alt : header1.swf

Tue03282017

Posledná aktualizácia16:47:43

Rudo Fraňo: Príbehy Pilíšanov písal život

0-franosSlovenské osudy: Útek z ohybu smrti na rieke Don - Kôň bez mena - Neverný priateľ - Návrat zo „sovietskeho raja“ - Vydarený únik z obkľúčeného Budínskeho hradu - Dôverná znalosť histórie Slovákov v Pilíši a každodenného života svojich blízkych umožnila Rudovi Fraňovi priblížiť ich neľahké osudy.

Slovo na úvod

Dobrý človek ešte žije, napísal známy spisovateľ. Všade žijú ľudia, povedala iná múdra hlava. Je to pravda. Ale o niektorých a ich živote toho vieme viacej, o iných menej a o poniektorých nevieme skoro nič. Prečo? Jednoducho preto, že nie vždy sa nájde sprostredkovateľ, ktorý je ochotný a schopný priblížiť konkrétne ľudské osudy v tom-ktorom kraji. Pilíšania majú šťastie! Už druhé desaťročie jeden z nich, Pilíšan /nielen rodom, ale aj prácou/ sa rozhodol zmapovať ich minulosť a prítomnosť.

Viacerí poznáte, alebo máte možnosť spoznať jeho faktografické literárne práce o histórii Senváclavu (Pilisszentlászló), o ľudovom staviteľstve, o remeslách či školstve predkov dnešných Pilíšanov. Volá sa Rudo Fraňo a žije na samej streche Pilíša: v Senváclave. Ako by aj to predurčovalo, že dobre dovidí do každej pilíšskej dedinky, na brehy Dunaja od Ostrihomu po Budín, či až na južné podlesie medzi Dorogom a Starým Budínom. 0-frano2Pridajte k tomu jeho celoživotnú stavbársku činnosť azda v každom kúte Vyšehradských, či Pilíšskych vŕškov, verejnú prácu v prospech obce, ale aj neúnavné spoznávanie histórie svojho kraja a osudov tu žijúcich ľudí, dostanete výsledok v podobe napísania, preloženia a vydania už viac ako dvadsať knižných publikácií z jeho tvorivej dielne.

Nesmieme zabudnúť ešte na jeden rozmer jeho úspešnej tvorivej kariéry. Kraj okolo Pilíša sa po skončení tureckej okupácie vyznačuje už viac ako 300 rokov pracovitou prítomnosťou ľudí viacerých národností. Pomaličky sa vracali Maďari, silné zastúpenie mali Srbi, prichádzali Nemci, ale predovšetkým Slováci, ktorých nebolo možné prehliadnuť najmenej v dvanástich obciach. A Rudo Fraňo vie doložiť svoj skoro tristoročný slovenský rodokmeň po otcovi na Senváclave, či slovensko-nemeckých predkov po mame z Mlynkov. A práve dôverná znalosť histórie Slovákov v Pilíši, ale tiež každodenného života a práce svojich blízkych, susedov, známych mu umožnila priblížiť ich neľahké osudy. Ďakujúc Rudovi som prišiel na chuť Pilíšanom, spoznal ich krásy a pochopil zmysel ich existencie.

Jožo Schwarz
Pilíšan voľbou

Rudo Fraňo: Slovenské osudy

Útek z ohybu smrti na rieke Don

Sneh pokryl Senváclav, najvyššie položenú obec v Pilíšskych vrchoch. V dome na úpätí Ružového vrchu na hornom konci Senondrejskej ulice zapálil 45-ročný hospodár Martin knôt petrolejovej lampy. Vybral zo štelázne Domovú pokladnicu (kalendár) a posadil sa na schodík pece pri otvorenom ohni. Pritiahol si k sebe hokerlík, ktorý si sám spravil. Rok pokročil k decembru, preto rukami stvrdnutými od roboty začal stránky kalendára pekne pomaly listovať odzadu.

„Ej, už ťa mám!“, vydralo sa mu z úst, v ktorých stískal fajku, pri pohľade na stránku s označením Adama a Evy. Roztvorený kalendár zaťažil na hľadanej strane špeciálne vybraným polienkom. Zdvihol sa zo schodíka a začal hľadať ceruzu.

„Však minule som ju tu niekde videl“, zamrmlal si pre seba a pravou rukou šmátral po slabo osvetlenej polici.

„Už ťa mám!“, povedal uspokojene keď sa prsty dotkli ceruzy. Potešil sa, z hlineného krčahu položenom na rohu stolu odpil niekoľko hltov vína a opäť si sadol. Prv než začne písať ešte sa opýta ženy ležiacej v posteli.

„Nuž, milá Verona! Aké meno dáme štvrtému synovi?“

„Ale Martin, však sme sa už dohovorili, že bude krstený ako Štefan!“, odvetila manželka ešte zmordovaná nočným rodením.

Tak do rodiny pribudol po Jankovi, Martinovi a Ďurkovi novorodenec Štefan. Detské roky prežíval spolu s Martinom, rodeným v roku 1907 a Jurajom narodeným v roku 1909. Janka narodeného v roku 1904 nepoznali, lebo zomrel ako dvojročný. Všetci traja prežívali detstvo i mládenectvo okolo domu a v robotách na rodičovských roliach. Štefan pracoval ako drevorubač v okolitých lesoch a neskôr lámal kameň na Senondrejskú cestu. Chýbalo mu len niekoľko dní do dvadsiatky, keď mu zomrel otec. Starší bratia Martin a Juraj sa oženili a odišli z dediny za lepším životom. Štefan musel sám doopatrovať chorú mamu. Vo svojom dvadsiatom prvom roku, ako ostatní mládenci, aj on dostal povolávací rozkaz na vojenčinu. Musel narukovať a matka zostala doma sama. Dedinskí kamaráti rukovali do Ostrihomu, on však bol povolaný na Hajmáškér pri Veszpréme, tam boli delostrelci s koňmi. Pri nástupe sa v kasárňach veľmi potešil stretnutiu so starším priateľom Rudom, ktorý tam dosluhoval zostávajúce mesiace. Dni na vojenčine boli namáhavé a tvrdé. Oproti pešiakom sa museli navyše starať o kone a ich exkrementy. Okrem toho trpeli šikanovaním až krutosťou dôstojníkov. Delostrelectvo v Horthyho armáde nebolo ešte veľmi motorizované. Delá ťahali a tlačili kone či mulice a veľmi často samotní vojaci. Pri cvičeniach neraz museli delá rozobrať a povynášať na neprístupné miesta na chrbtoch zvierat, často aj na vlastných chrbtoch a tam ich poskladať a použiť. Podobne prenášali aj muníciu. Štefanove vojenské časy sa míňali v každodennej drine. Po odchode Ruda ešte ťažšie znášal ďalšiu vojenčinu.

Skončenie vojenskej služby prinieslo vyslobodenie. Mohol sa vrátiť domov a viesť obyčajný život. Snažil sa nájsť prácu so sekerou v okolitých lesoch. Ak jej nebolo hľadal po okolitých dedinách a tam robil u bohatších gazdov ako príležitostný nádenník. Bolo to veľmi náročné, však aj tá najbližšia dedina bola vzdialená lesnými chodníkmi najmenej 10 km. Tieto kilometre v lesoch musel s priateľmi prejsť každý deň pešo. Štefan si neťažkal. Po tvrdom vojenskom osude sa tešil slobode a možnosti byť blízo matky. Okrem práce u gazdov obrábal aj vlastné polia. Dni sa mu míňali v ťažkej práci, začal zabúdať na vojenčinu. Na ženenie mu nezostávalo času, len v nedeľu sa stretával s priateľmi a spomínali na vojenské časy.

V lete 1939 pracovali pri žatve u jedného bohatého gazdu v Szigetmonostori. Robili aj pri mlátení obilia. Dohodnuté obilie sa im podarilo šťastne doviezť na voze domov. Oldomáš išli vypiť do krčmy. Tam sa dozvedeli, že Nemci zaútočili na Poľsko. Správu po dedine rozniesol pán Temešvári, ktorý to počul v rádiu. Všetci len o tom hovorili.

1-utek01„No, Štefan, teraz sa aj my môžeme chystať na Hajmáškér“, vraví Rudo svojmu bývalému spolubojovníkovi.

„Ale Rudo, do toho sa netreba miešať. To nie je naša vec“? Krúti hlavou Štefan. „To je nemecká, nie naša vec“.

Štefan mal pravdu, v tom čase v dedine ešte pretrvával mierový život. O niekoľko týždňov prišli poľskí vojaci, bez zbraní, ako utečenci. Od Vacova schádzali dolu Ružovým vrchom. Nikoho neobťažovali, od dedinčanov dostali jedlo a pitie. Zjedli to a ráno na druhý deň išli ďalej. Život bežal v obvyklých koľajniciach. Každý si robil svoju prácu. Aj budúci rok prešiel podobne, len regrútov vzali na vojenčinu.

V roku 1941 prevýšil počet vojakov mierový stav trikrát. Dosiahli to mobilizáciou ďalších ročníkov záložníkov a s „vyslúžilcami“ tak prekročili trojnásobok obvyklého stavu armády. Na jar 1942 Štefan, vtedy tridsaťročný, dostal tiež povolávací rozkaz. V tom čase dopĺňali Druhú armádu na vojnové stavy. Za vojakov povolávali súcich chlapov z celej krajiny. Medzi nimi boli predovšetkým bíreši, nádenníci, maloroľníci. Bohatších nechali doma. Nápadne na Druhej, na smrť odsúdenej armáde bola skutočnosť - a dnes to možno povedať otvorene, že sa skladala predovšetkým so Slovákov, Rumunov, Rusínov a iných nemaďarských národností. V tom čase si maďarská vláda a vojenské velenie menšiny príliš necenila. Pritom sa ponúka otázka: prečo vláda si dovolila ich poslať na front, keď ich často považovala za neschopných? Títo povolanci si v minulosti už čestne a zodpovedne odslúžili vojenčinu. Väčšina už bola ženatá. A netreba veľa slov o tom, že pre ženatého a jeho rodinu vojna znamená väčšiu biedu. Je faktom, že do Druhej armády povolávali za vojakov aj policajne nespoľahlivých s nádejou, že ich na fronte zmárnia. Podľa úradných dokumentov bolo v Druhej armáde len 15% „štandardných“ ročníkov mladých vojakov. A aj z nich bolo asi 15% z radov národnostných menšín. Tomu, že Druhá armáda bola od začiatku určená „na odpis“, svedčia aj hlásenia jej velenia nemeckému vojenskému veliteľstvu. Obsahujú údaje o „ľahkých“ divíziách. Čo znamená jedna ľahká divízia? Už to slovo veľa prezrádza. Divízia sa zvyčajne skladá z troch plukov. Takéto členenie armády sa traduje už od čias Rímskej ríše: tri družstvá - čata, tri čaty - rota, tri roty (stotiny) - prápor, tri prápory - pluk a spomínané tri pluky - divízia. Ďalej tri divízie - armádny zbor, tri zbory armáda. Maďarské velenie nemalo toľko zbraní a výstroje. Nevedeli postaviť plne vyzbrojenú armáda. Ale Nemci ju vyžadovali. Podľa predpisu mali postaviť do zbrane 27 plukov, deväť divízií a tri armádne zbory. Maďarské vojenské velenie vymyslelo trik. Z každej divízie usporili jeden pluk. Na prvý pohľad všetko súhlasilo. Jedna armáda, tri zbory, deväť divízií. Ibaže tie divízie v maďarskej armáde sa skladali len z dvoch plukov. A tak armáda mala namiesto 27 plukov iba 18. A aj Druhá armáda, do ktorej Štefan dostal „pozvánku“ bola takto zľahčená. Po niekoľkých týždňoch od povolania ich naložili na železnicu a pohli sa na ruský front. Vyložili ich asi 300 km od rieky Don a uvedené kilometre museli prekonávať v neustálych bitkách a bojových stretnutiach. Útok Maďarov od júla do septembra 1942 si vyžiadal veľa preliatej krvi a materiálnych škôd. V septembri ich zastavila Červená armáda, dovtedy ale nemali ťažké straty. Unavení a vojenskí oslabení zastali na brehu Dona. Front sa ťahal v dĺžke asi 200 kilometrov. Štefanov pluk sa na začiatku decembra triasol od zimy. Stále mali letné uniformy. Bohužiaľ, aj v ostatných jednotkách bola podobná katastrofálna situácia. Málo zbraní a munície, ale aj nedostatok proviantu im sťažovalo postavenie. Málo bolo aj nafty a benzínu. Aspoň, že väčšina napokon dostala zimné uniformy. Začiatkom januára 1943 teplomer klesol pod mínus 35 stupňov. Človek si ani nevie predstaviť takú zimu. Túto situáciu prehlbovali naviac noci prežité v zákopoch, časté boje, únava a hlad.

Na svitaní začal asi hodinový ruský delostrelecký prepad. Po skončení sa zjavili asi 100 metrov pred Štefanovým postavením tanky. Bolo to strašné. Také množstvo tankov ešte maďarský vojak nevidel. Zo svojich pozícií strieľajú všetkými zbraňami. Vojaci priam primŕzajú od strachu, nevládzu sa ani pohnúť. Inokedy udatní maďarskí vojaci majú taký strach z tankov, že tie ich dokážu poraziť aj bez sprievodu pešiakov. Prvý útok spôsobí škody, ale Štefanov prápor sa stále drží. Druhej útočiacej vlne sa podarí preniknúť pomerne blízko k opevnenému plukovnému veliteľstvu. Obrana sa dáva na ústup. V tom okamihu veliteľ Štefanovej roty, nadporučík Nyiri vyskočí zo zákopu a s krikom: „Roham, rajta, előre!“ sa rozbehne proti ruským vojakom. V panike ustupujúci prápor sa znova postaví na odpor., Štefan beží popri veliteľovi roty. Toho v tej chvíli trafí guľka a padne. Štefan prehodí zbraň cez plece, schytí veliteľa pod pazuchy a začne jeho nehybné telo ťahať späť do okopu. Poskytne im akú takú ochranu. Slobodník Kolesár mu priskočí na pomoc. Tesne pred zákopom trafí smrteľná guľka aj jeho. Štefanovi sa podarilo dostať veliteľa do bezpečia. Sanitári ihneď dobehli, ale už nemohli pomôcť. Prápor stratil najsmelšieho dôstojníka. Napriek veľkým stratám stále dokáže brániť vybudované postavenia. Ruské mínomety strieľajú po každom pohybe. Majú dostatok munície a streľbou držia maďarské jednotky pod takou paľbou, že ich nedokážu zásobovať ani proviantom. Cez obranu Štefanovho práporu neprešiel dosiaľ ani jeden Rus. Pritom stav ich zbraní a nedostatok streliva je skutočne na zaplakanie Guľomet sa v prápore sotva nájde, ku každej flinte tak za hrsť dve nábojov. Doteraz sa so šťastím ubránili útokom spredu, no jednotky za ich chrbtom nevydržali, dostali sa do obkľúčenia. Musia preraziť! A vyniesť ranených! Veliteľ pluku podplukovník vydá povel “Bajonety nasadiť! Vpred!“ Strašná krvavá bitka muža proti mužovi. Zima mínus 35. Preraziť obkľúčenie sa podarilo len za cenu veľa preliatej krvi. Dozvedia sa, že veliteľ divízie dal rozkaz na ústup ešte pred obkľúčením, ale posol padol a rozkaz nedoručili. Za ústup teda podplukovníka Dezsőffyho viniť nemožno. Pluk je momentálne v bezpečí v akejsi ruskej dedinke, ale čo bude zajtra?

Na druhý deň sa pohnú na cestu a začína sa kruté trmácanie, tomu už nemožno hovoriť pochodovanie. Vyhladnutá, zmučená, zimou pokrútená ľudská masa sa vlečie po snehom zaviatej hradskej smerom na severozápad. Štefan videl niektorých spolubojovníkov, ktorí si unavení sadli vedľa cesty a zamrzli. Nepomáhali ani nadávky dôstojníkov, že ich zastrelia. Odpovedali: lepšie nás zastreliť, aspoň sa nebudeme trápiť, ale ďalej nejdeme. Štefan videl aj vojakov, ktorí si museli náročky rozrezať obuv primrznutú na nohy, a omrznuté nohy okrútiť do starých handier. Ústup sprvu začal bez ťažkostí. Neskoršie museli maďarské vojská kráčať azda päťdesiat netrov od okraja cesty v hlbokom neprešlapanom snehu. Len Nemci používali prehrnutú cestu. Prvá väčšia zrážka s Nemcami nastala po príchode Maďarov do určenej dediny. Po celodennom namáhavom pochode boli všetky miesta na spanie obsadené Nemcami. Izby, maštale, šopy, humná. Maďarskí vojaci museli nocovať vonku. Nakládli oheň a celú noc okolo neho podupávali. Kto bol veľmi unavený a zaspal, nikdy sa už nezobudil. Štefanov spolurodák z dediny tiež tak dopadol. Zaspal od vyčerpania a ráno ho našli zamrznutého. Po noci bez spánku, len veľmi ťažko vládali isť ďalej. Ale Nemci boli ešte krutejší voči svojim zmordovaným maďarským spolubojovníkom. Prvýkrát sa stalo, že ustupujúce maďarské jednotky si museli chrániť svoje veci pred nemeckými spojencami. Násilím brali a aj od dôstojníkov, zbrane, ďalekohľady, sane, kone. Aj v to ráno, keď sa pohli priskočili dvaja vysokí Nemci k Štefanovi a snažili sa mu zvliecť len nedávno nadobudnutú bundu. Len vďaka kapitánovi s pištoľou, ktorý ich zahnal mu životne dôležitá teplá bunda zostala. Štefan sa pobral k saniam pohľadať raneného kamaráta. Už zďaleka videl skupinu vojakov, ale aj ranených, ktorí vládali chodiť ako postávajú. Niektorí nemeckí vojaci žiadali od veliteľa zdravotníkov, aby zo saní vyložil aj ťažšie ranených a sane s plachtou im odovzdal. Štefan ani nepotreboval vedieť po nemecky aby pochopil o čo ide. Rýchlo ako len vládal išiel pohľadať kapitána, ktorý mu pomohol. Podal mu hlásenie čo sa deje. Dobehli akurát včas k jednotke so zranenými. Bezcitní nemeckí vojaci začali vykladať zo saní ranených vojakov. Kapitán povedal veľmi zreteľne nemecky veliteľovi Nemcov.

