štv03282024

Posledná aktualizáciastr, 27 mar 2024 10am

Michal Hrivnák: Ondrej L. Áchim a Slováci

achimi01„Som dolnozemský sedliak, slovenský gazda. Nepopieram. Avšak... mojou zásadou je, ak by som žil vo Francúzsku a nemal francúzsky pôvod, snažil by som sa byť dobrým francúzskym vlastencom (...) Ale nakoľko bývam v Uhorsku, snažím sa byť prvý medzi tunajšími vlastencami.“ - Dedičstvo sedliackeho kráľa...

Dedičstvo sedliackeho kráľa Ondreja L. Áchima
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/165-historia2-historia2/552-dedistvo-sedliackeho-kraa-ondreja-l-achima

„Alföldi származású paraszt, tót gazda vagyok“
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/190-archiv-magyarul-archiv-magyarul/620-alfoldi-szarmazasu-paraszt-tot-gazda-vagyok

V oblasti slovensko-maďarských vzťahov sa pomerne často vedú diskusie o národnej príslušnosti niektorých historických osobností (napr. Matej Bel, Samuel Tešedík) - zvlášť v tých prípadoch, keď žili na takomto zmiešanom území alebo svojou prácou prispeli k spokojnosti obidvoch národných spoločenstiev. Ťažkosti pri takomto posudzovaní sa zvyknú objaviť v takých prípadoch, keď neexistujú dokumenty, ktoré by jednoznačne dokázali národnostnú príslušnosť danej významnej osobnosti. Rozhodujúcu úlohu pri zmysluplnom riešení tejto otázky zohráva vyriešenie materinského jazyka dotyčnej osoby, ako aj prihlásenie sa samotných osôb k určitej národnosti. Z historického hľadiska ani s odstupom času nebýva takéto posúdenie jednoduché. Ide o prípady, keď sa v takejto súvislosti stretávame s protichodnými prameňmi, ktoré potom otvárajú priestor na neplodné diskusie, v ktorých sa uplatňujú predstavy jednotlivcov, subjektívne selektovanie faktov, vyzdvihovanie menej dôležitých alebo bezvýznamných skutočností. Význam týchto častí sa potom preceňuje alebo dokonca v záujme dosiahnutia vopred „vysnívaného“ cieľa sa vyrábajú falošné dôkazy.

Učebnicovým príkladom takéhoto posudzovania je historická postava významného agrárneho politika Ondreja L. Áchima, rodáka z Békešskej Čaby. Otázka jeho národnej príslušnosti sa do dnešných dní neposudzuje celkom jednoznačne. Presnejšie to, za koho sa on sám považoval, aký bol jeho vzťah a postoj k vlastnej národnosti. Tak sa dá vysvetliť, že posúdenie tejto otázky sa v minulosti menilo v závislosti od straníckej príslušnosti a spoločenského postavenia tých, ktorí sa týmto problémom zaoberali. Ak chceme byť presní, musíme povedať, že diškurz o tejto otázke sa začína rozuzľovať práve v týchto dňoch a sto rokov po jeho smrti nabral nové obrátky. Aby som bol úplne presný - v čase centenária „sedliackeho kráľa“ Ondreja L. Áchima stojíme zoči-voči posúdeniu jeho národnosti - práve teraz vzniklo prvé oficiálne fórum, ako aj konkrétna požiadavka na jednoznačné vyriešenie tejto otázky. To samozrejme neznamená, že táto dilema sa medzi historikmi či vo verejnosti nevyskytovala už dávnejšie.

Vždy bola prítomná, len ako sme už spomínali, išlo o jednostranné, zjednodušené formy prezentovania. Niekedy sa stretneme s negatívne cieleným vyzdvihovaním či zdôrazňovaním jeho skutočného pôvodu, inokedy s jeho zamlčovaním. V podstate práve tieto nezrovnalosti sú dôvodom, aby sa táto otázka opäť dostala na program dnešných dní. Maďarská historiografia v uplynulých sto rokoch v podstate uznala slovenský pôvod čabianskeho gazdu, ale v podstate hovorí o ňom ako o uhorskom agrárnom politikovi, ktorý je maďarskej národnosti. Ak sa aj vyskytla protichodná mienka (obyčajne z kruhu čabianskych lokálpatriotov), nemala dostatočnú odozvu a u väčšiny vzbudila iba malú pozornosť. Z toho dôvodu sa tieto hlasy nerozšírili v širšej verejnosti. Akoby naozaj iba dnes dozrel čas na to, aby sme sa týmito hlasmi zaoberali bližšie. Musíme pritom poznamenať, že vystupňovanie záujmu v tomto smere, ako aj skutočnosť, že sa tak deje v čase Áchimovho centenária, môže byť iba dočasné. Na druhej strane vôbec nie je náhodným fakt, že zvýšené požiadavky na vyriešenie týchto pochybností spadajú práve do dnešných dní. Vysvetlenie tohto javu môžeme hľadať na jednej strane v posilnení domácej slovenskej inteligencie a v pozitívnych procesoch národnostnej politiky (činnosť národnostných samospráv, budovanie inštitucionálneho systému kultúrnej autonómie, atď.), na druhej strane rozhodnejšie snahy našich národov riešiť sporné otázky vyvierajúce zo spoločnej minulosti vplývajú motivačne aj na domácu slovenskú inteligenciu, ktorú zaujíma náš spoločný osud, naša spoločná história.

achimi02Aby nedošlo k nedorozumeniu, ktoré by mohli vyvolať vyššie uvedené riadky, musíme okamžite dodať, že Slovákov v Maďarsku k uvedenému výskumu v spojitosti s Áchimom v žiadnom prípade neviedli nacionalistické pohnútky, ale vedie ich k tomu predovšetkým potreba verne interpretovať historické fakty. Na druhej strane, a to je nepopierateľné, málokto tak potrebuje oficiálne uznávaný vzor historické osobnosti, ktorý sa hrdo hlási k svojej národnosti, ako v Maďarsku už v podstate iba agóniu prežívajúca slovenská národnosť so zoslabnutou identitou. V tejto situácii je pozitívnym javom už to, ak sa v našich radoch v tomto smere objaví akýkoľvek záujem. Je povinnosťou každého z nás, aby si snahy vedúce k zachovaniu národného povedomia vážil, podporoval ich a dal priestor k ich prejaveniu sa, lebo slúžia k naplneniu identity každej národnosti. Považoval som to za dôležité zdôrazniť ani nie tak kvôli vonkajším „zlým postojom“, skôr pre časté ohlasy z vlastného košiara, ktorých nervózne a poplašené reakcie bývajú pretavené do otázok typu: „Prečo treba do toho vŕtať?...“, „Komu to prospeje?!“ Takýto stret podľa mojej mienky dnes už nevyviera z nejakého fiktívneho nebezpečenstva, skôr je postavený na chýbajúcom národnom sebavedomí, prípadne je spojený s pohodlnosťou - je ľahšie sa utiahnuť, nič nerobiť, nič neriskovať, ako prípadne zostať zahanbený. Je to reflex, obranná pozícia, akoby prispôsobenie bolo jedinou možnosťou prežitia. Fakt je, že občas to býva pravda... My však veríme v slobodu myslenia, v silu argumentov a veríme, že primerane k téme - ponechajúc samozrejme priestor na omyly, ďalší výskum a rozbory - dokážeme nami zaujatý postoj príslušným spôsobom obhájiť a prezentovať.

