Prečo sa Maďarovi tak ťažko vyslovuje slovo Slovák? - Kladiem si túto otázku už niekoľko rokov. Faktom zostáva, že akumulácia spoluhlások a ich následná výslovnosť nie je vlastná maďarskému jazyku. Slovanské i slovenské slová, ktoré maďarský jazyk prijal do svojho jazykového fondu, vždy často poopravil a medzi dve spoluhlásky vložil samohlásku. Moji maďarskí priatelia v Budapešti sa vždy veľmi zabávajú pri výslovnosti slova zmrzlina, kde nasleduje po sebe päť spoluhlások. No ale dve spoluhlásky predsa len nebude až taký problém vysloviť. Niekde som čítala, že bohaté rodiny v Ázii dokonca dávajú operovať spodnú časť jazyka svojim deťom, aby sa mohli naučiť vyslovovať určité hlásky, čo prináša výrazné zlepšenie napríklad pri výslovnosti anglického jazyka. No neviem, či by som bola ochotná podstúpiť podobný chirurgický zákrok. Nie nadarmo sa hovorí: iný kraj, iný mrav.

Maďari nemajú žiadny podobný fyziologický problém. Tak kde je teda pes zakopaný? Vďaka intenzívnym kontaktom s Maďarmi nadobudla som presvedčenie, že ide o mentálny, a nie fyziologický problém. Je to jednoducho psychický blok a či pragmatická politická kalkulácia, ktorá im bráni vysloviť slovo Slovák. Asi by sa patrilo rozlišovať medzi maďarským politikom, maďarským historikom a rádovým občanom - jednoduchým Maďarom a zistiť, či ten problém je všeobecný, alebo je typický len pre istú profesijnú skupinu či sociálnu vrstvu.

Všetci vieme, že Uhorsko bolo spoločným štátom mnohých národov. Žili tu vedľa seba Slováci, Maďari, Nemci, Chorváti, Rumuni a mnohí iní. Obyvatelia Uhorska boli Uhri. Po r. 1918 sa centrálna časť Uhorska, dnešné Maďarsko, začalo profilovať ako čisto národnostne maďarský štát. Po r. 1918 sa 600-tisícová slovenská menšina v Maďarsku dostala k dnešnému oficiálnemu počtu 17 000. Keď sa opýtate, ako je to možné, stačí, keď si prečítate pramene vydané Lorántom Tilkovszkým o fyzickej perzekúcii Slovákov v Maďarsku. O tom sa veľa nehovorí. Hovorí sa zväčša len o tom, že Maďari trpeli v Československu za Beneša a všeobecne v Československu. No to sa pýtam, ako je možné, že ich počet ostal nezmenšený, keď tak trpeli? To bude asi tým, že Maďari mali a majú maďarské školy na Slovensku a v poslednom čase dokonca i univerzitu. Slováci v Maďarsku majú fiktívne základné školy, kde sa všetko vyučuje po maďarsky, iba slovenčina po slovensky a aj to nie ako povinný predmet. Po r. 1989 Alexander Kormoš navrhol systém, v ktorom by sa v 15-ročnom učebnom cykle škôlka - základná škola - stredná škola slovenské deti mali učiť povinne v slovenskom jazyku, samozrejme okrem predmetu maďarský jazyk a literatúra. Slovenská inteligencia v Maďarsku si uvedomuje potrebu ovládať maďarský jazyk, ale nie na úkor toho slovenského. Žiaľ, všetko ostalo len v teoretickej rovine. V čase, keď sa na Slovensku schvaľovala maďarská univerzita, prečítala som si v novinách, ako sa v Békešskej Čabe spomedzi 90 slovenských prváčikov len dve tretiny dostanú do slovenskej školy kvôli rozhodnutiu mesta. Zázrak! Našlo sa ešte 90 slovenských prváčikov, z ktorých sa akoby mávnutím čarovného a či skôr zlovestného prútika stratilo 30. Často jediný spôsob ako uchovať jazyk svojich predkov je škola, resp. by mala byť škola. Slovenské rodiny sa medzi sebou rozprávajú maďarsky, oficiálnym jazykom štátneho útvaru, kde žijú. Slovákom zo Slovenska sa to ľahko kritizuje, ale našou úlohou ako materskej krajiny nie je súdiť, lež pomôcť! Je našou morálnou povinnosťou vyžadovať od maďarskej vlády na základe recipročného princípu rovnaké práva pre slovenskú menšinu žijúcu v Maďarsku, ako poskytuje Slovenská republika maďarskej menšine.