1-utek02„Každého, kto sa dotkne ranených, zastrelím!“

Nemecký dôstojník siahol po zbrani. Ku kapitánovi priskočilo niekoľko vojakov zdravotníckeho oddielu s puškami. Z jednej vyšlo niekoľko guliek ponad nemecké hlavy. Nemeckí vojaci sa dali ihneď na útek a veliteľa nechali na mieste. Dôstojník chvíľu po nich kričal, ale potom uznal za lepšie vydať sa nimi. Maďarské jednotky pokračovali v ústupe. Chlapi navlečení v neúplných zimných uniformách doplnených starými kabátmi, inými handrami a všetkým možným, sa triasli od tridsaťpäť stupňovej zimy. Kto mal čo, natiahol si to aj cez hlavu. Tak pokračovali, skôr možno povedať, vliekli sa. Pochodová kolóna sa čoraz viac rozťahovala, vojaci sa stávali nepozornými. Rusi spozorovali ich slabiny. Natiahli na seba a cez hlavy podobné handry ako mali Maďari a pomiešali sa s nimi. Ustupujúci vojaci ich náhle zbadali, vypukla panika. Napriek tomu sa dostali nad ránom do ďalšej dediny. Neprešla ani polhodina a z okolitých pahorkov sa do dediny začala spúšťať ruská riava. Nastala panika, všetci sa bezhlavo rozutekali. Úplne vyčerpaní, ale preč od Rusov. Lietadlá začali ostreľovať cestu, vojaci zaľahli do snehu vedľa nej. Okolie cesty sa černelo zaľahnutými Maďarmi. Aj bez povelu si každý chránil svoj život. Pochodové útvary sa rozpadli. Nemilosrdná tlačenica na ústupovej ceste, unavení a zoslabení vojaci padajú odpadávajú a zostávajú na mieste. Vozidlá vrážajú do peších. Štefanovo zoskupenie sa neskoro popoludní dostáva do malej ruskej dedinky. Podarí sa im zohnať nocľah v dome, teraz oni vyhodia dvoch cudzích. Bezočiví Nemci sa už chytali zbraní. Uvideli, že Maďari sú v presile a utiekli. Našli sa aj takí, čo sa usalašili v hospodárskych budovách a odtiaľ sa nepohli. Vraj budú žiť na zemiakových šupkách. Štefan sa stretol so Senváclavanom Jozefom, obaja sa tomu veľmi potešili, takto vo dvojici a so spoločnou rečou ľahšie znesú trápenia. Po rozhovore upadli do hlbokého spánku. Za raného svetla poddôstojníci na rozkaz ženijného kapitána zorganizovali nástup vysilených vojakov. Štefan s priateľom stáli vpredu, hneď za kapitánom. Pohli sa do neistej budúcnosti. Prišli k brezovému lesu. Kapitán zastavil pochodujúcich. Z cigaretového puzdra vytiahol cigaretu, zapálil si a s veľkým nádychom potiahol. Vytiahol z koženého puzdra starú ruskú mapu vydanú v nemčine. Les pri ktorom stáli v mape nebol zakreslený. Buď mapu zle vyrobili alebo veľmi stará. Kapitán mapu zlostne zložil a vopchal späť do koženej tašky. Zavolal si Štefana, ktorý sa opieral o brezu aj s kamarátom. Niečo im povedal a potom ako dobrovoľníkov ich poslal na prieskum lesa.

Prešli sotva kilometer, keď sa so snehu začali dvíhať postavy prikryté bielymi plachtami. Muži pod nimi mali rozličné uniformy. Obkľúčili ich. Boli to asi partizáni, ale Štefan to nevedel iste. Vzdali sa. Boli v ich moci.

„Kto ste? Kam idete?“, pýtal sa po rusky človek oblečený v otrhanej rumunskej uniforme. Štefan s priateľom držali ruky hore a s otvorenými ústami sa pozerali na pestro poobliekanú skupinu. Človek v rumunskej uniforme nimi zatriasol a opakoval otázku. S nádejou na prežitie sa snažili odpovedať zmeskou slovenských a ruských slov, že sa vracajú od Dona. Pridali aj to, že počas neustálych vojenských útokov sa ich počty značne preriedili. Pokúšali sa ich presvedčiť, že zostali už len sami dvaja. Ozbrojenci im nie celkom uverili, ale sa rozhodli, že času na ich zabitie majú dosť. V tábore budú pokračovať vo výsluchu. Zviazali im ruky remencami a viedli ich medzi sebou. Deň a noc pochodovali po lesných cestách smerom k línii frontu. Na jednej z lesných čistín objavili množstvo balíkov zhodených nemeckými lietadlami. Bolo ich hodne, preto pokračovali v ceste s plnými rukami.

„Pozri koľko proviantu a iných vecí určených nám sa dostalo do rúk nepriateľa!“, vraví Jozef slovensky kamarátovi.

„Teraz bude lepšie sa pred nimi rozprávať maďarsky, aby náhodou nerozumeli niečo pre nás zlé“, hovorí Štefan.

„A to všetko len preto, že naši spojeneckí piloti nedokázalo nájsť adresáta“, povedal Jozef už po maďarsky. Večer druhého dňa prišli do dediny v ktorej si oddýchli a prenocovali. Ráno „partizáni“ naložili sane jedlom a všetky domy podpálili. Razom bola celá dedina v plameňoch. Títo „partizáni“ boli vo vojne s každým a všetkými. Znovu sa pustili lesom. Štefan s Jozefom so zviazanými rukami ťahali sane, nik im nepovedal kam smerujú. Nikdy sa to ani nemali dozvedieť, lebo po pár kilometroch od spálenej dediny ich obkľúčili jednotky Sovietskej armády.

1-utek03Po krátkom boji „partizáni“ ležali v snehu mŕtvi. Štefan s Jozefom zostali sami pred ďalším nepriateľom. Staršina s červenou tvárou k ním prikročil, obidvoch prehľadal a s rehotom vzal Jozefovi nožík.

„Toto je tá Hitlerova zázračná zbraň?“. Nožík im pred očami otváral a zatváral. Aj jeho muži sa smiali.

„Hitler kaput“, oznámil opäť so smiechom. „Vivat Stalin!“ Strkal a sácal ich po ceste, ale veľmi im neubližoval. Stále sa rehotal, snažil sa nimi rozprávať, ale naši hrdinovia boli zunovaní a vyčerpaní, odpovedali veľmi stručne. Vošli do dediny, kde sídlilo veliteľstvo, staršina ich začal biť puškou do chrbta a kričať z celého hrdla: „Davaj! Davaj!“ Dúfal, že velitelia ho sledujú. Pyšne ich viedol hlavnou ulicou a zastali pred tehlovým domom. Dvere sa otvorili a kopancom ich vsotil dnu. Strčil ich do miestnosti s viacerými dôstojníkmi. Jeden z nich vstal, prizrel sa im zblízka a začal hulákať. Od vresku mu tvár očervenela, potom sa zhlboka nadýchol a opľul ich.

Vojna kaput, ste zajatí!“, zúrivo vykrikoval. Strčili ich do pivnice určenej na zemiaky, kde neboli okná. Zemiaky boli už hnilé. Jozef tvrdil, že zhnité zemiaky sú stráviteľnejšie ako čerstvé. Onedlho sa otvorili dvere a vojak priniesol v mise niečo husté. Nemožno povedať, že to jedlo bolo voňavé.

„Jedenie“, povedal so smiechom. Misku položil tak silno, až sa z nej vylialo na zem.

„Rybacia polievka“, znova posmešne povedal vojačik.

„Veľmi chutná polievka, jedzte!“, žmurkol na nich. „Zajtra vás zastrelíme“, sľúbil veľkodušne. Vyšiel von a zatvoril za sebou dvere. Priatelia sa s veľkým odporom pozerali na plávajúci obsah polievky.

„Nežiada sa mi nejako polievky“, hovorí Jozef. „Radšej by som si zajedol krumpľov“.

Štefan natiahol ruku za nahnitým zemiakom a opýtal sa priateľa: „Či azda aj naši dôstojníci rybaciu polievku jedia?“

„Takým aj v zajatí osud praje. Pán aj v pekle je pán!“, meditoval Jozef. Ako sa tak rozprávajú, zrazu sa otvorili dvere a dvaja mladí vojaci vošli dnu. Bez slova ich vyvliekli hore schodmi. „Davaj! Davaj!“ Posadili ich na korbu nákladného auta s muníciou. Zahniezdili sa na truhliciach a začali si narovnávať ruky, nohy. Po mokrej pivnici už im chýbal iba studený mráz! Pred odchodom auta sa zjavil strážmajster vysoký ako palica na oberanie orechov a natiahol dlaň ako lopatu.

„Dajte hodinky, prstene, cigarety!“, luskol prstami. „Vyvaľte všetko, tam kam idete nebudete potrebovať luxusné vecičky!“

Pri sebe nemali už nič, dávno svoje veci potratili. Dlhý strážmajster si našiel však toľko času, aby ich vyfliaskal. Zabuchol za nimi dvere.

1-utek04„Všetci ste rovnakí! Červená hviezda alebo smrtka, len to je rozdiel!“, zašomral pohoršene Štefan.

„Počul som o prípade, keď esesácki martalovci podpálili starému židovi bradu, lebo nenašli u neho cennosti. Komunisti či nacisti, kladivo či hákový kríž, len navonok je rozdiel.“, pokračoval v Štefanových úvahách Jozef. Nákladné auto išlo po zľadovatených cestách pomaly. Po niekoľkých kilometroch došli do ďalšieho mesta a odovzdali ich novým strážcom. Ešte v ten istý deň ich vzali na „spoveď“ k opitému podplukovníkovi. Tlmočiť mu pomáhal kapitán pochádzajúci z Karpatskej Ukrajiny.

„Odkiaľ ste prišli?“, pýtal sa maďarsky.

„Z donskej zákruty“, odpovedal Štefan.

„Od Donu?! Máte nás za hlupákov? Naši chrabrí vojaci pobili pri Stalingrade a Done všetkých nepriateľov!“. Kapitán vypol hruď a pyšne sa pozrel na potrundženého podplukovníka.

„Aj tak utekáme od Donu“, zopakoval Štefan.

„A možno sa mýlite?“ Kapitán švihol bičíkom, ktorý držal v ruke po Štefanovej tvári. „Stále tvrdíte, že idete od Donu?“

Podplukovník zlostne zamrmlal a chytil fľašu vodky do ruky.

„A čo sa stalo s ostatnými?“, pýtal sa kapitán už miernejšie.

„Zostali sme už len my dvaja“, odpovedal Jozef a ukázal cez okno. „Ostatní sú už tam v stepi. Až zmizne sneh všetkých nájdete“.

„Hovoríš, že pomrzli?“.

„Bohužiaľ, áno. Pri Done a na ústupe. Minulo sa nám jedlo, nemali sme zimné uniformy, lieky...“

Kapitán preložil odpoveď. Zdalo sa, že podplukovníka uspokojila.

„Veru tak, nemali ste nádej prežiť ruskú zimu“, dodal posmešne. „Budete súdení a ako s nepriateľom budeme s vami zachádzať. Prekročili ste naše hranice ako nemilosrdní vrahovia, môžeme vás preto zastreliť. Najmenší trest čo vás čaká je 25 rokov nútených prác!“

1-utek05Podpísali vyhlásenie, že prepadli Sovietsky zväz.

„Zajtra vás odfotia, všetko zadokumentujú a vyhlásia za spolupáchateľov zločinu“, sľúbil kapitán. Následne ich vyviedli a sotili do zadnej časti malého terénneho auta. Vedľa šoféra sedel postarší staršina. Určite prešiel prvou svetovou vojnou, na prsiach mal množstvo vyznamenaní. Vzadu sedeli naši zajatci s jedným strážnym - desiatnikom. Na kolenách držal bubnový samopal a neustále fajčil. Uvedomili si, že ich osud sa naplní ešte v noci. Nepochybovali, že ich zastrelia. Auto išlo dlho, všetci mlčali. Staršina sa zababušil do bundy a zavrel oči. Z diaľky bolo počuť kanonádu.

„Front“, hovorí Štefan.

„Nám už je všetko jedno“, precedil pomedzi zuby Jozef.

Odbočili z cesty a pokračovali krajom lesa. Staršina zachrápal. Desiatnik driemal so zvesenou hlavou. Už aj Štefana premáhal spánok. Jozef ho zboku drgol koleno. Štefan otvoril oči. Jozef si dal pred ústa prst a ukázal na pospevujúceho desiatnika. Štefan sa neho pozrel. Samopal sa mu vyšmykol z dlaní, ale remeňom ešte visel na ruke. Auto poskočilo na veľkej jame. Remeň sa zošmykol z desiatnikovej ruky a samopal sa kĺzal po kolenách. Jozef sa zohol a zachytil ho. Desiatnik sa pohniezdil. Jozef zobral zbraň. Pozreli sa jeden na druhého, Jozef kývol. Štefan vyskočil z auta. Jozef spustil paľbu na spiacich vojakov. Auto vrazilo do stromu pri ceste. Pokiaľ sa Štefan zdvihol zo snehu, Jozef so samopalom už utekal k nemu.

„Poď, rýchlo sa straťme!“

„Počkaj“, navrhuje Štefan „zoberme si aspoň kabanice a ušianky.“

Vrátili sa k autu. Všetci traja Rusi boli mŕtvi. Dvom zobrali kožušinové čiapky a dali si ich na hlavy.

„Ak nás v tom prichytia, zabijú nás“, trápil sa Jozef.

„Veď aj teraz chceli“, uspokojoval ho Štefan a sťahoval bundy z mŕtvych. „Tu máš, obleč si!“, hodil jednu priateľovi. „Nebude nám zima a ľahšie sa zamiešame medzi Rusov“.

„Pokiaľ neotvoríme hubu“, podotkol Jozef.

„Niečo po rusky vieme a napokon veľa nemusíme hovoriť“.

Pobrali sa dnu do lesa, kráčali tmavým lesom, kam neprenikalo poriadne svetlo. Oddýchli si na snehu, zapálili si. V desiatnikovom kabáte boli cigarety. Tabakový dym zahnal hlad. Na neďalekej ceste zbadali autokolóny idúce na západ.

„Možno táto cesta vedie na front“, zamýšľal sa Štefan.

„To, akože, chceš aby sme išli po ceste?“ zajakavo sa pýta Jozef a poťahuje zo zvyšku cigarety. „A prečo nie. Komu napadne, že nie sme dvaja z NKVD? Skôr nás objavia pokiaľ pôjdeme po poliach. Na ceste s Rusmi sa stratíme.“

1-utek06„Naozaj chceš ísť medzi nimi?“ pýta sa Jozef s údivom a krúti hlavou.

„Máš lepší nápad!?“

„Nie, nemám. Máš pravdu, aj ja si myslím, že v húfe vojakov máme vyššiu možnosť prežiť. Veď aj ruskí vojaci sa NKVD boja azda viacej ako čiernych čertov. Tak hovoria esesákom. No, a niečo len vieme po rusky“, potvrdil rozhodnutie priateľa Jozef. Zišli dolu na cestu a zaradili sa do medzery v autokolóne. Niekoľko kilometrov smelo pochodovali. Vojaci kráčajúci okolo nich ihneď sklopili oči pri pohľade na ich zelené výložky. Pokračovali spokojne ďalej, ako medzi svojimi. Pochytili ich obavy, keď zbadali, že sa blížia ku kontrolnému stanovisku.

„Čo bude s nami“, zašepkal Jozef. „Nemáme papiere!“

„Skočme vedľa cesty, za kríky“, hovorí ticho Jozef.

O chvíľu už spoza nich sledujú, čo sa tam deje. Zistili, že autá po krátkej kontrole púšťajú ďalej a peších vojakov nechávajú čakať.

„Možno nás hľadajú“, hovorí naplašene Jozef.

Čo sa dá robiť, Štefan nerozhodne sa díva na Jozefa. Bol to jeho nápad, nie Jozefov, aby kráčali ako Rusi. Teraz nevedel ako ďalej. Jozef si od strach hrýzol pery.

„Azda tu nebudeme čakať do konca vojny“, prehovorí Štefan a tvári sa, že vie čo robiť. Jozef sa obrátil k nemu a rozhodne povedal: „Ak nemôžeme ísť ďalej pešo, musíme naskočiť na korbu nejakého nákladného auta.“

„Ako“ rozmýšľa Štefan. „Idú jeden za druhým. Šofér predchádzajúceho auta nás zbadá pri naskakovaní na auto pred ním“.

„Aj to sa môže stať“, hovorí mrzuto Jozef. „Máš však lepší nápad?“ Ležali v jarku, skoro zamrzli. Pozorovali konvoj a čakali na príležitosť. Zrazu jeden nákladný „ZIS“ narazil z boku do druhého auta. Ostatné autá aj vojaci ich začali obchádzať z druhej strany. Naši priatelia sa len vzájomne drgli ramenami, vybehli na cestu a pustili sa za „ZIS“om a zachytili sa za korbu. Niekoľko metrov ich vliekol, Jozefovi sa podarilo vytiahnuť nahor, podal Štefanovi pravicu. Ten stál už jednou nohou na stúpačke, potiahol ho a vleteli do vnútra auta. Kontrola bola už blízko, stihli sa však skryť pod vrecia. Krik. Vrava, dupot čižiem. Stiahli sa ešte hlbšie a takmer sa prilepili na dlážku. Pod vrecami takmer nedýchali, nechceli sa ani pohnúť. Niekto nazrel pod plachtu auta, odtiahol jednu debničku s granátmi. Pichal bajonetom, pokiaľ dočiahol. Štefanovi sa zdali minúty kontroly hodinami. Auto sa konečne pohlo, vystrčili opatrne hlavy, konvoj za nimi bol bez konca. Podľa silnejúcej streľby poznali, že sa blížia k frontu. Prešli už viac ako stovku kilometrov pri hľadaní frontu a hľa, teraz ich ruské auto tam vezie. Delostrelecká streľba opäť zosilnela.

1-utek07„Nemecké delostrelectvo“, vraví Jozef. „Nuž dostali sme sa priamo do paľby, to je mi pekná vec. Spojenecké kanóny nás roztrhajú“.

Šofér vystrašený kanonádou zvýšil rýchlosť. Auto dostalo šmyk. V obavách sedeli pod vrecami, aj hlavy si prikryli, ako by to pomohlo čo len pred jednou strelou. Nákladné auto náhle zastalo. Zo všetkých strán počuť kroky, buchot a veľký krik. Vykukli do noci. Niekoľko vozidiel bolo v plameňoch.

„Vyskočíme?“, spýtal sa Jozef. „Predtým ako vyletíme do luftu“, a ukázal na debničky plné granátov.

„A čo on?“, ukázal Štefan na šoféra vpredu.

„Možno nás ani nezbadá“. A ak áno, sme pre neho len dvaja príslušníci NKVD a je lepšie nepchať nos do ich vecí“. Vymotali sa z vriec a zoskočili z auta. „ZIS“ sa pohol, pomaly sa stratil z očí. Dôstojníci okolo nich vykrikovali, vojaci bezhlavo pobehovali. Ideálnejšie podmienky na útek si nemohli ani želať. Pohli sa smerom k silnejúcej streľbe, tušili tam nemecké vojská. Prešli povedľa dôstojníka, od starostí si ich ani nevšimol. Vo vhodnej chvíli opustili cestu a útek pokračoval dobre. Najťažšie ich čakalo pri konci: zóna medzi nemeckou a ruskou líniou, kde patrolovali hliadky vojenskej polície. Rozhodli sa zahrabať do snehu a vyčkať noc. Po zotmení vyfajčili ostatnú cigaretu a pustili sa opatrne na posledný úsek. Štvornožky sa presúvali cez otvorené miesta. Čerstvé mŕtvoly, umierajúci ranení, zamrznuté telá, vyhorené tanky, prevrátené autá. Raz prešla ruská hliadka okolo nich tak tesne, že sa jej mohli dotknúť. Počkali kým odišla ďalej, v tom Jozef ukázal dopredu. Štefan nič nevidel. Vo svetle vystrelenej svetlice zbadal prvú líniu ostnatého drôtu. Podišli k nemu, skákali z jamy do jamy. Drôt bol na viacerých miestach pretrhnutý, sneh podupaný. Podliezli drôty a opatrne postupovali ďalej, za slobodou. Dosiahli predsunuté ruské strelecké zákopy. Skočili dolu, začuli približujúce kroky. Cvakla poistka samopalu, ozvala sa ruština. Ležali na dne zákopu a veľmi dlho čakali. Zdá sa, že ešte nie je koniec ich trápeniam. Ranné brieždenie ich našlo v zemi nikoho. Vyliezli zo zákopu a cez ďalšie krátery po strelách sa pohli k nemeckým líniám. Nebolo to ďaleko, snažili sa tam dostať ešte pred ranným útokom. Náhle sa Jozef pokĺzol a zletel do krátera, Štefan padol cez neho.

„Braček, si celý?“, pýta sa Štefan a pregúľal sa nabok.

„Okrem preľaknutia sa mi nič nestalo, usilujme sa ísť ďalej, o chvíľu bude už úplné svetlo“, jedným dychom vychrlil Jozef. Vyliezli na okraj diery, v tom náhle ako v rozprávke sa zjavil spoza pahorku tank. Približoval sa, to už nebola krásna ale hrozná rozprávka. Obrovský, zablatený, na bielej kanónovej veže čierny kríž. Dlhá delová rúra hrozila smrťou našim hrdinom.