Skutočnosť, že pochybnosti súvisiace s Áchimovou národnosťou doteraz pretrvávajú, sa dá pripísať historickému faktu, podľa ktorého sa vyjadrenia sedliackeho vodcu v tejto spojitosti od samého začiatku jeho celoštátneho pôsobenia posudzovali rozdielne, no k objasneniu týchto rozdielnych názorov nikdy nedošlo. V podstate na vyriešenie tejto otázky nebola spoločenská objednávka ani v čase Áchimovho pôsobenia, ani v posledných desaťročiach. Toto tvrdenie sa týka predovšetkým obdobia socializmu, keď bol Áchim odsúdený skôr do zabudnutia, ako na akúkoľvek poctu. Pokrok v posudzovaní Áchima nastal v roku 1958 a krok dopredu vo výskume priniesol až rok 1971. Napriek tomu hlavnou príčinou nevyriešenia tejto otázky bol nedostatok dôveryhodných údajov, ktoré by presvedčivo dokázali, že Áchim ako verejný činiteľ (a dodajme, aj ako privátna osoba) aspoň s ohľadom na danú situáciu (národnostné zloženie poslucháčov alebo ich prípadné očakávania) používal slovenský jazyk. Takto charakterizovanú situáciu ďalej komplikujú nasledujúce súvislosti. Jednou z nich je, že spomínaný nedostatok údajov neposkytuje obraz o jeho skutočnom praktizovaní slovenčiny. Treba vedieť, že v dolnozemských regiónoch obývaných viacerými národnosťami boli v tých časoch verejné prejavy v inom jazyku v istom zmysle obmedzované danými spoločenskými a vzdelanostnými pomery. V dobových prameňoch nájdeme zmienku o tom, že Áchim mal napríklad obavy z toho, že: „Sedliacku stranu postretnú podrazy a nadávky, lebo sa spojila s národnosťami...“ (József Molnár: Život a smrť Ondreja L. Áchima. Püski: Budapešť, 2002, s. 206.)

Strach, že ho obvinia z panslavizmu, ho mohol viesť k tomu, aby sa na verejnosti zdržal prejavov v slovenskom jazyku. Je všeobecne známe, že v Uhorsku bola úradným jazykom aj na národnostných územiach maďarčina. Taká bola situácia aj na Dolnej zemi v slovenských usadlostiach. Z toho dôvodu museli byť zápisnice a iné dokumenty (až na zriedkavé výnimky) písané v maďarskom jazyku. Aj vybavenie iných úradných záležitostí prebiehalo spravidla v maďarskom jazyku. Dôsledkom toho bolo, že ak sa niekto verejne prejavil v inom jazyku, napríklad po slovensky, jeho slová sa nezaznamenali, ba neuviedol sa ani tento spomenutý fakt. Nedochádzalo k tomu výlučne z nacionalistických pohnútok, ale jednoducho preto, že to ani samotní aktéri nepovažovali za potrebné spomenúť. Ani v správach sa vždy neobjavilo, kto v akom jazyku rozprával. (Iba ak išlo o výnimočnú udalosť, ktorá dostala priestor na uverejnenie práve z toho dôvodu, že sa tam daný jazyk používa alebo bola reč o významnej osobnosti z etnicky iného prostredia.) V konečnom dôsledku aj toto všetko mohlo mať vplyv na to, že pre nasledujúce generácie nezostal dostatok dôveryhodných prameňov o Áchimových verejných prejavoch v slovenskom jazyku. Poznajúc etnické zloženie obyvateľov Békešskej Čaby alebo Slovenského Komlóša tých čias, ich vzťah k materinskému jazyku, k národnosti, k potrebe slovenského slova i písma, si len ťažko vieme predstaviť, že by sa tu Áchim nikdy, ani v úzkom kruhu, nevyjadroval po slovensky. Prípadne, že sa vždy z vlastnej vôle dobrovoľne zdržal takýchto prejavov, či nebodaj nevidel, nepochopil potrebu prehovoriť ku svojim priaznivcom v ich materinskom jazyku. (Pravda, ide len o predpoklady, o ktoré sa nemôžeme opierať.)

Napriek nedostatku dôkazov nemusia bádatelia pri skúmaní používania slovenského jazyka Áchimom tápať v úplnej tme. Zostali totiž „oporné“ body, ktoré nás vedú. Pokúsim sa to rozviesť na príklade vytrvalostného bežca. Vieme, odkiaľ štartoval a kam dobehol. Poznáme dĺžku trate aj čas, za ktorý ju absolvoval. Z údajov vieme vyvodiť aj to, aký výkon podal na jednotlivých úsekoch trate. Takže, čo to vieme o Áchimovom „štarte“, ako aj o tom, „kam dobehol“. Konkrétne: z čias detstva máme jeden veľmi dôležitý údaj. Odborná literatúra zachytila jeho výrok z čias dospievania, keď otcovi povedal: „Ja ni budem pán, ja sedliak budem!“ Na tento výrok sa odvoláva aj samotný Molnár (tamtiež, s. 225). Na tento výrok mladého Áchima sa oplatí pozrieť predovšetkým zo psychologického hľadiska. Z tohto pohľadu je naratívna reakcia mladého Áchima v danej situácii spontánna a úplne prirodzená. (Je nereálne predpokladať, že by sa v takejto situácii na akýkoľvek vonkajší tlak ozval po slovensky.) Práve tento spontánny detský prejav nás doslova núti, aby sme si z neho vyvodili závery, že pre Áchima bola slovenčina (jej nárečová forma) v detskom veku na prvom mieste, čiže na úrovni materinského jazyka. Nakoľko tento „tótsky gazda“ až do svojej smrti žil v Békešskej Čabe, kde udržiaval s tamojšími Slovákmi nezlomné vzťahy, musel slovenský jazyk permanentne používať, čo časom viedlo k obohateniu slovnej zásoby i lexikálnych znalostí a malo tiež vplyv na rozvoj jeho rečníckych schopností. Toto všetko musíme mať pred očami z toho dôležitého dôvodu, že tento fakt od počiatku odmieta pochybnosti o Áchimových znalostiach slovenského jazyka. Preto sa tento opísaný prípad - aj s ním spojené následky - môže vo všeobecnosti považovať za oporný bod pre budúce výskumy jazykových znalostí sedliackeho vodcu. Musíme však dodať, že nie iba sám o sebe. Veď jazyk sa dá v priebehu desaťročí zabudnúť alebo si môže človek od neho „odvyknúť“. My ale vieme dokázať, že Áchim nezabudol slovenský jazyk ani v dospelosti a ani si od neho „neodvykol“. Tri roky pred svojou smrťou na ľudovom zhromaždení Sedliackej strany v Slovenskom Komlóši 12. apríla 1908 podľa článku v Slovenskom týždenníku „Sedliactvo sa dvíha“, uverejnenom 17. apríla 1908, prehovoril k zhromaždeným v slovenskom jazyku. Článok zaznamenáva túto udalosť nasledovne:

