alt : header1.swf

Wed10182017

Posledná aktualizácia23:15:09

Obviňovaný z panslavizmu dožil na Slovensku

hrdlic01Obľúbený farár v Slovenskom Komlóši: Ľudovít Jaroslav Hrdlička (1873-1953) ● Obranca práv dolnozemských SlovákovTŕňom v oku šovinistomPočas celého pobytu v Maďarsku bol obviňovaný z panslavizmuKomlóšania sa chceli pripojiť k RumunskuNa kongrese menšín v Ženeve separátne

Ľudovít Jaroslav Hrdlička

Medzi významné slovenské rody, ktoré pôsobili medzi Slovákmi na Dolnej zemi s cieľom zachovania ich národnej identity, patria Hrdličkovci. Popri publicistovi a náboženskom spisovateľovi Jánovi Hrdličkovi, narodenom v roku 1741 v Modre a pôsobiacom viac ako štyridsať rokov ako farár v Slovákmi osídlenom Maglóde v Peštianskej stolici, kde aj v roku 1810 umrel, ďalším pokračovateľom bol Karol Hrdlička (1837 Nitrianska Streda - 1908 hrdlic02Nadlak). Jeho syn: publicista, prekladateľ, učiteľ a farár Ľudovít Jaroslav Hrdlička sa narodil 15. 3. 1873 v Nadlaku. Po absolvovaní základnej školy v rodisku v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Sarvaši. Roku 1896 dokončil štúdium na Teologickej akadémii v Bratislave. Po jej absolvovaní nastúpil za evanjelického kaplána na Myjave, kde pobudol do roku 1898. Riadne zvoleným farárom bol v rokoch 1898-1904 v Turanoch.

Obľúbený farár v Slovenskom Komlóši

Na odporučenie národne uvedomelých slovenských evanjelických osobností prijal roku 1904 pozvanie k svojim rodným do Slovenského Komlóša. Ten čiastočne poznal už z detstva, keď ho tam otec so sebou brával ako školský dekan na skúšky žiakov (exámeny). Jeho kandidatúru však vtedajší biskup nepodporoval a len na zásah dištriktuálneho dozorcu, zástupcu ministra osvety, Čabana Michala Žilinského bol za tunajšieho farára jednomyseľne zvolený a do úradu uvedený. Do cirkevného zboru bol prijatý 20. augusta veľkou slávou Komlóšanov so sprievodom, na čele ktorého stál zaslúžilý slovenský učiteľ a národovec Július Styk.
hrdlic03Ľ. J. Hrdlička v Slovenskom Komlóši hneď po príchode zbadal, že v uplatňovaní slovenskosti je veľký rozdiel medzi inteligenciou a obyčajným ľudom. Aj z toho dôvodu jeho prvoradým cieľom bolo čoskoro sa vzájomne pozoznamovať s rozhodujúcimi slovensky cítiacimi rodinami. Vyústilo to do návštev, prednáškových večierkov a ochotníckeho divadla. Dosiahol aj to, že po jeho príchode sa začali všetky cirkevné zápisnice, záznamy o účtoch písať nielen po maďarsky, ale dvojjazyčne, aby všetkým uzneseniam, rozhodnutiam a účtovníctve cirkevného zboru rozumeli všetci členovia cirkvi. Týmto sa stratila aj dovtedajšia nedôvera cirkevníkov vyplývajúca najmä z toho, že zo začiatku bohatá cirkev sa pred časom zadlžila.

hrdlic04Tŕňom v oku maďarským šovinistom

Obľúbenosť nového farára medzi ľuďmi bola tŕňom v oku niektorým maďarským šovinistom a tak už od začiatku jeho príchodu títo jeho a Stykovu národno-uvedomovaciu činnosť sledovali. Na seniorátne konzistórium podávali sťažnosti, že doma a na verejnosti vedú rozhovory len po slovensky, usporiadajú slovenské schôdze a posedenia, kupujú iba slovenské zápalky a vo voľbách propagujú slovenského národnostného kandidáta. Za tieto - podľa nich - prehrešenia proti vlastenectvu ich roku 1906 konzistórium odsúdilo na stratu úradu. Vďaka ich obrany čabianskym farárom Ľudovítom Žigmundom Seberínim, dištriktuálne konzistórium tento trest zmienilo na peňažnú pokutu. Ľ. J. Hrdlička vo svojom diele Spoveď a účtovanie exulanta píše, že po tomto rozhodnutí mohli viac-menej nerušenie pokračovať v začatej práci plných desať rokov. Zapojením celého národne prebudeného cirkevného zboru sa im - i za pomoci starostu obce, ktorý bol aj zástupcom dozorcom zboru - podarilo nespokojencov zatlačiť do pozadia, pre slovenskú vec získať popredných občanov a mládež a dosiahnuť aj hospodársku prosperitu.

