alt : header1.swf

Fri05262017

Posledná aktualizácia02:33:51

Štefan Litavský - Šľachtiteľ a výskumník zo Sarvaša

litavs01Je symbolické, že tento dolnozemský rodák jednu, presnú polovicu svojho života pracoval a žil medzi svojimi rodákmi v Sarvaši a druhú, najplodnejšiu časť v krajine svojich predkov, pri Bodrogu, kde ako šľachtiteľ a výskumník svojim umom a príslovečnou dolnozemskou usilovnosťou zanechal za sebou významné dielo.

Polovicu svojho plodného života prežil na Slovensku

V známom dolnozemskom stredisku (Sarvaš), ktoré Slováci nielen osídlili, ale roku 1722 aj založili, vyrástlo a pôsobilo niekoľko významných Slovákov. Zásluhou jedného z nich, agrárneho reformátora bývalého Uhorska Samuela Tešedíka a ním založenej školy, tunajší pospolitý ľud sa vzmáhal nielen duchovne, ale aj materiálne. A to hlavne z toho dôvodu, že nové metódy v poľnohospodárstve si tunajší Slováci osvojovali rýchlejšie ako na iných litavs02miestach uhorskej krajiny. A tak sa neraz stávalo, že aj na odľahlých samotách, vzdialených niekoľko kilometrov od mesta, žili a hospodárili Slováci so svojou „čeľaďou“ a učili sa hospodáriť, ako to vyučoval a zavádzal Samuel Tešedík a ďalší odborní učitelia na tunajšej strednej odbornej hospodárskej škole, prvej svojho druhu v Európe. Mnohí sarvašskí Slováci v minulosti hospodárili a žili aj na samotách, uprostred šírych rovín, kde mali celý svoj majetok. Na jednej takejto sarvašskej samote, zvanej Káka pusta, sa v rodine bývalého poddanského predka, ktorý utiekol na Dolnú zem z obce Litava, nachádzajúcej sa na Krupinskej planine, sa postupne v meste a na samote narodilo niekoľko generácii Litavskovcov. Toto slovenské priezvisko je na celej Dolnej zemi ako jedno z najrozšírenejších. Okrem Békešskej oblasti ho nájdeme napríklad aj v Malom Kereši alebo srbskom Banáte.

Prví Litavskí (v Maďarsku uvádzaní Litauszki) teda neprišli na Dolnú zem z Poľska, ani ich priezvisko nie je Litowsky, ako uvádzajú niektorí životopisci Štefana Litavského, roľníka-šľachtiteľa, ktorý repatrioval na Slovensko. (Takýto údaj uviedla M. Toronyiová: História obce Viničky v zborníku Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo Tokaja, SPU Nitra 2001.) Historikmi je často zdôvodňované, že predkovia s pomiestnym litavs03priezviskom, ako je Litavský, ušli v čase feudalizmu od zemepána z obce Litava a je náročné po troch storočiach zisťovať, aké bolo ich pravé priezvisko v pôvodnom domove. Príkladom je množstvo ďalších poddanských pomiestnych priezvisk, nachádzajúcich sa u utečených poddaných Slovákov a usadených v čase feudalizmu na Dolnej zemi. (Z Hontu napríklad: Bzovský - Bzovík, Cerovský - Cerovo, Čelovský - Čelovce, Drieňovský - Drieňovo, Medovarský - Medovarce, Šipický - Šipice...)