achimi03„Zhromaždenie, na ktorom sa zišlo viac ako desaťtisíc ľudí, otvoril obecný richtár Michal Lehotský v slovenskom jazyku (...). Za ním sa ujal slova Áchim, čabiansky gazda, bývalý poslanec Uhorského snemu za Sedliacku stranu, ktorý predniesol prejav v slovenskom aj v maďarskom jazyku“. Obidva údaje, tento Áchimov prejav v dospelom veku, ako aj spomínané vyjadrenie z detského veku, sa dajú skúmať spoločne. Ich vzájomný, spoločný vplyv vytvárajú v nás oporný bod pri odhaľovaní používania slovenského jazyka Áchimom. Tieto prípady nám dovoľujú zovšeobecniť, že Áchim prakticky používal slovenčinu aj vo všedných dňoch a nie iba v týchto dvoch uvedených prípadoch.

Pri Áchimových jazykových „výkonoch“ - analógia s vytrvalcom - si vieme predstaviť, aké výkony „podával“ v jednotlivých etapách svojej „bežeckej trate“. Aj keď nie prostredníctvom čísel, ako v prípade vytrvalca, ale logickým postupom dôjdeme k poznaniu, že Áchim, tento čabiansky gazda, používal slovenčinu v celom rade situácií, ktoré sa vyskytli v priebehu jeho života. Veď bez tohto „verejného kvasu“ by sa jeho jednorázové prejavy z detstva a dospelosti mohli samy o sebe javiť ako surrealistické, a my by sme nevedeli, čo si máme s nimi počať. V našich predpokladoch nás posilňujú Áchimove vyznania o vlastnej slovenskosti, ako aj sprostredkované dôkazy o tejto skutočnosti zo spomínaných kníh. (Podrobnejšie si o tom povieme neskôr.)

Samozrejme, že v určitom zmysle existujú z tých čias aj protichodné názory, v Hodžovom časopise Slovenský týždenník číslo 20 z roku 1911 v článku „Na Čabe smútok“ vyčítajú mŕtvemu politikovi, že sa rozhodnejšie nepostavil za slovenskú národnosť. Na druhej strane uznávajú, že „V otázke slovenského jazyka bol rovnako šikovný ako v iných veciach. Voči slovenským poslancom sa vždy správal úctivo...“ Ale - dodáva autor článku - neskôr bol voči slovenským kolegom zdržanlivý. V mesačníku Dolnozemský Slovák odsudzujú vedenie Sedliackej strany za to, že na schôdzach nepoužíva slovenský jazyk. Na schôdzi 15. júna 1908, ktorá bola po „turíčnom“ zjazde, sa s nadšením vyjadrujú o tom, ako sú Slováci vďační Hodžovi za to, že k nim na kongrese prehovoril po slovensky. A potom pokračujú takto: „Je isté, že vedenie Sedliackej strany sa v určitej miere odkláňa od slovenčiny zo strachu, že by to mohlo strane uškodiť. Myslíme si, že je to zbytočný strach. Zdôrazňovaním slovenského jazyka by strana medzi slovenskými sedliakmi mohla len získať.“

Ba čo viac, v závere článku sa prekvapivo a protichodne so Slovenským týždenníkom píše, že na aprílovom prípravnom zhromaždení pred „turíčnym“ zjazdom v Slovenskom Komlóši neodznelo ani jedno slovo po slovensky. Takéto vyhlásenie musíme brať s rezervou, lebo je ťažko predstaviteľné, že by po slovensky neprehovoril ani obecný richtár Michal Lehocký (Lehoczky Mihály).

V zrkadle týchto posudzovaní sa vidí istou jediná vec. Situácia Slovákov ako taká Áchima vo výraznejšej miere nezaujímala a pred verejnosťou - napriek očakávaniam obyvateľstva - nepoužíval ich materinský jazyk v dostatočnej miere. Zrejme to malo viac príčin, objasnenie ktorých nebude ľahká úloha. V tejto súvislosti si myslím, že jeden predpoklad môžeme vylúčiť. To, že sa správal tak, ako je vyššie načrtnuté, neznamená, že sa zároveň odklonil od svojej národnosti. Napriek odsudzovaniu - aspoň čo sa týka nami uvedených prameňov - nenájdeme medzi Áchimovými prívržencami, vrátane hodžovcov, nikoho, ani z radov jeho nepriateľov, kto by sa na neho pozeral ako na renegáta. Toto je hádam najlepší dôkaz toho, že Áchim nikdy nezapochyboval o svojej slovenskosti a ustrážil si ju až do svojho konca! V tých časoch bývalo zvykom, že človeka, ktorý „koketoval“ s druhou stranou na rováš svojich vlastných, ľahko opečiatkovali týmto pomenovaním. V súvislosti s Áchimom sa tak nestalo, ba vidíme, že to bolo presne naopak. Je to práve časopis Dolnozemský Slovák, ktorý popiera slovenský prejav „sedliackeho kráľa“ na vystúpení v Slovenskom Komlóši, aby potom v tom istom článku, napriek predchádzajúcemu odsúdeniu uznal, že napriek tomu si tento poslanec Uhorského snemu „zachoval svojho slovenského ducha“, keď na smrteľnej posteli odpúšťa svojim vrahom a sám prosí o odpustenie. Pisateľ by sotva vyznamenal Áchima takýmto uznaním v prípade, ak by mal pochybnosti o jeho slovenskom národnom cítení,

Doteraz povedané nám v tejto súvislosti môže našepkávať, že Áchim bol vo vzťahu k slovenským národným záležitostiam, ako aj v používaní slovenského jazyka zdržanlivý z politických dôvodov. Akoby svoju kariéru, svoje agrárno-politické ciele staval nad všetko. On ale napriek všetkému zostal do konca svojho života tým, čím sa narodil, čím bol, čiže Slovákom. Najväčší dôkaz tejto skutočnosti vidím v tom - opakujem sa - že jeho slovenskosť nespochybnil nikdy nikto ani na jedinú minútku, a to tak z radov jeho prívržencov, ako aj nepriateľov Slovákov. Konkrétne príčiny jeho zdržanlivého prístupu by bolo potrebné odhaliť ďalším výskumom.

achimi04Zo spomenutých poznatkov odvodené predpoklady nás nútia, aby sme pochybnosti okolo otázky Áchimovej národnosti ďalej rozobrali, a zároveň tvoria základ mojich záverečných úsudkov. V zrkadle týchto súvislostí skúmam protichodné mienky, ktoré sa v tejto otázke objavili v uplynulých sto rokoch po jeho smrti a spojením dvoch výkladov sa pokúsim nastaviť váhu merajúcu Áchimov vzťah k Slovákom (a zároveň aj k Maďarom) a k slovenskému jazyku do konečnej podoby.