hrdlic05Komlóšania sa chceli pripojiť k Rumunsku

Po skončení prvej svetovej vojny prebehla v Slovenskom Komlóši ďalšia etapa roztrieštenosti a zrážok. K tomu bol potrebný uvážený spoločný postup so všetkými slovenskými skupinami. Nakoniec došlo k dorozumeniu aj v tom čase sa formujúcimi socialistami a sedliackymi stranami, ktorých uvedomelí Slováci presvedčili a poukázali na ich spoločného nepriateľa. S ostatnými slovenskými skupinami - a to aj so susednými Slovákmi obývanými obcami - vytvorili národné rady a pripojili sa k spoločnej Národnej rade dolnozemských Slovákov, utvorenej vo Vojvodine. Medzi tým sa vojenská a politická situácia zmenila a v krajine sa utvorila nová vláda, na ktorú sa obrátili so žiadosťou, aby Slovenský Komlóš bol okresným sídlom a aby do neho patrili okolité slovenské obce ležiace v hrdlic06Čanádskej oblasti. V tejto súvislosti pripravili a predložili Memorandum, v ktorom od okresného sídla žiadali prideliť Komlóšanom pozemky veľkostatkov a štátnych pozemkov, vybudovanie úzkokoľajnej železnice spájajúcej Slovenský Komlóš a ďalšie obce s Makovom a tiež postavenie sto robotníckych domčekov. Memorandum v Slovenskom Komlóši podpísalo 13. marca 1919 približne 500 občanov. Vyzeralo to sľubne, že ich vláda grófa M. Károlyiho splní, ale jeho vláda o niekoľko dní padla a nastúpila boľševická vláda Bélu Kuna, ktorá všetky nádeje Komlóšanov zmarila. Ďalšie nádeje vkladali do spojenia hraničiacich dolnozemských, Slovákmi osídlených oblastí, susediacich s Juhosláviou a následne, keď Čanádsku župu obsadili rumunské vojská, chceli sa pripojiť k Rumunsku. S takouto petíciou bola vyslaná delegácia na parížsku konferenciu. Rumunsko-slovenské spojenectvo malo vyústiť aj dvoma poslaneckými a dvoma senátorskými mandátmi. Aj tieto nádeje stroskotali zamietavou odpoveďou. Oblasť sa rozdelila demarkačnou čiarou do troch krajín - Rumunska, Juhoslávie a Maďarska. Békešská Čaba a okolie zostali v Maďarku a rumunská armáda sa musela z územia stiahnuť.

Adolf Pecháň: So slovenskou menšinou bolo a je všetko v poriadku

hrdlic07Keďže Ľ. J. Hrdlička aj tu patril medzi hlavných organizátorov, jeho prenasledovanie a žaloby na súdy pokračovali. Hrozilo mu to najhoršie - odsúdenie. Hlavne z toho dôvodu radšej v roku 1920 volil odchod do bezpečia, najskôr do rodiska a potom s rodinou a najbližšími spolupracovníkmi - učiteľmi M. Franciscim a M. Matejdesom sa presídlil na Slovensko. Všetci verili, že príde ešte príležitosť vrátiť sa na Dolnú zem a pokračovať v nedokončenej práci pre slovenskú národnosť. Vývoj udalostí však nabral taký smer, že to až nebolo možné. Ľ. J. Hrdlička prijal miesto profesora v Martine, medzi tým roku 1921 absolvoval v Prahe kurz pre stredoškolských učiteľov, onedlho sa presťahoval k rodine do Bratislavy, kde pokračoval v učiteľskom povolaní a tiež ako podpredseda Ústredného družstva. Keďže sa stále cítil zaviazaný dolnozemskému poslaniu aj v tejto funkcii pre nich hrdlic08na Slovensku veľa vykonal. So svojimi spolupracovníkmi založil Kultúrnu jednotu Slovákov z Maďarska, ktorá sa neskôr zlúčila do novovytvorenej odbočky Československej národnej rady. Prostredníctvom tejto organizácie zasahovali aj do pomerov zahraničných Slovákov a ich ochrany. Okrem iného o svojich krajanoch v Maďarsku uverejňovali povzbudzujúce publicistické články, ktoré posielali adresátom. Ľ. J. Hrdlička a Juraj Hrabovský vypracovali Memorandum o situácii Slovákov v Maďarsku, ktoré poslali ministerstvu zahraničných vecí ČSR, aby ho ďalej poslalo Organizácii spojených národov. Tá ho poslala maďarskej vláde, ktorá na svoju ochranu Pecháňovým perom poslala OSN klamlivé poznámky na 11 stranách, v ktorých uviedli, že so slovenskou menšinou bolo a je všetko v poriadku. Úradný špión Adolf Pecháň bol oficiálne „vládnym komisárom pre veci Tótov v Maďarsku“.

hrdlic09
Na medzinárodnom kongrese menšín v Ženeve iba separátne

V roku 1931 sa naskytla ďalšia príležitosť priamo Slovákom v Maďarsku. Vtedy sa konal v Ženeve medzinárodný kongres menšín. Bolo treba navrhnúť, že kto sa za Slovákov v Maďarsku tohto kongresu zúčastní. Keďže Ľudovít Žigmund Seberíni zastúpenie neprijal, jedným z navrhnutých bol aj Hrdlička, žijúci už na Slovensku. Toho však Maďari neschválili a navrhovali penzionovaného štátneho úradníka L. Janovecza. Nakoniec po sťažnostiach z oboch táborov naživo nevystúpil ani jeden. Ľ. J. Hrdlička do Ženevy aj odcestoval, ale svoj prejav mohol predniesť iba separátne všetkým slovanským delegátom. Vynikajúci obranca národnostných práv dolnozemských Slovákov, ktorý bol počas celého pobytu v Maďarsku obviňovaný z panslavizmu, okrem svojho memoárového dokumentačného diela Spoveď a účtovanie exulanta, ktoré vyšlo v roku 1945 v Bratislave, publikoval aj niekoľko ďalších článkov, v ktorých informoval o ťažkom národnostnom položení Slovákov v Maďarsku a tiež články s družstevnou tematikou. Po jeho ceste kráčal a v jeho diele pokračoval jeho syn Ľudovít Jaroslav Hrdlička (1900 Turany - 1975 Martin). Ľ. J. Hrdlička starší umrel 19. 9. 1953 v Bratislave.

Ján Jančovic Foto: autor a archív

hrdlic10