alt : header1.swf



Mon09232019

Posledná aktualizácia08:25:10

Potomkovia Alberťanov po stopách predkov

canadi01„Vrátili sme sa na naše Slovensko, aby sme prežili“  V 18. a 19. storočí odchádzali z rodnej postati nielen za väčšou skyvou chleba, ale i náboženskou slobodou.Presídlení Slováci z obce Čanádalbert do Diakoviec v Šalianskom okrese si tento rok pripomínajú 65. výročie návratu do vlasti svojich predkov...

„Vrátili sme sa na naše Slovensko, aby sme prežili“

Túto udalosť si začiatkom septembra pripomenú na spomienkovej slávnosti. Pred jej uskutočnením usporiadali výlet po stopách svojich predkov. V druhej polovici mája 2012, v roku 65. výročia návratu Slovákov z Dolnej zeme do Diakoviec, Miestny odbor Matice slovenskej v Diakovciach usporiadal vytúžený zájazd za koreňmi našich predkov, ktorí v 18. a 19. storočí odchádzali z rodnej postati nielen za väčšou skyvou chleba, ale i náboženskou slobodou. Väčšina týchto Slovákov, ktorí canadi02sa usadili na (po Osmanoch vyľudnenom) území vo vtedajšej Čanádskej stolici, pochádzala z viacerých slovenských stolíc, ale najmä z Gemersko-malohontianskej, Novohradskej, Zvolenskej, Turčianskej a Oravskej stolice. Žiada sa pripomenúť, že prví z nich nielen odchádzali, ale aj utekali pred chudobou, svojvôľou zemepánov a náboženským prenasledovaním evanjelikov. Aj z toho dôvodu bola novozaložená obec takmer čisto slovenská a evanjelická. Niektorí na dlhej dolnozemskej ceste od začiatku svojho putovania vymenili viaceré osady a stolice, no neskoršie väčšina z nich prišla priamo zo svojich rodných severných stolíc Uhorska. Kráľovská komora im konečne na vymedzenom území Čanádskej stolice roku 1844 vymerala s presne stanovenými podmienkami pozemky, ktoré boli základom pre založenie samostatnej dediny Čanádalbert. V tejto čisto slovenskej malebnej dedinke naši predkovia prežili nádherný, no aj zložitý život Slovákov. canadi03Mali dostatok pôdy, mohli slobodne vyznávať svoju evanjelickú vieru, vzdelávať sa na slovenskom vyučovaní v školách, ktoré si tu založili. Rozvíjali hospodársky život a dbali aj na národnostný život - pozývaním farárov a učiteľov zo Slovenska, ktorí svojim pôsobením sa najviac podieľali na zachovaní slovenskej identity uprostred doliehajúceho sa maďarského útlaku. Po 103 rokoch, ktoré tu prežili a na ktoré neustále spomínali a spomínajú, sa pre nesmierny útlak a prenasledovanie - a tým aj z dôvodu, aby prežili a mohli zostať Slovákmi - rozhodli vrátiť na Slovensko. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale potrebné pre zachovanie jazyka a celkovej identity pre seba a svojich potomkov. Privítali výzvu materského slovenského národa „MAŤ VOLÁ“ a v roku 1947 sa dve tretiny obyvateľov obce Čanádalbert po viac ako sto rokoch vrátilo do starej vlasti a usadili sa v Diakovciach a v Tešedíkove.

canadi04Obdobie po návrate bolo pre nás všetkých, predovšetkým pre našich rodičov a starých rodičov, opäť ťažké, možno povedať aj preťažké. Potomkovia však chápu ten veľký prínos do života navrátilých Slovákov, pretože sa im otvorili nevídané možnosti vzdelania, sebarealizácie, v prostredí teraz už samostatnej Slovenskej republiky. Bol to počin, ktorí zhodnotí história i zainteresovaní tak, že cieľ bol naplnený „vrátili sme sa, aby sme prežili“, aby uschýnajúci konár Slovákov z Dolnej zeme sa znovu zazelenal, rozkonáril a hlboko zakorenil do slovenskej zeme.