Potomok Slovákov z Hontu Štefan Litavský sa narodil 1. decembra 1897 v Sarvaši, pochádzal z 11 detí a tvoril už šieste pokolenie Litavskovcov usadených v Sarvaši. Od malička sa zaujímal o všetko, čo súviselo s rastlinami. Už ako osemročný žiačik si litavs04vypožičiaval knihy o exotických rastlinách a robil s nimi prvé žiacke pokusy. Vďaka porozumeniu otca, ktorý tiež veľa čítal, mohol sa vzdelávať viac ako jeho súrodenci. Spočiatku mu po večeroch čítaval knihy otec, a to aj o rôznych krajinách, až neskoršie, keď sa naučil v škole aj po maďarsky, si vypožičiaval a čítaval knihy zo školskej knižnice. Otec ho podporoval aj v ďalšom štúdiu, škoda však že nemohol dokončiť strednú školu, lebo keď nemal ani 18 rokov, povolali ho za vojaka do prvej svetovej vojny. Dva roky ako mladík bojoval na viacerých frontoch prvej svetovej vojny, kde stál denno-denne zoči-voči smrti na bojových líniách v Srbsku i na talianskej Piave. Potom ho ešte raz povolali na dvojročnú povinnú vojenskú službu a nezabudli naňho ani počas druhej svetovej vojny. Takto na vojne a bojiskách prežil plných šesť rokov.

Počas svojho pobytu Štefan Litavský v Sarvaši patril medzi aktívnych mladých ľudí aj na kultúrnom poli. Desať rokov viedol 120-členný ochotnícky krúžok, ktorý niesol názov Samovzdelávací krúžok sedliackej mládeže. Čistý zisk z predstavení venovali prevažne na postavenie sochy Samuela Tešedíka v Sarvaši, ktorá je dodnes litavs05najvýznamnejším pamätníkom mesta. Prvé roľnícke kroky začínal na štyroch jutrách zeme. Už vtedy mal smelé plány, stále chcel dokázať viac, založiť ovocný sad a pokusne pestovať dovtedy pre Sarvaš neznáme plodiny. Prenajal si ďalšiu zem a na sarvašských poliach sa objavili prvé zrna ryže. Najprv zožal nepochopenie, potom obdiv, čo bolo už v čase, keď takmer päťdesiatročný už rozmýšľal o presťahovaní do krajiny svojich predkov. Je zaujímavé, že v období výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa nepresídlil ako väčšina Slovákov z Maďarska do južnej časti západného Slovenska, ale našiel si tichý kút na najnižšie položenom mieste vo vtedajšom Československu, pri rieke Bodrog. To však nebola náhoda, vopred si vyhľadával také miesta, kde by mal najlepšie možnosti na pestovanie ryže a zamokrené polia okolo Bodrogu sa mu pre tento cieľ pozdávali litavs06najvýhodnejšie. A tak po tomto prieskume terénu sa roku 1948 definitívne rozhodol a prisťahoval sa na južné úpätie Zemplínskych vrchov, do známej tokajskej oblasti, do vinohradníckej obce Viničky. Podarilo sa mu získať vhodný dom, záhradu, vinicu a polia v bývalej kúrii Andrášiovcov. Naučený na tvrdú roľnícku prácu umocnenú o bohaté vedomosti a prvé šľachtiteľské skúsenosti z domova, začal pretvárať prírodu okolo rieky Bodrog. Prišiel s veľkým predsavzatím a veľkými plánmi. Od nastupujúceho veľkovýrobného hospodárenia a výskumu očakával plnú realizáciu svojich plánov, o ktorých na Dolnej zemi sníval od svojich mladých rokov. Pravdou však je, že aj v tejto časti novej vlasti sa v tých časoch novoty prijímali veľmi ťažko a tak odznova musel začať jednotlivcov a úrady presviedčať o využívaní zamokrených močaristých pôd nielen na pestovanie ryže, ale nabádal aj k pestovaniu bavlníka, ricínu, podzemnice olejnej, gumovníka, ciroku metlového, sezamu, bobkového listu a iných menej známych teplomilných plodín. Príkladom mu boli úspešné pôdne, vodné a lesné úpravy békešskej roviny, realizované Samuelom Tešedíkom a jeho pokračovateľmi. V novom domove na svojich políčkach spomínané teplomilné rastliny pokusne pestoval a dosahoval s nimi dobré výsledky. Po litavs07počiatočnej nedôvere mu začali veriť aj funkcionári, úrady a začínali sa s ním radiť. Čoraz častejšie písali o ňom a jeho výsledkoch aj noviny.