V podstate mi pri týchto výskumoch ako základný prameň poslúžila práca Józsefa Domokosa: Ondrej L. Áchim (Kossuth Könyvkiadó, 1971) a kniha Józsefa Molnára:: Život a smrť Ondreja L. Áchima (Püski, 2002). Iné pramene, ktorými boli periodiká Slovenský týždenník a Dolnozemský Slovák, som zobral do úvahy len v určitých prípadoch. Obe knihy prakticky obsahujú mienku Áchimových súčasníkov o tejto otázke. Súčasne postoje zaujaté autormi, vyjadrené priamo alebo nepriamo, reprezentujú v podstate - pri nedostatku iných názorov - mienku nasledujúcich generácií o tejto otázke až do dnešných dní. Dôvod, pre ktorý sa oplatí dať obe knihy pod drobnohľad, je ten, že ide o základné a zhrňujúce práce, ktoré budú pravdepodobne ešte dlho rozhodujúcim materiálom pri vytváraní obrazu o Áchimovi.

Súčasne musím zdôrazniť, že tvrdenia v tejto mojej práci sú platné iba v súvislosti s týmito knihami. Takéto ohraničenie skúmanej témy naznačuje aj to, že autor tejto práce nemusí mať bezpodmienečne úplný prehľad o odbornej literatúre, ktorá sa dotýka danej témy. Ďalej treba rátať aj s tým, že v budúcnosti sa v tomto smere môžu objaviť nové údaje. Už len preto, že téma uvedená v podnadpise bola v doterajšej odbornej literatúre, ktorá sa zaoberá Áchimom, doposiaľ nedotknutá a patrí medzi neprebádané územia. Nové výsledky môžu - aj keď nie podstatne - korigovať tu načrtnutý obraz.

V podstate vo svojej práci hľadám v zrkadle použitej literatúry odpoveď na otázku, ako sa pozerajú na Áchimovu národnú príslušnosť v jednotlivých obdobiach poslednej storočnice jeho súčasníci i nasledujúce generácie. Presnejšie sa moja pozornosť upriamila na to, či prijali Áchimovu (slovenskú) národnosť alebo o nej pochybovali, a či nebodaj nezaujali k nemu nepriateľský postoj? Zvláštnu pozornosť v rámci tohto výskumu som venoval Áchimovým vyhláseniam o sebe samom, ktoré si v niektorých prípadoch zdanlivo protirečia. Mojej pozornosti nemohli uniknúť v knihách síce roztrúsené, no pre pozorného čitateľa veľavravné fakty, dotýkajúce sa Áchimovho každodenného života, jeho zvykov, spôsobu života, rodinných príslušníkov, ako aj v útržkoch zaznamenané ďalšie drobné udalosti a epizódy. Pravda, samy o sebe nemajú patričnú silu dôkazov, ale môžu nám pomôcť v argumentácii a pri lepšom posúdení daného problému!

Som si vedomý, že priamu odpoveď na našu otázku nemôžeme získať len na základe materiálu, ktorý je navyše často protichodný. Nakoľko v dobovom posudzovaní otázky Áchimovej národnosti dominuje subjektívny prístup, ani takto vytvorený obraz Áchima nemôže byť jednotný. Jeho súčasníci - vrátane dobovej tlače - ho v súvislosti s otázkou národnosti posudzovali na základe svojej straníckej príslušnosti, osobných pomerov, národného postoja či vlastných záujmov značne nejednotne. Podobná situácie je aj pri jeho posudzovaní v horizontálnej polohe. Už len z toho dôvodu, že v určitých historických obdobiach bola táto téma tabu. Pravdepodobne postačí, ak spomeniem iba obdobie Rákosiho, aj keď sa ním v tejto práci nebudem osobitne zaoberať. V čase ideológie triedneho boja a internacionalizmu sa už len samotná pripomienka národnej príslušnosti považovala za chúlostivú vec. V období po zmene režimu - čo sa týka vecného prístupu - môžeme byť svedkami pozitívnych pohybov vo všeobecnosti.

Odvolávajúc sa na uvedené pramene som sa popri častiach zapadajúcich do tejto témy - odozvy z dobovej tlače, iné vyhlásenia, priame dôkazy atď. - zvlášť pozorne venoval už spomínaným priamym alebo nepriamym názorom oboch spomínaných autorov. Postoje, ktoré zaujímajú, sú v mnohých prípadoch rozdielne, nakoľko sa aj obe knihy od seba odlišujú. Rozdielnosť vyviera z diametrálne odlišného prístupu oboch autorov, ktorý je v ich prácach markantne viditeľný a ktorý sformulujem nasledovne.

Domokos nie je Slovák, nemá slovenský pôvod, narodil sa však v Békešskej Čabe, kde strávil významnú časť svojho života. Dobre pozná nielen spoločenské pomery v meste, ale takpovediac z prvej ruky pozná tunajších Slovákov, a teda aj hlavné postavy áchimovskej drámy. Z pohľadu súčasníka sleduje nielen Áchima a jeho činnosť, ale aj život a zvyky slovenského etnika. Citlivo reaguje na každú drobnosť spojenú s Áchimom a zaraďuje ju vo svojej komplexnej práci na správne miesto. Oproti nemu Molnár, ktorý bol nútený emigrovať, pozná čabianske pomery iba z prečítanej literatúry a aj „Áchimov príbeh“ pozná len sčasti, podľa odhalených tlačových dokumentov. Prípadné prejavy foriem a zvykov, ktoré charakterizujú národný spôsob maďarského života - ako napríklad „maďarské“ fúzy, šnurovací kabát, prípadne niektoré jazykové zvraty - používa Molnár v spojitosti s Áchimom na to, aby z nich vyvodil záver, že Áchim sa bezpochyby správal ako Maďar. Čiže Molnár sa nesnaží dospieť k správnemu záveru na základe daných faktov - priamych alebo nepriamych, ktoré sú v spojitosti s Áchimom jasné od začiatku, ale radšej kráča opačným smerom. Akoby usilovne pátral s cieľom dokázať ním mienenú (maďarskú) národnosť Áchima. Táto jeho posadnutosť, ako uvidíme, donútila autora týchto riadkov pri niektorých formuláciách k bizarným manévrom.

