Andrej Sitniansky:

Pilíš

Vrásky skál rozorvaných víchrami

pripomínajú ľudskú tvár

trhliny v pokožke od očú

vyleptané slzami sa tvária ako skala

profil vytesaný do bielej kože

vystupujúce lícne kosti brál

strhnuté tkanivo koreňov a hliny

stojím na tvojej na kosť obnaženej rane

drahý cudzinec vo vlastnej zemi

tvoje slzy mi stekajú pod nohami

inak si nemý.

Andrej Sitniansky:

Santov

Pomedzi davy harantov

tlačím sa, mysliac na Santov,

borím sa kdesi s núdzou dňa,

a ty ma tešíš silou sna

živo, až je to nemilo,

že ma tak silno schvátilo...

Po holiach idúc kysuckých,

tvoj obraz dáva druhý dych

chytá ma zasa clivota,

jak málo z nášho života:

Tam „f tom Pilíši Santofském”

kde sedí básnik - diadém,

a píše trpké prímery,

tak pravdivé, až neverím...

že Topoľ mohli takto sťať,

že môžu slová ubúdať...

zanikať v zmätku pamäte...

Čo všetko hore neviete.

Neviete, ako stáva sa

zo slovenčiny okrasa

ktorú leštenú predvádza,

keď vzácnych hostí usádza,

predseda spolku, starosta,

povediac z mosta do prosta,

len aby bolo do hrantov,

to oslávime Ťa - Santov.

Idem pospiatky v stopách psích,

úvozom tmavým, stíšim dych,

a stále myslím na teba,

nepríde láska do neba,

zo samej túžby, svojvoľne,

len skrz kamene uholné,

sŕdc zanedbané kamene,

horiace v božskej premene,

tie, ktoré múdri zavrhli,

v nádeji, že ich nespŕhli,

pravda, keď zmĺknu básnici,

jak prvý, tak aj tisíci.

... a stále myslím na teba,

si viac jak láska, potreba,

si viac než domy v náručí

tvojho chotára, zahučí

mi znenazdajky hromom lož,

a Šaňo ostrý ako nôž,

tam v podpilíšskej tíšine,

odreže v presnej rovine,

čo patrí ku nám, nepatrí

a kladie srdce do Vatry.

Na teba, slnko, spomínam,

cez mraky krajšie svietiš - tam,

pod horu, v riadky viniča,

nech peň, čo úfam nezničia,

vždy nové hrozno podáva,

vôňu lačnejšie nasávam,

než víno, čo sa stvorí tam,

kde v rozvaline takmer trám,

kde opúšťa ma vidina,

a predsa láka krajina,

na verš posledný, strohý, večný:

Idem k vám, hoc len s Dvomi mečmi!