Nablízku niekto dlho štartoval auto, potom nechal motor nepríjemne vrčať, čo, prirodzene, mnohým potrhalo sny, ktoré bývajú nad ránom najsladšie, a navyše slabšie nátury to dráždiace vrčanie aj vydurilo z postele.

Pani Tkáčová aj bez mrknutia na hodiny si ľahko domyslela, že čochvíľa bude musieť opustiť teplučko svojej postele. Keď prvé slnečné lúče dotieravo nakukli oknom do jej spálne, na minútku presne vedela, koľko je hodín. V tej chvíli si vždy živo predstavovala manžela, ako kráča domov a vedela na minútu určiť, ktorou časťou ich ulice práve prechádza, aj to, kedy príde a vstúpi do ich izby, kde ho už ona čaká s rozostlaným a vyhriatym lôžkom.

Tkáč, muž v zrelom veku, oblečený do pokrčených montérok, ráno čo ráno s obnosenou, tu i tam už popukanou koženou aktovkou v ruke prechádza tadiaľto bez pochyby z nočnej smeny. So sklonenou hlavou si skráti cestu krížom cez ulicu, dosť ďaleko od vyznačeného priechodu, zastaví sa rovno pred starým činžiakom a s troškou námahy si otvorí ťažkú drevenú bránu. V prerušovanom tichu brieždenia Tkáčová bystrým sluchom zachytila a vnímala šuchotavý zvuk unavených krokov, ktoré o pár sekúnd pri dverách do bytu zmĺkli. Vzápätí začula, ako si prichádzajúci čistí obuv, potom zachytila aj škripnutie kľučky a o sekundu-dve sa spoza dvier objavila mužova tvár.

- Ahojček! Je ránko, ránečko!

- Viem, že je ráno, už som sa nemohla dočkať... - odvetila žena s malým posmeškom. Zažmúrila oči a pod paplónom, ktorý si vytiahla až po bradu, sa cítila byť chránená voči všetkým vonkajším útokom, cítila sa byť v úplnom bezpečí. Na chvíľočku akoby aj bola pozabudla, že i tak už musí vstávať. Tkáč váhavo podišiel k jej posteli, chvíľku tam postál, akoby sa ho zmocnila letmá myšlienka, a potom pomalým krokom vyšiel do kuchyne. Napustil do čajníka vodu, postavil ho na plynový šporák a rovnako pomalým krokom sa vrátil do izby.

- Na čo čakáš? - pristúpil tesne k lôžku, kde si ešte hovela v objatí teplého paplóna jeho zákonitá manželka. - Som strašne uťahaný, zmorený a celkom zničený... Chcem si ľahnúť... Počúvaš ma ty vôbec? - dodal očividne podráždene.

- Poď trošinku ku mne, - volala ho Tkáčová a jej hlas znel mimoriadne mäkko.

- Čo to do teba vliezlo? - osopil sa na ňu Tkáč. - Zmeškáš do roboty a dobre vieš, v dnešnom svete ťa za to pokojne môžu vyhodiť na ulicu. A nám by už iba toto chýbalo, nič iné..

- No len poď, nič sa neboj, - posmeľovala čoraz nástojčivejšie Tkáčová manžela. - Nechaj to na mňa!

- Vravím ti, že zmeškáš, - opakoval Tkáč rozhodne, vzápätí sa však v bezmocnosti zvrtol a vytratil sa opäť do kuchyne.

Tkáčová si zhlboka vzdychla a rozhľadela sa po izbe. Iba teraz zočila, čo je tu za neporiadok. Na stoličke kopa špinavej bielizne, ktorú chcela ešte večer namočiť, ale sotva mala toľko síl, aby sa vyzliekla a uložila do postele. Aj sama sa čuduje, ako dokáže po náramnej únave, ktorá ju večer čo večer zvalí z nôh, do rána nabrať toľko energie, ale aj chuti do života... Prichádza to takto zaránky. Jej tela sa zmocní láskavé mrvenie, sťaby ním prebehla elektrina a začne fungovať, ako keď sa znova zapne chladnička. Najskôr si mimovoľne vystrela a oživila nohy, pravou dlaňou si pohladkala vyvinuté prsníky, čo sa jej zdali byť ešte dosť tvrdé, potom jej ruka po chudšom, mierne vpadnutom bruchu pomaly skĺzla nižšie... Na dlani pocítila akúsi hrejivú vlhkosť.

