alt : header1.swf

Sun11192017

Posledná aktualizácia15:05:21

Nad zbierkou A. Kormoša Večne živý prameň

kormse01Po dobre vykonanej práci je potrebné zozbierať (i keď skromnejšiu) úrodu a s nádejou hľadať stopy ľudského pokroku. V to verí Alexander Kormoš: „Obchodiť naše rodné polia, / znova objaviť všetky končiny, / zahojiť rany, čo nás bolia, / pokračovať, kde iní skončili.“ (Otvoriť cestu, s. 74). V tom veríme aj my.

Národnostné bytie ako kategorický imperatív

Vzal som si do ruky pero,
hárok-dva bieleho papiera,
mienil som s plamennou vierou
prebásniť celý svet do biela.
(Písmo bez písma, s. 38)

Vydavateľstvo Ivan Krasko v Nadlaku, 2016 - Edícia Knižnica Dolnozemského Slováka - ISBN 978-973-107-117-6

kormse02Alexander Kormoš (1941, Pilíšsky Santov), bilingválne píšuci slovenský básnik z Maďarska, prekladateľ, redaktor, publicista a pedagóg vydal svoju siedmu samostatnú básnickú zbierku, ktorá obsahuje verše za posledných dvadsať rokov a preklady z obdobia posledných štyridsiatich rokov.
Kniha má dve časti. Prvá obsahuje pôvodnú tvorbu. Celkovo môžeme vysloviť myšlienku, že autor tematicky často vychádza z podpilíšskeho okolia. Je teda verným dieťaťom svojej rodnej zeme so spievajúcou (personifikovanou) slovenčinou. Ona je večne živým prameňom národ(nost)ného pretrvávania. Jednotlivé básne majú pečať hudobnosti, sú akoby alúziami na priam hymnické autorské postupy v pozadí často až tajuplnej baladickosti. Lyrický subjekt sa bojí o svoju národnosť, ktorá sa ledabolo môže z mapy Európy už čoskoro stratiť. Vyzdvihuje preto povinné obojstranné porozumenie, teda akúsi „kormošovskú polyfóniu“ spolupráce a spolunažívania. Súlad teda musí existovať (veď Sme...) aj v činoch, ktoré sú podopreté priam praskajúcimi slovami oduševneného básnika. Už aj z predošlých básnických zbierok sme si potvrdili skutočnosť, že táto polyfónia a istým spôsobom rozdúchaný plameň konaní je u Kormoša častý symbol. Národnostné bdenie je permanentne potrebné v pozadí zjednotenia ideí do spoločnej vatry. Muzika v podobe slovenskej fujary má vždy hrať prím; deliace čiary fyzických i duševných hraníc sú vtedy až zbytočné. Ony sa spoja mostmi nad múdrym Dunajom. Potrebná je družba, ktorú symbolizuje v chápaní lyrického subjektu najmä pestrá pilíšska hora ako večný domov Slovákov v tomto regióne. Lyrický subjekt je v mladistvom opojení, odetý v ľudovom kroji a zasnúbený s neľahkým osudom Dolnozemca. Hora-deva a kraj-mládenec symbolizujú nielen spomínané spojenie, ale aj pramene života studienky nádeje a bystriny viery. Je preto potrebné zhodiť kríž z pliec, tancovať a radovať sa. Popri tom je však aj realita domobrany, ktorá sa konkretizuje v niektorých básňach. Sú istými ponáškami na Bottovu Smrť Jánošíkovu (s určitými aktualizačnými prvkami v rámci Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku). Voda, ktorá je aj v pozadí názvu básnickej zbierky, kormse03širokospektrálne symbolizuje pretrvávanie a akúsi nádej návratu lepších dní. Je preto potrebné hovoriť a nie mlčať, kričať, ba melodicky spievať krásne slovenské piesne. Lyrický subjekt sa však o ne bojí, veď sa v novom miléniu strácajú. Aj z toho dôvodu neustále hľadá riešenie, teda nejaký koniec plesu plešivcov. Je hlboko zahrúžený do slov, hľadiac na podlahu. Tam, smerom nadol, je jeho srdce, čakajúce na tanec, ktorý je obrazom nového zrodu národ(nost)ného bytia. Slováci pod Pilíšom aj preto musia tancovať, spievať - teda pulzovať - po celom dolnozemskom „chotári“. Len tak budú ich hlas počuť na veľkej rovine i pod Tatrami. Ono národ(nost)né bytie je akousi loďou, ktorá sa stupňovito ponára. Únik z tohto Titaniku však môže byť len pomocou kultúry, ktorá sa v tomto zmysle slova konkretizuje spomínaním viacerých folklórnych súborov Slovákov v Maďarsku. Tento neľahký boj je vo veršoch často sprevádzaný až oxymoronickými entitami ako mladosť/staroba, radosť/smútok, zdravie/ choroba a podobne. Čas a priestor novej doby redukuje v ľuďoch pocit zodpovednosti a z fyzických boháčov robí psychických žobrákov. Dnešná, až pobláznená história, vyjadruje bezútešný svet kapitálu, v ktorom jednoduchý človek musí krvou zaplatiť svoj neľahký sociálny status. Alúzia na rútiace sa červené bahno je symbolom historickej dierézy a nástrojom toho, že človek sa na veci musí pozerať najmä cez vierohodnú objektívnu prizmu. V takomto