ťažko domov odchádzalo. Smutne som sadal na koňa a lúčil sa s miestami, ktoré boli pre mňa nezabudnuteľné. Oj, keby som bol vtedy tušil, že odchádzam do jamy levovej. Že zakrátko budem môcť dokázať silu svojej vôle i národné presvedčenie.“ 6

VikNada3Jozef Viktorin sa vrátil do Nádaša, kde vládli nepokojné časy. Jozef bol pod drobnohľadom vrchnosti a neprajníkov, musel sa brániť proti obvineniam nad ním vznesenými (že poburuje miestne obyvateľstvo a že spoločne s J. M. Hurbanom organizuje panslavistické hnutie). 26. mája 1848 ho uväznili v prešporskom stoličnom dome. Na slobodu bol prepustený až dňa 24. decembra, keď mesto obsadilo rakúske vojsko. Cez spomienky Jozefa Viktorina sa vrátime do mája 1848:”...ľud nádašský bol preúkrutne sužovaný z jednej stránky skrz vojakov, ktorých každodenne a po pansky chovať musel zo svojho vačku, z druhej páni inquisitorovja ho strachom a hrôzou napĺňali, ba takrečeno silili k tomu, aby na svojich kňazov čo najhoršie zvalovali. Kto sa teda bude čudovať v takýchto okolnostiach, že sa naozaj daktorí našli, ktorí falošné svedectvo vidali... Môj farár očujúc, aká sa to nespravodlivosť pácha, chcel zaraz protestovať proti inquisitorom... Dňa 23. mája išiel farár do Trnavy vikárovi oznámiť, ako sa tí pánici proti nádaským kňazom sprisahali, a jich do galibi priviesť silou mocou zaumjenili. Ja som bou celý deň veľmo mrzutý, ako by som už cítil po predku ten škandál, ktorý na mňa čakal. Pred večerom som sa ešte prechádzal na nádaskom vrščoku, nevediac, že je to posledná chvíla na ten čas môjho slobodného v Nádaši sa prechádzania... chytiac pero, píšem list istému Martinovi, starodávnemu priateľovi. Sotvaj som ale polovicu listu dopísal, tu vkročí do izby jeden z tých inquisitorov s jedným vojenským oficierom a po priateľsky ma pozdravia, prosia ma, abych trochu hore išiel, že mám na daktoré otázky ktoré sa mňa týkajú dať krátko vysvetlovanja. Ja s ochotnosťou nechám nedokončený list ležať, zavrem písací stolík a idem do kaštiela...Ako som prišiel dnu, hneď ma zluo znamenja zarazilo, keď som videu, že farár celkom smutný sedí, a nad mojim príchodom sa ešte viac zarazil. Ja ale neviem, čo sa robí, bo nikdo nič nepovedal, až ma farár na stranu zavolá a vysvetlí celé tajomstvo, totižto, že sme od tej chvíli obaja uväznení... Ja a uväznený, to sa mi nijako do hlavy vpratať nemohlo, lebo som sa nikdaj nenazdával, že by zlosť daktorých ľudí na tak veľký stupeň vzrásť mohla.!“ 7 Jozef sa snažil presvedčiť seba i farára, že ich uväznenie je len z toho dôvodu, aby sa nemohli dohodnúť na odpovediach na otázky, ktoré im majú byť kladené, s ostatnými obyvateľmi Nádaša. Oboch zavreli do malej izbietky, kde trávili noc, kedy si Jozef začal uvedomovať krutú pravdu, že už nie je slobodným človekom: „...videl som, že nebezpečenstvo je veľké, lebo trebárs som bol čistého a spokojného svedomia, ale povážiac, že najmä v tých nepokojných okolnostiach, /bo sa vtedy krajina najviac búriť počínala/, a od takých ľudí, do akých moci som upadol, aj neslýchané krajnosti sú možné... V podobných myšlienkach som takmer celú noc strávil, aniž prišiel sen občerstviť oslabnuté telo moje. Na druhý deň 24. mája sa poslalo do susednej osady pre kaplána, aby v Nádaši služby božie odbavil.“...spomína Viktorin vo svojom životopise. 8

Pre oboch uväznených kňazov to bolo znamenie toho, že situácia, v ktorej sa ocitli, je veľmi vážna. Nastalo siahodlhé vypočúvanie a domové prehliadky. 9 Následne im bolo oznámené, že rozsudok nad nimi bude vypovedaný v Prešporku. Tak sa aj stalo. Obaja katolícki kňazi, bez toho, aby im bola dokázaná vina, boli 26. mája 1848 prevezení do väzenia do prešporského stoličného domu.

PaedDr. Helena Rusnáková

_________________

1/ Šterlinger, P.: Obrazy zo života Jozefa Viktorina, Matičné čítanie, 7, 1974, č. 2, s. 12
2/ Hurban, J. M. : Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1959, s. 961
3/ Bolo 18. marca, predvečer Jozefa. Hurban sa tu pomýlil: išlo o 19. marca 1848, deň jeho menín (Rapant, D.: Slovenské povstanie roku 1848 - 49, I, 1, 223 - 224).
4/ priateľ V., asi Viktorin, vtedy kat. kaplán v Nádaši. Hurban, J. M. : Ľudovít Štúr. Rozpomienky, s. 962
5/ Hurban, J. M. : Ľudovít Štúr. c. d. s. 964
6/ Šterlinger, P.: Obrazy... c. d. s.12
7/ Autobiografia z roku 1848, c. d. s. 33. (pôvodný text prešiel miernymi gramatickými úpravami zo strany autora tohto diela, kvôli ľahšiemu pochopeniu pre mladého čitateľa).
8/ Tamže
9/ Pri domovej prehliadke boli u Viktorina nájdené listy od Ľudovíta Štúra, J. M. Hurbana a ďalších národovcov, o čom sa dočítame aj v spisovom materiály z Fondu Župa Bratislavská, Písomnosti súdne, Trestné, signatúra A - XII 1162, Štátny archív Bratislava. (Obr.)
Obr. Jozef Miloslav Hurban, zdroj: www.google.sk

Pamätný deň Jozefa Viktorína vo Vyšehrade
Fotoalbum
Veľký Pilíšan Jozef Viktorín
Vyšehradská panoráma s pamätníkom J. Viktorina

VikNada4