1-utek08„Veď je to Tiger“, potešil sa Jozef.

„Neteš sa veľmi, zdá sa, že nás rozpučí“, zakričal Štefan so strachom.

„Nicht schiessen! Wir sind Hungaren!“, kričali akou takou nemčinou.

Márne, však ich nemohli počuť. Vstali a pohli sa oproti tanku. Keby sa otočili a začali utkať, určite by ich zastrelili.

„Zdvihnime ruky a stojme na mieste“. Navrhol Štefan. Tak aj urobili. Tiger sa hrozivo približoval, kanón mieril na nich. Stále sa približoval, už bol veľmi blízko a nespomaľoval. Nevedeli čo robiť.

„Ešte niekoľko metrov a je s nami koniec“.

„Odskočme na obe strany“, zrúkol Jozef na plné hrdlo Štefanovi do ucha.

Ešte niekoľko metrov a...železný netvor zastal. Vežový poklop sa otvoril. Objavila sa zvedavá hlava v čiernej prilbe.

„Hej, Ivan!“, zakričal na nich, odistil pištoľ a namieril. „Poďte sem Stalinovi chlapci. Fuj, svine sovietske“, dodal keď si všimol ich výložka vojska NKVD. „Nič nevymýšľajte, lebo zle dopadnete“.

Vliezli do tanku, ruky nad hlavou. Poklop sa zatvoril, tank pohol. Pripojili sa aj ďalšie tri. Štefan s Jozefom sedeli oproti dôstojníkovi SS a triasli sa od strachu. Videli, že by ich najradšej zastrelil. Musel však dodržiavať vojenské predpisy a tie prikazovali previesť živých všetkých Rusov nachádzajúcich sa blízko nemeckých línií. Obaja radšej mlčali a ruky držali hore. Prišli k veliteľstvu, vytiahli ich z tanku. Esesáci ich obkľúčili, pokrikovali a robili si posmech. Živých Rusov tak často nevideli.

„Dosť“, zahriakol dôstojník. „Rýchlo vravte ak chcete žiť. Odkiaľ idete, čo tu hľadáte“. Jozefov otec a starí rodičia sa ešte rozprávali po nemecky, meno Spiegelhalter dosvedčovalo švábsky pôvod. Týmto jednoduchým vetám rozumel a snažil sa nemecky odpovedať.

„Maďarský Nemec s Maďarským Slovákom oblečení v uniformách sovietskej NKVD idúci od Donu a smerujúci k Nemcom?!“ lamentoval nemecký dôstojník a vážna tvár sa mu roztiahla úsmevom. „Skutočne idete od Donu?“, pýta sa opäť dôstojník a krúti hlavou. Všetci boli ticho. Ostatní Nemci taktiež vyvaľovali oči a neveriacky a pokyvovali hlavami.

1-utek09„Preč nosíte tieto uniformy?“, pýta sa ich desiatnik z tanku a ukazuje na ušianky a bundy.

„Len takto sme sa sem mohli dostať!“

„Nuž, to je možné!“, uznanlivo prikyvuje dôstojník Počas čudovania Nemcov poslal veliteľ od tankistov po styčného maďarského dôstojníka. Do času jeho príchodu ich už obmäkčení nemeckí vojaci ponúkali rumom.

Našich hrdinov zaradili do práporu zostaveného z utečencov od Donu. Spoločne s inými jednotkami potom ustupovali už organizovane. Nedostali sa do bojového kontaktu s regulárnymi sovietskymi jednotkami. Avšak dobre organizované útoky partizánskych jednotiek z lesov si vyžiadali ľudské i materiálne obete. Ustupujúcej divízii generála Istvána sa prihodil zaujímavý prípad s partizánmi. Pochodovali za dňa po ceste spájajúcej dve ukrajinské mestá. Partizáni urobili pred nimi zásek. Okolo cesty strmé svahy, zutekať nimi hotová samovražda. Zoťaté stromy popíliť a poodnášať, na to je treba čas a je to spojené s nebezpečenstvom guľometnej paľby. Otočiť kolónu, vypukne chaos. A partizáni sú pripravení odrezať aj cestu späť. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, kým všetky možnosti zvážili už nebolo cesty návratu. Partizáni boli dobre maskovaní, naši vojaci nemali na koho namieriť. Zrazu pozdĺž celej asi kilometer dlhej pochodovej jednotky zaznelo. „Ruky hore! Ani tlmočníka nebolo treba, každý maďarský vojak vedel toľko rusky. Velitelia sa neodvážili vydať povel na streľbu. Celá veľká vojenská skupina zdvihla ruky nad hlavu alebo za hlavu. Niekoľko partizánov všelijako vyzbrojených a poobliekaných zbehlo na cestu medi vojakov. „Vengeri?“ (Maďari?) Aj toto slovo poznali všetci ak každý vedel aj ruskú odpoveď - Da! Medzi ustupujúcimi vojakmi sa našlo mnoho takých, ktorí poznali slovanské slová, porozumeli tomu čo vravia partizáni. „Vy ste Maďari, s vami nebojujeme, choďte spokojne domov!“

Požičali im aj píly, aby sa mohli rýchlo vyslobodiť z pasce. Niektorým ponúkli vodku, niektorým podali ruku a niektorí ich po ruskom obyčaji objali. Odišli. Jednotkám na ústupe aj so Štefanom sa potom nestal už žiadny incident. Koncom mesiaca sa dostali na Karpatskú Ukrajinu - vtedy okupovanú Maďarskom. Tam ich maďarské úrady internovali v tábore „z vyšších politických hľadísk“. Štefana s Jozefom v marci 1943 pustili. Konečne sa im podarilo prísť domov na Pilíš.

Kôň bez mena

Vonku, v tuhej zime sa skoro ráno plazili mračná svetlej hmly pred ktorými sa nočná tma skrývala medzi múrmi domca z nepálených tehál a s hlinenou dlážkou. Do obytnej kuchyne domu vstaveného v strmom svahu sa precedilo malými oblôčikmi trochu svitu. Domáci pán Rudolf aby 2-kon-01ušetril petrolej stiahol knôt v lampe a otvoril vonkajšie drevené dvere.

Následne sa pretiahol a vyšiel pred dvere na podstienku podoprenú drevenými stĺpmi. Zobral metlu z prútia, ktorú si spravil ešte v jeseň a dal sa odmetať snehový poprašok, ktorý napadol cez noc. Žena už sedela na šamrlíku pri sporáku a lúpala zrna kukurice. Muž, potom čo zamietol tú trochu snehu, doniesol za náruč suchej haluziny. Rozrobil oheň.

„Urob to, ak si tak myslíš“, hovorí mu manželka a na chvíľu zdvihla oči od kukurice.

Jej muž vytiahol v kuchyni z koša pod posteľou jednu fľašu páleného a hovoril si skôr sám sebe, ale nahlas.

„Sused Jano tvrdí, že ak sa to podarí, tak za jednu fľašu páleného môže človek vyčarovať od Rusov aj koňa“.

„V komore, v sude je dosť slivkového kvasu, dnes vypáľ všetko, nie aby si prišiel zo susedných Mlynkov naprázdno!“

Rudo dal fľašu späť do prúteného koša, priložil na oheň a pustil sa do „varenia“ pálenky. Podarilo sa mu skončiť skôr ako sa vrátili dievčatá zo školy. Po obede okoštoval viackrát vypálenú slivovicu. Na druhý deň jeho malé hnedé oči nervózne mrkali, nevedno či od rozmýšľania a či od páleného. Veru, nie malú vec chystá!

„Sám chceš ísť“, pýta sa ho žena.

„Nie, s celým rákošom!“

„A či ti ja vravím, aby si šiel s celým húfom?!“

„Róza, nefrfli. Však ja viem čo robím“, odvrkol Rudo.

„A to si nevezmeš?“ Žena sa pozrela k posteli, pod ktorou bolo schované fľaše s pálenkou.

„Nechaj ma už na pokoji! Však ja dobre viem čo a ako“.

Rudo sa hneval nielen neustálemu vypytovaniu ženy, ale mal aj obavy pred zodpovednosťou. Darmo sa snažil pred ženou zatajiť svoju nerozhodnosť: však ja viem... Nevedel veru nič. Veď zrekvírované kone môžu strážiť aj so zbraňou. Dosť ľahko sa môže stať, že schytá poriadnu dávku guliek. A potom čo bude? Najprv rozmýšľal, že si zoberie sekeru. Hádam radšej nie! Bude lepšie ísť bez sekery. Proti vojakom s puškou by si so sekerou nepomohol. Ani sám nevedel s čím môže rátať.

2-kon-02„Človeka len hneváš!“ A pobral sa z kuchyne von.

Postál pred domom, pozrel na nebo ponorené do nočnej tmy, niečo mrmlal a vrátil sa do vnútra chalupy. Začal si baliť potrebné veci na zajtrajšie ráno. Nakoniec nalial petrolej do lampy a išiel spať za rodinou. Skoro ráno sa zobudil, vstal z postele so slameným strožliakom. Napil sa kávy z cigórie pripravenej na kraji sporáka. Sadol si na kraj postele a natiahol si najstaršie, poplátané nohavice a obul si namiesto čižiem staré deravé baganče. Žena sa mu čudovala.

„Na, čo pozeráš?“, pýtal sa jej z úsmevom. „No, aby si bola múdrejšia, tak ti prezradím, že Rusi majú chudobného človeka radi.“

Predtým ako sa pohol preč, ešte raz jej povedal: „Takýmto veciam ty nerozumieš.“ Hrdo a veselo sa vydal na cestu. Bol spokojný sám so sebou. Dobrý nápad obliecť si roztrhané šaty a obuť deravé baganče a vydávať sa za chudobnejšieho ako je. Už len to je polovica úspechu. Keď sa rozbrieždilo bolo už cítiť vôňu blížiacej sa jari. Onedlho môže orať, ak bude mať s čím. Ak tak bude ako si predstavuje a všetko sa podarí, zajtra už bude mať koňa. Vyšiel z lesa a mal chuť si hvízdať. Azda sa raz aj jemu podarí zaopatriť si koňa. Koľko krát to už skúšal, koľkokrát už išiel po koňovi. To sa ani vypovedať nedá. Niektorí šťastie majú … ale on? Staršej sestry syn Štefan išiel z Mlynkov domov na Senváclav po chodníku ponad dedinu. Zrazu proti nemu kráča kôň. Bolo to ako v rozprávke. Štefan nechcel veriť svojim očiam. Kôň došiel k Štefanovi. Zastal pred ním. Jeden na druhého pozreli. Štefanovi niečo vhuplo do hlavy, nebola to rozumná vec. Chytil koňa za hrivu nad krkom, otočil ho a kôň kráčal za ním. Chudák Štefan nemal až také šťastie. Už blízo dediny, na úzkom mostíku cez druhý potok sa kôň pošmykol a padol do potoka. Buchol si hlavu o skaly pri jeho brehu a tam aj skapal. Od Štefana sa dozvedel, že Rusi v Druhom majeri držia pozbierané kone. Prišiel k majeru, už sa rozvidnelo tak, že jasne videl zhromaždené kone. Z plecniaka si vytiahol malú ploskačku do ktorej si ešte deň predtým nachystal niečo pre seba. Niekoľkokrát si upil aby si dodal smelosti. Potom pridal do kroku. Dobre - dobre, ale ako sa s nimi bude zhovárať? Nuž, pospomína si na slová, ktoré pochytil na ruskom fronte, k tomu pridá svoju rodnú slovenčinu a voľajako sa mu podarí s nimi dohovoriť. Keď sa ako tak uspokojil, ocitol sa blízko cesty idúcej na majer. Ježišmária! Aký to bohatý majetok! Keby tak všetko z neho sa teraz rozutekalo. Vyzerá to ako mravenisko. Ruda nikto nezastavil, nikto mu nič nepovedal, tak sa dostal do majera. Aj to mu bolo čudné, že ani psy nezaštekali. Predtým sa na majer chránený psami nebolo možné len tak dostať. Z jedného vysokého stohu zhadzuje ruský vojak seno. Rudo kráča vpred, nohami je už na dvore. Len smelo, váhať nemôže, musí sa správať ako by bol doma. Smelo, aby nikto na ňom nezbadal strach a obavy. Zazrel jedného mladého vojačika, ktorý nesie v rajničke niečo niekde. Pokýval mu pravicou: „Tovariš, stoj!“, ten ale nepočúvol. Iste ho pália horúce uši na rajnici, utešoval sa Rudo, preto nepostojí. Musí nájsť nejakého paholka, azda sa čo to od neho dozvie. Nakukol otvorenými dverami do kuchyne. Vo vnútri zbadal chrbát zohnutému Rusovi sediacemu na drevenom kláte. Rudo stál vo dverách a očami premeriaval kuchyňu. Vojak s dlhými fúzmi nesúci pod pazuchami dve kapusty ho odsotil od dverí. Položil kapustné hlavy na stôl, postavil sa pred staršiu slúžku. Oblápal ju a furt sa len rehotal.

2-kon-03„Maďarka, kurva, Maďarka“, ale hovoril aj škaredšie.

„To sa vám líška, drahá tetka, aby ste mu uvarili kapustu“, hovorí Rudo.

„Nie dosť, že všetky kompóty požrali, ešte aj tie čo sme do stohov poschovávali, a potom to zvalili na kone. Neviem ako tie kone to vládali otvoriť a zjesť“, hovorí napálená tetka jedným dychom.

„Netrápte sa tetuška, ale tohto hľadača dobre naučili po maďarsky. Neviem odkiaľ pochádzal jeho učiteľ, ale určite to bol veľký beťár“.

Rudo sa zahľadel na fúzatého vojaka. Chytil ho pod pazuchy, priateľsky na neho žmurkol a volal ho so sebou.

„Poď bratku, mám „maďarskú“ vodku“, hovoril mu ticho, lebo si nespomenul slovo, ako sa povie pálené po rusky. Dostal ho z kuchyne von a tam mu hovorí, že dá maďarskú vodku, ale on nech ju začaruje za koňa.

“Špekulant! … špekulant!“, odpovedá mu Rus, pohrozil mu pravým ukazovákom a nechal Ruda tak.

„No, s týmto sa to nepodarilo. Tak teraz, ako sa zvykne hovoriť: Boh nepomáhaj, len pozeraj čo robím“.

Rozhodným krokom sa pohol smerom k maštaliam. V deravých bagančiach, roztrhaných nohaviciach, so zarastenou tvárou, opásaný povrazom aby mu pridŕžal kabát proti chladu, ale aj preto aby mal čím si priviazať koníka až sa nájde. Oči mu prechádzali nad krásou zhromaždených koníkov. Aké sú pekné: tento žltý, tam ten fľakatý, alebo ten čierny pri plote.

Rudolfovi sa videli všetky krásne a lásky hodné. Ale aké boli zmordované a vychudnuté! Kráčal ďalej veľmi zamyslený. Natoľko bol zamyslený, že na rohu maštale narazil na troch mladých vojakov. Na slame rozhádzanej po zemi sedeli a voľačo jedli zo skleného pohára, asi kompót. Jeden z vojakov rýchlo schmatol samopal, vyskočil zo slamy a vrazil Rudovi hlavňou do pŕs. Veru musel pozbierať všetku svoju znalosť ruštiny, pokiaľ sa mu podarilo vysvetliť, že on je chudobný človek, má päť detí (mal len tri) a nemajú ho prečo bantovať. Ako to všetko vysvetľoval, ukazoval svoje otrhané šaty a ošúchané baganče. Neskoršie doložil, že má aj maďarskú vodku. To už bol presvedčivý argument. Vojak si prehodil nebezpečnú zbraň cez plece. Ponoril ruku hlboko do vrecka svojho kabáta, hmatal, hľadal voľačo. Musel to byť chlieb, lebo ten držal v ruke, keď ju vyslobodil z vrecka.

2-kon-04Zahryzol do neho, a s plnou hubou sa pýtal: „Vodka, kde je vodka?“

Rudo sa uspokojil. Ponúkol ich z fľašky, ktorú prichystal pre seba a hneď položil otázku: „Dáte mi za vodku koňa?“.

Vojačik s automatom priateľsky žmurkol. Voľakde v Nemeckej sa ešte držal front, ale tu na okraji Pilíšskych vrchov jeden Maďar so slovenským materinským jazykom a jeden sovietsky vojak s ukrajinským materinským jazykom pozreli na seba a zažmurkali. Veru aj toto sú dejiny, aj keď sa neučia v škole. Bez takýchto drobností nie je zemeguľa skutočne guľatá. Dohodli sa, že na večer sa vráti a donesie „tovar“ a oni donesú popod les koňa. Tľapli si do dlane a bola to platné ako opečiatkovaná dohoda.

Rudo sa pobral do blízkej dediny navštíviť ženiných rodičov. Privítali ho s veľkou radosťou ale aj zvedavosťou. Zvedaví boli aj preto, lebo nie tak dávno prišli zo Senváclavu, kde boli evakuovaní pred frontom. Okrem nich aj veľa ďalších mlynských rodín si hľadalo a dostalo ochranu na Senváclave u príbuzných a známych. Ponúkli ho jedlom a pitím, ktoré povyťahovali zo všelijakých miest, kde to mali poschovávané. Rudo počas malej hostiny povyprával prečo sem došiel. Švagrovi to neprišlo na um. Aj na Mlynkoch sa mnohí usilovali skryť kone pred frontom a takto ich ochrániť. A komu sa to nepodarilo, tak sa ich snažil opäť nájsť. Prihodilo sa aj to, že gazda kúpil za pálenku či víno naspäť svojho koňa.

Takto vravel Rudovi švagor Štefan: „Keď sme sa vrátili od vás domov bolo po uliciach, dvoroch, záhradách ale aj okolo dediny veľmi veľa nepochovaných ruských vojakov“.

Armády sa vystriedali v dedine po tri razy. Nemci opevnení v kostole a na jeho veži strieľali a kosili nešťastných ruských vojakov. Chudáci Rusi nemali kanóny a s ľahkými zbraňami nedokázali vyhnať z veže na smrť odhodlaných Nemcov. Až konečne, z vrcholu Pilíša sa podarilo Rusom rozstrieľať kostolnú vežu. Hej, veru veľa Rusov padlo pokiaľ sa im podarilo obsadiť dedinu. Štefan, ako maďarský Nemec (volksbundista) slúžil u čiernych rovnošatníkov, ušiel a podarilo sa mu ukryť u sestry, ktorá bývala na Senváclave. Samozrejme, aj tam ho hľadali. Na sajdkách došlo niekoľko Nemcov. Najprv ho hľadali len tak naoko, preto ho nenašli v komore, v jame na zemiaky pod posteľou. Nemci odišli a sestra ho vypustila z jamy. No, teraz už môžeš byť spokojný, čierni čeri odišli. Štefan však dobre poznal bývalých „kamarátov“ a pripomenul: „Odišli, ale sa vrátia“. Za malú chvíľu s poživňou vyskočil cez okno do susedovho dvora, ktorý bol na kraji dediny pri lese. Tak sa mu podarilo uniknúť do Pilíšskych vrchov. Ešte nebol veľmi hlboko v hore, keď sa vojaci SS vrátili. Dom prevrátili hore nohami. Aj posteľ rozhádzali, aj zemiakovú jamu otvorili, ale Štefana už tam nebolo. Štefan, ako skúsený frontový vojak porozprával o krvavých bojoch na Mlynkoch švagrovi Rudovi, ktorý prežil tiež viac bojov. Tak sa zahĺbili do rozprávania, že Rudo skoro pozabudol na povinnosť. Chytro sa rozlúčili a pohol sa smerom k majeru. Došiel tam načas. Zastal na dohovorenom mieste a čakal. Nemusel dlho, ruský vojak tiež dodržal slovo. Ešte aj kantár priniesol a Rudo mohol koňa odviesť držiac v ruke opraty. Vopred mu však podal objednané tri fľaše slivovice. Schytil opraty a veselo sa pohol domov. Hrdo kráčal s koňom po mokrej lesnej ceste. Myslel už nielen na oračku, ale aj na furmanku. Hej, keby sa tak vyčasilo, zmizli mračná, vetrík rýchlo vysušil cesty a hneď by mohol furmančiť drevo do Senondreja. Takto rozmýšľajúc prišiel na Senváclavský chodník. Rudo poznal les veľmi dobre, a tak napriek tme bol ešte pred polnocou doma. Doma už bolo všetko nachystané na príchod Rudovho bohatstva. Do maštale postavenej z horského kameňa na konci dlhého domu sa zmestili aj dva kone. Nachystané bolo seno i repa. Rudo priviazal koňa, žena svietila lampášom, obidvaja obdivovali koníka. Vo svetle petrolejky bolo vidieť, že kôň má žltú srsť. Žena chcela pozrieť na čelo koňa, zdvihla lampáš pred jeho hlavu. Koňovi sa nepáčil smrad petroleja, ušami strihal, fúkal, dupal kopytami do zeme.

