Písmo bez písma

Vzal som si do ruky pero,

hárok-dva bieleho papiera,

mienil som s plamennou vierou

prebásniť celý svet do biela.

 

Aby bol celý svet čistý,

bielunký, bez škvrny, bez hriechu.

Bol som však zároveň istý:

dal som si úlohu priveľkú.

 

Počujte, čo sa mi stalo:

Túžená myšlienka neprišla,

papier som ponechal bez písma.

 

Spravil som to čo sa dalo,

hárok som zachoval prázdny,

čistunký, bielunký, krásny.

 

Pilíšsky Santov 1. júla 2006

 

V trinástich dedinách

Horí ohník, horí,

osvetľuje hory.

Ktože ho nakládol?

 - trinásti sokoli.

 

Trinásti sokoli,

sokolovia bieli,

akých ľudské oči

viacej nevideli.

 

Keď vatru rozložia

na Plešskom pohorí,

v trinástich dedinách

biely deň zazorí.

 

Keď sa mordovali

s tým trojhlavým drakom,

chcel ich on podplatiť

nakradnutým zlatom.

 

Lež oni pred zlatom

nikdy si nekľakli,

ani toho draka

nikdy sa nezľakli.

 

V trinástich dedinách

drahšie veci chránia,

keď si svoju reč aj

 domovinu bránia.

 

Čuduj sa svet, tam sa

divné veci stali,

argumentmi sťali

všetky dračie hlavy.

 

Jednu turulovú,

druhú Darwinovú,

naposledy tretiu,

hlavu Kainovú.

 

Pilíšsky Santov 21. mája 2011

 

Verše o kráse pravdy

Motto:

Nie ten je milý, kto je pekný,

lež ten je pekný, kto je milý.

(Santovské porekadlo)

 

Skutočnosť je šialená:

tu si - predsa vzdialená,

jak podmorský svet Atlantika,

ďaleká, jak nedozerná Galaktika.

 

Z cudzej Galaktiky vyšla

hviezda, na ktorej si prišla

na túto Zem, moju rodnú,

našu hviezdu, samú spodnú,

najspodnejšiu v Univerze,

ktorá ignoruje verše,

velebiace krásu pravdy,

absolútne platnú navždy,

nositeľke pravej viery,

ktorá v jasné nebo mieri.

 

Skutočnosť je šialená:

Prečo je tak vzdialená

hviezda krásy, krása hviezdy,

v ktorej večný život hniezdi,

harmónia krásnej hudby,

obetavej, živej služby,

milostivej, večnej lásky,

ktorá vyhladzuje vrásky?

 

Pilíšsky Santov 20. mája 2011

 

Porozumenie

Motto:

Majiteľ Zeme je Stvoriteľ sveta,

a on ju dá tomu, komu chce.

 

Kto druhému jamu kope,

sebe kope hrob,

kto susedom domy rúca,

zavalí ho strop.

 

Nespratník to nerozumie,

kým to pochopí,

môže sa stať, že sa stratí

z mapy Európy.

 

V spolupráci spolužiť je

veľké umenie,

povinné je obojstranné

porozumenie.

 

Pilíšsky Santov 12. júna 2008

 

Krídla na klinec!

Atmosferické poruchy

tu znemožnili let,

chudobné pero do ruky,

a krídla na klinec!

 

Na vlnách družby sa hojdá

tá neprístupná loď,

pohla sa macocha-pôda,

nuž opatrne choď!

 

Vykúp sa, duša, vo víne,

a odkry si rany,

aj čo bolo, sa pominie

zo sebaobrany.

 

Po schodoch stúpam dohora,

čo nikdy neboli,

zdanlivosť hádžem do mora,

no nič ma nebolí.

 

Pilíšsky Santov 1979

 

Jazyk

Sotva som otvoril na nebo oči,

už som mal v ústach slovenský jazyk.

Keď som sa začal po Zemi plaziť,

ešte som nevedel, prečo sa točí.