Nás, potomkov vždy zaujímalo, odkiaľ pochádzame, v ktorých obciach sa nachádza naša rodná slovenská hruda. Na základe bádania a historických dokumentov sme sa vydali na miesta, do krajov už spomenutých. Keďže naša história je úzko spätá s evanjelickou cirkvou a. v., ktorú si dodnes uchovávame, naše cesty smerovali do starobylých evanjelických chrámov v Malohonte.

canadi05Prvé miesto, ktoré sme navštívili, bol kostol v Klenovci. Stáli sme v ňom a spievali pieseň s názvom „Chvála Tebe, Bože náš“, zloženú v roku 1776, ktorú poznali a spievali už naši predkovia, a poznali ju aj ich potomkovia. Bolo to pre nás veľmi dojímavé a silným zážitkom. Veď sa v nej spieva o tom, čo je nám najdrahšie: „Za život, čo si nám dal, Za tú dušu, Bože náš, Za domov a za národ, Za reč matky slobodu, Za náš poklad najvyšší, daný v Kristu Ježiši...“ Nasledovala modlitba našej zborovej farárky Mgr. Zory Tulákovej a poďakovanie umocnené spoločnou modlitbou pánovou Otče náš... Vďační sme boli aj za prijatie seniorom Rimavského seniorátu, bratom Dušanom Germanom, ktorý privítal naše rozhodnutie pozrieť si miesta pôvodu našich predkov.

Naše putovanie pokračovalo prekrásnou prírodou a smerovalo tzv. Gotickou cestou Gemersko-rimavského okruhu, kde sme spoznali najvzácnejšie kultúrne a historické pamiatky. Na ceste nás canadi06čakal ďalší sakrálny skvost: evanjelický kostol v Kyjaticiach, pochádzajúci zo 14. storočia s nástennými maľbami, kazetovým stropom, vyrezávaným oltárom a kazateľnicou a inými vzácnymi prvkami vyzdobeného chrámu. Na starobylom kyjatickom orgáne z dovolením kurátora a sprievodcu nám zahrala naša sestra farárka, keď pohotovo na organe „dúchali mechy“ účastníci nášho zájazdu. Sedeli sme v laviciach chrámu a ticho v duchu spomínali na tých, ktorí tento skvost stavali a v ňom sa modlili.

Nádherný evanjelický chrám sme navštívili aj v Rimavskej Bani, ktorý je opevnený a pochádza z 13. storočia. Málokedy je človeku dopriate vidieť takúto nádheru. Poprechádzali sme sa aj v priľahlom cintoríne. Tu sa nás dotkla história priamo. Na náhrobných kameňoch starších či mladších canadi07sme nachádzali priezviská nás a našich predkov: „Antal, Dovaľ, Dovaľovský, Uhrin, Pavlo, Straka, Debnár, Kochan, Varga, Farkaš...“ Obyčajné meno a vyvolá toľko spomienok.

Autobus s dojatými potomkami Alberťanov pokračoval do Vyšného Skálnika. Tu sme sa priamo v jeho rodisku poklonili veľkému básnikovi a štúrovcovi Jánovi Bottovi. Pri pamätníku nám zarecitovala naša matičiarka Dadka Vajíčeková jeho najkrajšiu báseň „Smrť Jánošíkova“ a naša skôr narodená ľudová poetka Betka Gombošová pohotovo predniesla jeho báseň „Duma na Dunaji“.

V Driečanoch sme sa zastavili v pôsobisku evanjelického farára a najvýznamnejšieho zberateľa ľudovej slovesnosti Pavla Dobšinského, ktorého rozprávky „Popolvár“, „Trojruža“, „Tri holúbky“ a iné sa dostali aj medzi našich ľudí už na Dolnej zemi, kde ich rozprávali svojim deťom. Na znak vďaky, úcty a obdivu k ich národnej a buditeľskej práci sme CanaDi08obidvom položili k ich pamätníkom vence.

Posledná zastávka bola v malebnej prírode v obci Teplý Vrch, pri vodnej nádrži, kde v hotely Drieňok nás čakali bohato prestreté stoly s občerstvením a dobrým obedom. Naposledy sme sa pokochali pohľadom na okolité vŕšky, lúky, krajinu a vydali sme sa na spiatočnú cestu do nášho bydliska.

Účastníci zájazdu počas celého dňa vnímali mnoho informácií pripravených pre nich autorkou tohto príspevku (predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej), zborovou farárkou v Diakovciach Zorou Tulákovou i sprievodcami navštívených kultúrnych pamiatok. Spokojní a šťastní sme pri ceste späť povzbudzovali aj našich hokejistov, ktorí práve víťazili nad Českom 3:1 na MS v Helsinkách. Keď spoločne s celým Slovenskom si tridsaťpäť účastníkov zájazdu zaspievalo slovenskú hymnu „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú...“, autobus prechádzal práve Očovou, tiež rodiskom viacerých našich predkov. Sme vďační, že sme ju mohli spievať hlavne preto, že sme sa vrátili späť do vlasti, na naše Slovensko.

Mária Urbanová