2-kon-05„Hej, Róza, takto sa koník s tebou nespriatelí“, hovoril Rudo trochu škodoradostne, ale s úsmevom.

„Nerob si posmech, nebuď taký pyšný, radšej mi prezraď jeho meno“, odvrkla mu žena.

Rudo pozrel na ňu začudovane. „No vidíš, na to som sa zabudol opýtať“.

„No to si dobre zbabral, ako si s ním počneme bez mena?“

„Ale Rózka, veď nie vo Vacove som bol na jarmoku. Tam za dňa, vo svetle si kupujúci môže popozerať ako sa kôň drží, ako stúpa, prezrieť nohy, zuby. Zistiť koľko má rokov. Môže sa jednať a pokiaľ sa mu nevidí, môže obzerať aj druhé kone.“

„Nuž, aspoň na to meno si mal opýtať“.

„Čo si myslíš? Kde to žiješ? Nerozumieš tomu. Nebolo tam času na reči, museli sme sa ponáhľať. Či ja dbám aké má meno, dám mu ho ja“.

„Ako ťa poznám určite si sa nespýtal ani na to, aký jazyk tento statok pozná“, mrmlala Rudova žena.

„Veru, veru aj to som sa zabudol opýtať. Naučím ho po slovensky, tebe na móres, keď to vyžaduješ“, usiloval sa Rudo s úsmevom skončiť malú hádku. Po ťažkom a dlhom dni bol už unavený. Napriek tomu, koníka ešte slamou poutieral a učesal, ako by ho chystal na konskú parádu.

Epilóg

Bohužiaľ, nie na dlho mohla ostať bezmenná kobylka, teraz už s menom Šárga u nového gazdu. Po skončení druhej svetovej vojny štát potreboval kone. O niekoľko rokov aj na Senváclav prišlo rozhodnutie, že obec musí odovzdať určitý počet koní štátu. A tak, keď „súdruh prezident“ určil majiteľom čas a mená, kone s vozmi sa odobrali do Budakalászu a tam ich odovzdali. Nový, už súdruh richtár, napriek tomu, že prešiel ruským frontom a zajatím, nerozhodoval jedným metrom. Bohatším gazdom nedal zobrať kone. Rudo poprosil rovnako starého spolužiaka a richtára Jana, aby mu tú jedinú kobylku nechal. Pomáhala mu postarať sa o rodinu. Ten mu odpovedal: „Načo je tebe kôň, ty žobrák, ani zeme nemáš. Na to nemyslíš, že keď od gazdov poberiem kone, čo si počnú chudáci, čo bude s nimi?”

Veru čudnú filozofiu vyznával richtár „chudobných“ Jano. V politike sa mu veľmi nedarilo, nezvolili ho. Stal sa „tajomníkom“ lebo mu na ruskom fronte omrzli prsty na obidvoch nohách a neskôr vďaka okresným funkcionárom sa posadil na senváclavský trón. Majster Jano v čase, keď mal pod čapicou, to nebolo častejšie ako každý deň, mal zvyk biť sa do pŕs a vykrikovať: „Ja som tu na Senváclave Pán Boh, mne ani tá Panna Mária nerozkáže“. Komunisti nemali radi svätých, jeho však kvôli tomu zhodili z trónu. Pretože nevedel žiadne remeslo, často musel robiť ťažké pomocné práce na stavbách, pri žatve na poliach či v lese a ako šmatlavý človek bol odkázaný aj na pomoc tých, ktorým dal odobrať kone...

Neverný priateľ

V roku 1889 sa ponad dedinu, polia, ponad celý senváclavský chotár prehnali veľké búrky. Smutno vyzerali dažďom zbité oziminy zasiate na úzkych pásikoch polí, ktoré zabezpečovali dedinčanom poživeň. Vetrom pováľané obilie ťažko sa dalo pokosiť. Tohoročná žatva sa pretiahla. Zemiaky posadené na roliach stúpajúcich strmo do vrchov vymlela voda. Ani gazdovi Ondrovi, ktorý patril k bohatším a býval neďaleko Stanoviska sa nepodarilo včas dokončiť žatevné práce Pod hrabinou. Včas ráno vyšiel na dvor pozrieť sa, aký bude dnes čas. Pri pohľade na čisté 3never01nebo sa potešil.

„Len nech zostane takto naďalej, azda sa práce na poliach podarí dokončiť včas“, pomyslel si s uspokojením.

Ponáhľal sa späť do domu, aby dobrý chýr povedal žene Kristíne. Jeho žena požehnaná už ôsmim dieťaťom ešte ležala v posteli.

„Dobré ránko, žena moja! Obloha je krásna, čistá, dnes sa nám azda žatvu podarí dokončiť!“, hovorí svojej polovičke.

„Jaj, Ondrej! Tak sa mi zdá, že musím zostať doma, nebola by som rada, keby som rodila priamo na roli!“, poznamenala žienka.

„V takom prípade, nech aj mamka zostanú s tebou, ale aj synak Janko nech je doma! Ak by sa voľačo stalo, po ňom odkážte. Ja, s otcom a paholkom skúsime žatvu dokončiť. A zajtra už budeme môcť obilie pozvážať do humna.“

Ondrej s otcom a paholkom sa pohli. Na poliach Pod hrabinou hneď konca dediny sa sami pustili do roboty. Po poludňajšom zvonení začali obedovať. Ešte neskončili, keď začuli krik Ondrovho jedenásťročného Janka.

„Otecko, otecko, ponáhľajte sa domov, lebo je u nás už babica, teta Tereza!“ Ondro nechal jedlo tak, kosu prenechal paholkovi Filipovi a rozbehol sa domov. Nedbajúc na svoj vek sa snažil dobehnúť syna. Aj on bol veľmi nervózny, lebo z doterajších siedmich porodených detí len Janko zostal nažive. Dve sa narodili mŕtve, ostatne zomreli v detskom veku. Otec dobehol do dvora a začul plač čerstvo narodeného dieťaťa. Stalo sa to dvadsiateho druhého júla 1889, na deň Márie Magdalény. Novonarodeného chlapca pokrstili menom Štefan. Toto ôsme dieťa v zdraví dožilo do veku mládenca.

Sotva sa dočkal dvadsiatky, dostal povolávací rozkaz. Musel sa hlásiť v slávnom meste Komárne. Včas ráno naložili na voz drevené kufríky. Voz ťahali kone vycifrované farebnými stužkami. Na doskách položených krížom cez rebriny sedeli regrúti. Jeho otec viezol ešte troch. Aby prekonali strach popíjali vínko z demižónov položených pod nohami. Voz zišiel dolu kopcom zemnou cestou popri potoku Lepence až na kameňmi dláždenú Ostrihomskú cestu. Pokiaľ začalo svitať už boli na Dimiši. A keď došli na tri kilometre vzdialený Marót bol už jeden demižón prázdny a vypité víno bolo na nich badať. Cez Marót už spievali slovenské pesničky. Za ostrihomskou bazilikou zatiahli do bočnej uličky a tam pred krčmou dali koňom obrok a napojili ich. Pokiaľ sa kone kŕmili aj oni sa pustili do domácej šunky. Po skončení zaskočili do krčmy na jeden špricer. V krčme spoznali viacerých mládencov z Mlynkov a Huti tiež so stužkami na klobúkoch. Jedným z nich bol aj Štefanov bratranec. Ako ho zbadal, objal ho a opýtal sa:

3never02„Aj ty si dostal povolávací rozkaz?“

„Áno, aj moji priatelia“.

“Nuž vy ste lepšie pochodili ako my, lebo ostrihomské kasárne sú vám bližšie“.

„Áno, sú bližšie, ale my do Komárna ideme!“

„S takými kuframi!? Z Mlynkov ste ľahko zbehli, ale ťahať sa s nimi do Komárna?“

„Ale aj my sme na voze, iba že otec zašiel k susednému kováčovi opraviť ráf na zadnom kolese, hádam už aj skončili“.

„ No tak dočkám si švagra a môžeme ísť spolu do Komárna.“

O chvíľu došiel. Pozdravili sa a zakrátko sa pohli regrúti z troch slovenských obcí smerujúci do známeho mesta Komárna. Ešte za svetla sa dostali pred kasárne. Rozlúčili sa a kasárenská brána sa za mládencami zavrela. Dvaja švagrovia nocovali v Komárne. Na druhý deň ráno kone po kŕmení až tak leteli s prázdnymi vozmi domov, do Pilíšskych vrchov.

Boli to pokojné časy, vojenská služba sa odkrútila väčšinu dní v kasárňach. Jedného dňa aj našich regrútov pustili späť do slobodného života. Na ďalší rok si Štefan, už ako vyslúžilý vojak, vzal za ženu Agnešu od Dankovičov, tiež z rodnej dediny.

Z rodinného života sa netešil dlho. Po zavraždení Františka Ferdinanda v lete 1914 narukoval do Jasovského husárskeho pluku. S naproti bývajúcim susedom, tiež Štefanom, jeho nám už známym bratrancom s ktorým bol na vojne v Komárne, museli sa v jeden deň hlásiť na vojnu. Na povoze ťahanom koňmi ich otec viezol do Budapešti na železničnú stanicu. Po ceste do hlavného mesta sa už v Senondreji stretli s viacerými vycifrovanými vozmi. V Budakalászi sa pridali známi z Mlynkov. Východná stanica (Keleti) bol zaplnená stovkami rukujúcich na vojnu. Tam ich už čakali a usmerňovali dôstojnícke komisie. Po nastúpení sa vlak pohol na Níreďházu. Po ceste niekoľkokrát zastal, pristúpili ďalší regrúti. V ranných hodinách došiel do Níreďházy, kde ich vítala muzika. Po nástupe odpochodovali do husárskych kasární, postavených v roku 1891. Dostali uniformy, zbraň a rozdelili ich do vojenských jednotiek. Základné vojenské poriadky už ich učiť nemusel, všetci si už odslúžili základnú vojenskú službu. Predovšetkým dedinských chlapcov dali slúžiť ku koňom, lebo im dobre rozumeli. Hneď im pridelili kone, dostali postroje, sedlá a iné veci a už ich aj začali do vagónov hnať.

Takto sa obaja naši Štefanovia ako husári Jasovského pluku dostali na Južný front, na srbskú hranicu. Štefanova jednotka sa pod pláštikom nočnej tmy preplavila cez rieku Sávu. A skorým ranným útokom sa im podarilo zatlačiť srbské útvary vklinené medzi rakúsko-uhorské vojská. Víťazným bojom zaznamenaným aj vo vojenských kronikách sa im podarilo obnoviť spojenie medzi dvomi rakúsko-uhorskými armádami. Ale slávna bitka stála život mnohých husárov maďarského i slovenského pôvodu. Náš Štefan mal šťastie, neskrivil sa mu ani jeden vlas na hlave. Vďaka spomínanému víťazstvu teraz už obe armády spoločne postupovali údolím Moravy popri jej západnom brehu. V každodenných bojoch zatlačili nepriateľa cez údolie rieky Ralje. O dva týždne sa dostal aj Štefanov pluk do stredného Srbska. V rýchlo prebiehajúcom útoku padali husári, 3never03padali kone. Padol aj sluha veliteľa Štefanovej stotiny kapitána Endrődyho.

Kapitán si vybral za nového dôstojníckeho sluhu Štefana. Po jednom z útokov pri ktorom rozprášili Srbov, sa dôstojníci usadili v kaštieli. Novopečený sluha s pomocníkom si našli miesto v maštaliach. Kapitán s dôstojníkmi popíjali v hodovnej sieni kaštieľa a zhovárali sa. Štefan obriadil kone a zašiel ku kapitánovi po čižmy, aby ich očistil a naleštil. Ako niesol v rukách čižmy zvedavosť mu nedala i nakukol do jednej z izieb. Otvoril dvere. Pod oblokom zazrel veľký stôl. Vkročil do miestnosti a priskočil k stolu. Vytiahol zásuvku. Našiel tam kožený miešok pekne vyzdobený. Neváhal ani chvíľku, vrecko šikovne strčil do čižmy a už aj sa poberal rýchlo preč, na dvor. Potom do maštale, kde zastal až na mieste, kde mal zavesenú svoju tanistru. Presvedčil sa, že ho nikto nevidí vytriasol vrecko z čižmy, padlo na zem. Zodvihol ho. Napäto začal rozväzovať remienok a obsah vrecúška vysypal do válova. Pri pohľade na veci, ktoré boli v ňom sa mu zatajil dych. Po chvíli sa mu vrátila istota a aby ho nikto nezbadal, prstene, retiazky a ďalšie ligôtky vložil späť do koženého vrecúška. Jeden zlatý krížik chvíľu podržal v ruke, ale aj ten potom vrátil späť. Kožené vrecúško ukryl pod válov do slamy. A ako by sa nič nestalo, začal čistiť čižmy. Po očistení od blata napľul na čižmy fajkovej močky, vybral z vrecka nohavíc mäkkú handričku a začal ich leštiť. Ligotali sa ako zrkadlo. Čižmy odniesol naspäť do kaštieľa a položil pred dvere izby kapitána. Vrátil sa do panských stajní a postlal si v kúte. Celo noc sa prehadzoval, ťažila ho myšlienka či urobiť s nadobudnutým pokladom … Na druhý deň pluk vrátane jeho stotiny oddychoval. Popoludní prišiel ho pozrieť jeho dvojnásobný sused, z vojenskej služby i z dediny. Pravú ruku mal obviazanú bielym plátnom. Hlavu tiež, cez plátno prerážala červená krv.

„Jáj, bratku! Čo sa ti stalo?“, dozvedal sa náš Štefan.

„Ani sa nepýtaj Števo, na veľa sa nepamätám, koňa z podo mňa zastrelili. Padol som na pravé rameno a aj po hlave mi ťal voľajaký divý Srb! Ani to si nepamätám, či predtým alebo potom. Po boji ma sanitári pozbierali a na holú dlážku v dedinskej škole uložili. Ako tak mi ošetrili rany.“.

„Vidím, že hlava ti stále krváca, ale čo je s ramenom?“

„Povedali, že sa mi vykĺbilo plece, ale mne sa zdá, že je zlomené, lebo veľmi bolí a liek som nedostal“.

„No, tešiť sa môžeš, že si prežil“, uspokojoval ho Štefan. A k tomu dodal: „Ako vidím bratku, tebe sa vojna už skončila“.

„Veru tak sa zdá, skončila. Aj preto som ťa navštívil. Zajtra nás ranených na vozoch vezú k vlaku a odtiaľ do nemocníc v Budapešti, ale mňa isto, isto pustia domov.“

Týmto slovám sa Štefan veľmi potešil. „Hej bratku! Zdá sa isté, že tvoje oje z voza smerujú už nadobro preč z vojny. Mám jednu prosbu.“

„Hovor smelo, odkáž čokoľvek chceš, ja to rodine odovzdám.“

„Mám ja aj niečo iné, nielen pozdrav.“

„Nuž, čomu by sa tešili viacej ako tomu, že žiješ a že si zdravý? A ešte, že si dôstojnícky sluha a dobre sa ti darí.“

„ To je pravda, ale poď ti za mnou“. Odprevadil priateľa k maštali, vytiahol spod válova krásne vyzdobené vrecúško s pokladom.

3never04„Čo to má byť, Štefan?“, pýtal sa ho prekvapene kamarát.

„Tento miešok je naplnený klenotmi“, povolil remienok a vytiahol zopár drobnejších trblietajúcich sa kamienkov.

„Jáj, Štefan, za toto nás obidvoch zastrelia, či skôr obesia ako zlodejov!“

„Práve preto, že sa obidvaja zahrávame zo životom ti zverujem vrecúško s pokladom. Vezmeš ho a keď sa aj ja dostanem domov na túto jeseň, tak ako nám to náš pán kráľ Ferencjožka sľúbil, že koniec vojny bude skôr ako popadá lístie...“

„Ďalej ani nehovor, lístie je zo stromov popadané a my sme stále vo vojne“, skočil mu priateľ do reči.

„Keď nie na jeseň, tak určite vojnu vyhráme do Vianoc a pôjdeme domov.“

„Bože môj, ty tomu ešte veríš?“, usmieval sa ranený kamarát.

„To je svätá pravda, bratku. Aj môj kapitán to hovorí, ale teraz sa musíme rýchlo rozlúčiť“, Štefan sa snažil skončiť rozhovor a remienkom stiahol vrecúško a strčil ho kamarátovi pod košeľu.

„Vrecko zober so sebou, ak mi Pánboh pomôže a dostanem sa domov, potom sa rozdelíme. A ak by sa so mnou niečo stalo, moju časť daj rodičom“.

„Buď spokojný, tak spravím.“

Rozlúčili sa. Štefanov priateľ sa skutočne šťastlivo vrátil domov do rodnej dediny k žene a rodičom skôr ako popadalo všetko lístie zo stromov.

Srbskí velitelia sa nevyrovnali so stratou vrchov na hraniciach. Ustupujúce jednotky prešli do obrany. Došli aj ďalšie posily. A tak naše vojská mali proti sebe už azda stotisíc na všetko odhodlaných srbských bojovníkov. S veľkým nasadením sa pustili proti rakúsko-uhorským armádam. Boli v prevahe a s presvedčením, že bránia svoje domovy. Sebavedomie im zvyšovali aj ich velitelia. Štefanova stotina lapila dvojčlennú srbskú hliadku. Zajatí vojaci vypovedali, že kráľov syn Alexander vyhlásil, že ak nedobijú pohraničné vrchy späť, tak Srbsko zanikne. Povzbudil ich aj tvrdením, že pol milióna ruských bratov je už pod Viedňou. A napokon, ak by už nič nepomáhalo, vyhlásil, že dajú zastreliť každého desiateho. Srbské vojsko aj s dôstojníkmi bojovalo naozaj veľmi odhodlane. Šesť dní a šesť nocí útočili proti uhorským vojskám. Tieto stratili veľa krvi aj materiálu. Rakúsko-uhorským veliteľom nielen srbská odhodlanosť robila problémy, ale aj ich vynaliezavosť. Napríklad také veci robili, že v nočnej tme trúbili na ľavom krídle, pritom potichu sa preplazili na pravé krídlo uhorských vojsk. Skúsili aj iné, neuveriteľnejšie veci. Stalo sa, že sa dostavil na jednom úseku uhorských vojsk vysoký veliaci rakúsko-uhorský dôstojník a tamojšiemu veliteľovi vydal rozkaz na presun všetkých voľných jednotiek na opačnú stranu. Len neskoršie vysvitlo, že rakúsky dôstojník, dobre hovoriaci po nemecky bol do uhorskej uniformy preoblečený srbský dôstojník. Neustále prudké útoky narobili uhorským vojskám veľké škody. Počas jedného nočného útoku padol aj veliteľ Štefanovej stotiny. Z Čiernej Hory prišli ďalšie vojská na pomoc proti Uhrom. Preriedený Štefanov pluk stiahli z frontu. Voľakedajší slávny pluk tvorili sotva tri stovky ľudí v každom prápore. Však ho aj reorganizovali do jedného práporu.