Pre ilustráciu použijem citát z reportáže v denníku Pravda z roku 1948, teda už z prvého roka usadenia sa Štefana Litavského v juhovýchodnom cípe Východoslovenskej nížiny: „Litavského nesmieme podceňovať a ironizovať, treba ho odteraz rozhodne podporovať. Litavský je človek nového razenia, priekopník nových foriem práce v poľnohospodárskom podnikaní, smelý a skúsený pestovateľ nezvyklých druhov poľnohospodárskych plodín... Mal som možnosť preštudovať vtedajšiu tlač, ktorú Štefan Litavský počas mojej návštevy, žijúci v dome roku 1987 už sám (dcéra Mária žila v Košiciach) opatroval a z nej som sa dočítal, že ľudový výskumník, ktorému prischla aj prezývka „slovenský mičurinec“ alebo litavs08„mičurinec Pobodrožia“, mal u novinárov veľkú podporu. Z ďalšej tlače som sa dozvedel, že po dlhších prieťahoch dostal tento prisťahovaný „dolnozemec“ úver so štátnou zárukou a pridelili mu v blízkosti Bodrogu úžľabinu - močiar, v ktorom sa dovtedy len husi kúpali a roľník - výskumník Litavský ho premenil na ryžové pole. Treba povedať, že jeho smelé plány sa nekončili pestovaním ryže, roku 1949 začal pestovať aj bavlník a navyše zanedbané panské vinice vzorne obrobil a začal v nich tiež robiť vlastné pokusy. Keď sa nemohol dlho dočkať založenia roľníckeho družstva, ktoré vo Viničkách vzniklo až roku 1955, s úctou k jeho prvým výsledkom a jeho entuziazmu mu s dôverou roku 1951 poskytli prácu vo výskumnom oddelení teplomilných rastlín Štátneho majetku vo Viničkách. Tam potom celú svoju energiu a vedomosti dal do služieb pestovania ryže a iných teplomilných rastlín. Presviedčal, cestoval, radil, zbieral skúsenosti a pri školách zakladal pokusné pestovateľské krúžky. Kvôli rozvoju pestovania ryže na východnom Slovensku precestoval celú republiku. Navštívil i svojich dolnozemských súkmeňovcov - repatriantov z Poľného Berinčoka a Medeša (Medgyesegyháza), ktorí sa v tom čase usadili pri Malom Dunaji v Kolárove a začali s pestovaním ryže ako prví litavs09na Slovensku, hneď po presídlení.

Prečítajme si, čo s odstupom času napísal o ňom denník Pravda 1. februára 1955 pod titulkom „Na ryžových poliach Zemplína“: - Tam, kde sa mútny Bodrog púšťa na cestu rovinou, priamo pod tokajskými vinicami, leží neveľká družstevná dedinka Viničky. Pestovanie ryže na východnom Slovensku je spojené s menom Štefana Litavského. Už roku 1951 ju žnú družstevníci v Lelesi a v Strážnom. Peknú úrodu mali aj na ŠM vo Veľkom Kamenci. Priemerná hektárová úroda v roku 1951 bola 42 metrických centov. Štefan Litavský vyšľachtil roku 1952 novú odrodu ryže s kratšou vegetačnou dobou nazývanou Medzibodrožská. Jednotné roľnícke družstvo v Strede na Bodrogom roku 1952 dosiahlo litavs10úrodu 54 metrických centov z hektára...

