Komlóšan osobnosťou Slovákov z Maďarska

benokom1Ondrej Beňo - roľník s prirodzenou autoritou, verejný a cirkevný činiteľ, ktorého všetci uznávali a hovorili o ňom s obdivom. V obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, si za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia zaslúži úctu Slovákov na obidvoch stranách Dunaja.

 

Miesto v galérii významných komlóšskych rodákov z konca 19. storočia a prvej polovici 20. storočia nesporne prislúcha aj roľníkovi, verejnému a cirkevnému činiteľovi Ondrejovi Beňovi. Narodil sa 19. novembra 1880 v roľnícko-remeselníckej rodine, keď jeho otec Ján Beňo popri menšom roľníckom majetku sa zaoberal hlavne kolárstvom. Jeho matkou bola Zuzana, rodená Tóthová. Ondrej Beňo s manželku Máriou, rodenou Hovorkovou, mal 6 detí (2 z nich umreli ako maloleté, dvaja synovia padli v 2. svetovej vojne). Vo svojom povolaní pokračoval v šľapajach svojich predkov, ktorí prišli na Dolnú zem v čase feudalizmu; v národno-kultúrnej a duchovnej práci benokom2nadviazal na ich činnosť. Už jeho pradedo Pavel Beňo v začiatkoch založenia Slovenského Komlóša dovolil postaviť na jeho pozemku modlitebnicu. Pri prvej storočnici založenia osady jeho starý otec Ondrej Beňo daroval so svojou manželkou evanjelickej cirkvi sto centov pšenice a založil pamätnú Zlatú knihu, ktorá slúžila na zapisovanie darov. Ako prvý sám venoval 250 zlatých.

Ich potomok Ondrej Beňo si pri rodičoch a starých rodičoch osvojil poctivú roľnícku prácu. Neskôr sa v nej začal špecializovať na zeleninárstvo, ktoré mu prinášalo úspechy. Už ako mladý človek sa aktívne zapájal najprv do kultúrno-výchovnej činnosti medzi svojimi rodákmi v Slovenskom Komlóši a neskôr aj v národno-uvedomovacej práci. Keď sa vrátil ako demobilizovaný vojak z mesta Javorovo v Haliči, už v roku 1906 zorganizoval prvý programový večierok s koncertom. Pevný charakter, usilovnosť a úcta, ktorú požíval už ako 24-ročný mladý človek, mu čoskoro vyniesla, že v roku 1907 bol zvolený za člena vedenia obce, kde zotrval plných šesť rokov. V tom istom roku bol nielen zvolený aj do cirkevného predstavenstva ako presbyter, ale na kultúrnom poli zorganizoval aj prvé divadelné predstavenie, keď bol roku 1907 organizátorom a režisérom divadelnej veselohry od Jozefa Hollého „Kubo“. Táto divadelná hra bola benokom3zakončená slovenskou veselicou, čo sa od tohto času stalo zaužívanou komlóšskou tradíciou.

Ďalším jeho významným organizátorským činom v tomto čase bolo založenie cirkevného spevokolu, a to bez pomoci učiteľov a farárov. Jeho spoluzakladateľmi boli Pavel Varga - zvolený za prvého predsedu, Ondrej Hudák st., Ján Hudák ml, Adam Venarčan, Michal Hudák, Štefan Hirka, Matej Bencúr, Ondrej Kulík, Michal Krajčík, Juraj Rusnák, Pavel Bobor, Ján Matajs, Adam Račko a Ondrej Vajda v úlohe zbormajstra spevokolu.

Ondrej Beňo patril tiež medzi spoluorganizátorov akcie - Memorandum dolnozemských Slovákov v roku 1919 za vytvorenie administratívneho centra na Dolnej zemi, ktoré reprezentovalo 30 tisíc benokom4obyvateľov z okolia. Za týmto účelom sa uskutočnilo v Békešskej Čabe veľké slovenské ľudové zhromaždenie, kde bol jedným z hlavných rečníkov aj Ondrej Beňo. Na zhromaždení bola prijatá aj petícia a delegáti sa ju pokúsili dostať aj na mierovú konferenciu do Paríža.

Keď mal O. Beňo 48 rokov, zisk z úspešného gazdovania, najmä zeleninárstva sa rozhodol investovať do výstavby nového „sálaša“. V čase, keď už O. Beňo žil na Slovensku, v päťdesiatych rokoch, v období kolektivizácie poľnohospodárstva, budovu jeho „sálaša“ dali zbúrať. V jeho múroch sa našiel 9. októbra roku 1928 „Pamätný list zostavený z príležitosti stavania tohoto domu“ a zostavil ho v tom čase komlóšsky učiteľ Ondrej Vajda. Text bol napísaný na štyroch stranách s ďalšími dvomi prílohami. V spisovnej slovenčine napísaný dokument obsahuje rodinné personálie, charakteristiku O. Beňa a jeho rodiny, jeho organizátorskú činnosť v kultúrno-spoločenskom, cirkevnom a verejnom živote Slovenského Komlóša, jeho snahy zachovať slovenské národné povedomie a mravnosť. Z textu sa možno dozvedieť aj to, že už v tom čase sa osobne poznal s predsedom Matice slovenskej Jozefom Škultétym, tajomníkmi Štefanom Krčmérym, ako aj s Rudolfom Klačkom, Antonom Granatierom, Fedorom Houdekom...