Naložili ich do vagónov a vlak sa pohol späť do Níreďházy. Dlho sa tam nezdržali a veľa chleba nepojedli. Pluk doplnili staršími regrútmi a poslali ich na severný, čiže Haličský front. Novo organizovaný pluk nemal ani toľko koní, čo pôvodný pred niekoľkými mesiacmi poslaný na srbský front. Karpatské úzke priesmyky nebolo obľúbeným miestom pre husárov. Preto husárske jednotky často bojovali bez koní ako pešiaci. Štefan slúžil na železničnej stanici. Na Haličskom fronte boli časté problémy so špiónmi, vyzvedačmi. Obyvateľov uhorsko-haličského pohraničia veľmi vábil rubeľ. Kvôli nemu sa často stávali vyzvedačmi. Rakúsko-uhorské vojenské veliteľstva sa bránili špiónom všetkými silami. Neraz ich aj odhalili. Práve pre znalosť slovanských jazykov slúžil Štefan na stanici. Tu sa mu podarilo vykonať jeho najslávnejší vojenský čin. Vo vlaku odhalil veľmi nebezpečného ruského špióna. Zvesť o jeho skutku sa rozšírila po celom fronte. Štefan, tak ako to ukladali predpisy, začal službu. Na základe rozkazu kontroloval cestujúcim cestovné lístky a preukazy. Pýtať ich musel od každého, aj od dôstojníkov. V jednom kupé druhej triedy sedeli traja: dôstojník pešiakov, husársky poručík a jednoročný dobrovoľník. Štefan najprv požiadal o doklady dobrovoľníka. Boli v poriadku, poručíka tiež. Úctivo sa obrátil na dôstojníka, ten jedovato odvrkol.

3never05„Ako sa odvažujete pýtať doklady od dôstojníka?“

Štefan trochu zaváhal, ale sa nedal a vraví, že má rozkaz pýtať preukaz od každého. Dôstojník nebol ochotný ukázať akýkoľvek preukaz. Štefan nevedel čo robiť, proti dôstojníkovi nemôže použiť zbraň. Však je to predsa vyššie postavený. Pechotný oficier poukazoval na svoje veľké vojenské skúsenosti. Preto Štefan spočiatku nechcel trvať na svojom. Ale zdravý sedliacky rozum mu našepkával, že nie je niečo v poriadku. Dôstojník mu začínal byť podozrivý, preto dôraznejšie žiadal aby sa legitimoval. Neposlúchol, práve naopak po opakovanej žiadosti na Štefana vytiahol pištoľ, namieril ju na neho a vyhlásil:

„Ak neodídete, zastrelím vás!“.

K tomu nedošlo. Neradno sa ťahať za prsty s veľkými pánmi, ale keď vojak nesplní rozkaz aj z toho môže mať zle.

„Dobre, pán oficier“, povedal pokojne, „nechávam vás zatiaľ tak, ale na najbližšom železničnom veliteľstve to ohlásim“.

Tak aj urobil. Na najbližšej zastávke vlaku Štefan vystúpil a išiel hlásiť čo sa stalo. Prešiel len niekoľko krokov, keď sa ozval spoza chrbta krik poručíka.

„Vojačik, ten oficier vyskočil na druhej strane vlaku! Dávajte pozor!“

Štefan fúkol na píšťalku a vojenská stráž sa rozbehla. Dôstojník, ktorý „vystúpil“ na opačnej strane, už prešiel cez koľajnice a dal sa na útek. Štefan s poručíkom, dobrovoľníkom a s niektorými ďalšími vyskočili na kone a začali prenasledovať utečenca. Po dlhšej naháňačke sa im ho podarilo lapiť. Aj vtedy protestoval. Na vojenskom staničnom veliteľstve sa vyjasnilo, že dôstojník v uniforme nebol ten za ktorého sa vydával. Napriek tomu, že hovoril dobre po maďarsky bol štábnym dôstojníkom ruskej armády. Našli u neho množstvo vojenských máp a iných tajných dokumentov. Vyzvedača internovali a odovzdali vojenskému súdu. Štefan vďaka svojmu rozumu a šikovnosti lapil špióna a dostal vyznamenanie.

Po dobytí Przemyslu preložili Štefana do inej jednotky. Jeho bojový útvar dostal rozkaz zaútočiť zboku na ruské vojská v sile troch plukov. V hlbokom snehu vybehli na vyvýšeninu a náhle prekvapili ruského nepriateľa. Napriek malému počtu vytvorili súvislú bojovú líniu. Ruskí velitelia nevedeli čo sa deje. Boli presvedčení, že ich chcú obkľúčiť, následne ustúpili. Po čase zistili o čo ide, prehodnotili situáciu a prešli do protiútoku na úseku, kde bol aj Štefan. Rusi útočili s veľkou silou. V týchto bojoch poranili Štefana. Vo chvíli, keď došli až k Štefanovi ležal ranený v snehu. Nevedel o seba, nevedel či je mŕtvy a či žije. Prebral sa až na mohutné ruské „urráá“. Ruskí vojaci utekali povedľa, ponad i cez neho. Zatlačili rakúsko-uhorské vojská Zostal tam ležať s prestrelenou nohou, od zimy už napol zamrznutý. O niekoľko hodím uhorskí vojaci vyšli na kraj lesa. Začal kričať.

„Pomoc! Poďte sem!“

Boli od neho asi sedemdesiat krokov. Nepočuli ho, alebo sa nestarali o jeho krik. Možno, že mu ústa ani hlások nevydali. Zrazu oproti nemu ide asi rota chlapov, uhorskí vojaci to boli. V tej chvíli sa pozbieral a zakričal z celej sily:

3never06„Sem sa, sem, lebo zamrznem!“

Veľmi sa triasol od zimy … Boli to jeho spolubojovníci. Náhle sa spustila streľba. Štefan začul už len krik: „Naspäť! Naspäť!“ Znovu zostal sám. Minula sa noc. Nad ránom opäť hvízdali ponad neho guľky. Smädný bol, do úst si nabral snehu. Noha mu začala tŕpnuť. Sneh ho už skoro zasypal. Ráno ho niekto potriasol. Ruskí „lapiduchovia“. Zabalili ho do prikrývok, položili na sane ťahané koňmi. Okrem neho ležali na nich ďalší šiesti. Veliteľ zdravotníkov poslal sane s ranenými do tyla frontu.

Zaviezli ich na akýsi majer a povykladali na slamou pokrytú dlážku. Sýpka bola plná ranených. Viacerí aj v rakúsko-uhorských uniformách. Štefanovu nohu ruskí zdravotníci znovu previazali. Každému dali jesť aj vodky vypiť. Štefanovo zranenie nebolo vážne. Spravili mu barle a onedlho už mohol chodiť. Pomáhal svojim ťažšie raneným spolubojovníkom. Zostalo času aj na reči s ruskými vojakmi. Najčastejšie sa rozprával so starším Rusom, Vasiľ sa volal, o poverách, ktoré prežívajú medzi nimi. Viacerí ruskí vojaci boli zranení na rukách. Vasiľ bol presvedčený, že uhorskí vojaci ich preto strieľajú do rúk, aby sa nemohli prežehnávať. Ruský sedliak po vstupe do vojska okrem uniformy a čižiem dostane ešte jednu „výstrojnú súčasť“: naočkujú mu vojenské presvedčenie, ktoré pochádza ešte z čias cára Petra Veľkého. Toto presvedčenie, viera prechádza až v poveru. Ta hovorí o tom, že Spasiteľ zíde na zem a práve ruská armáda je nástrojom vykonávajúcim jeho vôľu. Ruský mužík verí aj ďalším poverám. Je presvedčený, že medzi mužmi dvadsať až tridsaťročnými každý deviaty musí zomrieť. V ruskej armáde panovala aj povera, že padne každý piaty nositeľ toho istého mena. Hovorilo sa tiež, že ranená ľavá ruka škodí na srdce … Jeden zajatý ruský lekár vyprával, že mnohí ruskí zranení sú v skutočnosti menej chorí ako tvrdia.

Štefan po čase už mohol chodiť aj keď trochu kríval. Zaradili ho do transportu zajatcov, ktorých získali pri Przemysli. Nebolo ich málo, však Rusi zajali celú divíziu. Pohli sa dlhé rady do vnútrozemia ruskej zeme, do smutného zajatia, cieľom bola Sibír, Jekateriburg, Krasnojarsk. Prešli Uralské vrchy. Ako kráčali tieto smutné transporty na východ, nikto nemohol tušiť, či sa vráti touto alebo inou cestou do rodnej zeme, od ktorej sa každú minútu vzďaľujú. A kto tam zostane naveky v sibírskej zemi pochovaný. Od rodných nielen v živote ale aj v smrti kruto odtrhnutý? … Štefan mal šťastie, dostal sa do tábora ešte na západ od Uralu. Z tábora ich posielali na práce. Štefan sa dostal so stovkou iných zajatcov na roboty k pravoslávnemu biskupovi. K biskupskému majetku okrem pôdy aj veľké lesy patrili. Nášmu hrdinovi sa podarilo dostať k roľníckym robotám. V lese i na pôde to bola ťažká každodenná dvanásťhodinová práca. Pri takejto práci sa pomerne ľahko dostali k jedlu a potravinám. Z toho čo získali dali aj tým, ktorí robili v lesoch. Neskôr Štefan pracoval v skupine, ktorá sa starala o dobytok. Vďaka tomu, že vedel po slovensky stal sa správcovým dôverníkom. Vozieval správcu na koči na kontroly pracujúcich zajatcov a udržiaval ako tlmočník každodenné vzájomné kontakty. Aj veľkomožný pán biskup si všimol šikovného a ruský jazyk znalého človeka. Onedlho si ho zobral za kočiša. Priahal kone aj na dlhšie cesty. Stávalo sa, že sa vybrali aj na troj či štvordňovú cestu. Všetko mal, nechýbalo mu k životu nič, len rodina a domov mu chýbali. Ale ešte veľa času musel čakať na voľnosť.

Rok 1919 priniesol túžobne očakávanú slobodu. Konečne, vďaka Veľkej vojne a následnému vypuknutiu proletárskej revolúcie sa dostal domov k rodine. Radosť z návratu domov sa miešala s plačom jeho aj najbližších. Chodili príbuzní, známi, priatelia. Oproti bývajúci sused, spolubojovník na srbskom fronte - Štefan neprišiel ho pozdraviť. Prešli tri dni oslavovanej radosti z dobrého konca Štefanovej vojny. Na ďalší deň predpoludním prešiel cez cestu k domu svojho kamaráta, v ktorom už bol šenk. „Pán krčmár“ Petus už ho nemohol prehliadať. Náš hrdina vstúpil do krčmy. Pán Petus sa opieral o pult a vážne pozeral. „Dobrý deň, bratku!“, úctivo sa poklonil Štefan. Pán Petus nereagoval na pozdrav, namiesto toho stroho povedal:

3never07„V dedine hovorili, že si zgegol. Ale ako vidím, vyzeráš dobre, iste sa ti darilo. A my sme trpeli všetky tie vojnové roky! Aj ja som si myslel, že si u tých Rusov zahynul.“

„ Tri dni však už vieš a na vlastné oči vidíš, že som tu.“

„Vidím, že si tu, ale načo si došiel?“

„Prišiel som si pre svoj diel, priateľ môj!“, prehovoril Štefan tichým a úctivým hlasom ako bol zvyknutý.

„Čo!? Aký diel, ty všivák všivavý! Ak nezavrieš papuľu nikdy neuvidíš slnko Božie! Pamätaj si, že dnes v Maďarsku sme my proletári páni a na Senváclave som ja Pánboh, toho sa drž!“

Dobromyseľný Štefan sa tak prekvapil, že nenašiel reč. Nič nemohol urobiť, ale možno tiež, že bol dobrák, tak ani nič nechcel robiť. Nekričal, nelámal, neničil. Širák si dal opäť na hlavu a úctivo sa uklonil:

„Nuž, nech ťa Pánboh požehná, bratku! A veľa šťastia k tej hodnosti miestneho Pánaboha!“

Áno, pán Petus bol vedúcim komisárom Senváclavského Direktória a pokiaľ bol Štefan na fronte a v zajatí „kamarát“ Štefan Petus si za získané zlato dom prestaval a krčma už niekoľko rokov fungovala.

Proletársku diktatúru o niekoľko mesiacov Horthy porazil. Ale život v Maďarsku sa nezlepšil ani po Trianone. Aj v Senváclave, v najvyššej pilíšskej obci to bolo podobné. Po dvoch desaťročiach mieru vypukla svetová vojna, už druhá, ktorá opäť veľkú biedu a smútok do mnohých rodín priniesla. Pán Petus sa nedožil konca tejto vojny, zomrel v roku 1942. Štefan báči s čistou a pokojnou dušou žili až do roku 1982. V tom roku vo februári vo svojom deväťdesiatom druhom roku života zomreli.

Návrat zo „sovietskeho raja“

1

Ženy ponáhľajúce sa na rannú omšu zanechali hlboké stopy v snehu, ktorý napadal v noci až po členky. Muži ako vždy na vianočné sviatky zostali doma a pribrali sa dobytok ošetriť, nakŕmiť. Gazdovia odmietli sneh na prístupoch k maštaliam a okolo studní, naťahali a nanosili dobytku vodu na napojenie. Napokon odhádzali sneh aj z cesty pred domom. Chlapi po obriadení dobytka zložili pracovné zástery, umyli si ruky. Ticho rannej dediny prehlušil cvengot ich podkovaných čižiem po ceste do krčmy vypočuť si novinky. V raňajšom tichu bolo možné počuť aj slová gazdinej, ktorá upokojovala kravičku pri rannom dojení (stoj spokojne!). Teliatko smutným hlbokým hlasom si pýta svoju porciu. Od stien šechtára sa odrážajú nárazy čerstvo prúdiaceho mlieka.

Dom v ktorom býva Štefan spolu s rodičmi a tromi sestrami je na ulici, kde žijú bohatší gazdovia. Je to dnešná Vyšehradská ulica, ale Senváclavania ju medzi sebou volajú Dedina. Jeho dom stojí na dolnej strane Dediny. Dvorom preteká potôčik prekrytý teraz ľadom a napadnutým snehom. V myšlienkach zameraných na dvadsiaty tretí adventný deň sa Štefan pustil do odhadzovania snehu aby sa dostal ku kŕmeniu dobytka. Po skončení práce sa pohol k pánovi Petrusovi do krčmy. Vypočuť chýry, ale aj napiť sa pálenky. V krčme, napriek tomu, že bola plná ľudí nebol zvyčajný lomoz a krik, ale naopak - ticho. Všetci počúvali Jani báčiho, ktorý slúžil v Tótfalu na Senondrejskom ostrove. Rozprával ako sa dostal včera z dediny domov prežiť vianočné sviatky. Ako zvyčajne pekne pomaly si popravil fajku v ústach a vyprával, že Rusi 4navra01obsadili dedinu predtým v noci.

„Viacerí sa pred zimou aj v domoch usadili. Most strážili, ja som sa len vďaka slovenčine dostal na druhú stranu. Nebolo to lacné, stálo ma to demižón vína, fľašku páleného a kus slaniny, ktoré som dostal od svojho gazdu, ale podarilo sa mi dostať do Ťahi. Neskoro večer som došiel na Farskú lúku (Paprét) k horárni, kde som si v kuchyni usušil premoknutý kabát a zohrial premrznuté telo. Pán horár nebol doma. Na dom a statok v maštali dozeral dobrý priateľ Jozef Dombaj. Počúval ma s otvorenými ústami. Nachystal mi za misu horúceho cingéru (to je taký druhák, do už vyprešovaného hrozna pridajú cukru a vody a opäť ho skvasia). Vypili sme ho spolu vypili pokiaľ mi obschol kabát. Potom sme sa rozlúčili a pohol som sa dole Ružovým vrchom“, hovoril báči Jano osadenstvu krčmy.

Skončil svoje vyprávanie a chlapi s pohárikmi v rukách začali mudrovať a pritom si vzájomne skákali do reči.

„Keď už okupovali Tahitótfalu, rýchlo prejdú cez vrch a onedlho už aj nás obsadia!“, hovoril jeden z nich.

“Načo by sa driapali hore Serpentínom po planej ceste, veď od Senondreja po dláždenej hradskej môžu dotiahnuť aj kanóny“, zasiahol pán Petus do rozhovoru.

Jani báči, ktorý celý svoj doterajší život slúžil v rodine Karnevalovej v Tótfalu sa neodvážil hádať s pánom krčmárom. Tí chudobnejší v obci ho museli volať pán Petus. Gejza, bývajúci v domčeku zasadenom do svahu na Hradskej ceste, ktorý sedel s priateľmi v zadnej časti krčmy povedal:

„Na čo a proti komu by sem vytrepali kanón, veď Nemci doteraz sem len raz prišli aj to len k domom nad dedinou. Vtedy nezvládli zákrutu na hradskej, prevrátili auto a zgúľali sa do nižšie položenej uličky. Už aj tomu je dva týždne.“

Štefan si doteraz pochutnával na pálenke, teraz sa pridal do reči.

„Pre mňa - za mňa môžu prísť, nech len nerekvírujú a nekradnú!“, prehovoril pozerajúc na zbytok pálenky v poháriku.

„Nuž, s jedením a pitím ich obec musí obslúžiť, ale zdraví a silní chlapi sa musia poschovávať. V Tótfalu začali brať mužov a mládencov na 4navra02roboty, hovoria tomu málenkij rabot“.

„Toho sa ja nebojím, skryjem sa tak, že ma nenájdu ani vlastní rodičia“, pyšne prehovoril Štefan a odišiel sa prezliecť na veľkú omšu.

Pred kostolom, pri čakaní na zvonenie sa rozprávali o príchode Rusov. Všetci, ženy, muži aj deti. Po skončení omše vychádzali ľudia z kostola postavenom na najvyššom kopci. Vtedy zbadali vojakov kráčajúcich dolu Ružovým vrchom.

„Rusi idú!“, vykrikovali zúfalo ženičky. Ich zúfalstvo bolo predčasné. Zišli dole na Stanovisko a zbadali, že sú to maďarskí vojaci. Len niektorí z nich mali zbraň a zopár nábojov. Ubytovali sa v škole na dlážke vystlanej slamou. Miesta nebolo pre všetkých, ostatní sa snažili nájsť nocľah po domoch. Nebolo to ľahké, lebo po veľkých bojoch na Mlynkoch sa sem prisťahovalo veľa Mlynčanov a bývali u svojich príbuzných či známych. Ustupujúci vojaci si mohli nájsť nocľah už len na povalách, v sene. Dostali od miestnych aj trochu jedla. Ľudia v dedine sa začali upokojovať.

V niektorých rodinách dokonca nastala aj veľká radosť. Vrátili sa domov tí mládenci, ktorých dvadsiateho decembra 1944 vzali žandári na front. Tridsať člennú skupinu šuhajov hladujúcich už niekoľko dní, doviedol ich veliteľ Gejza Kováč, syn senváclavského riaditeľa školy, ktorý padol na fronte v štyridsiatom treťom. Domov ich priviedol na falošne vydaný rozkaz. Bola to veľká radosť ale netrvala dlho. Ešte za svetla prišla asi štvorčlenná hliadka ruských pešiakov. Vojaci sa poobzerali po dedine a potom sa dali odviezť na gazdovskom voze späť na Senondrej. Nezrekvírovali ani gazdu, ani jeho kone a voz. Dedina si zase oddýchla.

„Obišla nás vojna!“, rozprávali v domoch, vykrikovali po uliciach, zhovárali sa v krčme.