Po dôkladnom preštudovaní všetkých otázok si dovolím vysloviť svoju osobnú mienku o nich, ako aj o Áchimovej národnej spolupatričnosti, o jeho identite. Nuž pozrime sa, v čom spočíva podstata veci. Áchim upriamil na seba pozornosť okolia hneď od prvého okamihu svojho celoštátneho pôsobenia svojím prvým vystúpením v parlamente. Tento jeho prvý prejav sa stane príčinou mnohých udalostí, ktoré sa okolo neho udejú. Nie náhodou venuje tomuto prejavu veľa priestoru aj odborná literatúra. Výnimkou v tomto smere nie sú ani nami spomínané knihy, ktoré sa stali práve z toho dôvodu prvoradým predmetom nášho bádania. Aj podľa týchto prác sa po úvodnom parlamentom vystúpení Áchima objavujú v postojoch jeho súčasníkov dve markantne odlišné krajnosti v posudzovaní národnosti tohto sedliackeho vodcu. Na jednej strane ide o tendenciu prílišného zdôrazňovania jeho pôvodu, na druhej strane naopak, o jeho zamlčovanie. Pozrime sa na prvý prípad. Túto formu postoja by sme mohli charakterizovať jednoducho takto: Pokiaľ chce Áchima jeho blízke okolie predstaviť na verejnosti v negatívnom svetle, tak s obľubou pripomína jeho pôvod, dávajúc mu nálepku „tót“. Určitým spôsobom neprekvapuje, poznajúc vtedajšiu národnostnú politiku, že označením jeho skutočnej národnosti dávajú Áchimovi za pravdu tí, ktorí s ním majú zlé úmysly. Iné je, že v týchto snahách s obľubou používajú označenie tót, čo je zároveň výrazom zdôraznenej antipatie, veď vieme, že v tých časoch malo toto slovo v kruhoch maďarizujúcej sa meštianskej spoločnosti hanlivý, pejoratívny význam, akoby tým označovali niečo diabolské, Bohu a ľuďom neprijateľné.

achimi05József Molnár píše o týchto veciach vo svojej knihe toto: „Áchimovi sa počas jeho života často posmievali, že je tótsky patriot. Tieto obvinenia nevyplývali iba z jeho pôvodu, ale aj zo vzťahu k národnostným poslancom. Najčastejšie mu vyhadzovali na oči priateľstvo s Milanom Hodžom. Je pravdou, že Milan Hodža ho na cestách viackrát sprevádzal, ale na zhromaždeniach rozprával Áchim vždy iba po maďarsky, po slovensky poriadne ani nevedel. Vždy sa považoval za Maďara, okrem prvého vystúpenia v parlamente 11. mája 1905. V tom čase bol hádam ešte pod vplyvom čabianskej slovenskej verejnej mienky, ale o svojom maďarskom cítení podal dôkaz už vtedy.“ (Tamže, s. 244)

Tieto riadky si zaslúžia pozornosť aj z toho dôvodu, že neobsahujú iba názor Áchimových súčasníkov na jeho pôvod, ale sú nádherným príkladom Molnárovej osobnej mienky a postoja k tejto otázke. Ale nepredbiehajme... Iba okrajovo poznamenávam, že autorovo „filozofovanie“ môže prebudiť všelijaké asociácie. Ďalej v spojitosti s postojom v predchádzajúcej vete, podľa ktorého sa Áchim okrem jedného prípadu „vždy považoval za Maďara“, poviem iba toľko, že: toto tvrdenie je jednoducho nepravdivé - čo sa dá prakticky dokázať. (O všetkom podrobnejšie neskôr.)

Pokračujúc v rade vyhlásení odsudzujúcich Áchima poznamenávam, že na Áchimovu adresu sa jeho súčasníci vyjadrovali ešte tvrdšie. Napríklad vtedy, keď na čabianskej schôdzi 30. mája, ktorá bola prípravou na zjazd Sedliackej strany, na politikov podnet vyhlásili celonárodnú zbierku na postavenie sochy Juraja Dóžu (Dózsa György) v Békešskej Čabe, autorom ktorej bol sochár Géza Rubleczky. „Preto“ - píše Molnár - „prokurátor Štefan Pándy (Pándy István) z moci svojho úradu začal vyšetrovanie „tótskych obdivovateľov Juraja Dóžu a spol.“ vo veci „trestného činu“ velebenia. (Tamtiež, s. 204) Len pre úplnosť dodávam, že podľa Pándyho na čele „tótskych obdivovateľov “ stál samozrejme Áchim, lebo takéhoto podlého činu bol schopný iba on a jeho spoločníci. Z dnešného pohľadu je jasné, že tu ide o zaujatosť voči Áchimovi a jeho národnosti. Z pohľadu nášho bádania je ešte dôležitejšie, že slová autorov nespochybňujú slovenský pôvod napadnutého gazdu, ani jeho národnú spolupatričnosť. V poriadku, Áchim sa v tomto prípade - vyvolaním desivej spomienky na Juraja Dóžu - správa ako ozajstný Maďar. Jeho cieľom bolo rozhýbať maďarské sedliactvo, ukázať mu príklad, ako sa dá oslobodiť spod jarma utláčateľov. A nanajvýš až v druhom rade myslel na vyslobodenie a spoločné vystúpenie maďarského a slovenského sedliactva, spolu so sedliactvom iných národností. Vedia to aj jeho nepriatelia, veď práve na tomto základe ho viacerí nazývajú „na Maďara vypĺznutým slovenským sedliakom“. V konečnom dôsledku korene ich antipatie treba teda hľadať niekde tu, čiže v jeho sociálnej činnosti sedliackeho politika.

Molnár na margo jeho prvého parlamentného vystúpenia poznamenáva, že: „K jeho prejavu mu zagratuloval jediný poslanec, ktorým bol slovenský národnostný predstaviteľ - Milan Hodža.“ A ešte k tomu dodáva: „Alexander Karáčoni (Karácsonyi Sándor), katolícky kňaz a poslanec, ohodnotí jeho prejav, že je na „opľutie“ a vysloví sa za ochranu cirkevných majetkov a latifundií.“ (József Molnár: Život a smrť Ondreja L. Áchima, 1971 - 1911. Budapešť: Püski 2002, s. 165.)

Dodajme, že Karáčoni to hovorí Áchimovi priamo do očí, pretože ten už vo svojom prvom verejnom vystúpení volá po rozdelení veľkostatkov. Jednoznačne vidieť, že Áchim otvoril otázku, v ktorej ide o protichodnosť názorov. V tomto prípade ide o protichodnosť názorov, ktoré spôsobujú napätie medzi vrstvou sedliackych bezzemkov reprezentovaných Áchimom a cirkevnými veľkostatkármi. Toto dráždi aj uvedeného predstaviteľa cirkvi, ktorý takto reagoval na Áchimov prejav. A ako sa to už v takýchto prípadoch často stáva, keď chýbajú argumenty, prechádza sa do osobných invektív a urážok, terčom ktorých je jeho slovenský pôvod. V tomto prípade je ale úplne jasné, že tu nejde o národnostný problém, ale že sme svedkami zrážky dvoch protichodných záujmov, ako takmer vždy, keď sa okolo Áchima strhne búrka. Veď predsa vieme, že celá verejná činnosť tohto čabianskeho sedliackeho politika prebieha v takejto krížovej paľbe antagonistických záujmov. A nakoniec - len pre úplnosť - citujem ešte jeden podobný príklad z Molnárovej knihy: „V nezávislých novinách Egyetértés (Porozumenie) z 11. mája ho označujú za zvrhlého slovenského mládenca“, čo zároveň veľmi dobre charakterizuje situáciu okolo čabianskeho politika po úspešných parlamentných voľbách v roku 1906.

