Stretnutie v Obecnom klube sa nieslo skutočne vo veselej nálade a to vďaka miestnemu páviemu krúžku, ktorý úvodom stretnutia zaspieval (ešte bez vína) veselé kestúcke ľudové piesne. Dobrá nálada sa iba stupňovala, keď náš hosť prečítal veselú príhodu v kestúckom nárečí „Jako som sa dostav g motorke”. Pravda, padli aj vážne slová: náš rodák hovoril o význame uverejnenia antológie pilíšskych autorov, ktorá vyšla vďaka finančnej podpore dvadsiatich samospráv a v ktorej je Kestúc zastúpený tromi autormi.

Živý záujem prejavili účastníci stretnutia hlavne o knihu Vianoce tetky Karovej, ktorá popri literárnych žánroch obsahuje aj reportáže, a to bez výnimky s kestúckou tematikou. V kapitole „Z úcty k rodnému Kestúcu” autor písal o kestúckom víne, pálenici, o kestúckych hodoch, o výmene obyvateľstva v Kestúci v r. 1946-48, o revolučných udalostiach v obci v r. 1956, ale aj o kestúckych rokoch slovenského verejného činiteľa a cirkevného hodnostára Jozefa Šrobára. Napriek tomu, že mnohí prítomní vedeli veľmi veľa o týchto témach a o živote obce, otázky k hosťovi nemali konca - kraja. Autor i zovňajškom krásnej knihy sa tešil veľkému záujmu a ako mu čas dovolil, čo najpodrobnejšie odpovedal na každú otázku.

Dlhé posedenie v Obecnom klube sa skončilo v neskorých večerných hodinách práve v takej dobrej nálade, ako sa začalo, ale teraz už - parafrázujúc slávneho J. G. Tajovského - pri dobrom, znamenitom kestúckom víne, od ktorého sme boli veselí, vtipní, aj sme si zaspievali a na druhý deň nás ani hlava nebolela.

L. Gaál

O žánrovej a tematickej mnohostrannosti

prózy Zoltána Bárkányiho Valkána

Zdá sa, že nielen pokračovaním nástupu tvorivosti slovenských spisovateľov z Maďarska, ale aj prenesením ťažiska autorských aktivít do podpilíšskeho regiónu je nová kniha Zoltána Bárkányiho Valkána Vianoce tetky Karovej (Budapešť, 2009). Toto knižné dielo renomovaného prozaika sa k čitateľom dostáva ako „publikácia Slovenskej menšinovej samosprávy Starého Budína - Békášmederu a Zväzu Slovákov v Maďarsku“, čo ostatne tiež vzbudzuje isté nádeje, že návrat k dobrej vydavateľskej tradícii čoskoro zasa obohatí slovenskú literatúru v Maďarsku aj o ďalšie zaujímavé diela (pamätáme si, že veľká časť knižnej tvorby slovenských autorov v minulosti vychádzala s podporou organizačného predchodcu Zväzu Slovákov...).

Keďže už dlhší čas sme na stránkach Ľudových novín čítavali (a čítame) krátke prózy Zoltána B. Valkána ako vlastne v súčasnosti jediného aktívneho tvorcu-prozaika, knižku Vianoce tetky Karovej môžeme vnímať (aj z hľadiska Valkánovej autorskej pozície v širšom literárnom kontexte) ako vyvrcholenie jedného obdobia jeho tvorby, ktoré má svoje špecifické črty. Valkán do tejto aj typograficky a knihársky pekne urobenej publikácie zaradil dva druhy textov: ináč povedané predstavil sa v nej nielen ako autor fiktívnej krátkej prózy (črty, poviedky), ale aj ako tvorca svojráznych literárnych reportáží. Túto žánrovú viacdomosť autorovej tvorby nespomínam náhodou: pokladám ju za prvotné „poznávacie znamienko“ Valkánových literárnych aktivít, čo znamená asi toľko, že tento spisovateľ sa beletrizácii nevyhýba v svojich reportážnych prácach a (na druhej strane) reportážne stopy nájdeme aj v jeho beletristických prózach. Tieto skutočnosti sčasti komplikujú typologické vymedzovanie charakteru Valkánových literárnych prác, súčasne však zvyšujú ich čitateľskú príťažlivosť. Blízkosť elementov vecnej literatúry v svojich prózach Valkán navyše umocňuje bezprostrednosťou a úprimnosťou, mohli by sme povedať poľudšťovaním literárnej štylizácie, čím umocňuje svoju povesť dokonalého rozprávača, ktorý je schopný popasovať sa s každou témou.