2

Po novej kameňmi dláždenej ceste vedie jazdeckú skupinu mladý kozácky kapitán. Po krvavých bojoch zostalo pol stotiny donských a kubánskych kozákov. Jeho predkovia slúžili pod báťuškom cárom, chránili ho a ak bolo potrebné aj krv vylievali za ruského cára. Aj kapitánov otec i jeho starý otec za cára Mikuláša II. bojovali a zomierali ešte v bitkách proti Červenej armáde. Mladý kapitán bol smelý kozák, napriek svojej mladosti sa zakrátko stal kapitánom. V jeho jednotke boli bitkami a skúsenosťami ošľahaní kozáci. Prešli stovky kilometrov v bojoch až sa dostali na Pilíš a k Dunajskej zákrute. Kapitán sa cítil na v sedle koňa doma tak isto ako na kozáckej zemi, kde sejú do žltohnedej pôdy na úzke pásiky rolí či na pieskové vŕšky povedľa lesíkov. Pôda od nepamäti veľa nevydá, od hektára nedá viacej ako 25 až tridsať meríc, napriek tomu ju obsievajú, aby z obilia ražnú pálenku varili. Vždy tam bol taký zvyk, ražovicu pili dedovia a ich dedovia... Preto ani kapitán a jeho druhovia neobchádzajú ohnivú pijatiku. Kapitán si už štyri roky nevidel domov, ale taký je život vojaka. Duša mu stvrdla ako dubová kôra, práve tak ako stvrdnú koňom kopytá na stepiach pri močarinách. Čudná a nepochopiteľná bolesť ho hryzie vo vnútri. Nemôže zabudnúť na rodinu, smútok nespláchne žiadna pálenka. Napriek tomu stále popíja, raz sa to azda podarí. Podobné úvahy nebránia jazdcom držať dobré tempo hore vrchom kamenitou cestou pokrytou kopytami podupaným snehom. Míňajú telegrafné stĺpy popri ceste. Kapitán sa zdvihne na sedle, ďalekohľadom hľadá nepriateľa v lese. Stromom už dávno opadalo lístie. Vidí dobre hlboko do zasneženého lesa. Na kapitánovi i jeho mužstve sa už prejavuje únava z dlhej cesty bez spánku. Rozkaz, ktorý mu prikazuje zabezpečiť peším jednotkám cestu a jej okolie musí vykonať. V blízkosti veľkej zákruty aj kone sú unavenejšie. Kapitán vydá povel: „Z koňa dole“. Kozáci ďalej vedú kone za uzdu. V dvoch zástupoch sa pokúšajú prekonať záverečnú strminu cesty. Na šťastie, sneh im siaha iba po členky. Krok za krokom. A svoju únavu sa snažia prekonať dopitím vodky z ranného prídelu.

4navra03Na chvíľu ich to rozveselí. Viacej si oddýchnu po príchode na vrch pri obývanej lesnej kolibe. Odtiaľ už na povel: „na kone“ idú ďalej v sedle. Na konci prechodu cez vrchy (sedla) pri božej muke (pánbožkovi), kde sa rozdvojuje vesta vydá kapitán povel „stoj!“ a zíde z koňa. Rozloží si mapu na kameň pod krížom. Ihneď zistí, že obidve cesty vedú na Senváclav.. Nová, kameňmi dláždená cesta sa mu viac páči, po nej pokračujú do stredu obce. Tak sa dostanú presne na Stanovisko. Na výkriky „kozáci sú tu“ dobiehajú z dediny veľkí i malí. Príchodzí vojaci nikoho neotravujú. Tešia sa zo slovenských rečí. Niektorí chlapi blízo šesťdesiatky medzi nimi takí, ktorí v prvej svetovej vojne pochodili ruský front a boli aj zajatí, dobre rozumejú a vedia hovoriť s nimi. „Veľkú“ ruštinu však netreba, aj obyčajné slovenské slová stačia, najčastejšie sú: Germani jesť, Čorní čorti jest, Kuda partizani. (Sú tu Nemci?, Sú tu čierni čerti? - čiernymi čertami volali vojakov SS v čiernych uniformách, Kde sú partizáni?) Zavládla veľmi dobrá nálada, takže poniektorí domáci obyvatelia pri pohľade na malých kozáckych koníkov si robia z nich posmech: načo sú vôbec dobré také slabé koníky? Najlepší dedinský znalec koňov, ktorý voľakedy ešte za Ferencjóžku slúžil u husárov chce zodvihnúť predok koňa a akýmsi huncútskym trikom sa mu to aj podarilo.

Veliteľ kozákov dedinčanom pripomína: „Práve na týchto koníkoch sme vyhrali vojnu!“.

Potom vošli do obecného domu rokovať richtár s prísažnými, dôstojníci tu ubytovaných maďarských vojakov a ruský kapitán. Po rozhovoroch maďarskí vojaci nastúpili pred obecný dom a zbrane s muníciou poskladali na zem. Neskôr strelivo uložili do domu a strážili pokiaľ všetko neodviezli do Senondreja. Neozbrojených vojakov kozáci odviedli do mesta. Ich ďalší osud je neznámy. Po odchode kozákov i zajatcov z obce ľudia si vydýchli. Boli presvedčení, že vojna sa pre Senváclavanov v tej chvíli skončila.

Bohužiaľ, nebolo to tak!

3

Na druhý deň prišla rota ruských pešiakov do obce. Ubytovali sa a začali hľadať vojakov, žandárov a partizánov. Takých ľudí v obci nenašli, lebo na Senváclave ani neboli. Neskôr brali chlapov „na málenkij rabot“, kopať kryty a jarky. Aj tých, ktorí sa schovávali alebo tvrdili, že sú chorí, nesúci na robotu. Boli aj takí, ktorí si na nohu nastrúhali chren a také škaredé rany sa im porobili, že Rusi videli v tom choleru a z takých domov von utekali. Štefan sa skryl tak dobre aby ho nikto nenašiel ako v krčme spomínal. Ale rodný dom neopustil a zle urobil. Bývalá frajerka, ktorú si nechcel vziať za ženu ho prezradila vojenskému veliteľovi. Oznámila, že v tom dome musí byť niekde jeden chlap. Prehľadali dom opakovane a 4navra04vojaci našli Štefana ležať pod korytom.

Ruskí vojaci pochytali aj chlapov poskrývaných v pivniciach. A keď už mali naplnenú kvótu zoradili ich do zástupov a s vojenskou eskortou ich odviedli do Senondreja. Zavreli ich do pivnice v Dunajskej vile. Na druhý deň ich zaradili do väčších skupín a pešo hnali mnoho kilometrov. Viacerí nezvládli hladovanie a útrapy a po ceste odpadli. Nakoniec ich nahnali do železničných vagónov, ktoré vypravili do rozdeľovacieho lágra v rumunskom Focsani. Cestovanie železnicou bolo krutejšie ako cesta pešo. Preplnené vagóny, žiadne kúrenie. Nedostatok vzduchu, nedostatok vody. Jedla veľmi málo. Vo vagóne malý súdok slúžil ako WC, tí, ktorí boli na druhom konci sa k nemu ani nedostali. Štefan cestoval vo vagóne s kamarátom. Ešte v Maďarsku blízo rumunskej hranice chceli spolu zutekať. Stačilo len prekonať mreže na oblokoch a potom vyskočiť. Samozrejme v noci. Bolo to však náročné. Vedeli, že sa zahrávajú so životom, lebo stráže dávajú pozor. Vlak pomaly a fučiac postupoval nočnou tmou. Ľudia vo vagóne, zmordovaní a unavení spali. Len oni dvaja boli hore. Opatrne sa predrali k zadnému okienku a začali s pokusom o útek. Ak sa im podarí preliezť cez zamrežovaný otvor na nárazníky vagóna, odtiaľ už ľahko zoskočia dolu na zem. Vedeli, že nie na každom vozni je stráž. Dali sa do toho. Ticho, ale rozhodne. Na chvíľu sa im zdalo, že jeden roh mreže povolil, ale opäť zapadol do dreva. Trochu si oddýchli a znovu sa o to pokúsili. Náhle začuli prekvapený výkrik z vagóna.

„Hej, čo je to? Čo tam robíte?!“

Na hlasný zvuk sa viacerí zobudili.

„Zbláznili ste sa?“

„Dávajte pozor! Chcú zutekať! A preto zajtra každého desiateho z nás zastrelia!“

Prikrčili sa na podlahu a opreli o stenu vozňa. Nadávanie pokračovalo.

„Čo ste sa naozaj zbláznili? Veď vo Focsani dostaneme potvrdenie, bumážku a pôjdeme domov. Zmiznite odtiaľ!“

Bola to hlúposť s tým potvrdením, tušili to všetci, ale o to viac tomu chceli veriť. Veru, v tom čase aj najväčším klamstvám v dejinách verili na státisíce ľudí. Boli aj takí, ktorí pochodovali pol krajiny peši a slabo strážení, dokonca povedľa rodnej dediny, napriek tomu nezutekali. Pokračovali ďalej len aby dostali bumážku. Štefan a Jano zostali ticho a nazlostene si ľahli. Rozhodli sa, že aspoň dajú vedieť o sebe. Niektorého napadlo, že z trakov na nohavice sa dá vyrobiť prak (gumipuška). Taký istý ako ten s ktorým sa voľakedy za školských čias hrávali. Teraz im mala detská hračka pomôcť. Na každej stanici ktorou prechádzali čakali davy ľudí. Zakazovali im priblížiť sa k vlaku. Stráže s veľkým krikom a nadávaním sa snažili aby ženy nemohli nájsť svojich mužov a synov. Tie donášali aj jedlo. Málo z toho sa ušlo zajatcom. Aj strážnici boli hladní … Cez okenné mreže, ponad hlavy stráži prakom vystreľovali lístky s odkazmi. Neskôr sa dozvedeli, že viaceré z nich sa dostali do rúk tým, ktorým boli adresované. Na dlhý čas boli pre domácich jedinou informáciou o ich osude.

Po viacdennom cestovaní dorazil vlak do rozdeľovacieho tábora v Rumunsku. Boli tam odvlečení ľudia mnohých národností. Studené baráky tábora vo Focsani bez jedla a vody, bez základných hygienických možností boli živnou pôdou pre choroby a epidémie a vyžiadali si mnoho obetí. Tak zomreli aj dvaja zajatci zo Senváclavu: lesník Vilo Vasvári a murársky majster Ján Szvoboda. Štefan s Janom sa dostali do železničného transportu, ktorý sa pohol smerom do Ruska. Toto cestovanie bol ešte krutejšie a tiež si vyžiadalo mnoho mŕtvych.

4

4navra05Došli do mesta Charkov, kde ich na stanici povedľa vojenských stráži „vítala“ aj policajná skupina. Z nich sa stalo vedenie tábora. Aj oni boli zajatci, ale Rusíni, a preto ich inak posudzovali. Za dvojité denné prídely ale aj možnosť okrádania spoluväzňov udržiavali medzi väznenými tvrdú disciplínu. Aj pre veliteľstvo to bolo pohodlnejšie. Vojaci a ich velitelia takto neboli zodpovední za protiprávne konania. Udržovanie poriadku v tábore bolo obdobné ako v nemeckých táboroch, len tam sa strážcovia spomedzi väzňov volali kápo. Najväčšie neprávosti a krutosti sa odohrávali pri ranných a večerných nástupoch. Najčastejšie na prvý raz „nesedel“ počet prítomných. V takom prípade museli pobehovať s ťažkým batohom na chrbte pomedzi táborové drôty. Ak ich bolo menej, alebo stráže ich zle spočítali, neraz sa stalo, že ich doplnili miestnym nešťastníkom. Tábor sa nachádzal na okraji Charkova. Zajatcov umiestnili podľa národností a ubytovali v drevených barakoch. Podlhovastý pozemok oplotili ostnatým drôtom natiahnutým na obyčajných drevených stĺpoch. Aby sa nedalo zutekať z vonkajšej strany oplotenia postavili strážne veže so stálymi strážami. Baraky boli preplnené ľuďmi natoľko, že para, ktorá sa tam tvorila zvyšovala teplotu o pár stupňov a umožnila nepomrznúť. Drevené prične siahali až po povalu a prekrývali aj to slabé svetlo žiaroviek. Zajatcom tma neprekážala, ich oči si navykli, videli v tme ako sovy. Na začiatku si z umývania nerobili veľké problémy. Tábor mal v prvej chvíli len jednu studňu, aj z tej sa v zime nedalo dostatočne čerpať. Voda išla najprv pre kuchyňu a práčovňu. Potom sa prideľovala voda na pitie. Nie veľa, lebo dosť jej dostali v polievke či v kaši. Šikovnejší kedy tedy zohnali vodu aj do čutory, tú však bol hriech využiť na umývanie. Z umývania sa človek nenaje … Na raňajky bývalo málo polievky. Známi dostali pri jej vydávaní z kotla hustého a ostatným sa ušlo len teplej vody. K polievke dostali ešte dvadsať deka chleba. Ťažko sa dalo vydržať do obeda. Človek po krátkom čase pobytu v tábore pochopil, že jedlo je najdôležitejšie. Zásoby z domu sa minuli. Porcie boli malé a nevýživné, nikdy ich nezasýtili. Veľká časť zajatcov sa nedostala k inému jedlu. A tí, ktorí sa dostali, často len na úkor ostatných. Každý jeden sa usiloval byť za dobre s kuchárom, pekárom, roznášačom, len aby sa k nejakému jedlu dostal. Kvôli tomu sa na seba ani nehnevali. Na hlad sa nedá zvyknúť, hlad nezávisí od zvyku. Pri raňajkách už mysleli na chuť obeda. Zase dostanú polievku a k tomu kus chleba …

Po raňajkách zaznel signál na nástup. Brigadír začal organizovať robotu. Hlavný brigadír - Nemec udržiaval prísnu disciplínu. Pridelení robotníci nastupovali do práce bez ohľadu na boľavé ruky či nohy. Ráno bývali unavenejší než večer. Boli nedostatočne oblečení, prešívaný kabátec - pufajku mali len poniektorí. Obutie bolo najbiednejšie. Komu sa topánky úplne rozpadli dostal dreváky s pláteným remienkom, ktoré pri chôdzi klopali ako kopytá koňa. Do roboty kráčali so sklonenými hlavami, husto natlačení na seba a pomaly. Zajatec sa neponáhľa nikdy, iba ak na jedlo. Štefan s kamarátom Janom boli pridelení stavať továreň. Každý deň na začiatku práce museli počkať pokiaľ stráže okolo pracoviska natiahnu ostnatý drôt. Dôveryhodní zajatci nemuseli ťažko robiť, pomáhali strážiť ostatných. Prísnejšie strážili ako vojaci. Za odmenu dostávali lepšie oblečenie a dupľovanú porciu jedla. Stráže si mohli aj pospať, ich pomocníci z radov zajatcov dávali pozor. Ostatní zajatci ich preto nenávideli. Nechceli veľmi zutekať, ale nepovažovali za správne pomáhať nepriateľovi. Dobrú polhodinu museli stáť v najväčšej zime, pokiaľ pracovisko zabezpečili drôtom a strážami. Ruky i nohy im poriadne premrzli, často ani do poludnia ich nevládali uvoľniť. Lebo fabrika ešte nebola fabrikou. Ešte ju len stavali, nebolo sa ani kde ohriať. Boli to pozostatky vojny, bojmi zničené budovy. Nezostala ani jedna miestnosť, v ktorej by sa dalo skryť pred krutou zimou. Na stavbe panoval chaos. Bez plánov, bez rozmyslu stavali, búrali, dokladali, fľakovali.

5

4navra06Do pol hodiny od začiatku práce všade horeli ohne. Každý sa usiloval dostať k ohňu, pokiaľ ho brigadír od neho neodohnal. Pri mínus dvadsať až dvadsaťpäť stupňovej zime museli nahrievať piesok, štrk, vodu aby sa s materiálom vôbec dalo robiť. Robota bola normovaná na percentá. Splnená denná norma znamenala 100%. Tá pracovná skupina, ktorá robotu splnila na sto percent dostala normálnu dennú porciu jedla. Tí, ktorí normu prekročili dostali primerane percentám viac jedla. Dosiahnuté percentá často neboli úmerné skutočne vykonanej práci. Šikovnejší majstri dosiahli manipuláciou a klamaním vyššie percentá a obabrali nadriadených. Našli sa aj takí, ktorí pre prekračovanie normy boli ochotní seba i celú pracovnú skupinu zmordovať až na smrť. Štefan ako Slovák sa rýchlo naučil po rusky. O niekoľko týždňov sa stal brigadírom. Triezvym sedliackym rozumom hneď prišiel na to, že normy sú vypočítané na základe skúseností a možností zdatných robotníkov. Zajatci, neskúsení a slabí sa mohli aj pretrhnúť v práci a normu horko ťažko splnili ledva na 100%. Povedal si: treba čo najviac fortieľu a čo najmenej hrubej roboty. Najdôležitejšie je, aby som bol za dobre s nadriadenými. Pri požiadavkách na klince, farby, či sklo pýtať toľko, aby aj oni mohli čosi na tom zarobiť. Samozrejme je dôležité aby brigáda v prítomností vedúceho usilovne pracovala. S veľkým krikom a lomozom. To majú Rusi radi. Vtedy náčelník spokojne pokýva rukou a ide ďalej. Takto Štefan ako novopečený majster rozmýšľal. Pri úspešnom zvládnutí plánu mu pomáhal aj Jano, priateľ z dediny. Mali šťastie, že Rusi nedbali príliš na starostlivú a presnú robotu. Sledovali len množstvo a rýchlosť. Keď na stanicu doviezli stavebný materiál hnali vykladanie bez rozmyslu. Drahé nemecké stroje zhadzovali železnými tyčami z vagónov rovno do blata, či snehu. Zajatci aj debny postrčili, nech sa dolámu. Ešte sa tomu aj tešili. Dostávali príkaz na železo liať smolu, niekedy na to aj štrk a piesok a potom položiť dosky. Počas horúceho leta sa smola roztiekla a zlepila jednotlivé materiály dohromady. Aj Jano mal dosť rozumu, tiež sa hneď naučil po rusky. V pracovnom tábore bolo dosť Nemcov, aj ich jazyku rozumel. Veľmi mu pomohlo, že doma od mala pracoval v Bogdanskom a Vyšehradskom kameňolome spolu so Švábmi. Svojou prácou si získal aj nemeckého majstra tu v tábore.

„Pozrite sa na toho Maďara! Tak sa musí robiť, pomaly ale furt, pomaly ale furt! A stále robí, či som tam alebo nie!“

Naozaj, Jano dobre rozmýšľal že je potrebné stále sa hýbať. Ešte aj svoje stále svalnaté telo zohol pomaly ako slimák, ale stále sa hýbal. Majster Keller ho neraz aj tajne pozoroval, ale aj v tom čase robil. Tak sa Jano stal etalón pracovného výkonu. Nuž, ďakujúc Janovi, brigáda vždy prekročila normu. A Štefanova skupina často dostala dvadsať deka chleba navyše. Aj tabak bol v tábore pokladom. Päť gramovú dennú porciu zriedka dostali. Veľmi často za týždeň nič a potom pridelili všetko naraz. Tuhí fajčiari sa veľmi trápili. Oči im vyliezali od hladu, ale cukor, často aj chlieb predali za tabak. Za lyžicu cukru vymenili jednu hrsť machorky. Štefan ako brigadír mohol voľne chodiť. Takto mohol ukradnutý materiál zo stavby zameniť s civilmi, ktorí tiež tam pracovali za machorku. S fajčiarmi nebolo múdrej reči. Z nedostatočného prídelu stravy akurát to najdôležitejšie obetovali na oltár náruživosti. Štefan často hovorieval Jožibáčimu, Nemcovi zo susednej dediny:

„Veď sa zničíte Jóži báci, chlieb a cukor meníte za machorku! Zgegnete! Čo, nechcete sa vrátiť domov?!“

4navra07Neprehovoril ho, stále len opakoval:

„Ja bez tabaku neviem žiť, tridsať päť rokov fajčím. Radšej cukor nejem. Keď fajčím necítim hlad.“

Štefan s priateľom nenechali zahynúť dobrého známeho zo susednej dediny. Ak bola možnosť, tak aj pre neho zohnali trochu machorky. Neprišiel tak o svoj prídel cukru a chleba. Samotné vydávanie obedov bolo skúškou dobrých nervov. Štefan s Janom vymysleli ako možno sa dostať k jednej porcii navyše. Jeden sa postavil na začiatok radu, polievku položil na stôl a znovu sa zaradil uprostred. Otrubovú polievku s kúskami plávajúcej mrkvy získanú navyše spoločne zjedli. Často bola rovnaká aj tri týždne, ale im sa nezunovala. Vedúci stavby ich pridelil na zemné práce. V tom čase silno mrzlo. Bola veľmi ťažká robota. Pôda bola azda do hĺbky jedného metra zamrznutá. Aby si pomohli nakládli oheň. Použili odpadové drevo, ak nebolo k dispozícii tak aj dobré dlhé dosky porúbali a popálili. Nemali iných nástrojov, len čakany. Nimi porúbali kvalitné stavebné drevo. Po niekoľkých týždňoch vykopali jamu takú hlbokú, že z nej nevideli von. A nevideli ich ani dozorcovia. S príchodom jari chránení od vetra sa dobre cítili na slabom slniečku. Štefan vybavoval plnenie normy, ostatní v jame opretí o múr spokojne pofajčievali. Jeden vždy stál nad jamou, dával pozor, či sa neblíži veliteľ. Tí, ktorí nemali dosť tabaku si nazbierali ohorky. Nikto nevyfajčil cigaretu sám. Najmenej traja sa z nej tešili.

