Jej synovec Štefan Malý je riaditeľom orchestra Maďarskej štátnej opery, jeho dcéra Katarína organistkou v Tihanskom opátstve, krstný syn Ladislav známy santovský miestny historik a neter Eva poslankyňa Slovenskej samosprávy Budapešti, členka Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Pani Ruženka sa vydala za Maďara, ale neprestala byť Slovenkou. Dodnes navštevuje všetky významnejšie slovenské podujatia v hlavnom meste.
Narodila sa roku 1923 ako najmladšia zo siedmich detí. Do strednej školy textilnej začala chodiť roku 1938, po jej skončení sa zapísala na nadstavbové štúdium na strednej zdravotníckej škole, ktoré pre vojnu musela prerušiť. V období bombardovania Budapešti sa škola presťahovala do Segedína a ona počas prechodu frontu musela štúdium prerušiť, diplom získala až v roku 1948. Za miesto praxe si vybrala Tolniansku župu. Nie náhodou: tam presťahovali po výmene obyvateľstva rodinu jej ctiteľa, s ktorým sa zoznámila na Slovensku, kam chodievala so svojím príbuzným, farárom Štefanom Eliášom. V Belečke mala na starosti päť dedín. Hoci názov Belečka by mohol poukazovať na slovanský pôvod, žijú tam obyvatelia nemeckej národnosti. Väčšinu z nich po vojne vysťahovali do Nemecka a na ich miesto presťahovali Maďarov zo Slovenska. 18. august 1948 sa hlboko zapísal do pamäti pani Ruženky. Bol to dátum jej príchodu do tejto osady, kde sa prihlásila u richtára, presídleného Maďara zo Slovenska. Ubytovali ju v dome niekdajšieho notára, kde zariadili aj detskú ambulanciu. Lekár býval v susednej dedine, preto Belečkania v súrnych prípadoch vyhľadávali ju, ona bola vždy poruke. Jej povinnosťou bolo navštevovať novorodencov, ale aj chorých na tuberkulózu a závislých na alkohole, poskytovať im odborné rady, vykonávať osvetovú činnosť, v prvom rade čo sa týka zdravej životosprávy. „Bár som jako pomáhala, bolo to velice ťažké,“ hovorí írečitým pilíšskym nárečím.
K obciam patrilo veľa samôt, ktoré navštevovala na bicykli. Keď prechádzala po zotmení cez úzke mostíky ponad rieku Kapos, neraz sa bála. „Bicykel som si dala na plece a tak som išla. Bola to hrúza,“ hovorí dnes už s úsmevom, pohrúžená do myšlienok. Po ročnom pôsobení v Belečke prišla kontrola z hlavného mesta, na základe ktorej mohla požiadať o zlepšenie pracovných podmienok. Mala šťastie, práve prebiehala reforma rozdelenia kompetencií a tak sa mohla presťahovať do Pincehelyu, kde jej pripadli tri dediny: Pincehely, Ozora a Belečka. Ozora bola osem, Belečka päť kilometrov od jej nového bydliska, ale už sa jej trochu uľavilo. Byt mala blízko niekdajšieho kláštora, ktorý prebudovali na nemocnicu. Nebola len detskou sociálnou asistentkou, organizovala tzv. Dni zdravia, keď po uliciach Pincehelyu pochodovali mamičky s kočíkmi, deti a učitelia. Počas týchto dní prebiehali rôzne prednášky o zdravej výžive, mamičky mali možnosť podeliť sa s ostatnými o svoje starosti. Vymenovali ju za vedúcu praxe nových asistentiek. Čerstvé absolventky museli mať trojmesačnú prax na dedine a tri mesiace museli odpracovať v meste, až potom mohli pracovať samostatne. Ruženka musela nájsť pre dievčatá nejaký nocľah. Richtár jej navrhol izbu v dome bývalého policajta, ktorý mal jedného syna. Aj si s ňou zavtipkoval, že by sa mala raz s ním stretnúť, potom by sa už z obce neodsťahovala. Ruženka prichádzala za dievčatami a spriatelila sa s domácimi. Mládenec zo Slovenska, kvôli ktorému sa presťahovala do tohto kraja, sa dostal do Bonyhádu a časom sa od seba vzdialili aj citovo. Ruženka sa zamilovala do syna policajta. S Lászlóom Tamášom sa zobrali roku 1952, ale to už obaja bývali blízko hlavného mesta. Vlastne manžel pracoval priamo v Budapešti, v Maďarskej národnej banke. Ona si našla zamestnanie v novom zdravotnom stredisku na Csepelskom ostrove, v Szigetszentmártone. Aj tu mala na starosti tri obce. Tu sa jej roku 1953 narodila dcéra Györgyi Katarína a roku 1955 Beáta Ružena. Na Csepelskom ostrove pracovala až do roku 1957 a jej muž pracoval. V tom istom roku dostali od banky byt, v XIII. obvode hlavného mesta, kde bývali osemnásť rokov. Pani Ruženka si našla prácu v mestskej časti Rákošpalota. Bola to štvrť obývaná pracovníkmi železníc a žilo tu aj pomerne veľa rómskych rodín. „Mnoho deti sa rodilo v tom čase,“ hovorí. Navštevovala ich v rodinách, ale bola aj pri lekárovi, keď tieto deti priniesli mamičky na lekársku prehliadku či na očkovanie. Počas návštevy v domácnostiach poradila mamičkám, napríklad ako majú kojiť a opatrovať dieťa. Za najlepšiu praktiku na zabezpečenie materinského mlieka považuje konzumáciu zapraženej vajcovej polievky, veľa tekutín a kukuričného koláča. Vývin detí sledovala do ich 14. roku veku. Tu, v Rákošpalote, stretla matku jej bývalého spolužiaka zo Santova, Rómku Štefániu Lakatošovú. Teta Fáni sa na Santove naučila po slovensky, tak ju aj oslovila v Rákošpalote, keď niesla kvapky pre vnúčatá. Teta jej často pomáhala, keď navštevovala rómske rodiny, aj vďaka nej si získala ich dôveru.