Spomeniem len pár dojmov historika Viliama Čičaja, ktoré boli publikované v Literárnom týždenníku 24. 11. 1989 v článku Dolnozemské reminiscencie. Opisuje svoje skúsenosti zo zasadnutia Česko-slovensko-maďarskej komisie, ktorá zasadala v polovici septembra 1989. „Aj nezaujatý poslucháč postrehol niekoľko zaujímavých, no v mnohých prípadoch celkom nepochopiteľných momentov. Je až neuveriteľné, ako svojvoľne narábajú oficiálne štatistiky s počtami príslušníkov národnostných menšín, určujú a vymýšľajú všemožné kritéria, medzi ktorými chýba predovšetkým to hlavné. Čo jednotlivec cíti a k čomu sa môže bez obáv hlásiť. Je dosť nepríjemné dozvedieť sa, že na Filozofickej fakulte v Bratislave je len jedno štipendijné miesto pre absolventa čabianskeho gymnázia... Slovenská národnostná menšina v Maďarsku (ale pravdepodobne žiadna na svete) nechce byť len objektom výskumu slovenských a maďarských národopiscov, prípadne jazykovedcov. Sú to ľudia našej doby, žijú svojimi radosťami i starosťami. Ak prídu domov z práce, tak určite ich prvoradou starosťou nie je to, aby sa preobliekli do krojov a obuli do čižiem, aby len tancovali, spievali, priadli a týmto spôsobom uchovávali starodávne zvyky pre svoje a naše potešenie... Zdá sa, že naši krajania už aj sľubov majú až-až.“

Ja by som len dodala, že ak chcete pozerať slovenskú televíziu v Maďarsku, tak máte smolu, ak chcete ísť na bohoslužby v slovenskom jazyku, tak to máte len o trochu viac šťastia. Prvú nedeľu v mesiaci sa vysluhuje katolícka omša v ôsmom budapeštianskom obvode. Ak si vypýtate slovenskú tlač v novinovom stánku, tak sa na vás pozrú veľmi divne. Majú arabské, anglické, nemecké a iné noviny a časopisy, ale slovenskú tlač?! Fakt! Ako by sa sem slovenská tlač dostala? Slovensko je predsa tak hrozne ďaleko od Maďarska.

Ako historička by som sa rada vyjadrila k postojom maďarskej a slovenskej historickej obce. Často sa ako dôvod nepochopenia medzi Maďarmi a Slovákmi uvádza, že sa vraj nepoznáme dobre. Aj ja som si to myslela. Ale nie je to tak. Problém je, že my maďarskú históriu poznáme príliš dobre a naopak, Maďari tú slovenskú nepoznajú vôbec, alebo nechcú ju poznať. Za najuznávanejšieho odborníka na uhorský stredovek sa považuje v Maďarsku Pál Engel. Napísal mnohé diela a akoby na rozlúčku predtým, ako nás opustil, napísal 452-stranové dielo The Realm of St Stephen. A History of Medieval Hungary. 895-1526. I.B. Tauris Publishers London-New York 2001.

Na troch stranách nájdeme zmienku o Slovákoch, resp. o Slovensku. Prvá v podkapitole Population And Settlement. „Prisťahovalci vo veľkom začali migrovať zo Západu na Východ v 12. storočí. Veľké plochy im boli k dispozícií v Uhorsku, v Čechách, na Morave a v Poľsku, no hlavne v neobývaných oblastiach Transylvánie a dnešného Slovenska.“ (S.60) Druhá v podkapitole Ethnic Changes (14. a 15. stor.): „Proces osídľovania priniesol so sebou dôležité modifikácie etnickej štruktúry regiónu. V tomto období došlo k osídleniu veľkých periférií Karpatskej kotliny prevažne Slovákmi, Rusínmi alebo Rumunmi. Zriedkavo máme priame správy o pôvode prisťahovalcov, doposiaľ je zreteľné, že územia, ktoré boli zaľudnené v tom období, boli neskôr osídlené Nemaďarmi. A preto sa javí ako logické tvrdenie, že usadlíci boli cudzinci, hoci mená ich usadlostí boli často zaznamenané v maďarčine, čo bol jazyk ich pánov.“ (S. 269) A pokračujeme na tej istej strane: „Severné horské pásma, od Trenčína až po dnešnú Ukrajinu, sa stali slovensky hovoriacou oblasťou. Slovanské skupiny tu, samozrejme, žili už pred maďarským podmanením, ale zdá sa, že v zanedbateľnom počte.“...“Osadníci boli nepochybne Slovania, ktorí, zdá sa, boli zverbovaní v Poľsku a na Morave. Etc.“(Tamže.) A posledná zmienka o Slovákoch: „Zdá sa isté, že etnická mapa Karpatskej kotliny bola takmer tak rozmanitá ako dnes. Zdá sa, že jazyková hranica medzi Maďarmi na jednej strane a Chorvátmi, Slovincami, Nemcami a Slovákmi na strane druhej sa zmenila od konca stredoveku veľmi málo. V Slavónii žilo veľmi málo Maďarov, dnešný Burgenland bol prevažne obývaný nemecky hovoriacou populáciou, zatiaľ čo severné stolice (counties) Horného Uhorska (moderné Slovensko) boli takmer výlučne zaľudnené Slovanmi.“ (S. 331)