6

Nedostatočná hygiena pomohla rozšíreniu vší. Ale zajatcov v noci nevyrušovali len vši. Tieto len trošku šteklili pod pazuchami a na prsiach. Blcha zase len pod šatami sa prechádzala, len to bolo nepríjemné. Najhoršie boli ploštice. Každá jedna z nich inak štípala a inak bolela. Zákerne vošla spomedzi dosiek a v prípade, že ste ju rozpučili vyvalil sa veľký smrad. Veliteľstvo sa rozhodlo chrániť voči všiam a blchám pravidelným holením. Pretože v tábore bývalo množstvo národa, na jednotlivé pracovné skupiny zriedka prišiel rad. Určení zajatci robili strihanie a ostatné holičské roboty strojčekom. Strihacie mašinky boli neustále používané, však neustále bolo koho strihať a na nabrúsenie nebolo času. A ak aj čas bol, to si vyžadovalo extra námahu od zajatca. A ktorý zajatec má rad robotu? Veru, neraz padali slzy strihaným zajatcom pri práci holiča. Holenie sa robilo po celom tele. Je skutočne pravda, že to bola voči všiam najúčinnejšia zbraň. Ani zajatci neprotestovali proti prechodu holičskou miestnosťou pred vstupom do kúpeľne. “Domáci“ holiči zavolali zajatca k sebe a po pár neprívetivých slovách sa pustili do práce. Zajatci mlčky trpeli. Neskôr, okolo Vianoc odstraňovali ochlpenie okrem vlasov na hlave britvou. Aby tábor splnil ročný plán na stavbe veliteľstvo preložilo na roboty holičov tiež. Namiesto nich prichádzali každý deň holičky zo susedného ženského tábora. Štefanova skupina bola medzi prvými, ktorí sa im dostali pod ruky. Samozrejme nevedel o tom. Zvliekli si šaty, vstúpil do malej holičskej miestnosti. Prudko sa zarazil a hneď sa otočil odtiaľ preč. Dve amazonky vyobliekané v krátkych gatiach a tričku chytili Štefana z oboch strán pod pazuchy, nadvihli ho a odvliekli do vnútra miestnosti. A jedna z nich sa hroznou britvou pustila do holenia. Také niečo doteraz sa nestalo.

Hanba, pokorenie ale aj obava z britvy Štefana na chvíľu omráčila. Ženy bárišne kričal na ostatných, ktorí s obavami postávali pred dverami. No ale dielňa musela fungovať. Štefanovi vychladla krv. Čo bude s ním? Však je na milosť a nemilosť vydaný žene holičke. Ako sa vraví, úplne je v jej rukách. Stačí aby sa zle pohol a môže mu narobiť veľké škody. Pokým sa upokojil, holička už volala ďalšieho.

Napriek zlej organizácii roboty sa podarilo továreň postaviť. Väčšina osadenstva tábora prešla pracovať do neďalekej tehelne. Vojnou zničené mestá a domy si vyžadovali množstvo tehál. Štefanova brigáda dostala tiež robotu v tehelni. Bola to ťažká práca. Do práce museli chodiť pešo Raňajší nástup a odchod do roboty začínal a končil tak isto ako predtým. Ťažkým krokom pomaly odchádzali z barakov. Na povel dozorcov sa zoradili do päť stupu. Po polhodine pochodu riadeného krikom prekročili bránu tehelne a potom pomedzi kontrolné stráže sa podrobili prehliadke. Už nepociťovali poníženie, vždy prehliadli každého. Za bránou ich znova spočítali a zoradili. Niekedy to opakovali aj dva tri razy. Potom zaznel hlas veliteľa, ktorého slová: „krok vľavo či vpravo sa chápe ako útek, a stráž strieľa bez vyzvania...“, si však už nikto nevšímal. Náhle sa zamračilo a dlhý zástup ťažkým krokom sa pohol prikrytý čiernym nebom. Nohy kládli do stôp predchádzajúceho akoby si tým vzájomnú ochranu poskytovali. Nezaujímala ich ani okolitá stála zeleň: otrocká práca zabíjala ich dušu a bola v nich prítomná už od svitania a neustále. Po príchode na pracovisko, ako každé ráno aj dnes, kráčali s odporom k mechanickému pásu a začali nakladať vykopanú hlinu. Taká hlina možno nebola inde na celom svete. Vysušená bola tak tvrdá, že lopatou sa naberala veľmi ťažko. A po daždi bola ako guma. Nalepila sa na lopatu a nedala sa striasť. Päť šesťkrát musel človek zatriasť aby sa odlepila. Už po prvej hodinke boli prepotení a čakalo ich ešte jedenásť a pol hodiny. Neskôr ich preložili zozadu k vypaľovacím peciam. Blízo brány sál obrovský stroj. Vysušené ale zlé, pokrivené tehly museli nahádzať do tohto stroja a zomlieť na hlinenú múčku. Následne znova z nich vyrobiť nové tehly. Bez vôle a bez dôvery sa dali do práce. Stroj bol veľmi hlučný a už pri prvej dávke sa vytvoril taký oblak prachu, že sa dusili a nevideli jeden druhého. Onedlho sa s tým zmierili. Veď ako oni nevidia jeden druhého, tak ani druhí nevidia či skutočne pracujú. V ďalších dňoch si povedali, že len vtedy nahádžu niekoľko tehál do stroja, keď sa začne oblak prachu roztrhávať. Takto získali dostatok času na odpočinok. Stroj stále rámusil, či nakladali alebo nie. Tešila ich možnosť vodiť stráže za nos. Aj tak čas išiel veľmi pomaly, prečkať šesť hodín do obedňajšej kukuričnej riedkej polievky bolo veľmi zdĺhavé. Takto sa Štefanovi míňali dni v tehelni. Po práci v tehelni robili s priateľom Janom ešte na mnohých stavbách. V tom čase už kolovali dobré chýry o prepustení. Aj dozorcovia nebol už tak krutí. S trochou šikovnosti sa voľnejšie pohybovali, mohli ísť do mesta, nakupovať, či popozerať Charkov. Očakávania však trápili mysle a pomaly ubiehali zostávajúce dni. Sloboda bola na spadnutie a čas akoby sa zastavil. Nádeje ubúdalo, skoro sa minula. Len bezcieľne a bez sily sa potulovali po tábore. Veliteľ tábora chodil s tajomnou tvárou. Voľačo vedel, ale sa neosmelil, alebo nechcel to povedať. Trvalo to celé týždne, až sa konečne odhodlal vysloviť. Štefan s ostatnými brigadírmi bol na porade na ktorej hovorili o štvrťročných plánoch.

4navra08„Nebudete mať čas dokončiť prácu.“

Hovoril to vážne, pritom sa usmieval. Zostali ticho, slová im zamrzli v ústach. Uvedomili si, že je to dôležitá správa.. Následne sa vydralo zo všetkých hrdiel veľké „hurráá“. Veliteľ s usmiatou tvárou pokýval rukami a vyhlásil: „Môžete to oznámiť ostatným“. Veselo pozreli jeden na druhého. O týždeň prišla komisia. Predvolali ich po jednom a vyhlásili buď, že dostal amnestiu, alebo sa posiela na ďalšie súdne konanie maďarského štátu. Príslušný dokument musel každý podpísať. Uprostred decembra 1948 stála skupina Maďarov pred táborom s batohmi alebo drevenými kufríkmi pred sebou. Čakali na nákladné auta, ktoré ich odviezli na železničnú stanicu. Už sa stmievalo. Ako predtým v zajatí aj teraz museli dlho čakať na odvoz. Sprvu sa zhovárali, ale reč postupne utíchala. V chladnom večernom vzduchu začuli tiahle húkanie lokomotívy z neďalekej stanice. Jej tón nebol neplašil a nestrašil, skôr znel smutne. A už sa zjavilo prvé nákladné auto, o chvíľu aj usmiata tvár vodiča. Skupina zajatcov vykročila k slobode. Ich zachmúrené tváre sa zrazu rozveselili.

Železnica odviezla prepustených do Záhoňu. Tam na strážami obkľúčenom peróne sa museli všetci vyzliecť dohola a šaty o chudobné batôžky im skontrolovali. Stáli na studenej tvrdej zemi tak ako prišli na svet - nahí. Akoby netrpeli dosť a nevinne v krutých podmienkach v cudzej krajine. Tak ich privítal vtedajší politický režim rodnej krajiny. Zo Záhoňu ich odviezli na vojenských nákladných autách pod silnou policajnou ochranou do Níreďházy a vyložili v kasárňach. Po preverení a registrácii im prísne prikázali udržiavať tajnosť. Okrem iného im oznámili: „Ak sa vás budú pýtať, kde ste boli, urobíte dobre ak poviete, že v sovietskom raji“. Postupne ich porozvážali na viaceré železničné stanice. Štefana s Janom odviezli na stanicu v Níreďháze. Vlak do Budapešti ešte nemal pripojenú lokomotívu. Ostávalo do odchodu ešte veľa času. Na život okolo seba, ktorý ich čakal pozerali sťaby cudzími očami. Sami pre seba so začudovaním si povedali:

„Zaujímavé, rozprávajú sa po maďarsky!“, ale ešte skôr ako slová dozneli, im prišlo na um, pravdaže, veď sú v Maďarsku! Štefan si všimol, že viacerí z okoloidúcich nosia prešívané kabátiky - pufajky, posmešne podotkol“

„Vidíš, Jano. Máme šťastie že aj v Maďarsku sa nosia pufajky, takto sa príliš neodlišujeme od tunajším. Nechcel by som aby sa nám čudovali.“

„Ale aj tak skôr či neskôr prídu na to, že ideme z cudziny. Ale prečo sa trápiš, že na nás pozerajú? Nech len pozerajú! Necítim sa preto čudne!“

„Máš pravdu, nie sme zvláštni ľudia“, pokračoval Štefan zadumane: „sme prepustení zajatci, ktorí dlhé roky túžili po záchrane a slobode.“

Počas rozhovoru pristavili vlak, nastúpili do vozňa, zanedlho sa objavila únava, bralo ich do spánku. Po Budapešť sa skoro nezhovárali. Zo stanice nebolo ľahko sa dostať domov. *V tom čase ešte nechodil autobus na Senváclav a tých 12 km pešo po známych cestách sa im veľmi páčilo. Pred raňajšou omšou sa dostali do rodnej dediny na Stanovisko (hlavné námestie). Štefan sa neďaleko od kaplnky stretol s mamou, ktorá oplakala strateného syna. Od zajatia až štvrté Vianoce mohli Štefan a jeho osudový priateľ tráviť s rodinou. Obaja boli šťastní, lebo mnohí zajatí druhovia sa vrátili neskôr a niektorí už nikdy neuvideli rodnú dedinu a svoju rodinu …

Vydarený únik z obkľúčeného Budínskeho hradu

Piaty sused od Jánošíkovej krčmy sa menoval Štefan, na staré kolená sme ho volali Pišta báči. Narodil sa na jar 1922 v Senváclave. Prežil tu v práci celý svoj život a aj zomrel v roku 2009 ako najstarší v tom čase muž. Často nám hovoril o rokoch vojenčiny. Najviac ma zaujalo jeho rozprávanie ako utiekol so spolurodákom a spolubojovníkom Jozefom z Budínskeho hradu počas druhej svetovej vojny. Toľkokrát nám to rozprával, že aj dnes po prižmúrení očí vidím jeho príhodu ako by som ju prežil ja sám. No, písať so zavretými očami sa nedá. Napriek tomu sa 5VydUn01pokúsim dať jeho zážitky na papier…

V roku 1944 som slúžil v pešej divízii. Naša divízia sa bránila za Tisou, ešte v Sedmohradsku. Čas pokročil ku koncu augustu, noci už začali bývať chladnejšie ale ešte nám letné uniformy dobre slúžili. Červená armáda vytláčala Nemcov ďalej na západ. Nemeckú južnú skupinu armád, ktorej súčasťou bola aj moja divízia Rusi obkľúčili a oddelili od ostatných. Za cenu krvavých bojov sme sa dostali na železničnú stanicu jedného dolnozemského mestečka. Aj tu sa odohrávali tuhé boje. Rapotali ručné zbrane a vybuchovali granáty. Ruské, nemecké a maďarské výkriky sa miešali s bojovým dymom. Na uliciach mŕtvi a ranení vojaci, civili, pokapané kone. Samopaly a pušky bez majiteľov. Prehrmeli ruské tanky. Ranení, ktorí nevládali sa pohnúť skončili pod ich železnými pásmi. Aby sme si zachránili život stiahli sme sa do domu bez strechy. Zbrane v náručí, ticho sedíme a mĺkvo pozeráme. Kúsok pred nami dláždené námestie so studňou uprostred. Neozbrojený ruský dôstojník akoby zabudol na streľbu sa opiera o obrubu studne, zapaľuje si cigaretu a spokojne vyfukuje dym. Neďaleko studne sedí tiež sťaby zabudnutý chlapec. Ruský dôstojník prikročí k nemu, pohladí ho a potom ho vyzdvihne na ruky. Položí ho opäť na zem a začrie do vrecka svojho dlhého plášťa. Vytiahne krajec chleba, podá ho chlapcovi, ktorý ho začne pokojne jesť. Zrazu to vyzerá, že dôstojník zošalel. Pomaly sa posadil k chlapcovi, čudne kýval pravou rukou. Nohou mu párkrát myklo, z úst začala tiecť krv. Chlapec pošiel k nemu, zrazu sa cez neho prevrátil. Granát, ktorého hvízdanie sme ani nepočuli, vybuchol s prekvapivo malou silou. Zdvihol sa obláčik prachu, ale hneď sa aj rozplynul. Maďarskému chlapcovi stekala krv na uniformu ruského dôstojníka, z nej na kamene a tam sa miešala s ruskou krvou. Na tento strašný a dojímavý zážitok nie a nie zabudnúť!

Prekvapilo nás neočakávané zjavenie nemeckých pancierových tigrov Za nimi nemecká SS jazda! Pozerali sme na nich s otvorenými ústami. „Ako by sme boli v Berlíne, na vojenskej prehliadke“, prehovoril zástavník, pán Kolesár. Pred vojnou „slúžil“ ako učiteľ a kantor v jednej slovenskojazyčnej obci. Dovtedy sme sa skutočne nestretli s nemeckými jazdeckými jednotkami. Tento pohľad nám vrátil dôveru, že spolu s Nemcami prelomíme obkľúčenie. Hneď ako sme zbadali za jazdcami ďalšie jednotky dali sme sa aj my do zástupu a pripojili sa k nim.

Rusi zboku strieľali protipancierovými delami na nemecké tigre. Ich postavenia boli kryté plotom železničnej stanice. Tri tanky sa pohli smerom k staničným budovám. Jedna rota jazdcov obišla stanicu a zo zadu útočila na bez prestania strieľajúce delá a ich obsluhu. Mierili skutočne úspešne, lebo Nemci stratili dva pancierové stroje, pokiaľ pobili obsluhu ruských diel.

Prebíjanie z obkľúčenia pokračovalo. Ďalšie a ďalšie maďarské jednotky sa pripájali k ustupujúcim Nemcom. Stálo to veľa krvi, ale podarilo sa nám z mesta dostať. Potom sme opäť vyzerali ako naháňaná zver. Rusi s výkrikmi „urá - urá“ nás oduševnene prenasledovali. Náš ústup už nebol usporiadaný. Naše vojenské jednotky bez vozidiel strácali veľa mužov. Po niekoľkých kilometroch sa Nemci pokúšali zastaviť utekajúce vojsko. Zorganizovali obranné postavenia, preskupili pešie jednotky a jazdecké skupiny a za pomoci tankov dôrazne zaútočili proti prenasledovateľom. Prekvapení Rusi sa zarazili a spomalili. To umožnilo, že čata zástavníka Kolesára, do ktorej som patril i ja, spolu s inými unikla z hrozby 5vydun02obkľúčenia.

Predierali sme sa hustou agáčinou a prišli na pole osiate obilím, ktoré sa černelo obhorenými autovrakmi. Na druhej strane rovného poľa sme jasne videli viaceré nemecké jednotky. Jeden nemecký dôstojník na koni s malým sprievodom priklusal k nám. Dostali sme nový rozkaz: pripojiť sa ihneď k nim a ustupovať čo najďalej. Okamžite sme vykročili a pohli sa v nemeckých stopách. Nedostali sme sa ale ďaleko. Len čo sa zjavili na oblohe ruské lietadlá, rozutekali sme sa z cesty do lesa. Našej stotine sa podarilo pred náletom skryť. Ale niektoré jednotky stratili mnoho mužov. Potešili sme sa, keď lietadlá zmizli na východ. Naša radosť nemala dlhé trvanie. Namiesto lietadiel sa ukázali ruskí vojaci. Veliteľ našej stotiny pozrel do mapy a spolu so svojim zástupcom mladým poručíkom dali hlavy dokopy.

„Musíme zmiznúť pokiaľ sa dá. Ak budeme váhať, odseknú nás od našich“.

“A čo so zranenými?“, dozvedal sa mladý lajtnant.

Nadporučík Vécsey velil stotine. Popozeral sa ďalekohľadom na približujúcich sa Rusov. Znovu pozrel do mapy, pokýval hlavou a sadol si do veliteľského auta.

„Tých, ktorí nevládzu ísť, musíme nechať ich osudu“.

Mladý poručík vypúlil oči. „To nemôžeme, pane! Dobre viete, že Rusi neberú zajatcov. Nie preto sme našich vojakov doviedli až sem, aby sme ich napokon na smrť odsúdili.“

„Ak rýchlo nezmizneme, zomrie nás ešte viac!“, povedal veliteľským hlasom nadporučík a tresol dverami na aute. Veliteľské auto sa pohlo. Mladý poručík pozeral za autom a potom pohliadol na zranených ležiacich po zemi. Bolo medzi nimi aj niekoľko Nemcov. Pravda, boli to esesáci, ale aj tí majú právo na život. Medzi ranenými boli viacerí v kritickom stave, bez lekára nemali šancu na prežitie. Niekoľko sanitárov skúsilo obviazať ťažšie ranených, ale to už im nepomohlo. Mnohým z nich sa ani neprisnilo, že ich necháme napospas Rusom. My, ktorí sme videli a počuli rozhovor veliteľa roty s mladým poručíkom, sme spýtavo pozerali na neho. Nezávideli sme mu jeho rozhodovanie o osude ranených. Musel vydať rozkaz na pochod. Zakrvavení chlapi sa potácali za nami, kričali od bolesti i od sklamania. Viacerí štvornožky alebo plazením sa ťahali za ustupujúcou jednotkou, ale boli aj takí čo len ležali a pozerali na oblohu. Ani my sme neboli v ľahkej pozícii. Z dvoch strán sa objavili kozáci. Cválali rovno k nám a bolo nám jasné, že nám chcú odrezať ústupovú cestu. Hneď nato zahučali na oblohe ruské lietadlá a okamžite zaútočilo spomedzi mračien. Kozáci svoje drobné kone „posadili“ na zem a skryli sa medzi ne. Keď bolo všetkému koniec nechceli sme veriť, že sme ešte nažive.