 

Poznal som dvor a poznal som pažiť,

od nových vecí som nedostal z očí;

poznal som tajomstvá dedinských nocí,

začal som prísne po kráse bažiť.

 

Po kráse pravdy, po pravde krásy,

smrť sa mi hrozí od mala za to,

zo žíl mi stáča, vymáha zlato.

 

Navzdory strastne obchádzam frázy,

poslúcham pravdu slovenskej reči,

ktorá ma chráni, živí a lieči.

 

Topoľ

V prekrásnom pilíšskom údolí

vyrástol bujarý topoľ.

Z vápenných pecí sa kúdolí

na listy sadá mu popol.

 

Raz ho však vyťali, spálili,

vykvitla žeravá ruža;

získali chlebíček spanilý:

bielunké vápno jak duša.

 

V húštinách čistili dúbravy,

pálili krpaté chrastie,

všetko, čo zbytočne rastie.

 

Ale ten topoľ keď rúbali,

prajúc si väčší kus chleba,

stratili z modrosti neba.

 

Chlieb náš každodenný

Ten, komu najatí čerti zobrali

aj poslednú možnosť sebaobrany,

darmo si počíta nespočetné rany,

keď mu pasce kladú služobníci strany.

 

Nedajú mu zomrieť, ani žiť v pokoji,

namiesto chleba mu vnucujú okovy.

Olúpili ho aj o právo na prácu,

splnili vražedné pokyny z palácu.

 

Srdce mu krváca, duša mu plače,

zabili slobodu slova a tlače.

Zástupy zradcov pľujú mu do tváre,

zákerne rúcajú posledné oltáre.

 

Za tie vytúžené judášske mince

kladivom bijú mu do čela klince.

Čertovské zásluhy takto si získajú,

ochotne tancujú, ako im pískajú.

 

Pilíšsky Santov 26. februára 1999

 

Dištanc

Nebudeme tak tancovať,

ako nám vy hudiete,

musíme sa dištancovať,

lebo vy húsť neviete.

 

Pilíšsky Santov 12. júna 2008

 

Pilíšski Slováci

Pilíšski Slováci veselo spievali,

spev sa im ozýval po celom chotári.

/: Ale tiež aj za chotárom,

známi sú vo svete po speve prekrásnom. :/

 

Pilíšski Slováci na horách plakali,

chceli si zaspievať, ale im nedali.

/: Vstaňte smelo, paholáci,

neplačte, spievajte, pilíšski Slováci.:/

 

Pilíšski Slováci pokoja nemali,

praskali nebesia, skaly sa pukali.

/: Bráňme, ratujme si právo,

aby sme nežili na svete nadarmo.:/

 

Keď si zaspievame v Pilíšskej doline,

veru nás počujú na Veľkej rovine.

/: Spievaj, veselo si spievaj,

postav sa medzi nás, kamarát, nemeškaj. :/

 

Pilíšski Slováci na márach ležali,

ale sa za živa pochovať nedali.

/: Spievaj, veselo si spievaj,

postav sa medzi nás, kamarát, nemeškaj. :/

 

Pilíšsky Santov 17. júna 2007

 

P. s. :

/: Násilne pomaďarčovaní Slováci :/

/: pražia fašiangové šišky,

Maďarom núkajú čabianske klobásy. :/

 

/: Násilne pomaďarčovaní školáci :/

/: dávno stratili rodnú reč,

ani ich rodičia nie sú už Slováci. :/

 

Pilíšsky Santov 13. mája 2008

 

Červené bahno

Mladosť už dávno nie je radosť,

ale staroba je veru choroba!

 

Láska dávno dohorela,

už iba pocit zodpovednosti

za jej dôsledky

prekypuje v srdci.

 

Beznádejne súťažíme

o priazeň

našich dospelých ratolestí,

ktoré beznádejne súťažia

o priazeň

demagógiou a násilím

pobláznenej histórie.

