Pilis-Szlovák

Michal Kormoš: Tóno a psi (Maťkovi a Bencemu)

Tóno, slovenský invalidný dôchodca so šikmým čelom, sa veru nebál psov. Ak ho na ceste, mierne stúpajúcej do hornej krčmy, napadol s podlým zámerom nejaký ten hnus, bránil sa mu otrčenou drevenou nohou. Uhryznutie ho nebolelo...

Bolesť neodviedla jeho pozornosť. Bolo to kruté. Gumovou palicou, ktorú mal vždy pri sebe, pretiahol útočníka, až ten skuvíňajúc odbehol. Týmto zvláštnym spôsobom obrany mu Tóno neraz poškodil zrak a ak udrel presne - a prečo by aj nie - často mu vyrazil aj zuby.

Psi nemali Tóna radi. Aspoň nie natoľko ako poštárov a šintérov. Krčma na hornom konci a okolie kostola bolo najnebezpečnejšie. Na obidve miesta sa dedinčania uberali v sprievode psov. Krčme psi nepôsobili žiadne problémy,... tým menej kostolu. Stávalo sa - a vtedy kňaz zakázal veriacim, aby sa nechali sprevádzať -, že psi unikali do kostola pred šintérmi a pod sukňami gazdín hľadali útočisko, samozrejme, to všetko v náramnej haravare. Situáciu zachraňoval kňaz. Okríkol šintérov, ktorí sa s jaternicami zakrádali k oltáru, aby opustili dom Boží!

Tóno chodieval do kostola iba zriedka, na veľké cirkevné sviatky, keďže nebol veriaci a nemal v láske ani kňaza... takže sa obšmietal iba v okolí krčmy. Rafinovanú metódu kombinovanej obrany gumovou palicou si musel zdokonaliť preto, lebo pred rokmi mu nejaký kuvas pohrýzol zdravú nohu. Odvtedy mal fixnú ideu, nie aby si nechal dokaličiť ešte aj tú zdravú, a aby sa stal z neho mrzák. Ak šintéri prišli do dediny, ešte pred výpravou proti psom nazreli k Tónovi, ktorý im ochotne poradil, kde začať a poinformoval ich, kde sa zdržiavajú ďalší potulní prišelci.

Miesto psa je na reťazi - zvykol hovorievať šintérom, ktorí súhlasne prikyvovali a s uspokojením pozerali na Tónovho obľúbeného nemeckého ovčiara, ktorý neobyčajne disciplinovane v dlhoročných obchôdzkach vyšliapal dobreženie zákop okolo moruše. Tóno udržiaval so šintérmi obchodné styky a všeobecne sa vedelo, že od nich pravidelne kupuje, alebo si vymieňa psíkov. Za tie roky sa z neho stal odborník na psov. Často za ním chodievali aj vápenkári, ktorí pri svojich peciach na okraji lesa si od neho zadovážili najkrajšie exempláre. K peci treba psa, ničí potkanov, vyplaší - a ak je rozhodný - zdrapí divého zajaca, prípadne... neobratného bažanta.

- Počuj, Tóno! - oslovil ho raz krčmár, - hľadal ťa už ráno nejaký kurič, Jamenko. Potreboval by nejakého tohto... roztrhala mu ho divá sviňa... Máš?

- Pravdaže, - odvetil Tóno. - Lenže prečo ho na ňu pohnal. Na jar, keď chránia mladé, divé svine bývajú strašné.

- Povedal, že ráno príde za tebou, aby si bol doma. Dobre?

- Dobre!

Tóno hodil do seba strek a pomaly pokrivkávajúc sa odobral domov. Keďže už bolo neskoro, išiel spať. Rodičia mu dávno zomreli, súrodencov nemal a o iných príbuzných sa nestaral, žil veľmi osamelo. Ešte pred usnutím si premyslel zajtrajší deň, dúfal, že kuričovi bude treba kríženca kuvasa a nemeckého ovčiara - mohol mať päť mesiacov. Psíka mu pred tromi dňami priniesli šintéri po rozsiahlej razii, dal zaň tristo forintov. Nevidelo sa mu to drahé, pes vyzeral dosť masívny. Živil ho hovädzou krvou a surovým mäsom, pravidelne ho nakopával, lebo si želal, aby bol čím viac zlý a podráždený.

Zavčas ráno zabúchali na dvere.

- Otvor! Ja som to, Jamenko!

- Dobre, - na to Tóno, jednou nohou priskočil ku dverám, vpustil zákazníka, nalial mu pálenky. Než ju hosť ochutnával, pripäl si popruhy na umelú nohu. Jamenko pochválil pálenku, a zato dostal ešte polovičku, ktorú obrátil do seba - a keďže sa už rozodnievalo, vyšli dozadu do kôlne pozrieť si psíka Boxera. Kurič sa k nemu nahol s vystretou rukou, načo pes zavrčal... To sa kuričovi náramne pozdávalo.