V zátvorke autor dodáva na vysvetlenie „Avšak v prípade Slovenska musíme zdôrazniť, že jazyková hranica nie je identická s modernou štátnou hranicou a Trianonská dohoda postúpila veľké územia obývané Maďarmi Československej republike.“ Zátvorka tu končí. Škoda, že autor nespomenul, že v čase Trianonu a čiastočne i dnes, napriek tvrdej maďarizácii potrianonského Maďarska, bol napríklad celý Pilíš slovensky a nemecky hovoriaci, takže má skutočne pravdu, že jazyková hranica nie je identická s modernou štátnou hranicou. Nejde len o Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali v 17. storočí, ale i o tých predkov Slovákov - SLOVENOV, ktorí tu už žili za Veľkej Moravy. Ak budete mať čas, prečítajte si prácu Jána Steinhübela Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku, ktorá vyšla v roku 1995 vo vydavateľstve VEDA. Keď autorove meno spomeniem pred maďarskými historikmi, tak len s úsmevom mávnu rukou.

No ale nehádžme všetku špinu len na Maďarov. V roku 2001 v Kalligrame vyšiel v maďarčine preklad 382-stranovej knihy Dušana Kováča Szlovákia története. ( Kniha pôvodne vydaná v Prahe v roku 1998.) Zaujímavý titul, ktorý ma upútal vo výklade na ulici Bajcsy-Zsilinszky. S veľkým záujmom som vkročila do kníhkupectva a prelistovala som si spomenutú prácu. Vo výklade táto kniha sedela pár dní, ale potom ju radšej stiahli. Obsahovo úplné nevinná kniha predsa len pôsobila dosť provokatívne vďaka svojmu názvu.

Autor, bývalý riaditeľ Historického ústavu toho času pracuje na predsedníctve SAV v Bratislave. Prečo Dušan Kováč nereaguje vo svojom diele na tvrdenia Pála Engela? Odpoveď je jednoduchá. Aj keby pán Kováč chcel reagovať, nemohol, lebo jeho kniha vyšla v tom istom čase ako Engelova, resp. predtým. Ale možno by v inom upravenom vydaní mohol reagovať. Alebo nemohol? Boj o národnú identitu je už len smiešna záležitosť v zjednotenej Európe. Slováci sú „demokrati“. Už dávno prekonali takéto nemoderné trendy v historickej vede.

To asi len Maďari nepochopili „demokratický trend“, napriek tomu, že sú v EÚ a majú pre svojich príslušníkov maďarskej menšiny mimo územia Maďarska preukazy zahraničných Maďarov a nedávno zorganizovali referendum o dvojitom občianstve. Všade im tu visia štátne zástavy, dokonca aj v interiéroch kostolov. V štátne sviatky na každom obytnom dome visí krásne vypraná a vyžehlená zástava. V čase, keď Maďarsko vstúpilo do EÚ, mnohí politici sa predháňali v rôznych vyhláseniach. Utkvelo mi v pamäti jedno: Maďarsko ešte nebolo nikdy tak veľké ako po vstupe do EÚ. Asi som zas niečo nepochopila. Myslela som si, že Maďarsko vstúpilo do EÚ, a nie naopak.

Ale vráťme sa ku knihe Pála Engela. Nájde sa na Slovensku niekto, kto erudovane odpovie maďarským kolegom, ako to bolo s nezaľudneným Slovenskom v 12. storočí? Zostáva len dúfať, hoci o tom dosť pochybujem, že si Maďari preložia a prečítajú vynikajúcu knihu o Nitrianskom kniežatstve z pera Jána Steinhübela, ktorá sa do slovenských kníhkupectiev dostane ešte pred Vianocami.

