alt : header1.swf



Mon08262019

Posledná aktualizácia06:08:04

Slovenskosť predkov S. Petőfiho (A. Petroviča)

petofi01Jeden z najväčších maďarských básnikov bol Slovákom po obidvoch rodičoch - Materským jazykom mu bola slovenčina - Krstil ho evanjelický farár, dačolomiansky rodák Michal Martíni, konfirmoval ho Ján Kollár - Z genealógie rodu a života Petrovičovcov a Hrúzovcov - Ako sa vyvíjalo pomaďarčenie Alexandra Petroviča?

1. januára 1823 sa v Malom Kereši (Kiskőrös) narodil Alexander Petrovič, z ktorého vyrástol svetoznámy maďarský básnik Sándor Petőfi, jedna z najvýraznejších postáv revolúcie rokov 1848/1849. O jeho pôvode bolo ešte v nedávnej minulosti - a to rovnako v Maďarsku, ako aj na Slovensku - veľa nezmyselností a zlomyseľností, vydaných aj knižne. O jeho čistých slovenských koreňoch a tým aj pravom slovenskom pôvode dnes už sotva niekto pochybuje. Bádaním na Slovensku a v Maďarsku najviac do tejto témy priniesli maďarskí literárni vedci a historici, najmä József Kiss (1923-1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky petofi02štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov od roku 1685. Výsledkami svojho štúdia v matrikách, archívoch, dobovej tlače a priamo v teréne, v ktorom žila a pôsobila rodina básnika, prispel aj autor tohto článku. Alexander Petrovič (od r. 1842 Petőfi) sa narodil v noci z 31. decembra na 1. januára 1823 v Slovákmi osídlenom Malom Kereši, kde . Krstnými rodičmi boli farárova dcéra a syn Karol. Môžeme to vidieť aj na priloženej fotokópii.

Z genealógie rodu a života Petrovičovcov a Hrúzovcov

Prvý známy priamy predok Petrovičovcov bol Juraj Petrovič, inak Petrech, ktorý sa narodil roku 1685 vo Vaďovciach (ev.a.v. matrika Kostolné), bývalá Nitrianska stolica, teraz okres Nové Mesto nad Váhom (umrel r. 1757). Jeho synom bol Tomáš Petrovič (Petrech), narodený roku 1736 vo Vaďovciach, vyučený mäsiarsky majster. Pripomínam, že už pôvodné priezvisko Petrech svedčí o tom, že básnikovi predkovia neboli ani Srbi, ani Chorváti a navyše ani šľachtici, čo ich chceli niektorí autori silou-mocou do tohto stavu dostať. Akoby petofi03plebejci nemali také nadanie. Okolo rokov 1770-1780 sa vydal novohradskou migračnou cestou do údolia Galgy, kde už vtedy bolo evanjelickými Slovákmi osídlených niekoľko dedín, ktoré tvorili východnú časť takzvaného Kerepešského slovenského ostrova. Aj vtedajšiu obec (dnes mesto) Asód založila slovenskými prisťahovalcami šľachtická rodina Podmanických. Tam sú prvé začiatky, a to aj manželské, mäsiarskeho majstra Tomáša Petroviča. Oženil sa tu so Zuzanou (Kamhal) Šalkovičovou, narodenou roku 1745 vo Zvolene (umrela r. 1803). Tomáš Petrovič umrel roku 1817 v Slovákmi osídlenom Domoni (susedná obec Asódu). Na tunajšom cintoríne si možno prezrieť udržiavaný pomník aj s nápisom, že tam leží starý otec básnika. Domoň bol petofi04rodiskom slovenského národovca Štefana Koreňa, ktorý na gymnáziu v Asóde učil Alexandra Petroviča a jeho brata a bol veľmi sklamaný z ich neskoršieho odnárodnenia. Jedným zo synov Tomáša Petroviča a Zuzany Šalkovičovej bol Štefan Petrovič. Narodil sa 15. 8. 1791 v blízkosti Asódu - Kartali, kde jeho otec prevádzkoval jatku. Aj on sa vydal otcovou cestou, keď sa stal mäsiarskym tovarišom a po vandrovke si prvú jatku pred rokom 1815 otvoril v ďalšej Slovákmi osídlenej obci Maglód, ležiacej bližšie k Pešti. V tom čase do Maglódu prišla slúžiť do domácnosti svojho strýka, učiteľa Juraja Hrúza Mária Hrúzová, ktorá sa narodila 26. 8. 1791 v Necpaloch v Turčianskej stolici. V predsieni evanjelického kostola v Necpaloch je umiestnená pamätná tabuľa s dvojjazyčným textom, že v pôvodne artikulárnom necpalskom kostole bola krstená matka svetoznámeho básnika Alexandra Petroviča-Petőfiho. Je známe, že jej otec Ján Hrúz bol dedinským obuvníkom a matka Zuzana Jarábeková domácou. V Maglóde jej strýko - učiteľ žil neusporiadaný život s manželkou Juditou Končekovou, v dôsledku čoho bol funkcie zbavený a musel učiteľské miesto aj Maglód opustiť. Tým stratila svoje miesto slúžky aj Mária Hrúzová. Ujal sa jej farár Michal Martíni, ktorý jej ponúkol rovnakú prácu na svojej fare. To však trvalo len do roku 1818, kedy odišiel za farára do Malého Kereša. Mária petofi05Hrúzová počas služby u učiteľa-farára chodila často na nákupy aj do mäsiarstva Štefana Petroviča. Kým zo začiatku to bolo len také zaliečanie a navyše podľa spisovateľa a farára Ondreja Seberíniho, maglódskeho rodáka, v hre bol aj nápadník, miestny obuvník Samuel Láni. Keď sa ten nečakane oženil, Mária Hrúzová odišla do Pešti, za pomocnicu v domácnosti výrobcovi sviečok z Rábu Karolovi Veisovi, ktorého manželkou bola Slovenka zo Senice, ktorá pochádzala z rodu Podhradských. Márii veľkomesto nesadlo a po roku sa odsťahovala k známej rodine Juraja Voštiara do Asódu. Štefan Petrovič sa o tom dozvedel v čase, keď v Malom Kereši za pomoci farára Michala Martíniho pripravoval otvorenie svojej jatky. Na radu Michala Martíniho a jeho oslovenie petofi06svojej pomocnice došlo k zblíženiu a dohode o sobáši. Svadba sa konala 19. 9. 1819 v Asóde, manželské požehnanie dostali od miestneho slovenského farára Mikuláša Daniela, keď svedkami im boli Juraj Voštiar, Judita Santová a Jozef Schőn s manželkou. Čoskoro po svadbe sa manželia Petrovičovci odsťahovali do Malého Kereša, kde sa im 1. 1. 1823 narodil syn, neskorší básnik Alexander Petrovič. Štefan Petrovič podľa evanjelickej matriky zomrel 21. 3. 1849 v Pešti na týfus a onedlho tam 17. 5. 1849 aj jeho manželka Mária Hrúzová na žlčovú horúčku. Nevie sa prečo farár Jozef Sekáč do protokolu zomrelých napísal, že Štefan Petrovič bol rodom z Novohradu. Podľa všetkých zdrojov Štefan Petrovič nevedel dobre po maďarsky a Mária Hrúzová tiež nevedela po maďarsky a celý život sa snažila komunikovať po slovensky.