Stálo nás to veľa krvi a potu, ale sa nám podarilo dohoniť našich. Spoločne s nemeckými vojskami sa zaujali novú obrannú líniu. Aj tú nám rozprášili. Bránili sme sa ako sme najlepšie vedeli, Rusov bola presila … Do konca novembra obsadili Rusi celú krajinu za Tisou. Pri Solnoku sme prekročili Tisu a ustupovali k Dunaju, ale hlavný veliteľ roty stotník Vécsey padol ešte na ľavom brehu Tisy. Škoda ho! Okrem spomínaného prípadu opustených ranených vojakov bol to starostlivý a dobrý veliteľ. Velenie roty prevzal jeho zástupca, nám známy mladý poručík. Nebol natoľko skúsený, ale pri pretrvávajúcom ruskom tlaku, to už bolo jedno. Pri Jásbereni (Jászberény) náš pluk posilnila rota pancierníkov. Vtedy som sa stretol s rodákom z dediny a priateľom Kolomanom.

5vydun03„Koloman, ako si sa dostal sem?“, pýtam sa.

„Dobrovoľne som sa prihlásil, bratku“.

„Dobrovoľne? Sem do pekla?“, zareagoval som prekvapene.

„Veru dobrovoľne a nie som len sám, sľúbili nám, že za každý zničený ruský tank dostaneme tri holdy pôdy“, hovorí Koloman a popraví si remeň na pancierovke.

„Od kohože dostanete tie tri holdy pôdy, však onedlho budú Rusi až v Budíne?!“

„My ich zadržíme dovtedy, pokiaľ Nemci zhotovia zázračnú zbraň. A po našom spoločnom víťazstve nám bude vďačný MAĎARSKÝ ŠTÁT!“.

„Jáj, Kalo! Dnes si každý chráni len holý život a ty chceš zbohatnúť?!“.

„Verím, že spolu s bratom vodcom Sálašim (Szállasi) po boku Nemcom vojnu vyhráme!“.

„Radšej si mal zostať doma, lebo keď padneš ani ten kúsok tvojej pôdy doma nebude mať kto obrábať!“ Povedal som mu to aj tvrdšie, ale nič nepomáhalo. Ešte chvíľu sa ma snažil presvedčiť a potom sa pripojil k svojej jednotke. Ešte chvíľu som krútil hlavou nad naivitou priateľa Kolomana a ďalších dobrovoľníkov.

Onedlho nastal taký prudký ruský útok, že sme sa domiešali s nemeckými jednotkami. Pred vojnou som pracoval s vyšehradskými Švábmi a od nich som sa naučil niečo po nemecky. Tak som vedel čo-to porozumieť. Pamätám sa akoby to bolo dnes, ale bolo to 15. novembra v roku 1944. Stále sme boli pri Jasberéni. Vtedy bolo okolo nás viacej nemeckých ako našich vojakov. Vo veľkom chaose som sa dostal medzi nemeckú rotu. Ale, nebanoval som, že osud ma hodil medzi nich. Potešili sme sa, veď poniektorí z nás dostali do rúk modernejšie zbrane. Neviem prečo, ale s nimi som sa cítil istejšie. S guľometom cez plece som si hovoril: Štefan, vzali ťa medzi seba, veria ti. Hej Rudko, boli to smelí vojaci! Schytil som batoh a utekal za nimi. Došli sme do krčmy. Časť z nich strieľala cez okná, časť z povaly pomedzi vytiahnuté škridlice. Ostatní popíjali a spievali. Jeden im hral na harmonike.

Onedlho prestala streľba i muzika a do dvora vošli niekoľkí Nemci v čiernych uniforme a pred sebou viedli dvoch Rusov, jeden z nich bol dôstojník. Nemecký veliteľ ich na prekvapenie nás všetkých posadil za stôl a začal vypočúvať. Keď som počul, že v ruštine nie je doma, zahlásil som nemecky, že som maďarský Slovák a tak niečo rozumiem aj po rusky. Veliteľ bol zvedavý, že za koľko dní chcú byť v Budapešti. To nebolo ťažké sa ich spýtať. Oni na to:

5vydun04„Koľko je kilometrov Budapešť?“

Keď som im odpovedal, že ešte osemdesiat kilometrov je do hlavného mesta, usmiali sa, päsťou buchli do stola a hovoria: tri dni. Preložil som to a aj Nemci sa začali vyškierať, a nalievali im pálenky. Počas „spovede“ Rusov, ich spolubojovníci preniesli paľbu na krčmu. Boj pokračoval s veľkými stratami. Viacerých ranilo. Povedal som si, že ak chcem prežiť je čas stiahnuť sa k svojim maďarským spolubojovníkom. Vyžiadal som sa od nemeckého veliteľa a šťastlivo sa dostal naspäť k svojim. Celý jeden mesiac sme pomaličky za neutíchajúcich bojov ustupovali až sme sa dostali k Budapešti. No za tri dni sa to Rusom nepodarilo, trvalo im to asi mesiac.

Môj, už značne preriedený pluk sa pred Vianocami ocitol na Budínskom hrade. Tam som sa stretol po prvý raz s priateľom z našej dediny Jozefom, ktorý slúžil v druhom prápore. Veľmi sme sa potešili nášmu stretnutiu. Nemci 15. januára 1945 vyhodili most Miklósa Horthyho a 16. januára most Františka Jozefa, predtým 8. januára Alžbetin i Reťazový most, to všetko sme v hrade dobre počuli. Nebolo nás tam málo. Nemeckého a maďarského vojska spoločne mohlo byť asi 30 000. Nielen v uniformách, ale aj v civilných oblekoch, viacerí so stužkami šípových krížov. Hovorilo sa, že šípkarov (nilašov) medzi nami je viac ako tri tisíc. Zimný vietor nielen nemecké a maďarské, ale aj slovenské slová roznášal. Ich nositelia boli tiež v maďarských uniformách. Bolo nás tam veľa Slovákov z celého Maďarska, nielen z Pilíša. Boli sme v obkľúčení, môžem povedať celkom izolovaní. Všetci sme vedeli, že toľko mužov nie je možne bez trvalého zásobovania uživiť. Potravy bolo málo. Zbraní sme mali dosť, ale munície bolo tiež veľmi málo. To čo sa nám pokúsili zhodiť na padákoch často dopadlo vedľa hradných múrov. Bolo nám jasné, že v hrade dlho nevydržíme. Najprv sa hovorilo, že obkľúčenie prerazíme na Vianoce. Minuli sa sviatky a stále sme boli v hradnej pasci. Pred Silvestrom sa povrávalo, že prerazíme na Nový rok, ale aj z toho nebolo nič. Začiatkom januára veliteľstvo hľadalo vojakov hovoriacich po rusky alebo aspoň takých, ktorí sa dorozumejú v slovanských jazykoch. Prihlásilo sa nás viacej ako sto. S priateľom Jozefom sme boli medzi nimi. Kapitán Bánoczi, ktorý sám dobre vedel po rusky nám vysvetlil úlohu. Hľadajú desať až pätnásť na všetko odhodlaných dobrovoľníkov, ktorí pôjdu v noci na prieskum za ruské línie. Poniektorí si to rozmysleli. My s Jožkom sme sa hlásili medzi prvými. Vybraná jednotka dostala uniformy Červenej armády. Celé popoludnie sme polihovali a oddychovali. Kapitán bol s nami v pivnici blízo zabarikádovanej hradnej brány. Usiloval sa nás posmeliť.

5vydun05„Spolubojovníci, chlapci, nesmieme strácať odhodlanie, nemôžeme sa len tak opustiť“, prehovoril s veľkým zanietením.

„Nezabúdajte, čo nás všetko čaká. Ešte nikdy doteraz sme neboli v takejto situácii. V takejto skoro beznádejnej jame. Veľa záleží na našej nočnej akcii. Musíme zistiť nepriateľove slabé miesta a pozornosť“.

Pre každého z nás mal niekoľko slov. Mňa sa pýtal či verím v boha. Otázka ma zaskočila ale hneď som pozbieral a odpovedal:

„Či verím v boha? Samozrejme. Všelijako to je a môže byť, verím však tomu, že musí byť niekto, kto zlomí palicu nad naším osudom.“.

Kapitána Bánocziho prekvapila moja odpoveď. Trpko sa usmieval. Prešiel do tykania.

„Takto sa ti dajú ľahko vysvetliť veci“, hovoril. „V minulosti som aj ja tak rozmýšľal. Ale ak existuje Boh, musí byť sadista. Jednoducho je to tak“.

Z kapitánových slov a možno aj preto, že sa dal do rozhovoru so mnou, som načerpal toľko smelosti, že som mu v podobnom duchu odpovedal.

„Aj pán kapitán by mal veriť, že pre božie stvorenie je prijateľnejšie vysvetlenie v slove láskavosť a nie sadizmus. To je to správne slovo“.

„Najlepšie bude, keď náš rozhovor nepôjde do takej hĺbky“, skončil našu rozpravu pán kapitán.

Počasie sa nezmenilo. Naďalej bola tmavá hmla. Neprešli sme ani sto metrov, keď kapitán zmeravel. Ostatní zostali tiež strnulo stáť. Neďaleko od hradu biela svetlica mierila do výšky. Potom pomaly padala dole a dohorela. Všetci sa pripojili ku kapitánovi.

„Vojak, ktorý vystrelil tú raketu musí byť veľmi blízo“, hovorí kapitán potichu.

„Čo budeme robiť?“, šuškajúc sa pýta s nami idúci strážmajster.

„Dávajme pozor a držme sa jeden druhého“.

5vydun06Rýchlo zložil z pleca samopal.

„Ak zbadáte niečo podozrivé, bez povelu strieľajte! Rozumiete?“

Opatrne sme schádzali dolu brehom, jeden z nás sa pošmykol a niekoľko metrov sa zgúľal po svahu. S tichým nadávaním sa zdvihol. Onedlho sme sa dostali k prvým obytným blokom. Zastali sme a počkali na seba. V tme sa nedalo vidieť ani na päť metrov. Pohli sme sa pomedzi rozvaliny budov. Silný hlas zahučal do tmy:

„Vnimánie (pozor)“. Tak nás myklo, ako keby granát vybuchol niekoľko metrov pred nami. Ruský hlas nás prekvapil ako plesnutie po ústach. Hodili sme sa na zem, kapitán k ústam priložil ruky a cielene zavolal:

„Továrišči, Továrišči!“

Zadržiavali sme dych. Ale ani hlások sme nepočuli pred nami. V prípade, že ten Rus má pri sebe raketu a vystrelí ju, hneď by sa náš prieskum skončil. Telo vedľa tela sme ležali na zemi a očami sme jastrili, ale cez veľkú tmu neprekukli.

„Nerozumiem“, šepkal strážmajster kapitánovi. „Čo ste mu povedali?“

„Kričal som mu, že sme spolubojovníci, továršči. Dúfam, že to zhltne. Nebezpečne sme sa priblížili“.

„Ako ďalej?. Pýta s opäť rotmajster.

„Presunieme sa čo najďalej“, rozhodol sa kapitán. „Ale musíme byť opatrnejší, Nemôžeme robiť taký lomoz, lebo nás začujú. Možno aj uvidia. No, poďme, ale sa nerozprávajme, lebo maďarské slová v ruských uniformách zapôsobia ako rozbuška a pôjde nám o život“.

Potkýnali sme sa o ruiny, bolo to veľmi únavné. Ohrozoval nás aj nepriateľ, ktorý bol veľmi, veľmi blízko. „Ivanovia“ hocikedy môžu na nás vystreliť a začať osudný boj. Našu pozornosť oslabovala únava a ani kapitánove tiché nadávky nás nepreberali. Stiahli sme sa za kapitána, zadržiavali dych, ale v momente sme sa hodili na brucho, ako keby nás kopli do zadku. Na mieste, kde sme si chceli oddýchnuť vybuchla obrovská žeravá guľa a zažiarila do tmavej noci. Následne ju sprevádzali silné detonácie. Rachot, paľba neskončila. V tej chvíli sme pochopili, že bez toho aby sme o tom vedeli, sme sa dostali priamo k postaveniam ruských kanónov.

„Ach, keby sme tam zostali, tieto granáty by padali na nás a nemali by sme starosti s raňajkami“, hovorí priateľ Jozef.

Hoci sme sa stále ešte triasli od strachu, so smiechom sme sa pozreli na Jozefa. Postupne sme sa dali dohromady a širokým kruhom sme obišli ruské postavenia. Kapitán zastal a pohľad mu zdrevenel.

„Čo vidíte?“, šuškal nervózne strážmajster. Veliteľ ukazoval dopredu niekde do tmy. Nerozumne sme pozerali na oblohu, ktorú osvietili rakety. Zbadali sme kopec, ten sa po chvíli opäť ponoril do tmy. Opakovalo sa to niekoľko krát, ale nie v rovnakých intervaloch. Nevedeli sme o čo ide. Kapitán pokračoval ďalej. O chvíľu sme boli pod vrchom.

5vydun07„Tam hore za vrchom začína sloboda“, ukazoval pravicou kapitán.

„Tak teda vpred, ponáhľajme sa pán kapitán!“, prehovorili sme viacerí s oduševnením.

„To nemôžeme. Podľa rozkazu sa musíme vrátiť a podať hlásenie.“

„Chvíľu si oddýchneme a potom sa pohneme späť ku kasárňam“, rozhodol kapitán.

Rotmajster nervózne pokyvoval hlavou.

„Nie je to nebezpečné miesto?“

„Ale, prečo? Odtiaľto dobre vidíme a počujeme na všetky strany. Oddychujte aby sme sa načas dostali späť“.

Posadali sme si a začali vzájomne šepkať.

„Cesta naspäť bude nebezpečná a dlhšia ako vyliezť hore na kopec, kde je už sloboda“, mudrovali sme niektorí. Kapitán to začul a zahriakol nás.

„Nemáte byť prečo nervózni“, odsekol rozhodne. „Správy doniesť a nie utiecť, preto sme odišli z hradu. Alebo sa mýlim, rotmajster?“

Rotmajster sa opatrne pozeral pred seba do zeme. Držal s tými, čo sa nechceli vrátiť a s hrôzou myslel na cestu späť. Na druhej strane sa nechcel zapliesť do neuposlúchnutia rozkazu. Preto len mykol plecom. Kapitán ho sledoval kútikom očí a hovoril:

„Tak sa mi zdá, že nie sme všetci jednej mienky. To je pochopiteľné, existuje sloboda myslenia. Do čerta, čo ešte chcete? Tu sa dobre zabávate, vo vnútri hrade by ste sa len nudili. Lebo čo sa tam môže stať s človekom? Len to, že vedľa neho padne granát a roztrhá mu telo. Skočte mi do reči ak sa mýlim.“

Pozrel na naše mlčiace tváre a uspokojil sa. Netrpezlivo sa rozhodol a vydal rozkaz prichystať sa na návrat. Prieskumná jednotka poslušne nasledovala kapitána. Rotmajster uzatváral náš pochodový zástup. O štvrťhodinu sme dobehli zástup Rusov. Kapitán spomalil, ďalekohľadom ich sledoval. V ich závese sme sa dostali blízko k hradu, kde sme sa skrútili priamo k nemu. Vystúpili sme hore kopcom, dohovoreným heslom sme sa ohlásili a vstúpili dovnútra hradu. Keď nás tam zazreli, nechceli veriť vlastným očiam.

5vydun08„Ako ste to urobili, kade ste chodili, kamaráti?“, pýtali sa zvedavo obrancovia hradu.

„Sledovali sme Rusov a oni sa doviedli až pod hrad“, pyšne sme odpovedali. Prieskumná jednotka sa vrátila z nočnej vychádzky bez pokriveného vlasu. Kapitán išiel hrdo podať hlásenie na veliteľstvo. Pred dňom prelomenia obkľúčenia ešte raz poslali maďarských a nemeckých prieskumníkov, ktorým sa tiež bez streľby podarilo vrátiť do hradu.

Koncom januára skončili všetky nemecké pokusy o prelomenie obkľúčenia zvonku. Bolo nám jasné, že spojenie s ostatnými jednotkami je možné len našimi vnútornými silami, prelomením obkľúčenia z hradu. Aj to, že sme veľa času stratili vyčkávaním na oslobodenie. Vedeli sme aj to, že z tejto akcie sa veľmi tešiť nemôžeme. Jedenásteho februára nový veliteľ nasej stotiny, kapitán (smelý a ľudský človek to bol) Dežo Novák, ktorý hrešiť zvykol po slovensky, dal povel na nástup a smutným hlasom povedal:

„Milí spolubojovníci ďakujem vám za službu vlasti, ale vojnu sme prehrali, dnes, keď sa zvečerí, o ôsmej večer z hradu odídeme. Musím vám však povedať, že podľa správ veliteľstva sú nemecké línie už ďaleko od nás. Preto nech sa do prvého sledu hlásia len tí z vás, ktorí sú schopní prejsť za jednu noc na jeden ťah dvadsaťpäť kilometrovú cestu peši. Tým poviem plán hlavného veliteľstva. Odchod z hradu začne, ako som povedal, o ôsmej večer. V dvoch hlavných smeroch a viacerých vlnách. Prvý smer prebitia vedie od Trojhraničného vrchu cez Pilisborosjenő, Čobánku na Mlynky, popod Chotárnu skalu na Huť nad Ostrihomom, kde dosiahneme nemecké pozície. Druhý smer vedie cez Pilíšsku Čabu, Čív a Kestúc, kde sa tiež spojíme s Nemcami. Výpad začne jednotka hovoriaca, rusky, ukrajinsky, slovensky preoblečená do ruských uniforiem. Kto ovláda tieto jazyky a chce byť pri tom, nech sa prihlási. Kto chce môže odísť aj skôr, nemusí čakať, každý nech si ratuje svoj život ako vie. Od tejto chvíle už nie som váš veliteľ. Výzbroj môžete nechať tu, bez zbrane sa vám skôr podarí dostať domov.

No ja s mojím senváclavským kamarátom Jožom a niekoľkými ďalšími Slovákmi bývajúcimi okolo Pilíša sme sa rozhodli, že sa pohneme hneď, oprobujeme šťastie. Kamarátom sa už skôr podarilo zohnať nevojenské šaty, tak sa nám podarilo urobiť zo seba civilov. Potom, azda prví, sme vyrazili z hradu. Podarilo sa nám šťastne dostať na Pálfiho námestie a odtiaľ smerom na Senondrej. Od Senondreja sú blízko Zbehy, kde bývala rodina Jožkovho strýka. Už spali, zobudili sme ich a prenocovali. Viacej sme pili a jedli ako spali. Zavčas ráno sme sa pohli do rodnej dediny, kde nás naša rodina s plačom i radosťou vítala. Neskôr sme sa dozvedeli, že viacerým Pilíšanom zo susedných slovenských dedín sa podarilo dostať domov. Od nich sme sa dozvedeli, že mnohí vojaci na Budínskom hrade čakali do večera a s ostatnými desiatkami tisíc vojakov sa pokúšali uniknúť. Nevieme koľkým sa to podarili a koľkí zahynuli a kde sú pochovaní.

Vyprávanie Pištu báčiho i Jóži báčiho som si overil v mnohých publikáciách. Skutočná pravda je, že obkľúčenie na hrade prežilo iba osemsto mužov!

Poslovenčil: Jozef Schwarz