Knihu pod názvom Pilisszentlászló története (Dejiny Senváclavu) s podtitulom Pilisi krónika (Pilíšska kronika) - obsahujúcu celý rad súdobých dokumentov, bohatý fotografický materiál a slovenské resumé - vydala Spoločnosť FUHL BT v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) v r. 1999, jej redaktorom je Imrich Fuhl. V týchto dňoch uzrie svetlo sveta ďalšia knižná publikácia R. Fraňa Pilisszentlászló népi építészete (Ľudové staviteľstvo Senváclavu), ktorá - ako tomu bolo aj v prípade tej prvej - vychádza bez akejkoľvek vonkajšej finančnej podpory, na náklady autora, resp. s pomocou už spomenutého redaktora a vydavateľa. Aj táto, početnými fotografiami a technickými kresbami ilustrovaná knižka, obsahuje slovenské resumé. Zaslúžila by si však, aby vyšla aj v slovenčine - či už samostatne, alebo spolu s Dejinami Senváclavu.
Aj v poradí druhá knižka R. Fraňa je jedinečná svojho druhu. Autor sa v nej totiž pokúsil cez objekty svojej rodnej obce podať krátku charakteristiku ľudového staviteľstva, ako i vymenovať základné črty stavieb. Náš všestranný „pilíšsky vševed“, miestny historik a verejný činiteľ, sa podujal na nemalú úlohu a zvládol ju v neposlednom rade vďaka tomu, že svoju dráhu začal ako murársky majster. V jeho novej knižke sa prostredníctvom stavieb Senváclavu, tejto malebnej Slovákmi obývanej pilíšskej dedinky, dozvieme, že forma pozemku nezávisí od etnika jeho majiteľa, ale od okolia stavby a od ekonomických možností majiteľa.
Na Senváclav - ktorý je najvyššie situovanou osadou Vyšehradského pohoria - je charakteristické členené usporiadanie stavieb. To znamená, že na jednom pozemku sa nachádza viacero stavieb, a to obytný dom aj hospodárske budovy (maštale, chliev, komora, pivnica). Na nížine je tento typ menej rozšírený, kým v hornatej časti sa vyskytuje častejšie. V hornatých častiach sa častejšie vyskytuje aj tzv. spoločný dvor, čo znamená, že na jednom dvore býva viacero rodín. Dvory vznikali počas dlhých rokov prístavbami nových budov pričinením členov rodiny, takže na nich bývali, resp. dodnes bývajú väčšinou členovia jednej rodiny. V závislosti od toho, aký veľký bol tento dvor, sa nachádzali na ňom, oproti obytným budovám, aj hospodárske budovy, z ktorých po zániku poľnohospodárskeho typu života vznikli ďalšie obytné objekty pre rodinných príslušníkov.
Zvláštnym typom je aj zástavba obrysov pozdĺž ulice. Pri tomto type stavby už dávnejšie vybudovali chodníky pred budovami. Tento typ stavby je charakteristický pre menšie mestá, ale aj pre tie dedinky, ktoré vznikali spolu s mestami.
Obytné domy mávali kedysi jednotné zariadenie. Smerom od ulice prvá bola predná izba, za ňou kuchyňa (v Senváclave: „pitvor“), potom zadná izba, komora, otvorený komín, piecka a podstena.
Múry jednotlivých stavieb môžu byť tiež charakteristické. Napríklad tlčené murivo je charakteristické práve v pilíšskych osadách, kde je nadostač hliny. To však neznamená, že by v Pilíši poznali lepenicu skôr, ako v ostatných kútoch sveta, ale iba to, že si z hliny postavili svoje príbytky. Priečky mali tiež dôležitú úlohu - tých väčšinou pripevnili ešte viacej, väčšinou z hrabového dreva, v rozmeroch 50-60 centimetrov.
