alt : header1.swf



Mon10142019

Posledná aktualizácia07:05:19

Súcit v diele insitného maliara Jozefa Kanyuka

kanyuk01Fotogaléria  Níreďházsky rodák Jozef Kanyuk nosí v sebe svoje príbehy a pozorovania z detstvaVýjavy z ulice, trhov, jarmokov, rybolovu, či mlynárstva na riekePortréty obyčajných ľudí, krajinomaľby, zátišia a dolnozemské motívyPečať svojho osobného príbehu Našiel šťastie a objav zmysluplného života

21. marca 2016 otvorili výstavu Jozefa Kanyuka v Osvetovom centre Miklósa Radnótiho
v XIII. obvode Budapešti. - Jeho tvorbu charakterizujú nielen krajinomaľby, zátišia
a dolnozemské motívy, ale so súcitom sa venuje aj téme utrpenia a biede, do ktorej zaradil judaizmus a Rómov, 
inšpiráciu hľadá aj v osude prenasledovaných.

Slovákmi roku 1753 založené mesto Níreďháza v Maďarsku má z hľadiska dolnozemskej migrácie Slovákov špecifické postavenie. Kým na jeho založení sa podieľali už skôr v Békešskej stolici usídlení Slováci, v ďalšej vlne sťahovania sa tu na rozsiahlych Károlyiho majetkoch usádzali už aj Slováci prichádzajúci priamo z viacerých slovenských stolíc severného Uhorska. Aj z toho dôvodu sa neskôr prinesením a tým miešaním rôznych zvykov, pováh a nárečia medzi osídlencami vytvorila zvláštna etnická skupina Slovákov, ktorá dostala pomenovanie Slovák - Tirpák. Koncom 18. storočia prišla sem z malej zamagurskej dediny Osturňa rodina s priezviskom Kaňuk, ktorá sa kanyuk02usadila na samote s názvom Ďula bokor. Táto spišská rodina sa po počiatočnej službe u zemepána zaoberala v širšom okolí mesta tabačiarstvom. Pred druhou svetovou vojnou, v čase tuhej maďarizácie boli v níreďházskej maloroľníckej rodine Jána Kanyuka traja synovia, ktorí stáli pred rozhodnutím, ako a kde sa zamestnať. Dvom sa naskytla možnosť nastúpiť do štátnej služby, ale podmienkou bolo zmeniť si slovensky znejúce priezvisko. A tak Michal bol nútený premenovať sa na Kálváriho a Ondrej na Kútvölgyiho. Tretí brat Ján s manželkou a dvomi deťmi sa z dôvodu zachovania nielen priezviska, ale aj národnej identity rozhodol v roku 1947 presídliť na Slovensko. Dávnejšie vedia, že korene níreďházskych Kanyukovcov (Kaňukovcov) sú v Osturni, kde stále žije niekoľko obyvateľov s týmto priezviskom.

Dobročinnosť je prirodzenou vlastnosťou níreďházskeho rodáka

Dolnozemský rodák, insitný maliar Jozef Kanyuk (1946) žije od útleho detstva na dolnom toku Hrona, v Jure nad Hronom a v Želiezovciach. Jeho rodiskom je Slovákmi osídlená Níreďháza, z ktorej s rodičmi prišiel na Slovensko v kanyuk03roku 1947 ako dieťa. Rodina sa usadila v Jure nad Hronom, kde Jozef Kanyuk s ďalšími tromi súrodencami v roľnícko-remeselníckej rodine vyrastal. Brat Štefan a sestra Jolana sa narodili už na Slovensku. Jozef Kanyuk po vychodení základnej školy pokračoval v návšteve učňovskej školy v Leviciach, ktorú v odbore maliar - natierač ukončil v roku 1963. Vo svojom vyučenom remesle pracoval v stavebnom podniku a podniku združených služieb pre občanov. Pred odchodom do dôchodku jedenásť rokov pracoval ako živnostník. Popri rutinnej práci maliara - natierača neraz mal nutkanie namaľovať aj obraz, s akými sa často stretával na stenách bytov a kancelárií, až nakoniec sa mu to podarilo. Kreslil od malička, a to aj zvieratá, a skoro začal maľovať aj olejom a postupne prešiel aj na akvarel. Ukázalo sa, že okrem slušného ovládania techniky maľby, miešania farieb, má aj talent. Povzbudený prvými obdarenými a rodinou ako neštudovaný maliar sa začal venovať tejto tvorbe, ktorá prerástla z vyučeného remesla do kanyuk04insitnej maľby obrazov. Osud mu prial, že sa v Pohronskom Ruskove zoznámil s akademickým sochárom a výtvarníkom Jozefom Mazanom, ktorý mal neskôr ateliér v Banskej Štiavnici. Jozef Kanyuk tam chodil za ním, ani nie preto, žeby niečo od neho preberal, veď mal svoje zážitky, predstavy a myšlienky, ale v jeho ateliéri nachádzal maliarsku atmosféru, povzbudenie a čo-to sa priučil aj technike a práce s farbami.