- Vidím, že sa nebojí, - povedal.

- Nie veru, - odpovedal Tóno, - ale šesťsto..., vieš, veľa ma stojí krv, no a surové mäso. Aj mäsiar mi ho priniesol z jatiek za viac.

- Dobre, kúpim, - rozhodol sa kurič, - ale ešte jednu otázku. Chvost, Chvost, ten treba odrezať. Tóno sa zarazil: - Tomuto? Ale veď u týchto to nie je zvykom...

- Všetko jedno, - vraví Jamenko, - vieš, toho druhého, čo ho zdrapila divá sviňa, ho len pre ten chvost schmatla a roztrhala. Radšej pridám ešte stovku.

Tóno mykol plecom a dohodli sa, že čoskoro popoludní po šichte sa zídu v hornej.

Jamenko sa pobral. Tóno odkráčal ku kôlni, pes tam ležal na zemi, vo vyhradenom kúte. Vzal ho do náruče, pohladil mu hlavu - pes naňho nevrčal - a takto k nemu prehovoril:

- Ej, Boxer... Boxer! Ostaneš bez chvosta... Nevadí... to druhé ti ostane. Ver mi, že to je oveľa dôležitejšie.

Už si neľahol späť do postele, nakŕmil ošípanú, vyčistil chliev, dal psovi surového mäsa a pohľadal tesársku sekerku k operácii. Predpoludním zjedol hádam dve kilá chrumkavých čerešní, zapil ich vínom, zajedol si chleba, pripravil si aj gumovú palicu a vydal sa na schôdzku do hornej.

Vybral sa ta so zvyčajnou rutinou, cesta ubehla pokojne, bez útokov. V krčme bolo len zopár ľudí, muži potichu popíjali, až na Bim-Bama, ktorý stál uprostred miestnosti a hulákal pesničku o Trenčíne, o zelenej tráve a láske. Spieval so zvrátenou sčervenenou tvárou, akoby sa chcel zahryznúť do parohu na lustre visiacom nad ním.

Tóno bol už pri desiatom streku, keď sa dostavil kurič Jamenko. Veľmi unavený a opitý. Počas kúrenia vypil pár litrov vína a horúčava zo štelungu ho zbavila sily. V takejto chvíli aj alkohol väčšmi škodí.

- No? - spýtal sa Tóno. - Pome!

Jamenko sa chcel ešte napiť a zanôtiť si a preto sa postavil k výčapu a objednával. Pridal sa k nemu aj Bim-Bam, oblapili sa okolo pliec a začali spievať Už sa lúči starý školák...

Tónovi vadil ten búrlivý spev, obával sa, že prepijú peniaze a že ani operáciu neurobia poriadne, pretože takto neudrží psa.

Iba ťažko sa pobrali cestou k Tónovmu domu. Opitý kurič viackrát spadol, ale napokon došli. Boxer čosi vycítil z nebezpečia, ktoré naň číhalo, hrozne začal skučať, keď sa k nemu priblížil Tóno so sekerkou v ruke. Jamenko si nepočínal príliš jemne, jednoducho sa vrhol na psa, hlavu mu stisol pod pazuchou, ľavicou chytil zadné nohy, vytiahol chvost a kľakol si k vopred pripravenému kozlíku.

- Počkaj! - zvolal Tóno, - prinesiem handru, než vystrekne krv... Aj remienok na zaviazanie kýpťa.

Cítil, že tú operáciu bolo treba vykonať inokedy - veď aj on sám dosť neisto stál na nohách - zato však dal dokopy potrebné veci a poponáhľal sa ku kozlíku.

Záchranka prišla rýchlo. Jamenko vyrevúval, doďaleka sa ozývalo jeho Bože môj... Bože môj... Ruka sa mu sotva držala na kosti, šľachách a - koži. Tóno iba horko-ťažko vedel koženým remienkom stisnúť kýpeť, hoci si vedel rady, veď sám prežil vlastný úraz.

Priniesol pálenku, aby otupil kuričovi zmysly.

Službukonajúci lekár sa vypytoval, ale Tóno odpovedal zdráhavo.

- Ale predsa len... Ako sa to stalo? Pobili ste sa?

- Kdežeby. Nepobili sme sa. Rúbal drevo vzadu pri kôlni... na kurivo.

- Je dočista opitý, - povedal lekár.

- Možno že je... ale ruku mu zachránite...? Viete, je to vápenkár, kurič, pracuje pri peciach.

Preložil: (ok)

Doplnkové informácie