Oproti stavbám z 19. storočia a začiatku minulého storočia, už stavali domy, ktoré mali kamenné základy. Vtedy začali využívať aj kombináciu utĺkanej a lepenej steny. Avšak nie dlho, utĺkané steny onedlho vymenili lepenice. Napriek tomu dodnes nachádzame stavby, na ktorých do istej výšky je stena utĺkaná a navrchu zas lepená. Už aj v tomto období stavali domy z kameňa, ale to nebolo charakteristické pre osadu. Pritom kamene nelepili do malty, ale do hlinenej malty. Hlinená malta - ak je dobre vymiešaná - sa vyrovná malte strednej kvality. Na okolí totiž nenájdeme piesok a jeho prevoz by zdražil stavbu. Napriek tomu, že v Pilíši je množstvo miest, kde pracujú vápenníci, Senváclav nepatrí do týchto lokalít, takže chýbajúce vápno by tiež zdražilo stavbu. Hliny však bolo vždy nadostač, takže hlinená malta na výstavbu obytných domov sa používala aj v 70. rokoch minulého storočia.
Pálená tehla sa používala už na začiatku 20. storočia, avšak nie v takých malých osadách, akou je aj Senváclav, ktorú obývali väčšinou nemajetní ľudia. Pálenú tehlu používali na stavanie komínov, aj to zväčša iba zvonka. Na tieto účely privážali tehly z Nagymarosu („marošské tehly“). Neskoršie marošskými nazývali všetky tehly o rozmeroch 15 x 30 x 7,5 cm. Aj lepenice zhotovovali v týchto rozmeroch.
Múry stavali z rôznych surovín, zastrešovali najprv tzv. pomúrnicou, na ktorú kládli stropové trámy. Na okraj trámov pripevnili krokvy. Nosné trámy spojili čapmi a potom prevŕtali tzv. porjezom a pripevnili dreveným klincom. Nosné trámy na konci spojili hombálkom. Na takto zhotovenú konštrukciu priklincovali drevené žrde, na ktoré pripevnili omlatok alebo otep slamy, prípadne iný strop. Podobným spôsobom zhotovovali všetky typy stropov s tým, že trámy bolo treba vždy ručne okresať. Túto neľahkú úlohu sťažovala aj okolnosť, že v horách na okolí Senváclavu rástli iba tzv. tvrdé typy stromov. Tvrdé drevo si potom vyžadovalo stabilnejšiu stavbu.
Nielen pre obyvateľov, ale aj pre potraviny, či pre zvieratá, sa stavali budovy, či iné konštrukcie. Napríklad pre zemiaky, ktoré patria k základným surovinám, sa vyhĺbili jamy tak, že po vykopaní dostatočne veľkej jamy vytvarovali jej bočné steny doskami. Tieto jamy vyhĺbili zväčša v komorách alebo vo vnútri budov, lebo pokrývanie by znamenalo ďalšiu prácu. Ostatné potraviny uskladňovali v komorách, alebo na povalách, ale stavali aj klenuté pivnice z lomového kameňa.
Základným elementom vytvorenia štruktúry osady je voda. Zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou v Senváclave sa uskutočňovalo pomocou hĺbených murovaných studní. Najhlbšia studňa sa nachádza v ulici J. Dóžu. Meria 32 metrov a na jej výstavbu sa nepamätajú ani najstarší obyvatelia osady.
Ak chceme hovoriť o staviteľstve určitej osady, nemôžeme vynechať ani jej cintorín. Najstarší „cmiter“ v Senváclave sa nachádza na vŕšku pri kostole, ktorého funkciu neskôr prevzala nekropola na ulici Béke, ktorú vysvätili vo februári 1887 a ktorej zaujímavosťou je, že bola rozdelená. Vo východnej časti pochovávali deti a v západnej dospelých. Obyvateľstvo osady bolo dlho zväčša rímsko-katolíckeho vierovyznania, čo ovplyvňuje aj náhrobné označenia - zväčša vyrezávané kamenné kríže.