Jozef Kanyuk nosí v sebe svoje príbehy a pozorovania z detstva, ktoré zažil v dedine a pri rieke Hron. Na týchto jeho prvých obrazoch vidieť výjavy z ulice, trhov, jarmokov, rybolovu, či mlynárstva na rieke. Tu možno spomenúť aj jeho krajinomaľby, zátišia a dolnozemské motívy. Medzi nimi napríklad níreďházske koňmi ťahané kočiare, Tirpákmi nazývané taligy alebo fígerky. Zvlášť sa venuje portrétom obyčajných ľudí, ktorých by si iný človek pre ich vzhľad a profil ani nevšimol. To je podstatou jeho obrazov. Cítiť z nich dušu a srdce a postavy na jeho obrazoch sú ako skutočné. Vie vycítiť charakter postavy, ktorú sa rozhodol stvárniť. Má aj tvorivú fantáziu a tak nevidieť u neho veľký rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym umením. Na túto tému holandský výtvarný kritik Nigo Van Der Endt okrem iného povedal: „Insitné umenie je doplnkom akademického umenia. Bez neho je obraz sveta neúplný ako mesto bez kanyuk05parku.“ Väčšina Kanyukových obrazov pôsobí sviežosťou a uvoľnenosťou a pri tých, na ktorých znázorňuje utrpenie Židov a biedu Cigánov, tie nútia človeka veľmi rozmýšľať. Veľa námetov pochádza zo skúseností, ktoré sám zažil. To sú napríklad obrazy znázorňujúce osud a následky alkoholikov. Intenzívne začal maľovať, aby slobodne vyjadril svoje pocity, čo ho nakoniec aj vyliečilo. Na svojej tvorbe takto zanecháva aj pečať svojho osobného príbehu. V insitnej tvorbe Jozef Kanyuk našiel šťastie a objav zmysluplného života. V ostatnom čase sa venuje aj téme utrpenia a biede, do ktorej zaradil judaizmus a Rómov. Jednoducho povedané inšpiráciu hľadá aj v osude prenasledovaných. Na niekoľkých obrazoch zobrazil figurálne utrpenie Židov a z nich 14 olejomalieb roku 2012 pri príležitosti obnovenia levickej synagógy a svojej výstavy v nej jej venoval. Dominantnou témou jeho obrazov sa stal súcit.

kanyuk06kanyuk10Insitný maliar Jozef Kanyuk má ateliér vo svojom rodinnom dome v Želiezovciach, miestnej časti Mikula. V jeho tvorbe prevláda olejomaľba na plátno, kde na obrazoch dominujú teplé, hnedé, oranžové a citrónovožlté farby. Najskôr si nakreslí na plátno, prípadne výkres kompozíciu, až potom berie do rúk štetec. V menšej miere sa venuje aj grafickej tvorbe. Najradšej maľuje v nočných hodinách a keď obraz dokončí, nachádza pocit potešenia, ale po niekoľkých dňoch sa vždy k nemu vracia, aby na ňom ešte niečo vylepšil. Počas doterajšieho tvorivého života namaľoval približne štyristo obrazov, mnohé z nich sa okrem Slovenska nachádzajú v Maďarsku, Anglicku, USA, Francúzsku a Nemecku. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1996 v Banskej Štiavnici a odvtedy takmer každý druhý rok striedavo v mestách Banská Štiavnica, Želiezovce, Šahy, Levice, Štúrovo, Tekovské Lužany... Jozef Kanyuk sa priatelí s akademickým maliarom Pavlom Korbeľom, rodákom zo Sarvaša, striedavo žijúcim a tvoriacim vo Švajčiarsku a na Slovensku, s ktorým pripravujú v septembri t. r. spoločnú výstavu v Leviciach.

Jozef Kanyuk, na rozdiel od mnohých insitných maliarov, so svojimi dielami neobchoduje, ale práve naopak, venúva ich na dobročinnosť. V Leviciach a v Želiezovciach patrí medzi organizátorov dobročinných akcií, medzi ktoré patria aj aukcie výtvarných diel, výťažok z predaja ktorých je venovaný sociálne odkázaným. Tento želiezovský Don Quijote - ako ho nazývajú domáci - pre tento cieľ venoval už niekoľko desiatok svojich obrazov. Aj pre túto skutočnosť v decembri 2012 prevzal na Bojnickom zámku striebornú plaketu za druhé miesto v celoslovenskej súťaži „Senior roka 2012“.

Text a foto: Ján Jančovic

F o t o g a l é r i a
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.914395311992779.1073741987.147596498672668&;type=3

Kanyuk13kanyuk11kanyuk12