alt : header1.swf



Tue01162018

Posledná aktualizácia14:43:03

„Aby ván dau Pán Boh...“ - Senváclavské vinše

SenvVia1Také isté vinše, aké si hovoria Slováci katolíckeho vierovyznania všade v Maďarsku. Ten istý vinš takmer doslovne recitujú v Zemplínskom pohorí, v Bukových horách, v Novohrade, vo Vérteši, v Bakoni a, samozrejme, aj v susedných pilíšskych obciach. - Z výsledkov výskumného tábora v Senváclave.

Kedysi chudobná pilíšska dedinka Senváclav (Pilisszentlászló) má bohatú ľudovú kultúru, ktorá ešte aj dnes očarí výskumníka, ktorý svoj život zasvätil poznávaniu a záchrane kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku. Počas národopisného tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (v r. 2009) v tejto lokalite som sa zameral na skúmanie slovenskej ľudovej slovesnosti v kalendárnych obyčajoch. Zaujímalo ma, ako odrážajú výpovede tu narodených respondentov, dávnejší a dnešný život senváclavských Slovákov, ale aj širšie súvislosti. Napríklad ako si dokázali zachovať svoju identitu v tomto nepriaznivom prostredí, kde sa ľudia len ťažko vedeli uživiť. Skúmal som životný trend tunajších Slovákov, ich ľudové zvyky a tradície, čo všetko si z nich zachovali a ako ich aplikujú v konkrétnych životných podmienkach, resp. či sa zachovali len v pamäti niektorých respondentov..

Vo svojom príspevku približujem len jednu časť ich obradových zvykov, konkrétne vinše, ktorými si blahoželali na Štedrý večer, na meniny a pri príchode nového roka. V Senváclave nám respondenti rozprávali také isté vinše, aké si hovoria Slováci katolíckeho vierovyznania všade v Maďarsku. Ten istý vinš takmer doslovne recitujú v Zemplínskom pohorí, v Bukových horách, v Novohrade, vo Vérteši, v Bakoni a, samozrejme, aj v susedných pilíšskych obciach.

SenvVia2Tentoraz sme sa sústredili ani nie tak na obsah jednotlivých variantov, v ktorých si krásne a obsažne želajú všetko najlepšie, skôr nás zaujímalo, prečo je tento typ vinšov totožný v takom rozsiahlom regióne a prečo každý - teraz menovite citovaný - menší región má práve pri príležitosti takých veľkých sviatkov, ako sú Vianoce, Nový rok a Traja králi, svojrázne obyčajové variácie v postupoch zvykoradia. Napriek tomu práve blahoprajné vinše sú homogénne!

Tento jav je zaujímavý aj preto, lebo v radoch Slovákov evanjelickej viery žijú mnohorakejšie, pestrejšie vinše, osobitne na Vianoce a na Nový rok. Snáď bude stačiť, ak citujem len dva úryvky:

Ja som malý žiačik, spievam, ako táčik,
Táčikovia spievajú, Pána Krista oslavujú.
Aj ja ho vítam, peniažček si pýtam.
Peniažček mi dajte, zdraví ostávajte. (Jača)

Vinšujem vám nový rok, vypadou vám s peci bok.
A zo šafľa ucho a z gazdinej brucho. (Telekgerendáš)

Z oboch sála veľká radosť, že sa stala prekrásna udalosť - narodil sa Kristus Pán, resp. že príde hojný nový rok. Podobné katolícke vinše taktiež želajú všetko dobré, ale veľmi seriózne, meravo, ako keby sa narodenie Ježiša mohlo svätiť iba s veľkou dôstojnosťou, s hlbokou oddanou vierou.

Zložky ľudovej kultúry tvoria viaceré pramene, ktoré sa spájajú do veľkého celku. Také pramene sú napr. skúsenosti a viera, povery, prírodné podmienky a iné. Významnú súčasť tvoria dogmy, učenia cirkvi. Tieto oficiálne časti obradov sa objavujú v špecifickej forme, ktorú etnografi označujú pojmom ľudová religiozita. Vinše sú prejavom tejto religiozity, ktorá odzrkadľuje stmeľujúcu silu a konzervativizmus danej spoločnosti a ktorá sa zakladá na starobylom SenvVia3ľudovom náhľade na svet, ale predovšetkým lipne na bezprostrednom, priamom učení cirkvi, pritom ho citlivo chráni pred všetkými zmenami. Zdá sa, ako keby bol úzus týchto vinšov uniformovaný, súvisiaci s priamym zásahom katolíckej cirkvi (ktorá kedysi nedovolila iné ľudové varianty). Pravda, v ľudovej kultúre by sa to celkovo nemalo pokladať za neprijateľný jav, ba mal by byť vítaný, lebo aj tento zaujímavý prejav obohatil tento úsek ľudovej slovesnosti. Vinše vianočného okruhu majú totiž predovšetkým náboženský charakter, ale vo viacerých podobách.