Tridsať rokov pracovala Ruženka Malá v opatrovni pre mentálne postihnutých v II. obvode Budapešti. asistovala lekárovi pri ich ošetrovaní a navštevovala pacientov v nemocnici. Tých, ktorí boli v lepšom zdravotnom stave, navštevovala aj doma. Našla si spoločnú reč aj s týmito pacientmi. Iba raz sa stalo, že jej pacientka v prítomnosti lekárky dala facku.
Už ako dôchodkyňa bola zdravotnou asistentkou na gynekológii v II. obvode. Ešte aj tam ju vyhľadávali jej bývalí pacienti s prosbou o radu.
Pani Ruženka dlho nevedela o tom, že v Budapešti je slovenská škola, vedela iba o internáte. Svoje dcéry však naučila po slovensky. Letné prázdniny trávili zväčša u rodiny v Santove, kde si osvojili základy slovenského jazyka, veď u Malých je dominantným jazykom slovenčina.
V roku 1995 po 43-ročnom manželstve ovdovela. Dodnes chodieva na Santov. „Aj muža sme tam pochovali, pri mojich rodičoch, aby bol bližšie k nám. Kým žila tretia sestra, Malvina, vtedy som ešte vác chodívala. Vždycky idem na konec (na konečnú zastávku autobusu nad dedinou - pozn. red.), idem dole do cintera a zpívam si po slovensky,“ usmieva sa. Slovenské pesničky, hlavne tie pilíšske, má veľmi rada. Presvedčila som sa o tom aj na plese budapeštianskych Slovákov, kde nechýbala ani pani Ruženka. Napriek svojmu pokročilému veku tancovala spolu s dcérou a neterou. Rada si spomína aj na niekdajšie bály v rodnom Santove. „Ked boli svátky, pred krčmu venku zahráli tri (pesničky - pozn. red.). Už tedy každý utekal na ulic,“ hovorí.
Žije spolu so svojou mladšou dcérou a vnučkou Beátou, ktorá v tomto roku maturuje na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Dodnes rada varí, najradšej tie jedlá, ktoré sa naučila od svojej mamy, napríklad „slepý“ (falošný) guláš. Cestoviny nekupuje, robí si ich doma. Obyčajne ich konzumuje so syrom, dusenou kapustou či zemiakmi. Najobľúbenejšie koláče sú záviny, „štrúdle“: makové, syrové a kakaové, ktoré pred väčšími sviatkami pečie aj pre rodinu staršej dcéry, ktorá býva v Budakalászi.
Nájdeme ju na každom významnejšom slovenskom podujatí v Budapešti. Navštevuje vernisáže, slovenské divadelné predstavenia, programy obvodných slovenských samospráv. Ako hovorí, chodieva na ne rada, lebo tam môže počuť slovenskú reč, ktorú nadovšetko miluje, trochu si zaspomína na mladé časy a pobudne medzi dobrými ľuďmi. Za posledných päť rokov jej zdravie trochu ochablo: pobolievajú ju nohy. Ale kým vládze, bude chodiť medzi svojich, ba aj na plese si zatancuje.
Eva Patayová Fábiánová (luno)
Falošný guláš podľa pani Ruženky
Cibuľu nakrájame nadrobno podusíme na oleji, pridáme bobkový list a cestoviny (najlepšie fliačky). Potom zapražíme troškou múky, stiahneme z ohňa, pridáme čajovú lyžičku mletej papriky a zalejeme vodou. Pridáme na kocky pokrájané zemiaky a prípadne aj zeleninu (mrkvu a petržlen). Osolíme, okoreníme a na konci pridáme trochu smotany.
