alt : header1.swf

Wed10182017

Posledná aktualizácia23:17:03

Zvonivé ticho alebo Najlepší ľudia na svete?

cestou01Počuli ste už zvonivé ticho? Stretli ste sa už s najlepšími ľuďmi na svete? Jazdíte na starej LADE alebo dáte prednosť bicyklu? Zdá sa vám nereálne okúpať sa v mori spolu s prasatami v Zátoke svíň? Alebo s korytnačkami či žralokmi? Viete, že na Kube nemusíte mať obavy o svoju bezpečnosť? - Príspevok Eriky Fajnorovej

Chceli by ste si vychutnať lahodný rum v reštaurácii, v ktorej kedysi sedával Hemingway? Môže byť manželka prezidenta - socialistu v oblečení, ktoré evokuje ezoteriku? Zaujímajú vás detaily a súvislosti z histórie Kuby či Nikaraguy? Alebo sa radšej potúlate rozprávkovo exotickým Ománom?

V Bratislave sa od 10. do 12. marca opäť stretli cestovatelia a zvedaví diváci. Dozvedeli sa o cestou02expedíciách, rodinnom, single či kamarátskom túlaní svetom na festivale Cestou necestou. Zakladateľom podujatia, aj občianskeho združenia rovnakého názvu je Michal Knitl. Je najaktívnejším slovenským couchsurferom - zaregistrovaným členom sociálnej siete, ktorá bola formálne spustená v roku 2004. Jej užívatelia si cez webové stránky projektu navzájom bezplatne ponúkajú ubytovanie - gauč (couch). Michal pred prvým festivalom absolvoval takmer 100 cestovateľských prezentácií. Svoje cesty, dobrovoľnícku prácu i expedície v zahraničí prezentuje i knižne.

cestou03V marci 2013 spolu s priateľmi plánovali stretnutie s cieľom porozprávať si zážitky z ciest po Ázii. Ale podeliť sa o svoje dojmy prejavilo toľko ľudí, že vznikla trojdňová akcia, na ktorú prišlo viac ako 600 ľudí. V októbri sa festival rozšíril aj o prezentácie v Pezinku, Banskej Bystrici a Piešťanoch. V tomto roku festival putuje postupne do ďalších slovenských miest: Liptovského Mikuláša, Košíc, Popradu, Banskej Bystrice, Žiliny, Martina, Trenčína, Prievidze.

Michal Knitl na festivale prezentoval nielen svoje knihy, ale aj fotografie, videozáznamy a cestou04zážitky z ciest. Napríklad z Indonézie, vnútrozemia Novej Guinei i šesť týždňov v Papue - Novej Guinei, kde skúšal presuny pešo i stopom. Práve stopovanie ho doviedlo do malej dedinky, kde bližšie spoznal mentalitu domácich - podľa úsudkov nejedného cestovateľa: najlepších ľudí na svete. Spolu s domácimi obyvateľmi podnikal cesty po okolí i výstupy na štíty, z ktorých najvyšší Mt. Wilhelm má 4509 metrov. V tejto časti sveta ešte pred 100 rokmi vôbec neboli bieli ľudia a samých vás tam nikde nepustia.

V indonézskej časti ostrova šnorchloval v biodiverznom raji na zemi v Raja Ampat, kde mu robili spoločnosť korytnačky i neagresívne malé žraloky. Mal možnosť vidieť indonézsky cestou05svadobný obrad, ale aj zvláštny spôsob pochovávania. Deti sú pochovávané do otvorov v stromoch, ktoré sú následne uzatvorené. V jednom strome je tých hrobčekov viac. Vytekajúca miazga stromu pripomína materské mlieko a tak majú „maličkí“ zosnulí zabezpečenú aj „potravu“. V knihe Papuánske srdce sú zápisky z jeho cestovného denníka i množstvo fotografií.

V nedeľu sa vo veľkej sále potleskom končila aj prednáška Bohdana Ulašina, hispanistu a cestovateľa, ktorý okrem svojej práce na univerzite robí aj sprievodcu cestovnej kancelárie. Prezentáciu vlastných i dokumentárne známych fotografií z Kuby a Nikaraguy dopĺňal o podrobnosti historicko-politického kontextu oboch krajín, ktoré v minulom storočí nastúpili cestou06cestu socialistického experimentu. Nedávno zosnulý kubánsky prezident Fidel Castro si získal podporu väčšiny úsilím o nezávislú Kubu, danosťou organizovať a argumentovať, ale aj tým, že so zbraňou v ruke stál v prvých líniách povstaleckých aktivít.

