Inokedy takýto postup chápala ako bežnú udalosť, zaužívanú prax v zdravotníctve, no teraz sa inštinktívne prenáramne vystrašila. Srdce sa jej rozbúšilo ako zvon, ruky sa jej roztriasli sťa nevyliečiteľnému alkoholikovi a na čelo vystúpili kropaje studeného potu. Ešte i po odchode poštára sťa prikovaná k zemi bezútešne meravo postávala vo vchodových dverách.

Spamätala sa až po hodnej chvíli a s listom v ruke vošla do kuchyne, kde si sadla za stôl. Otvorila obálku a pomaličky, v duchu zdôrazňujúc slovo za slovom, vnímala neúprosnú zvesť. Potom ju znovu neveriacky prebehla očami ešte dvakrát. Môže to byť pravda? - pýtala sa sama seba.

Veruže môže, akoby počula nástojčivo opakovanú odpoveď lekára. Spomenula si na stretnutie s onkológom, ako mračil čelo a mrmlal čosi o akýchsi metastázach a potom, i keď zdvorilo, ale dôrazne jej vytýkal nedbajstvo, že mala k nemu prísť oveľa skôr. Ona však ani len nepomyslela na to, že by mohla mať rakovinu prsníka, zákernú chorobu, na ktorú sa, bohužiaľ, pominuli aj jej matka a babička.

Polohlasne číta: „Prihláste sa vo Fakultnej nemocnici hlavného mesta na chirurgický zákrok.“ Narýchlo si ani neuvedomuje, kedy sa to vlastne! má prihlásiť? Zajtra, pozajtra, alebo až na budúci týždeň? Dobre, že list zatiaľ nezhúžvala.

Myslí na deti, na synčeka a dve dcéry. Čo bude s nimi, ak ona pôjde do nemocnice? Nemá ich kto povarovať, ani dostatočne opatriť. Sú to predsa ešte len deti. Manžela stratila pred šiestimi rokmi pri dopravnej nehode a o rok neskôr na nevyliečiteľné choroby odišli do večnosti aj jej rodičia. Pravda, najstaršia dcéra nie je už malá, študuje na vysokej škole, ale mladšia dcérka a synček chodia ešte do základnej školy.

„Operácia bude piateho...”, číta v liste už ani nevie koľký raz. Čiže pozajtra. Čo bude s deťmi? List by opäť najradšej zhúžvala...

Azda najstaršia dcéra by sa už i mohla o svojich súrodencov postarať. Ale či to vôbec možno od nej chcieť, aj keby to dokázala? Veď má iba osemnásť, práve začala vysokú školu. A naviac, po tej operácii bohvie ako dlho ju nechajú ešte polihovať v nemocnici.

Nie, nie... Tú nepríjemnú správu radšej spáli. Deti predsa nemusia o ničom vedieť!

Žena, teraz už dosť umorená, upierala zrak do neznáma a v trasúcich sa rukách úzkostlivo zvierala list. Zrazu sa pohla a roztrhala ho na maličké kúsky. Hodila ich do smetníka, keďže spáliť ich nemohla - neposlušné prsty, celkom nevládne, nedokázali ani len škrtnúť zápalkou. Vzápätí, už o niečo pokojnejšia, sa letmo pozrela na hodiny visiace na stene a pojala ju nová hrôza. O pár minút sú tu deti. Ona však musí konať ešte skôr, než sa nahrnú do bytu.

„Operácia bude piateho...” V hlave sa jej začalo vyjasnievať a mozog zvažoval myšlienky na plné obrátky.

Ráznym krokom vošla do izby, otvorila skriňu a dobre nacvičeným pohybom siahla pod starostlivo vyžehlenú bielizeň. Spod nej vylovila obálku s našetrenými peniazmi, ktoré si odkladala na tie najhoršie časy. A tie časy sú tu, pomyslela si s trpkosťou, prepadli ma ako nejakí krvilační zbojníci.

V predizbe si hodila na seba kabát a o chvíľku sa už náhlila do neďalekého nákupného strediska. Údiv tu vyvolala jej nezvyčajná žiadosť. Predavačka s vypúlenými očami a otvorenými ústami zízala na ňu, keď si pýtala čiernu košeľu a nohavice pre desaťročného chlapca, čiernu blúzku a sukňu pre dvanásť a osemnásťročné dievčatá.

- Bola si na nákupy? A čo si nám priniesla? - vítali ju doma deti.

- To je moje tajomstvo a pre vás prekvapenie, - riekla a mierny úsmev sa jej rozľahol na unavenej tvári.

Deti prijali jej odpoveď bez reptania a ďalšie otázky ani nekládli. Každý si šiel po svojom. Dvaja menší písať domáce úlohy a najstaršia sa v kuchyni pustila do žehlenia vypranej bielizne.

- Musím ti niečo povedať, - podišla matka k staršej dcére a takmer doslova zopakovala, čo jej napísal lekár.

- Ach nie, len to nie! - zavzlykalo bolestne dievča. - Tam ťa usmrtia, už sa domov nevrátiš...

- Oznamujú mi, že je to súrne, pozajtra tam musím nevyhnutne byť. Dávaj pozor na sestričku a bračeka, - odmlčala sa matka a s meravou tvárou vyšla z miestnosti.

Bola už týždeň v nemocnici, keď ju deti po prvýkrát navštívili. Potom ju však chodili utešovať každý druhý alebo tretí deň.

- Odkiaľ máte peniaze na toľké cestovanie? Predsa by ste ich viac potrebovali na iné, dôležitejšie veci, - nezaprela matka svoju starostlivosť.

- To tvoje tajomstvo a prekvapenie pre nás sme na trhu predali za dosť slušné peniaze, - prezradila hrdo staršia dcéra. - My to už potrebovať nebudeme. Že nie?

- Pravdaže by vám tie čierne háby boli nanič, - prisvedčila odovzdane svojmu osudu matka s ľahučkým, sotva badateľným úsmevom na perách.

Na pohrebe mali deti na rukávoch iba smútočné pásky. Ale tie kúpila staršia dcéra už zo svojho štipendia.

Doplnkové informácie