A takto by sme mohli citovať z desiatok článkov, ktoré v čase mojej návštevy u Štefana Litavského boli k dispozícii k nahliadnutiu pre návštevníkov minimúzea, ktoré zo svojho aktívneho obdobia zriadil vo svojom dome. Z číselných grafov možno sa dočítať, že roku 1955 sa ryža v Československu pestovala už na ploche 6000 hektárov a dosahovala dobré úrody. V tejto originálnej muzeálnej zbierke boli umiestnené aj prvé klasy ryže, ktoré dopestoval na Slovensku, rovnako aj plody bavlníka, ricínu, podzemnice olejnej, gumovníka a iných plodín. Jeho pamätnú izbu spestrovala zbierka predmetov a suvenírov pochádzajúcich takmer z celého sveta, z krajín, ktoré tento zaujímavý človek precestoval. Ako priekopník pestovania ryže na Slovensku bol aj autorom kníh o pestovaní ryže a jej ochrane proti chorobám a škodcom.

Keď sa Štefan Litavský roku 1972 rozhodol definitívne odísť z vtedajšieho štátneho majetku do dôchodku, mal už 73 rokov. Potom zostal už len pri svojej záhrade, vinohrade a skleníku a ako vegetarián bol príkladom zdravého životného štýlu pre celé okolie. Vo svojom skleníku sa naďalej súkromne zaoberal šľachtením a litavs11krížením teplomilných tropických rastlín: citrusovníkov, kávovníkov, figovníkov a kivi. V roku 1987 mu zhorel skleník, v ktorom trávil značnú časť svojho života. A keďže už nemal pracovné povinnosti, ozvala sa v ňom túžba z mladosti, v pamäti sa mu obnovili cestopisy z rôznych krajín, ktoré mu čítaval otec a neskôr aj on sám a začal spoznávať krajiny sveta. Od roku 1972 do roku 1978 absolvoval štyri tridsaťdňové cesty „Okolo sveta“. S bývalými kolegami-šľachtiteľmi, vtedy tiež už dôchodcami z Prahy precestoval roku 1972 celý Orient, roku 1974 Južnú Ameriku, roku 1976 Indiu, Indonéziu, Austráliu a štvrtá, posledná cesta, ktorú absolvoval už ako 79-ročný viedla do Grécka, Indie, Austrálie, Malajzie, Novú Kaledóniu a Havajské ostrovy a všade sa ešte stále zaujímal a zameriaval na získanie skúseností pre pestovanie tropických rastlín.
litavs12Treba povedať, že ani na svoje rodné mesto a kraj okolo Kereša nikdy nezabudol, často ho navštevoval, a to aj z toho dôvodu, že tam mal rozšírenú rodinu. Mal som napríklad šťastie v júni roku 2006 stretnúť sa v Sarvaši s jeho 80-ročným synovcom Jurajom Litavským, synom brata Štefana Litavského, aktívnym členom Slovenského spolku Vernosť v Sarvaši, kde tento jeho synovec patrí medzi najaktívnejších pri zachovávaní kultúrneho dedičstva Slovákov v Sarvaši a na okolí. Vtedy som ho zastihol pri ukážke tradičného varenia „sapúnu“ v blízkom Kardoši.
Roľníka, šľachtiteľa, výskumníka, vinohradníka, cestovateľa Štefana Litavského poznali široko-ďaleko mnohí jeho obdivovatelia, dokonca aj spoza hraníc Slovenska. Svedčili o tom aj zápisy v pamätnej knihe jeho minimúzea v zakúpenej Andrášiovskej kúrii vo Viničkách, ktoré začal budovať po zhorení skleníka. Je symbolické, že tento dolnozemský rodák jednu, presnú polovicu svojho života pracoval a žil medzi svojimi rodákmi v Sarvaši a druhú najplodnejšiu časť v krajine svojich predkov, kde svojim umom a príslovečnou dolnozemskou usilovnosťou zanechal za sebou významné dielo. Zomrel vo Viničkách 5. januára 1995 a dožil sa matuzalemského veku 98 rokov.

Ján Jančovic - Foto: autor a archív autora
litavs13