Tkáč raňajkoval, jedol pažravo, jeho mliaskanie bolo počuť aj v izbe. Tkáčová ležala záhaľčivo ďalej, trošku ešte vyčkávala úfajúc, či si to manžel predsa len nerozmyslí. Jej túžba po láske sa touto nádejou len stupňovala. Odkedy striedavo robia jeden v dennej, druhý v nočnej smene, na milovanie im ostáva iba sobotňajšia noc, a to sa jej, vydatej mladici, máli... Ba postrehla, že manžel sa dokonca i zapýri, keď sa pred ním vyzlieka, až natoľko si odvykli od intímnej telesnej blízkosti.

Tkáčovú po celom tele zaliala nesmierna horúčava, krv jej klokotala v hrdle, aj tvár ju pálila, vzápätí však cítila, ako jej po chrbte behajú zimomriavky. Rýchlym, silným pohybom strhla zo seba paplón a nočnú košeľu si vytiahla až na krk. Malo ju to mierne ochladzovať. Dýchala zhlboka a rovnomerne.

Ilustrácia: Bernadett Lakatosová

- Čo si sa pomiatla? Ako to tu ležíš? - Zasipel nahnevaný Tkáč. - Čo, ak sa decko zobudí a takto ťa uvidí? - opýtal sa priduseným hlasom. - Či to chceš? - dodal v obave, ale už oveľa miernejšie.

- Kedy sa naše decko zobudilo o tomto čase, povedz! - prudko odsekla Tkáčová. - Spí ako zarezané. Veď aj ty to dobre vieš, - dodala zlostne.

- Ovládaj sa, prosím ťa! Do soboty vari nevydržíš? Veď už máme štvrtok. Do paroma aj s babou!

Z kuchyne sa nečakane ozval čajník tenkým, no silným hvízdaním. Tkáč sa v tom okamihu bez slovíčka vytratil z izby.

Tkáčová si zhlboka povzdychla, nohy spustila z postele a ani nevie ako ich vopchala rovno do obnosených papúč. Keď vstala, nočná košeľa jej až po členky zahalila a koľko-toľko i schladila rozpálené telo. Zahanbená, ponížená, potláčajúc vzlykanie vošla váhavým krokom do kúpeľne, kde ešte i hrmotom záchodového splachovača chcela utajiť pred mužom svoje trápenie. Odrazu jej bolo náhle, len aby sa čím skôr vytratila z bytu, z miesta jej zlyhania a potupy. Rýchlymi, mechanickými pohybmi sa osprchovala, poutierala, obliekla si večer prichystanú bielizeň a zastala pred zrkadlom. Pohŕdavo hľadela do vlastnej tváre. Úbohé stvorenie, zamrmlala si popod nos, nemáš v sebe azda už ani štipky ženskej príťažlivosti? Ty už nikoho na svete nedokážeš zviesť, karhala seba samú a úpenlivo sa pozerala do vlastných, od plaču červených očí. Že by som bola už taká odpudivá? - vyľakala sa. Potom ešte žalostne zastonala. Ľúto jej bolo seba samej, najradšej by sa niekomu vyžalovala na svoju nočnú osamelosť, na rannú vyčerpanosť a nechuť manžela na lásku, a vôbec na ich život plný driny vypočítaný na minúty.

Papierovou vreckovkou si usušila slzy, urobila si slabý make-up, zľahka si prečesala vlasy spustené pozdĺž líc. Pohľad na tvár v zrkadle ju teraz už celkom uspokojil. A keď si v izbe natiahla tesné tričko a priliehavé čierne nohavice, k tomu módne topánky s polovysokým podpätkom, bola si istá, že na pracovisku ani tohto dňa jej zovňajšok nikoho nesklame.

Skôr než opustila izbu zastala pred posteľou, kde sa Tkáč ukladal po nočnej k vytúženému spánku. Plná zlosti vychŕlila na neho svoje sklamanie, každým dňom silnejúcu nevôľu takto ďalej žiť.

- Chruňo jeden nemožný! Vraj manžel? Nocľažník! Preveliká škoda, že zatiaľ som nemala čas podvádzať ťa... Ale nemysli si... Skôr, či neskôr...- zasyčala smerom k mužovej tvári.

Tkáč svoju ženu už vnímať nemohol. Spal ako drevo, spravodlivým spánkom neviniatok. Ležal horeznačky, pohodlne ako gróf, jednou rukou si zakrýval tvár a druhú preložil cez prázdne ženino miesto na spoločnej posteli. Akoby aj týmto naznačoval, že do poludnia patrí celé lôžko iba jemu jedinému...

Doplnkové informácie