Už v súvislosti s predchádzajúcimi knihami Zoltána B. Valkána (Vzplanutie, Návrat) sme mohli konštatovať niektoré vlastnosti, typické pre tvorbu tohto spisovateľa. Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov, vhodných na literárne stvárnenie.

Aj keď väčšiu časť novej knihy Zoltána B. Valkána tvoria zaujímavé, zreteľne vypointované fiktívne prózy, našu pozornosť priťahuje najmä druhá, reportážna časť „Vianoc tetky Karovej“. Túto skutočnosť môžeme vysvetliť aj tak, že kým na poviedky tohto autora sme si zvykli, jeho reportážna tvorba, vlastne prvýraz sústredená do jedného knižného celku, pôsobí ako isté nóvum, a lepšie si uvedomujeme aj jej námetovú objavnosť a autorovu odvahu venovať sa predtým väčšinou všeobecne obchádzaným témam.

Do druhej časti svojej knihy, nazvanej Z úcty k rodnému Kestúcu, Valkán zaradil k národopisu inklinujúce práce (Ach, to kestúcke víno!, Tá kestúcka pálenica!, Na Klementa na Kestúci), raritnú príhodu z kestúckej miestnej histórie, ktorá sa odohrala v roku 1956. Najprepracovanejšie je však jeho reportážne rozprávanie o časoch výmeny obyvateľstva (roky 1946-1948). Sám píše, že chcel „na základe dokumentov, archívnych materiálov a hlavne spomienok presídlených rodákov priblížiť čitateľom niektoré okolnosti repatriácie Kestúčanov na Slovensko“. O rozličných osudoch ľudí, ktorí od návratu do novej vlasti očakávali zlepšenie životných podmienok, rozpráva pokojne, mohli by sme povedať s pochopením pre pohnútky svojich respondentov, neskrývajúc ani nezriedkavú trpkosť či sklamania. Potvrdzuje, že obyčajný človek - na jednej aj druhej strane hranice - sa v konečnom dôsledku stal obeťou politických koncepcií. V záverečnej spomienkovej práci o „kestúckych rokoch pána farára Jozefa Šrobára“ sa mihne viacero známych osobností: Jozef Gregor Tajovský (jeho črta „Z Martina na Kestúc“), Vavro Šrobár, brat kestúckeho farára, archeológ a publicista Štefan Janšák či Béla Kun, čo zasa pripomína, že nie sú - ani v živote národnostných menšín - bezvýznamné, bezpríznakové miesta.

Zoltán Bárkányi Valkán v knihe Vianoce tetky Karovej vzdáva hold krajine pod Pilíšom, svojmu domovu i domovine, rozpráva o tom, čo je v zrkadle aj za zrkadlom života Slovákov v jednom zo slovenského hľadiska etnicky exponovaných geografických regiónov Maďarska.

Peter Andruška

Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej

Dielo vysokých kvalít

Dlhoročný redaktor a šéfredaktor Ľudových novín (1966-2002) Zoltán Bárkányi Valkán ponúka svoju tretiu zbierku drobnej prózy. Jej obsah rozdelil do dvoch skupín - v prvej sústredil 22 epických textov poetického, virtuálneho a literárno-faktografického charakteru, v druhej (pod názvom Z úcty k rodnému Kestúcu) 6 textov literatúry faktu zo života emocionálne príťažlivého miesta, svojej milovanej dediny. Poviedka Vianoce tetky Karovej, podľa ktorej dostala názov celá zbierka, je lyricko-dramatickým obrázkom života osamelej ženy, ktorá v predvečer Vianoc pozametá dvor, tak ako to robievala po celý život, v nádeji, že snáď ju po štyroch rokoch navštívi... Zapáli sviečky, ľahne do postele, na dvore napadne prvý sneh a v izbe zajasá žiara, z ktorej vystúpia k nej jej najmilší („vpredu otec s matkou po boku, za ním brat Jožo so sestrou Ankou a potom manžel s ich jedinou dcérou Ilkou”); babka Karová vstane z postele, všetkých ich vybozkáva a spolu s nimi vykročí „po bielom koberci čerstvého snehu” do večnosti. Na piatich stránkach textu sa autorovi podarilo nakresliť lyricko-duchovnú atmosféru smútku, nostalgie, žiaľu, radosti, spomienok i nádejí, viery i šťastia, ktorá chytá čitateľa za srdce a dojíma takmer k slzám.