 

Strašné to povolanie,

keď so slovenským diplomom v ruke

si nútená neustále zápasiť

s tou zubatou kostrou

nezamestnanosti,

 

kým staroba-choroba

tvojho otca

vo dne, v noci beznádejne

zápasí

s týmto nevraživým

časom a priestorom.

 

To červené bahno

vražedne vyplienilo domovy

duševne a fyzicky

pracujúcich ľudí.

 

Boháči okradli aj hate,

kým žobráci stratili aj gate.

 

Pilíšsky Santov 10. októbra 2010

 

Strom života

Strom života živia

dva hlavné korene,

ktoré sú pre život

človeka stvorené.

 

Ten prvý je viera

v Boha-Stvoriteľa,

viera v Pána Krista,

nášho Spasiteľa.

 

Ten druhý je vernosť

svojej rodnej reči,

presvedčme ho srdcom,

komu sa to prieči.

 

Bez toho prvého sme

duševne mŕtvi:

márne sú obety,

márne sú žertvy.

 

Bez toho druhého sme

duševne chorí:

Všetko nás domŕza,

všetko nás bolí.

 

Lež ak sú obidva

živé i zdravé,

naše skutky budú

takisto pravé.

 

Ak nám vzplanie v srdci

Kristova veleba,

strom nášho života

zamieri do neba.

 

Pilíšsky Santov 16. januára 2008

 

Brnkot gitary

Každý ma opustil

na staré kolená,

jedine gitara

pre mňa je stvorená.

 

Doposiaľ ma živil,

materinský jazyk,

ktorý nedovolil

dušu moju skaziť.

 

Teraz brnkám struny

zodratej gitary,

keď sa rodnou rečou

uživiť nedarí.

 

Čo sa ani básňou

nedá už vyjadriť,

to dokáže hudba:

piesňou sa pomodliť.

 

Smútok, strach i tieseň

zdolať sa podarí

jedine brnkotom

zodratej gitary.

 

Pilíšsky Santov 9. apríla 2008

 

Ples Plešivcov

Motto:

Ja ich na srdci nosím, a oni mi skáču po ňom.

 

V preplnenej sále plno národa,

asi dvesto párov skáče ostošesť,

na najvyšší stupeň vstúpla nálada,

členom švábskej bandy patrí všetka česť,

 

že sa snažia spievať naše krásne piesne,

i keď iba z núdze, a nie celkom presne.

 

Asi dvesto párov skáče ostošesť,

majster alkohol im dvíha náladu,

hľadám na otázky správnu odpoveď,

na otázky, ktoré mlčať nebudú.

 

Piesne ešte žijú, ale slová hynú,

zajtra už aj tieto krásne piesne zhnijú.

 

Pilíšsky región po podlahe dupá,

a ja celkom spitý, ako dúha hlúpa,

čakám koniec tohto veselého bálu,

zahrúžený do slov, hľadím na podlahu,

 

lebo tá podlaha, to je moje srdce,

a naša rodná reč otrčila krpce.

 

Dorog 6. februára 2010

 

Na dvoch brehoch barikády

Motto:

„…aby ste boli soľou, ktorá sa nesype do oka, ani do rany,

ale ktorou sa solia vybrané jedlá strednej Európy,

je vašou povinnosťou, aj vaším zmyslom.”

(Vladimír Mináč)

 

Nepotrebujeme mosty,

ak nás spoja rieky samy,

ak nás spoja drahé kosti

našich predkov oplakaných.

 

Letí pieseň okrídlená,

nezaviazne v zašlých vinách,

letí pieseň, páru nemá

v podkarpatských domovinách.

 

Nepotrebujeme mosty,

múdry Dunaj všetko zriadi,

buďme hostia našich hostí

na dvoch brehoch barikády.

 

Letí pieseň okrídlená,

nezaviazne v zašlých vinách,

letí pieseň, páru nemá

v podkarpatských domovinách.