K cieľom Fidela Castra patrilo obnovenie ústavy z roku 1940, rozdelenie časti pôdy medzi malých poľnohospodárov, získanie podielu na zisku podnikov pre robotníkov, roľníkov a ostatných zamestnancov a zabavenie majetku, získaného korupciou. Po víťazstve nad diktátorom Batistom v novom štáte s podporou intelektuálov, učiteľov, študentov za krátku dobu rapídne znížili negramotnosť. Za jediný rok (1961) naučili čítať a písať viac ako milión cestou07ľudí. Ten istý rok Kubánci postavili 3000 škôl. Zdravotníctvo je dnes na vysokej úrovni a zdarma pre všetkých obyvateľov krajiny.

Medzi Pacifikom a Karibikom leží ďalší štát, ktorý je momentálne považovaný za jeden z najchudobnejších v Latinskej Amerike. Nikaragua má však pre turistov obrovskú hodnotu v unikátnej nedotknutej prírode. Pralesy. Chránené stromy mangrovy, ktoré sa vyskytujú v brakických vodách delt riek, kde sa mieša slaná voda so sladkou. Aktívne sopky. Nerastné bohatstvo: zlato, striebro, ropa,... Jazerá. V najväčšom z nich - v lago Nicaragua, žijú sladkovodné žraloky. Najväčší dosahuje dĺžku až tri metre.

cestou08Táto krajina má zaujímavú aj novodobú revolučnú históriu. Do roku 1979 vládla rodina Somozovcov, ktorí boli spojencami USA. Ich nástupcovia zo Sandinovského frontu národného oslobodenia, podporovaní Kubou a Sovietskym zväzom, nastolili socialistický štát. Nemali záujem vyvlastňovať majetky, ale presadzovali formu dohody. Krajina sa však stala „horúcim“ bojiskom studenej vojny. Politická perzekúcia, povinná vojenská služba, partizánska vojna a zlý stav ekonomiky sa podpísali pod dôvody masovej emigrácie do USA, susedných krajín, ale i Európy. V súčasnosti sa v krajine rieši dilema vybudovania prieplavu - kanála, ktorého ekonomická efektívnosť môže narušiť ekologickú rovnováhu v krajine.

Prízemie vestibulu kultúrneho domu Ružinov v Bratislave je miestom, kde sú počas festivalu cestou09prezentované nielen jedlá cudzích neznámych chutí, ale aj fotografie z ciest, turistický výstroj, moderné materiály a dizajn produktov, osvedčených na cestách i necestách. Publikácie z ciest, projekty a ich výstupy s komentárom ich účastníkov. V „šialenom“ projekte na pomoc s hľadaním prvého bývania pre mladé páry je na fotkách prezentované umývanie riadu na nábreží v Drážďanoch, večera v centre Prahy pod vežou... Mladý pár, ktorý sa na fotkách v uliciach rôznych miest štylizuje „ako doma“, propaguje slogan: „Nezáleží kde, ale s kým. Domov je tam, kde som s Tebou. Vo vrave hostí počuť i zvláštnu hudbu - zvuky, ktoré vydáva nástroj kalimba, na ktorej sa zahráte na skladateľa a interpreta zároveň. Je to jednoduché...

cestou10Sme znovu v Európe. Španielsko je síce známa destinácia, ale málokto vie, že fiesta Las Fallas, za ktorou ročne cestujú turisti z celého sveta, je program, ktorého hlavným cieľom je zhotovenie nadrozmernej sochy. Z lepenky, papiera, vosku, zhotovia skupiny ľudí zakaždým inú sochu, ktorá môže mať výšku aj 20 metrov. Sprievodný program, ktorého sa zúčastňujú domáci v krojoch alebo kostýmoch končí tým, že všetky sochy nakoniec, za účasti množstva divákov, stoviek požiarnikov a záchranárov, postupne spália.