Podobnú emocionálne-duchovnú a lyricko-dramatickú atmosféru autor vytvára nielen pri tematicko-analogických textoch (napríklad v Balade o starkej, ktorá opustila svoj rodný dom, ale vrátila sa z mesta naspäť, aby v ňom našla večný odpočinok), ale aj v poviedkach, novelách a epických miniatúrach, v ktorých zachytil epizódy zo života detí (Prvá žatva, Detská láska, Betónový stĺp), svet detských snov, vidín, reálnych lyricko-citových momentov života, svet dospelosti, zápasov človeka o dôstojný ľudský život. Zvlášť dojímavé, chlapsky tvrdé ale zároveň ľudsky hlboké a hĺbavé sú jeho miniatúry o postavách a postavičkách, ktoré už prešli magistrálou života a teraz na jej okraji spomínajú, účtujú, ľutujú, alebo znovu prežívajú sviatky svojej mladosti a dospelosti.

V druhej časti zbierky sa Zoltán Bárkányi Valkán previezol do svojho rodného Kestúca, aby zachytil vzťah svojich rodákov k rodnej hrude, ktorú - vinohradnícku - polievali svojim potom, ale aj prežívali s ňou všetky fázy života (vinohradníckeho a ľudského), nachádzali i nenachádzali zmysel svojho lopotenia. „Ach, to kestúcke víno” slovami spisovateľa „dobré, znamenité víno” - zvoláva rozprávač príbehov, a čitateľ má nutkanie zvolať - „Ach, ten kestúcky život”, život maličkých vecí, ktoré majú veľký význam. Z reportáže Výmena obyvateľstva v Kestúci v rokoch 1946-1948 sa čitateľ dozvedá, že z Kestúca sa presídlilo na Slovensko 368 obyvateľov a z celého Maďarska 73 273 Slovákov. Aké stopy zanechalo toto presídľovanie v ich srdciach? Našli šťastie v novej rodnej vlasti? Jedni našli, iní nenašli, ale všetci hľadajú zmysel života v tom, čo je blízke ich psychickému a duchovnému variantu. Bodaj by všetci presídlenci mohli povedať to, čo povedal Gabriel Kara: „Mojim domovom je Búč a mojou vlasťou je Slovensko.”

Valkánove „drobné prózy a literárne reportáže”, ako ich sám charakterizuje, inklinujú k tomu najhodnotnejšiemu, čo vytvorila slovenská literatúra mimo územia Slovenska. Sú syntézou pohľadu na dedinu očami slovenských klasikov (Kukučína, Urbana), moderny 20. storočia (Vilikovského, Tužinského) atď. Ich jazyk je súčasný, ale obsahuje nárečové, archaické, neologické a lokálne prvky, ktoré sa stávajú prostriedkami jeho esteticko-národného ozvláštnenia. Ale čo je hlavné, napájajú sa (v atmosfére postmoderny s filozofiou absurdity, ničoty a finality) na tie tradície slovenskej a svetovej literatúry, ktorá bránila človeka ako najvyššiu hodnotu Bytia, rozvíjajúc hodnoty mimezisu, katarzie a kreativity, slovom hodnoty Pravdy, Dobra a Krásy (Aristoteles), Slobody, Tvorby a Lásky (Puškin). Pred nami je umelecké dielo ako produkt esteticko-antropologickej a duchovnej aktivity a človeka o človekovi pre človeka vysokých estetických, etických a duchovných kvalít.

Andrej Červeňák

Z tvorby Zoltána B. Valkána:

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=8390&Itemid=34

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7992&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7638&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7453&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7148&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6809&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6755&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6545&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6053&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=5625&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=5575&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=4874&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=4388&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=3162&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=1676&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=1316&Itemid=63

Doplnkové informácie