V nasledujúcich riadkoch zoradím tie príklady z Molnárovej knihy, kde namiesto zdôrazňovania Áchimovej slovenskosti preferuje jeho „maďarskosť“ a na označenie Tót neskôr úplne zabúda. Z textu vyzdvihujem vždy len to podstatné. Tu je príklad: „Po odznení jeho prvého vystúpenia v parlamente ho ešte aj v novinách Népszava (Hlas ľudu) nazvali „slovenským vlastencom vypĺznutým na Maďara“ a iba po jeho smrti začali o ňom tvrdiť, že bol „Maďarom počas života i vo svojej smrti“. (Tamtiež, s. 244) Alebo iný príklad: „V prejave, ktorý vyvolal najväčší záujem - stále ide o jeho úvodný prejav - „vzbudilo pozornosť novinárov jeho vyznanie sa k maďarstvu, hoci v tlači ho vo všeobecnosti posmešne nazývali dolnozemským slovenským gazdom.“ (Tamtiež, s. 163-164)

Podľa autorov Áchim v týchto prípadoch už fakticky nie je Slovákom, „iba“ sa mu kvázi tak posmievajú. Stojí za pozornosť, ako Molnár koncipuje svoje tvrdenie. Postup, ktorým chce dokázať takpovediac pravú tvár Áchima, pri ktorom kladie dôraz na „maďarskosť“ vysmievaného slovenského gazdu, v skutočnosti znamená jeho pozitívny vzťah k maďarskej vlasti. Podľa mňa by sa to dalo chápať aj tak, že kto sa natoľko viaže k tomuto národu, nemôže byť nikým iným, iba Maďarom. Stojíme tu už prakticky zoči-voči otázke jeho národnosti?! Samozrejme vieme, že toto - mierne povedané nepodložené - tvrdenie o Áchimových sympatiách voči maďarstvu je živené z jeho nepochopenia, prípadne z jeho zlého vysvetľovania.

Jeho súčasníci sa takto na jednej strane prísne pridržiavajú jeho „tótskeho“ pôvodu, v daných prípadoch si naň vedia aj spomenúť, prirodzene vždy s negatívnymi predsudkami, no v tom istom čase v iných prípadoch - ako uvidíme - mylne vysvetľujú Áchimove vyjadrenia, dokonca ich schválne preháňajú a uvádzajú do protirečení. Čabianskeho sedliackeho vodcu predstavujú v takom svetle, akoby ku Slovákom v skutočnosti nemal žiadny vzťah. Uveďme si taký príklad. Podľa mienky dobového spisovateľa Dezsőa Szabóa - „patril Áchim k jednému z najvýraznejších maďarských typov“. (Tamtiež, s. 232)

A noviny Nemzet Ellenőr o ňom píšu, že je „skutočná maďarská rasa“. (Na akom základe sa rasa určuje a v čom je rozdiel medzi „maďarskou rasou“ a napríklad slovenskou rasou, o tom sa fáma už nezmieňuje!) Noviny Peštianske zvesti popritom, že s obdivom píšu o „vykefovanom, vyčesanom a vyžehlenom,...mladom pánovi v čižmách“, nezabudnú pripomenúť jeho šnurovací kabát (tamtiež, s. 163), zrejme ako absolútne očividný znak jeho maďarskosti. Je príznačné, že Magyar Hírlap píše o ňom ako o gazdovi „s dobrým maďarským výzorom“, ktorého triezvy prejav si z ľavej strany vyslúžil potlesk a so sympatiami ho prijala aj pravá strana“. (Tamtiež, s. 163) Len Alexander Karáčoni, (ako sme už spomínali, by ho najradšej opľul. Áchima prijímajú samozrejme nielen pre jeho zovňajšok, vzhľad, driečnu postavu, fúzy či šnurovací kabát, ale jeho súčasníkom sa javí ako Maďar, ktorý je maďarskejší od Maďara zvlášť preto, že im hovoril z duše, keď rozprával o svojom vzťahu k Maďarom, k svojej vlasti, aj keď si jeho slová trochu zle vysvetlili. Zároveň musíme vidieť aj to, že ani Molnár si nevybral tieto príklady, ktoré sú uvedené v prameňoch a ktoré mal k dispozícii, náhodou, ale robí to preto, lebo aj on sám sa stotožňuje s mienkou o Áchimovej národnej spolupatričnosti, ktorá bola v tých časoch prijímaná. Ba čo viac, zodpovedajúco tomu vedome selektuje fakty. A keď nenachádza príklad, ktorý by zodpovedal jeho cieľom, dokáže prekvapivo - ako nejaký „kúzelník“ - sám vykreovať z dostupných a jemu vyhovujúcich prameňov nové dôkazy. Z veľkého počtu takýchto prípadov vyzdvihnem iba jeden jediný. Ide o prípad, keď Molnár dokazuje „maďarskosť“ Áchima na základe toho, ako čabianskeho poslanca zbavila mandátu v roku 1906 Maďarská kráľovská kúria. Pozrime sa na samotný „príbeh“. „Doteraz som bol maďarským socialistom“ (...) „ale rozsudok Kúrie ma popri mandáte obral aj o moje lipnutie na maďarskosti,“ cituje Molnár Áchimove slová. Tieto potom komentuje nasledovne: Vo vyhlásení, ktoré sklamaný Áchim poskytol Aradským zvestiam, sa dá vyčítať, že „stratou mandátu sa cítil byť vytasený aj zo svojho maďarstva“. (Tamtiež, s. 180) Pritom v uvedených slovách niet zmienky ani len o národnosti, tým menej o jeho skutočnom národnom cítení či jeho národnej spolupatričnosti. Jeho myšlienkové pochody by mohli byť príkladom trebárs aj na to, ako sa dá nebadane vpašovať cudzí obsah do textu iných. Nemáme totiž ani zdania, ako sa dá „vyčítať“ z Áchimovho lipnutia na maďarskosti“ jeho „maďarskosť“. Zoberme si na zreteľ ešte raz Áchimovo vyhlásenie. Pozrime sa zblízka, ako si ho vysvetľuje Molnár. Pre ľahšie pochopenie si pri rozbore pomôžeme malým zjednodušením: Áchim vo vyššie uvedenom citáte, keď rozpráva o „lipnutí na maďarstve“, myslí na národ, kým Molnár toto slovné spojenie „premieňa“ na Áchimovu maďarskosť, čo si menej vnímavý čitateľ nemusí všimnúť. Pritom od základu mení význam celého citátu. Pre niekoho je „maďarstvo“ ako každá väzba na národnosť daná okamihom narodenia, pričom sa v procese socializácie osobnosti naplno rozvíja, až sa stane trvalým a podstatným rysom osobnosti, ktorý vychádza z jej vnútra. Popri väzbe na rodinu je vyhranenie sa voči národnosti jedným z najdôležitejších znakov každej osobnosti. Oproti tomu lipnutie na národe, ako o tom hovorí Áchim, znamená skôr iba dočasný vzťah. Je to len príležitostná forma správania sa, snaženia, ktorého intenzita sa v závislosti od podnetov okolia môže z minúty na minútu zmeniť ktorýmkoľvek smerom, môže zosilnieť alebo aj celkom zaniknúť.