Ako sa vyvíjalo pomaďarčenie Alexandra Petroviča?

Ako vidieť z uvedeného exkurzu do života a pôvodu básnikových predkov, slovenskosť, miesto pobytu medzi krajanmi, príslušnosť k evanjelickej cirkvi, styky a komunikácia s nimi ich sprevádzala až do začiatku petofi07štyridsiatych rokov 19. storočia, kým sa ich potomok nepomaďarčil. Alexander Petrovič bol v rokoch 1835-1838 žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa na evanjelickom gymnáziu v Asóde. Priatelil sa tam so synom evanjelického farára v Peterke a Čomáde Michalom Esztergálym (pravdepodobne pôvodne Strhárskym), vynikajúcim slovenčinárom, ktorý sa priatelil s Jánom Kollárom a prekladal mu kázne. Obidvoch uvedených gymnazistov učil v gramatickej triede Štefan Koreň. Počas štúdia 1838-39 na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici bol spolužiakom Andreja Sládkoviča. Ktovie, keby ho Daniel Lichard nebol nechal zo svojho predmetu prepadnúť, čím mu možno znechutil štúdium, či by sa bol jeho ďalší vývoj uberal smerom, ktorý si potom zvolil (divadlo, rôzne iné petofi08zamestnania, účasť v revolúcii, vojenský korešpondent)? V slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore a kostole v Pešti Alexandra Petroviča po slovensky ako jedenásť a polročného konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina. Po ruke je k dispozícii predmetná kópia konfirmačného záznamu. Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od roku 1842, čiže iba posledných šesť rokov svojho života. Vo svojich veršoch neskôr vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.“ Práve jeho slovenský pôvod, ktorý Košútovcom nevoňal ani na parlamentnej pôde, mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť. Alexander bol mimoriadne nadaným básnikom, veršoval už od školských lavíc v Asóde a potom v Banskej Štiavnici. V roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané ešte menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom Petőfi. V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou (1828 Keszthely - 1869 Pešť). Júlia navštevovala v Poľnom Berinčoku (Mezőberény) v rokoch 1838-1840 dievčenskú školu a počas tohto štúdia našla materské náručie u bezdetnej rodiny, riaditeľa petofi09seniorátneho gymnázia Adama Benka, rodáka zo Zlatého pri Bardejove, kde si čiastočne osvojila aj slovenčinu. V roku 1847 - napriek zákazu otca Szendreyho - sa s ňou Alexander oženil. Mali syna menom Zoltán (1848-1870). Keď počas revolúcie zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála Bema. Posledný raz ho videli pri Sighisoári (Rumunsko) 31. júla 1849, čím sa tento deň a miesto oficiálne považuje za dátum jeho úmrtia. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Dokonca, že ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde do roku 1856 žil na Sibíri.

Ján Jančovic

Zo Slováka sa môže stať všetko, ešte aj maďarský básnik
http://www.oslovma.hu/index.php/en/nazory/159-nazory2-nazory2/1224-zo-slovaka-vecko-vystane-aj-magyar-koltozo-slovaka-vecko-vystane-aj-magyar-kolto

Ondrej Seberíni (1824-95): Marína Hrúzová
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura-archiv-literatura/1114-ondrej-seberini-1824-95-marina-hruzova