 

Pilíšsky Santov 1989

 

Moje piesne

Bizarná kytica

nervových vláken,

natrhaných v krvavom poli

zabitej mladosti

 

a zviazaných

belasou stužkou

nezlomnej viery

v rozkvet

našich rodných polí.

 

Pilíšsky Santov 1978

 

V podpilíšskom hájku

(Spieva sa na nápev ľudovej piesne Láska, Bože, láska)

V podpilíšskom hájku

studienka si spieva,

do nášho potôčka

sviežu nádej lieva.

 

V podpilíšskom hájku

bystrá voda tečie,

blýskajú sa vlnky

ako ostré meče.

 

Bystrá voda tečie,

v tichom, pustom poli,

plače biela skala,

že ju srdce bolí.

 

Biela skala, neplač,

ešte nie sme zbití,

veď si pomôžeme

v tomto horkom žití.

 

Ešte nie sme zbití,

ani nebudeme,

veď sme verné deti

našej rodnej zeme.

 

Veď sme verné deti

našej drahej matky,

kto si chráni svoje,

nech má život sladký.

 

V podpilíšskom hájku

studienka si spieva,

do nášjho potôčka

sviežu nádej lieva.

 

Pilíšsky Santov 1985

 

Za Boha a národ

Otče náš milostivý,

požehnaj nás pevnou vierou,

aby sme boli vernými služobníkmi

Tvojej svätej vôle.

 

Bože, daj nám dobré zdravie,

aby sme boli smelými bojovníkmi

Tvojej svätej pravdy.

 

Bože, daj nám toľko múdrosti,

aby sme dokázali správne myslieť,

hovoriť a činiť, ako

Tvoji verní služobníci

a smelí bojovníci.

 

Otče náš všemohúci, posilni nás

Tvojím svätým Duchom,

aby sme víťazne vstúpili

do Tvojho večného

Kráľovstva nebeského.

 

*

 

Vieme, že

nie preto si nám daroval

materinský jazyk,

aby nám ho Satan

vytrhol z úst.

 

Nie preto si nám daroval

rodnú zem,

aby nám ju Satan

vytrhol spod nôh.

 

Pilíšsky Santov 1990

 

Titanic

(Rudovi Chmelovi, podpredsedovi MOST-a,

priateľsky venuje autor.)

 

Loď sa ponára, do rána zmizne,

náklad smeruje do hrobu.

Ústav skúma, či naozaj.

 

Prístav nevidieť, brehy sú ďaleko,

cesta k úniku - zarúbaná,

úfať v záchranu - márna vec.

 

Dychovka duní - dýcha duch!

Veselá nálada v každom kúte,

trubači trúbia do tanca.

 

Tancuje Lipka! Ozvena spieva!

Tancuje Venčok, tancuje Kvietok,

tancuje horská Bukovinka!

 

Strašnou zárubou valí sa voda,

loď sa ponára pod vodu,

náklad smeruje do hrobu!

 

V jedálni klobáska, rejteše, šišky,

bryndzové halušky, slaninka...

Jasavé tváre od vínka.

 

Loď sa ponára, do rána zmizne,

náklad smeruje do hrobu!

Nehoda nemá obdobu!

 

P. s. : „Strašná záruba“ na našej topiacej sa lodi je proti-národnostný zákon,

proti-národnostný školský systém a absencia zastupiteľstva v parlamente.

 

Pilíšsky Santov 31. júla 2009

 

Náhrobný nápis

(Dôsledok násilnej maďarizácie)

František Čičman sa narodil r. 1957 v Békešskej Čabe,

preto, aby bolo o jedného Slováka na svete viac,

a zomrel ako Csicsmány Ferenc r. 2047 v Budapešti,

preto, aby bolo o jedného Maďara na szvetye menyej.

 

Pilíšsky Santov 21. júna 2008

Doplnkové informácie