Vo Valencii takto zhorí ročne okolo 400 sôch a súsoší. Tento umelecký „skanzen“, vytvorený profesionálmi z radov umelcov, remeselníkov, maliarov či architektov, má tradíciu v jarnom cestou12upratovaní. Mladí učni, namiesto spálenia zvyškov z dielní tradične na jednej kope pod lampou v tvare kríža, raz obliekli drevený stojan do šiat. Namiesto hlavy mu dali klobúk a spálili „karikatúru“ svojho majstra. Tradícia sa rozvinula do takej miery, že sa príprava profesionálnych umelcov, zručných v celej škále remesiel, učí v špeciálnych školách. Umelecké diela v hluku petárd, tanca, hudby, svetiel ohňostrojov, emócií prekvapenia, smútku, náreku zo straty, obáv, vytrženia i radosti, ktoré vyvoláva atmosféra súťaže i živel ohňa, zhoria do tla, aby s nimi zhorelo všetko zlé, čo počas roka trápilo ľudí.

V ďalšom roku si komunity opäť vytvoria nové diela: maskotov, rozprávkové či alegorické cestou14postavy alebo výjavy z filmov... a najkrajšia socha a jej tvorcovia a zoskupenie získa bohatú odmenu. Samozrejme že nechýba symbolické vyjadrenie úcty k Panne Márii, patrónke mesta Valencia. Na námestí postupne zaplnia obyvatelia kyticami kvetov drevený korpus sochy. Simona Lučkaničová sa podelila s divákmi o svoje zážitky, fotky a filmové zábery, zachytávajúce atmosféru festivalu, ktorý je od roku 2016 zapísaný do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ďalšími cestovateľmi, ktorí sa vybrali za dobrodružstvom v džípe, propagujúci „jeeping“ ako životný štýl, sú Janka Thunderka Hromníková a Roman Thunder Hromník. Na svojom blogu píšu: „Už dlho si uvedomujeme, že s nami niečo nie je v poriadku. Ak nemáme v horizonte cestou13niekoľkých mesiacov naplánovanú nejakú cestu niekam, aspoň na pár dní, začínajú sa u nás prejavovať silné príznaky chradnutia a úpadku. Začali sme žiť od expedičky k expedičke, od výletu k výletu.“ Na festivale prezentovali cestovanie po Nórsku v lete i v zime. Poeticky na svojej webovej stránke vystihli slovami to, čo prezentovali na fotkách: „Existujú miesta, kde sa nebo dotýka zeme. Je to tam, kde sa bez krídiel už vyššie ísť nedá. Dostať sa na takéto miesto je vždy malé víťazstvo, pretože na ceste k nemu je potrebné prejsť mnohokrát dlhú cestu, zdolávať náročné prekážky, vyťažiť maximum z techniky a využiť naplno svoj rozum, svoju vôľu a odhodlanie a neraz aj fyzické sily.“

Pri prezentácii poskytli a ilustrovali fotkami praktické informácie, ktoré vám pri ceste po Cestou15severských krajinách pomôžu jednoduchšie sa dostať k cieľu. Napríklad, že v zime sa v Nórsku musíte pripojiť ku konvoju, ak sa chcete presunúť na zaujímavé miesta. Vpredu ide odhŕňač snehu a za ním konvoj áut. Čas odchodu konvoja je presne daný. Veď počas polárnej noci deň trvá len v obedňajších hodinách. Alebo že domáci majú namiesto reťazí v pneumatikách akési kovové „skoby“, preto sa im jazdí ľahšie aj na zľadovatenom povrchu. Ak chcete uvidieť polárnu žiaru, musíte tomuto cieľu niečo obetovať. Zelenkavé svetlo nepočká, kým si naplníte žalúdok. Hoci predpovede na lokalizáciu tohto zvláštneho svetla už možno nájsť aj na internete, musíte trpezlivo čakať a nie je isté, či vám počasie uštedrí pohľad na tento unikátny jav.

Janka bola v Nórsku trikrát, kým si polárny svit uchovala nielen na fotkách. Keďže obaja jeeperi veria v dobro a potrebu pomáhať, sú členmi Záchrannej a vyhľadávacej služby a často spolupracujú ako dobrovoľníci na pátracích akciách pod vedením Komplexnej centrálnej záchrannej služby (KCZS). Možno aj preto majú radi to „zvonivé ticho“ Severu.

Erika Fajnorová

cestou11