V zásade sa tieto dve veci, väzba k národu a vzťah k inému národu, odlišujú, a čo sa týka obsahu pojmov - ani z ďaleka sa nepodobajú. V žiadnom prípade sa nedajú vzájomne zameniť. Ak sa tak predsa len stane - a Molnár to urobil - tak nastáva ono „kúzlo“... Takýmto spôsobom potom v okamihu vznikne zo „slovenského mládenca“, ktorý sympatizuje s Maďarmi alebo má k nim nejaký vzťah - ak nie hneď „čistý Maďar“, tak výlučne maďarsky cítiaci občan vlasti. Teda podľa Molnára Áchim pred vyhlásením v Aradských zvestiach prisahá na svoje maďarstvo. (Ak je pravdou, z dobrodenia Kúrie sa tejto „vlastnosti“ prakticky v tom istom momente vzdáva!) Lenže ako ste mohli vidieť, skutočnosť je úplná iná. Áchimov duševný svet netrápia národné city, nerozpráva o svojej národnosti, ale o svojom vzťahu k Maďarom... Molnár vo svojej knihe v kapitole pod názvom „Vždy sa považoval za Maďara“ zoradil všetky ďalšie vytvorené „diela“, ktoré majú podoprieť túto skutočnosť. Dá sa o tom diskutovať, no v žiadnom prípade sa na ich základe nedá jednoznačne prijať stanovisko o národnom vyznaní čabianskeho sedliackeho vodcu. Ani jeden príklad po kritickom rozbore neobstojí a autor neposkytol jediný dôkaz, ktorý by presvedčivo dokázal, že by bol Áchim sám seba čo len raz vyhlásil za Maďara! Aj vo vyššie uvedenom príklade neoslovuje maďarský národ, ale hovorí len o svojom vzťahu k maďarským socialistom.

Zanechajúc subjektívne - či skôr náladové - prejavy a odložiac Molnárov „systém argumentácie“, pozrime sa, o čo sa ešte okrem už na začiatku spomenutého môžeme oprieť, ak chceme vykresliť Áchimov obraz na etnickom základe. Je to predovšetkým tá časť jeho prvého prejavu v parlamente, v ktorej otvorene hovorí o svojej národnosti, potom je to podobné vyhlásenie zo 16. marca 1908, ktoré odznelo v súvislosti so sporom vo Varadíne a nezabúdajme ani na nepriame dôkazy, týkajúce sa tejto otázky a nachádzajúce sa v rôznych prameňoch. Len spoločný zápočet týchto vecných dôkazov a nezaujatý prístup nám môžu pomôcť pri tom, aby sme mali v tejto otázke konečne jasno.

Ale poďme po poriadku! Najprv často citované riadky: „Je fakt, že v tejto vlasti nie sme všetci občanmi maďarského pôvodu. Žijú tu občania viacerých národností, hovoriaci viacerými jazykmi, rovnako slúžia peniazmi a krvou tejto domovine. Ja sám sa nemôžem pochváliť maďarským pôvodom, lebo ako to viaceré noviny posmešne tvrdia, som dolnozemský sedliak, slovenský gazda. Nepopieram. Avšak... mojou zásadou je, ak by som žil vo Francúzsku a nemal francúzsky pôvod, snažil by som sa byť dobrým francúzskym vlastencom..., ak by som žil v židovskej krajine, stal by som sa prvým židovským vlastencom. Ale nakoľko bývam v Uhorsku, snažím sa byť prvý medzi tunajšími vlastencami.“ - hovorí Áchim vo svojej prvej reči v parlamente. (Tamtiež, s. 164) Zopakujme si z textu túto neúplnú časť vety: „...som dolnozemský sedliak, slovenský gazda.“ Potrebujeme jasnejšie vyznanie o jeho národnej spolupatričnosti? Nie! V tejto pasáži z reči čabianskeho poslanca Uhorského snemu sa zdôrazňujú iné časti - slová, v ktorých vykresľuje svoj vzťah k Maďarom - a práve táto citovaná neúplná časť vety sa pravidelne vytráca, akoby ju pohltila tma. Navyše sa jeho lipnutie na spoločnej vlasti občas chápe tak, že ide prakticky o zapieranie svojej národnosti alebo ho inak mylne vysvetľujú.

To, nakoľko je takéto chápanie mylné, ako aj Áchimovu vernosť ku svojmu pôvodu aj po tomto parlamentnom vyznaní najlepšie dokazuje jeho nasledujúce, menej známe vyhlásenie, ktoré, ako som už spomínal, vyslovil neskôr, tri roky pred svojou smrťou, práve na svoje 37. narodeniny právom posledného slova na lavici obžalovaných vo Varadíne. Citujem z knihy Józsefa Domokosa: „Doktor Pándy mi šmaril do očí tiež“ - hovorí Áchim - „že som tótskym mládencom. Ibaže medzi nami dvomi je len taký rozdiel, že ja som „tótskym“ mládencom z Uhorska a on je „tótskym“ mládencom, ktorý privandroval z Českých zemí.“ (József Domokos: Ondrej L. Áchim. Budapešť: Kossuth Könyvkiadó1971, s. 194.) Tieto slová „čabianskeho slovenského gazdu“ sú hádam ešte výrečnejšie ako tie, ktoré sme citovali z jeho parlamentnej reči, lebo dokazujú jeho citovú väzbu k slovenskej národnosti. On totižto teraz - súťažiac s Pándym alebo snáď vzdorovito - právom miestneho rodáka so zvýšenou hrdosťou a s trochou arogancie vyťahuje svoj pôvod „slovenského mládenca“.