benokom6V prvej prílohe Ondrej Beňo uvádza, že hodnota stavby stála päťtisíc pengő, čo predstavuje vtedajšiu cenu 200 metrických centov pšenice. Uvádza tiež, že rok 1928 bol veľmi horúci s ukrutnou suchotou. Končí peknou poznámkou „Veru je tu krásne pri tomto našom Íre, a ešte kde sa nachodia takie peknie asi storočnie stromy, ako u mňa. Moji starí dedovia sadili a pestovali a ja zeleninu a dom postavým“. V druhej prílohe je okrem iného tento údaj: „Rok 1835, kedy ešte Židom nebolo dovolené zakúpiť grunt, môj praotec zakúpil ten grunt, kde dnes stojí židovský kostol a dovolil Židom komlóšskym, aby si tam postavili chrám. A ony z vďačnosti mu postavili kamenný pomník v starom cintoríne. Starý otec zase daroval pre svoju benokom5cirkev Zlatú knihu so základinou 300 zlatých“.

V súvislosti so stavbou nového Beňovho „sálaša“ treba uviesť, že po jeho užívaní Ondrej Beňo zintenzívnil pestovanie zeleniny, k čomu vybudoval na ten čas vysokovýkonné zavlažovacie zariadenie so zakúpeným moderným strojovým vybavením. Je pozoruhodné, že popri náročnom a úspešnom gazdovaní si našiel čas aj na národnobuditeľskú činnosť. Svedčia o tom hlásenia „Vládneho komisára pre veci Tótov v Maďarsku“, čiže úradného „špióna“ Adolfa Pecháňa o Beňovom zapájaní sa do viacerých zápasov za národnostné práva Slovákov. Napríklad tento vládny „špiceľ“ strážiaci maďarské vlastenectvo v jednom z hlásení z 30. apríla 1930 okrem iného v správe ministerskému predsedovi Istvánovi Bethlenovi píše o charakteristike podozrivých osôb v benokom8Komlóši aj toto:

- Koľkokrát je len reč o nejakom národnostnom pohybe, vždy je tam meno Ondreja Vajdu, ktorý zorganizoval a vedie v Tótkomlóši evanjelický spevokol. Popri tomto mene sa často objavovalo aj meno Ondreja Beňu. Aj tento človek rád veľa hovorí a budí v človeku dojem akéhosi obšťasňovateľa ľudu.

V iných hláseniach A. Pecháň spomína Ondreja Beňa, že v roku 1930 sa snaží na Slovensku preskúmať možnosť presídlenia na „Felvidék“. K slovenskému kolaborantovi v službách maďarskej iredenty Adolfovi Pechányovi, rodákovi z Ilavy (1859) sa žiada ešte dodať, že ako horlivý maďarizátor slovo Slovák a slovenský nikdy nepoužil, ale jeho slovníkom bolo iba výlučne „tót“, „tótsky“.

benokom9V medzivojnovom období bol Ondrej Beňo aj funkcionárom a predsedom Roľníckeho spolku v Tótkomlóši a spoluzakladateľom ilegálneho spolku „Kultúrna jednota Slovákov v Maďarsku“. V rokoch druhej svetovej vojny bol zapojený do ilegálneho odboja a vytvorenia skupiny Slovenská brigáda, ktorá po oslobodení regiónu bola premenovaná na Klub slovenských demokratov, ktorému bol predsedom. V januári r. 1945 po vytvorení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku sa stal jeho podpredsedom. V tom čase prispieval aj do časopisu Sloboda.

Ondrej Beňo bol známy aj ako verejný rečník. Pamätné je jeho vystúpenie na manifestačnom zhromaždení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku v Békešskej Čabe, kde prehovoril za Slovákov prihlásených na presídlenie. To bola už nová významná etapa v jeho živote. V roku 1947 sa na výzvu „Mať volá!“ na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva presídlil s celou rodinou na Slovensko a usadil sa v Galante a Matúškove. Už predtým, r. 1946, keď sa v Slovenskom Komlóši pripravovali osláviť dvojstoročnicu založenia lokality uverejnil v ročenke s názvom Almanach oslobodeného ľudu fundovaný príspevok o minulosti a prítomnosti svojich rodákov a nutnosti presídliť sa do krajiny svojich predkov.

Po presídlení vo svojom povolaní pracoval naďalej ako poľnohospodár. Stal sa spoluorganizátorom tamojšieho cirkevného zboru a spolupracovníkom predsedu Osídľovacieho úradu evanjelickej cirkvi Júliusa Dérera. Keď sa na južnom Slovensku po presídlení vytvorilo 23 nových presídleneckých cirkevných zborov, na konvente ich nového Dunajského seniorátu konaného v roku 1949 v Komárne prehovoril ako jeho zvolený administrujúci dozorca a v tejto funkcii zotrval tri roky. V rokoch 1948-1954 bol poslancom SNR a podpredsedom Osídľovacieho úradu SNR.

Báťa Ondrej, ako ho jeho známi volali, umrel 29. januára 1961 v Galante a pochovaný je v Matúškove. Ondrej Beňo v obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, si za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia zaslúži úctu Slovákov na obidvoch stranách Dunaja. Aj z toho dôvodu v minulom roku jeho rodáci pôsobiaci a žijúci v Galante pripravili o jeho živote a diele výstavnú expozíciu a predstavili ju záujemcom v Galante a v Bratislave.

Ján Jančovic
Foto: autor a archív

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrej_Be%C5%88o
http://dmsgalanta.sk/article-detail.php?id=72benokom7