Moja rodná dedina sa stala symbolom, postavenie miestnej Slovače sa (aj) v rečiach niektorých politikov spájalo s ďalším osudom Slovákov v Maďarsku. Mlelo sa, mlelo a napokon sa muselo začať rysovať aj nejaké „riešenie“, a to v podobe postavenia nového objektu. Mohol by som byť teda spokojný a aj keď to nie je celkom ono, mohol by som nemyslieť na svoju morálnu zodpovednosť a radšej taktne mlčať. Nemôžem, lebo ak sa nás niekto opýta: „Mlynčania, Pilíšania, Slováci, toto ste chceli?“, odpoveď je, žiaľ, jednoznačne odmietavá.
So svojimi kolegami, vedúcimi miestnej slovenskej samosprávy a združenia Pilíšanov Martou Demjénovou a Jozefom Havelkom sme sa koncom marca v danej situácii nemohli neobrátiť na kompetentné maďarské orgány a zároveň na verejnosť. Povedali sme si: dosť bolo, veď nie je normálne, že obecná samospráva si s nami robí, čo sa jej len zachce. Iste dosť naivne, ale úprimne sme si mysleli: v našej vlasti, ktorá sa vraj príkladne stará nielen o svojich v zahraničí, ale aj o menšiny žijúce na jej území, predsa musí existovať sila, ktorá dokáže stopnúť prešľapy malých kráľov, zastaviť aroganciu miestnej moci. Nestalo sa tak, aj keď nám dali mnohí za pravdu, vrátane ombudsmana pre národnostné menšiny, boj o Slovenský dom sme vlastne prehrali, musíme sa z neho sťahovať a okrem nás akoby nikoho netrápili ani tie naše ďalšie sťažnosti (napríklad, že obecná samospráva namiesto dvojjazyčných už vydáva iba maďarské miestne noviny). Pomaly už ani sami nechápeme, ako a prečo sme sa stali „hlavnými vinníkmi, vlastizradcami“, ktorí vraj kvôli presadzovaniu svojich sebeckých záujmov zvalili medzinárodnú hanbu na celú našu krajinu.
Márne vysvetľujeme, že nie z vlastnej viny sme sa dostali do situácie, v ktorej sme boli nútení požiadať o pomoc, a že nikdy nikoho sme nežiadali o finančnú pomoc alebo o postavenie nového objektu. Až keď sme sa dozvedeli, že bez porušenia status quo v žiadnom prípade nemôžeme zostať v Slovenskom dome, prišlo do úvahy niekoľko variantov riešenia - od zakúpenia podkrovia alebo celého domu (načo obecná samospráva nechcela pristať), až po zakúpenie a prestavbu nehnuteľnosti alebo výstavbu nového domu. Predsa sme sa stali nespratníkmi, ktorým nič nevyhovuje. Ani to, čo vymysleli politici ako „vynikajúce riešenie, šťastný koniec nešťastného prípadu“. Namiesto akceptovania odporúčaní menšinového ombudsmana, vyvodenia ponaučení a iniciovania zmeny legislatívy v záujme toho, aby kauza Mlynky sa nemohla zopakovať, siahli do vrecka (ako inak: do vrecka daňových poplatníkov) a sľúbili darovať nový objekt. „Riešenie“ ako pre koho... Po prehre v boji o Slovenský dom už pred začatím výstavby toho nového môžeme totiž ľahko prehrať aj ten druhý... Až taký veľký rozdiel totiž v tom nie je, že od ktorého gazdu si máme pýtať kľúče od dverí údajne našich priestorov. Jediným uspokojivým riešením by bolo, keby sme mohli byť „pánmi vo svojom“.
Ten, kto aspoň trochu pozná súčasný verejný život Slovákov v Maďarsku, nám dozaista nezazlievala, že nie sme nadšení z toho, že naším novým pánom sa má stať predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Ten Ján Fuzik, ktorý naše problémy so Slovenským domom na zasadnutí Valného zhromaždenia CSS hodnotil ako „tlačovú hystériu Imricha Fuhla“ a ktorému trvalo celých päť dní, aby vydal svoje vlažné stanovisko k zámeru vyhostiť Slovákov z mlynského Slovenského domu. Predsavzatie maďarskej vlády podporiť svojho spojenca v prezentovaní príkladnosti národnostnej politiky Maďarska je logické a do istej miery aj akceptovateľné. Človek by si ťažšie dokázal vysvetliť, prečo by mala takisto postupovať aj vláda SR, ktorá chce pomôcť naozaj vyslovene a bezprostredne mlynským a pilíšskym Slovákom, resp. tým našim diskriminovaným subjektom, ktoré boli zo Slovenského domu vyhostené. Zmluva o podpore medzi maďarskou vládou a CSS síce obsahuje formuláciu, že CSS uzavrie s nimi dohodu vzťahujúcu sa na bezplatné užívanie nového objektu, o príprave takéhoto dokumentu, vyjasnení si kompetencií, podmienkach fungovania a pod. sme však zatiaľ ani nepočuli. Formulácie typu „môže a nemusí“ z menšinovej legislatívy a praxe v Maďarsku až príliš dobre poznáme, už aj preto tvrdíme, že optimálnym riešením v prípade nového Slovenského domu v Mlynkoch by bolo, keby sa vyhostené subjekty stali aspoň jeho spolumajiteľmi.