Ale možno v rámci objektivity by bolo správne spomenúť i vydanie 837- stranovej knihy Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí od M. S. Ďuricu v marci 2003 (ide o tretie a najširšie koncipované vydanie). Profesor, ktorý 50 rokov pôsobil na talianskej univerzite v Padove a hosťoval na mnohých univerzitách, je v podmienkach malomestského a národne neuvedomelého Slovenska enfant terrible. Je prirodzené, že môže existovať a má to tak byť politická polarizácia, a nie každému sa nutne musí všetko páčiť. Toľko o laikoch, ale čo povedať na tému, ako historická obec Slovenska prijala menovanú prácu. Namiesto toho, aby došlo k vedeckej polemike, začala sa na Slovensku zákopová vojna. Na jednej strane 75-ročný v zahraničí vysoko uznávaný profesor politických dejín strednej a východnej Európy, na druhej strane zákopu 80 pracovníkov Historického Ústavu SAV. Obe strany svoje názory vydali tlačou. Nebudem tu brániť ani jedného, ani druhého. Prosím, prečítajte si túto zákopovú literatúru a urobte si svoj vlastný názor. Prečo sa podobná akcia neurobila i keď Pál Engel alebo iní maďarskí historici vydajú knihu, ktorá na rozdiel od Ďuricovej úplne skresľuje uhorské dejiny? Prečo? Aby sme nevydali zlý signál do Európy, ako zvykne komentovať slovenskú politiku Béla Bugár, keď si Slováci niekedy, akoby snáď omylom spomenú, že Uhorsko i Československo už minulo a máme svoj vlastný štát.

Pýtam sa, prečo sa Slováci nevedia zjednotiť a pracovať spolu tak ako to robia Maďari a hájiť svoje národné a štátne záujmy. Rozhodne nepotrebujeme ani zďaleka toľko fantázie čo Maďari, stačí sa držať faktov!

Skúsenosť z maďarského lektorátu pre cudzincov na štátnej univerzite ELTE v Budapešti bola tiež poučná. Vyučuje sa tam, že Maďari prišli na územie dnešného Maďarska už v 4. storočí! To mi je fakt novinka. Keď niekto z mojich spolužiakov, ktorí sú z Ruska, Chorvátska, Estónska, spomenie Szlovákok, učiteľka hneď opravuje Szlávok!

Osobne vidím kultúrny vplyv Slovákov na Maďarov ako vzťah Grékov a Rimanov. Možno si poviete, no tá ženská sa úplne zbláznila. Ako príklad príliš silný? Nemyslím si. Gréci boli Rimanmi vojensky porazení, ale kultúra vysoko civilizovaného Grécka si prakticky podmanila rímsku vojensky orientovanú spoločnosť. Taliani ako potomkovia Rimanov s tým nemajú vôbec problémy a hrdo sa k svojim gréckym kultúrnym vplyvom hlásia. A čo Maďari? Maďar by snáď radšej umrel, aby uznal fakt, že Slováci tu boli, sú a veľmi pozitívne ovplyvnili Maďarov. Keby Maďari neboli našli vysoko rozvinutú slovenskú kultúru, boli by skončili rovnako ako ostatné kočovné kmene Hunov či Avarov.

Prečo sa nechce Maďarom vyslovovať slovo Slovák, je dosť jasné, ale prečo sa Slováci boja povedať o sebe hrdo, že sú Slováci, to mi jasné nie je.

Rada by som spomenula jednu nedávnu skúsenosť vo vlaku. Prísediaci nastúpil rovnako ako ja v Bratislave a cestovali sme spolu až do Budapešti. Obaja sme mali ako príručnú batožinu knihy. S veľkou láskou a úctou ukladal dva pomerne objemné zväzky čohosi. Hovorím si, to má snáď nejakú vzácnu aspoň 100-ročnú knihu zakúpenú v antikvariáte. Keď mi to už nedalo, opýtala som sa ho, čo to tak opatruje. Vysvitlo, že išlo o básne Janka Kráľa. Mám matnú spomienku na básne Janka Kráľa zo strednej školy, ale asi by som dnes ich autorovi nevenovala podobnú pozornosť ako môj spolucestujúci. Moje profesionálne záujmy ma viažu skôr k menej poetickým problémom stredovekej histórie. No a skoro som odpadla, keď mi môj spolucestujúci oznámil, že je Maďar narodený na Slovensku, ale zároveň veľký obdivovateľ poézie Janka Kráľa. Tak čo, páni politici, historici a iní nešťastníci?

Čakáme, že to budú Maďari, kto nás naučí ctiť si našu kultúru? Je to pohodlnejšie stále sa schovávať a hrať sa na ukrivdených. Maďari majú svoje muchy, ale nehádžme všetku vinu na nich. Jednu vec som sa naučila. Maďari sa budú veľmi radi konfrontovať s národne uvedomelými Slovákmi, ktorí poznajú svoju históriu, ale takých my na Slovensku nemáme. Keď sa i niekto nájde, národne a politicky neuvedomelá skupina tzv. Slovákov sa na neho sústredí a namiesto toho, aby sa snažila priučiť a načúvala tomu, čo nemohla počuť kvôli rôznym politickým režimom, udusí ho.