Nakoniec si vezmime na mušku nepriame dôkazy. Tu si beriem na pomoc Domokosa. Domokos namiesto Áchimovho „maďarizovania“ považuje za dôležitejšie iné skutočnosti. Pozbiera do kytice zdanlivo bezvýznamné drobnosti, ako napríklad to, že mŕtveho poslanca Uhorského snemu oplakávali slovenské sedliacke ženy, spievajúc slovenské žalmy. Smútiacich čakali na pohrebnej hostine „terkelica, chlieb a u Slovákov obľúbený oštiepok, syr pripravený z ovčieho mlieka“. (Tamtiež, s. 340) Je isté, že Domokos tieto veci a udalosti nevymenúva vo svojej knihe náhodou a samoúčelne. Z pohľadu čitateľa - ak aj nie vedome - majú skutočnosti uvedené autorom taký význam, ako pre poľovníka stopy zanechané zverou, po ktorej pátra.

achimi06Rozoberme si túto analógiu konkrétnejšie. Na jednej strane nám hovorí, že - aj keď „štvaná zver“ ešte nie je momentálne fyzicky prítomná, nevidíme ju - zanechané stopy nám jednoznačne naznačujú, že existuje, že tadiaľto prešla, že môže byť na dosah ruky. Na druhej strane - čo sa nášho konkrétneho prípadu týka - nemáme dostatočne veľký počet priamych dôkazov o Áchimovej znalosti slovenského jazyka, nemáme zvukové záznamy, ani ním napísané záznamy (listy alebo iné texty a podľa našich doterajších poznatkov ani jeho súčasníci nám v tomto smere, čo sa týka jeho jazykových znalostí, nezanechali žiadne stopy). Ale máme k dispozícii iné znaky, ktoré nám môžu veľa prezradiť. Štýlovo povedané, zanechané stopy, z ktorých vieme s určitosťou vyčítať Áchimovu „slovenskú každodennosť“. Pozrime sa teda konkrétne, čo nám prezrádzajú „stopy“ zanechané na pozemku čabianskeho gazdu. Napríklad je faktom, že mŕtveho sedliackeho vodcu oplakávali slovenské ženy, pričom spievali slovenské pohrebné spevy a na kare vítali hostí terkelica a slovenský oštiepok. Predtým ale poznamenávam, že prejavená pieta je vyjadrením úcty zosnulému. Jeden z citovo najhlbších a veľavravných spôsobov je ten, keď sa pri truhle zosnulého snažíme počas vzdávania poslednej pocty v nejakej forme pripomenúť všetko to, čo bolo počas jeho života pre neho dôležité a milé. Že ide o pravdivé tvrdenie dokazuje aj to, že jednať proti tomuto princípu môže byť v danom prípade brané ako urážka piety. Nie je náhoda, že najdôležitejší pietny akt, rozlúčka so zosnulým, poslednú rodinnú poctu v mene čabianskeho ľudu vykonal jeho dobrý slovenský priateľ Pavol Koreň v slovenskom jazyku! Nikde nenájdeme žiadnu zmienku o tom, že by mal niekto voči tomu výhrady. Tento výrečný fakt rozpráva sám o sebe...

Zoradené poznámky prekračujúce faktické tvrdenia nám ukazujú aj to, že Áchimova duša aj telo patrili do toho spoločenstva čabianskych Slovákov, ktoré obklopovalo jeho truhlu. Potvrdzujúc tak skutočnosť, že sa stotožňoval s ich kultúrou, tradíciami, veď aj sám patril medzi nich. Úplne konkrétne formulované, Áchim počas života naisto poznal pohrebné spevy, ktoré zneli na jeho pohrebe. Navyše je zdokumentované, že mal aj obľúbený žalm (Tranoscius, spev č. 586). Tento fakt, čiže skutočnosť, že sa stotožňoval s kultúrou slovenského spoločenstva, znamená taký úzky zväzok, ktorý - zvlášť v takom uzavretom spoločenstva, aké predstavovali slovenské osady na prelome 19. a 20. storočia - od začiatku predpokladá, že jedinec, v našom prípade Áchim, poznal a miloval jazyk danej komunity. Totižto kultúra v širšom význame slova, a k nej prislúchajúci jazyk, tvoria dve strany tej istej mince, sú v podstate neoddeliteľné, čo platí pre akúkoľvek národnosť. Rozvíja sa a existuje na základe vzájomného vplyvu. Toto tvrdenie vo zvýšenej miere platilo v polovici minulého storočia, keď sa začne rozpadávať tradičné sedliacke spoločenstvo, čo má vplyv aj na kultúru a jazyk. Kto sa naučil jazyk spoločenstva, ten si automaticky súbežne s ním - aspoň sčasti - osvojil aj jeho kultúru. A platilo to aj opačne... A to sme ešte nerozprávali o najčistejšej, najlepšie viditeľnej „stope“, na ktorú sme natrafili tak isto na Áchimovom „pozemku“. Vdova po Áchimovi, Helena Rajtárová (Rajtár Ilona), na prvom zhromaždení Sedliackej strany po smrti jej vodcu oslovila prítomných odvážne a sebaisto v slovenskom (!) jazyku - dozvedáme sa z Molnárovej knihy. (József Molnár: Život a smrť Ondreja L. Áchima, Budapešť: Püski 2002, s. 478.) Daný príbeh pravdepodobne neuvádza na základe „stopovania“, pritom Helena Rajtárová, táto verná družka, dala toho veľa zo svojej „slovenskej materinskej podstaty“ - predovšetkým rodine, vrátane hlavy rodiny. Uprostred dobových čabianskych spoločenských, sociálnych a politických pomerov sa Molnárom opísané vystúpenie Heleny v čabianskom slovenskom nárečí dá predstaviť iba tak - formulované trochu slávnostne a obrazne - ak rétor takpovediac denne vstáva a líha s týmto jazykom na perách.... Jednoducho, aj prejav vernej polovičky svedčí o tom, že Áchim dobre ovládal čabianske nárečie, čiže jazyk, ktorý v sebe uchoval kultúrne hodnoty tu žijúcich Slovákov. Veď ho denne používal, určite aspoň v kruhu rodiny. V tejto súvislosti je úplne vedľajšie, akú polohu zaujíma tento jazyk vo vzťahu k spisovnej slovenčine.

Keď toto všetko zhrnieme, môžeme pokojne vyhlásiť, že Áchim bol - v pravom zmysle toho slova - použijúc tu už raz citované a voľne preložené slová z Hlasu ľudu - Slovákom počas celého svojho života i v čase svojej smrti! Tomu neprotirečí ani to, že jeho program neobsahuje boj za politické práva slovenskej menšiny, ako ani to, že pri verejných prejavoch nerád rozprával po slovensky. Na jednej strane tak určite robil z taktických dôvodov, na druhej strane to mohlo súvisieť s dobovým chápaním pojmu maďarského vlastenectva, ktoré bolo v národnostných kruhoch vtedajšieho Uhorska prijímané. Ale môže v sebe zahŕňať aj prvky dvojitej identity, veď Áchim sa hlavne ako politik aspoň natoľko viazal k Maďarom, ako ku svojej slovenskej národnosti. Týmto ďaleko prekročil rámec „familiárnosti“. Úplné vysvetlenie predstavuje samostatnú kapitolu, podobne ako si ďalší výskum vyžadujú aj tu nastolené problémy.

Michal Hrivnák

Použitá literatúra
Domokos József: Áchim L. András. Kossuth Könyvkiadó: Budapest 1971.
Molnár József: Áchim L. András élete és halála (1871 - 1911). Püski: Budapest 2002.
Slovenský týždenník 1906 - 1911
Dolnozemský Slovák 1906 - 1911
Poznámka autora: Prednáška je skrátenou a prepracovanou verziou rozsiahlejšej štúdie. Plné meno autora a úplný názov diela používam v texte len raz, označiac príslušnú stranu, následne používam označenie: Tamtiež + číslo strany.