Na (večný) odpočinok
V bratislavskom vydavateľstve Post Scriptum v týchto dňoch uzrela svetlo sveta najnovšia knižná publikácia jedného z našich najznámejších a najvýznamnejších literátov. V poradí dvanásta zbierka básní Gregora Papučka s veľavravným podtitulkom „na (večný) odpočinok“ sa volá Úsmevné epitafy. Vydanie knihy podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, jej zodpovedným redaktorom je PhDr. Pavol Stano, ilustrácie pripravila Radovana Mihalovičová, a o vkusnú grafickú úpravu sa postaral Lukáš Pompa. Publikácia, ktorá má 96 strán, vyšla z tlačiarenskej dielne knihárstva Georg v Žiline.
Autora humorne ladených epitafov, časť ktorých sme uverejnili už aj na stránkach Ľudových novín, našim čitateľom nemusíme zvlášť predstavovať. Gregor Papuček si síce získal dobré meno aj ako publicista, bádateľ histórie a zberateľ ľudovej slovesnosti, pre väčšinu z nás však zostáva najmä „živým svedomím našej národnosti“ a básnikom, ktorý nás neustále upozorňuje na to, že bez jazyka niet národnosti, že opovrhujeme pokladom zdedeným od svojich predkov, lebo nedokážeme zabrániť tomu, aby naše slová umierali. No a keď sme už pri tom odumieraní, naozaj by sa mohlo doňho vniesť oveľa viac života. Pritom prečo by sme nemohli nielen ten náš všakový živôtik, ale aj svoju (individuálnu či kolektívnu) smrť brať trochu menej vážne. Mottom novej knižky G. Papučka by teda mohol byť aj známy zvrat režisérov veľkých dramatických diel: „Viac života do toho umierania!“
Autor doslovu novej knižky Úsmevné epitafy Viliam Jablonický poukazuje na to, že G. Papuček má už síce vyše sedemdesiat rokov, no tematický i žánrový rozsah jeho tvorby je naďalej pestrý. Opäť nás presvedčil, že dokáže písať o vážnych veciach s nadhľadom. „Prejavuje sa ako vážny, ale vie byť aj rozšafný, odľahčený, ba úsmevný. Týmito črtami oplýva aj jeho nová zbierka drobných básnických útvarov, kde nie nepodstatnú úlohu hrá ich tvar. Autor sa naozaj pohral, šarmantne a s nadhľadom, s rozličnými životnými situáciami, ktoré končia ľudským koncom. Aj „príbehy“ tohto druhu, pokiaľ si zachovajú úroveň, vtipnú účelnú pointu, či brisknosť jazyka, môžu oblažiť i obohatiť čitateľa, vyvolať ten povestný pozitívno-láskavý smiech cez slzy. Hovoriť o veľkých témach s úsmevom, ale dôstojne, nedokáže každý. G. Papučkovi sa to podarilo bravúrne!“ - píše V. Jablonický.