hýrivom svete aj pravda sa môže stať klamstvom, avšak lyrický subjekt varuje: „Beda tým, čo pravdu / vyhlasujú za lož, / ktorí zvelebujú / miesto pravdy faloš“ (Hviezda pravdy, s. 33). Takýto svet poloprávd a klamstiev prináša osirelé slová, ktoré prežalostne bolia (alúzia na známu báseň Imricha Fuhla). Ukrivdenú dušu zachraňuje okrem rodnej slovenčiny Kormošova typická gitara, ktorá zdoláva smútok, strach i tieseň. Na jej strunách zaznejú cyklické túžby Slovákov v Maďarsku o pretrvaní a slobode, ktorej cieľom je uvidieť žiariace svetlo vlastných slov národnosti. Lyrický subjekt je na jednej strane realista (skutočnosť je šialená), avšak snaží sa aj o čistý svet bez škvŕn a hriechov. Postupný vstup smerom nahor (oči má - ako sme spomínali - sklopené na podlahu) je zábezpekou vykúpenia duše a odkrytia rán z dôvodu uvádzanej sebaobrany. Dobro musí zvíťaziť, i keď za dobré skutky nemôže človek (ba ani otrhaný básnik) čakať nič dobré. V novom miléniu platia pseudopravidlá terajších kormse04mravov. Lyrický subjekt však čaká akýsi veľký krach. Občas, pravda, skĺzne do skepsy o možnostiach bezcieľneho cestovania tela i duše. Je však potrebné vyhnúť sa spustnutým záhradám a otráveným tváram, ktoré prinášajú len nemilosrdné zaobchádzania. Človek vtedy nemôže len počítať rany a nevyužiť zaslúžený odpočinok, ale má vrátiť judášske mince pri tejto prirodzenej sebaobrane. Dôležitá je aj sloboda slova a odhalenie zástupov zradcov zo všetkých strán. Oni vlastne neživia strom života a nemajú ani potrebnú pevnú vieru v Boha. Lyrický subjekt sa však obracia skoro vo všetkých oblastiach práve k Bohu, ktorý je všemohúci a dávajúci dobré zdravie a múdrosť. Bez neho je len ničota; s ním je radosť a komplexnosť ľudskej obety. Autor však často idealizuje svoje myšlienky: naozaj je slovenčina kráľovnou kráľovien? Odkaz Boha pre Slovákov o pretrvávaní teda priam spieva a nestarne. Báseň vytvára samotného básnika, pochádza od Boha a je zdrojom poznania. Boh je mladosť, zdravie i radosť, vytvárajúci akýsi raj na Zemi. Viera je spätá s fyzickým svetom v patričnej podobe rozkvetu žírnych polí. Na nich sú však často zvädnuté kvety ako symboly pesimistického poetického poňatia odumierajúceho sveta. Vyzdvihovanie skepsy a redukovanie existencie na holé prežitie sú determinantmi toho, že Zem je vlastne znečistenou kozmickou sirotou a je napoly zabitá. Nádej sa opäť objavuje - aj napriek neveriacim, ktorí neustále ničia túto (rodnú) zem. V jednotlivých básňach sa spomínajú z pozície nového neba i Zeme: zeleň, vtáci, jelene, korene stromov a podobne, vďaka ktorým sa opäť stáva z neživej hmoty živá. Svoj pohľad lyrický subjekt upriamuje najmä na Slnko, ktoré je večnou vatrou. Popri tom tento reťazec pokračuje apoteózou hviezd, rodnej zeme a ženy. Ona je taktiež neochvejná voči pokúšaniu zlých síl. Nad márnosťou a nedôverou preto musí zvíťaziť dobro: je koniec koncov potrebné k prežitiu ľudského charakteru. Tejto myšlienke pomáhajú aj akési autorove ponášky na bájky, v ktorých antropomorfizované prírodné elementy (lúče slnka, jarné púčky, sady, lesy) a zvieratá (vtáčí chór, lastovičky) dávajú ideálny obraz obnovenej prírody pod Pilíšom. Svedomitosť a pracovitosť prináša radostné chvíle kvitnutí nielen marhúľ či višní, ale aj dievčeniec. V pozadí toho je zaujímavý občas sa objavujúci pietizmus autora - teda akési symbolické podávanie srdca na dlani pri povznesení sa nad ranami osudu. Lyrický subjekt má teda, prirodzene, des v duši (ako splašená srnka), ale neustále vyzýva nielen ľudí, ale aj okolitú rovinu v pozadí spomínaného pretrvávania.
Po dobre vykonanej fyzickej i psychickej práci je potrebné zozbierať (i keď skromnejšiu) úrodu a s nádejou hľadať stopy ľudského pokroku. V to verí Alexander Kormoš: „Obchodiť naše rodné polia, / znova objaviť všetky končiny, / zahojiť rany, čo nás bolia, / pokračovať, kde iní skončili.“ (Otvoriť cestu, s. 74). V tom veríme aj my.

Patrik Šenkár
Romboid (5-6/2017)

Ilustračné zábery: Imrich Fuhl

Písmo bez písma - Z básni Alexandra Kormoša
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/163-literatura3-literatura3/1037-pismo-bez-pisma-z-basni-alexandra-kormoa

Alexander Kormoš ospevuje krásu pravdy a pravdu krásy
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura-archiv-literatura/512-a-kormo-ospevuje-krasu-pravdy-a-pravdu-krasykormse05