Hoci niektoré odlišné varianty sa nachádzajú aj u Slovákov katolíckeho vierovyznania, hlavný trend panuje takmer doslovne. To všetko svedčí aj o tom, že dávnejšie prijatý obradný text pre meravosť a konzervativizmus nevytlačil novší variant. Pravda, v ľudovej slovesnosti viazané texty sú najtrvalejšie, v historickom meradle najmenej podliehajú zmenám. Výstižné je aj to, že tento ľudový text používajú nielen pri príležitosti najväčšieho sviatku, narodenia Pána Krista, ale aj pri menej významných sviatkoch, napr. na meniny.

Teraz sa konečne pozrime na senváclavskú prax, ako sa včleňuje do toho veľkého procesu, o ktorom sme doteraz hovorili, ako potvrdzuje pravdivosť nášho konštatovania a našej analýzy. Na Štedrý večer v Senváclave - ako kedysi vo všetkých etnických skupinách Slovákov v Maďarsku - prinášali do domu slamu (väčší snop alebo len za hrsť). Tento zvyk už všade zanikol. Najdlhšie pretrvával u katolíkov najmä v Zemplínskom pohorí, v Bakoni, v Dabaši-Šáre a čiastočne aj v Pilíši. S tým súvisiace prvky tohto obyčajového prejavu sa snáď najvernejšie zachovali v Senváclave. Jednu časť tvorí vinš, o ktorom sme doteraz hovorili. Pravda, tu ho citujú v kratšej podobe. Pritom senváclavská realizácia zvyku má i svojráznosti. Totiž v tejto lokalite niesol slamu nie gazda (ako v iných spomínaných regiónoch), ale syn, a vinš zarecitoval nielen raz, ale trikrát. Pritom musel tri razy zaklopať aj na dvere. „Na Štedrý deň večier doniesli za batoch slamu uvázanej a musel klopkať tri razi. A keď nepovedal dobre, ždy ho apa naspák posleli toho syna. A to mau vraveť: Pochválen pán Ježiš Kristus! A apo sa pýta: A čo si doniesou? - Božie šťastia, požehnánie, nebeskie obsáhnuť. Tak tri razi museu opakuvať, ven ísť, zas prísť.”(Zita Ilona Betková - Holbová, 78-ročná).

SenvVia4Na Štefana (26. decembra) recitovali ten istý text, ktorý deti, ba i dospelí odriekali na Vianoce, chodiac z domu do domu. V tom príbytku, kde žil Štefan, na meniny mu takto blahoželali (rodina, známi, susedia). Variant sa zmenil len v tom, že namiesto „narodenia Krista Pána” vsunuli meno oslávenca:

Vinšujen ván, vinšujen, na Svatého Štefana,
ak ván dá boh zdravi, sčastí,
hojné božské požehnání
po smrti kráľovské nebeské obsáhnutí.
(Zita Ilona Petková-Holbová, 78-ročná)

Po každom vinšovaní, na Štedrý večer, na Štefana a či na nasledujúce sviatky, sa vždy pozdravili: Pochválen pán Ježiš Kristus!
A domáci vždy odpovedali: Pán Boh usliš!

27. decembra Svätili i meniny Jána. Citujeme text, ktorý je však totožný s predošlými (i nasledujúcimi). Aby sme presne cítili a presvedčili sa o tom, aká tvrdá a konzervatívna je tradícia v tomto ľudovom prejave, mohli by sme citovať aj texty zo Zemplína, z Novohradu alebo z Bakoňu ako z dvoch protipólov SenvVia5(hoci u nich, hlavne v Above, sa nájdu aj minimálne odlišnosti):

Vinšujen ván, vinšujen, na Svatého Jána,
Ak ván dá Pán Boh zdraví, sčastí,
Hojné božské požehnání,
Po smrti kráľovské nebeske obsáhnutí.
(Antónia Petková-Papucseková, 76-ročná)

K Novému roku patrili všetky také symboly, ktoré mali význačne predpovedať dobrotu, plodnosť, zdravie a hojnosť pre Senváclavčanov, ale aj pre všetkých ľudí. Tieto dobropriania obsahovali všetky novoročné vinše Slovákov. V Senváclave - ako sme sa už na to odvolávali, v Pilíši, vo Vérteši a v Zemplíne sa používal ten istý text ako na predošlé sviatky. Pravda, v zmiešaných obciach deti sa navzájom od seba naučili vinš katolíkov, s ktorým vinšovali (napríklad v Čemeri), a katolícka mládež zasa SenvVia6chodila s textami známymi u evanjelikov (napr. Kétšoproň). Senváclavský novoročný text:

Vinšujen ván, vinšujen, tento slávny svatý rok nový,
aby ván dau Pán Boh zdraví, sčasťá,
hojnejšého božského požehnáňa,
po smrti kráľovské nebeské obsáhnutí.
(Prejav oboch respondentiek sa odlišuje len v tom, že občas pri skloňovaní používajú iné koncovky.)

Vinšujúci sa po recitovaní pozdravili (poklonili): Pochválen pán Ježiš Kristus! Vinšujúci od gazdinej dostali oriešky a jablká. Peniaze nedostávali: Nebolo peňazí!

Na záver niekoľko zlomkov obyčají najväčšieho sviatku v Senváclave:

Pred štedrovečernou večerou sa celá rodina mollila (Očenáš, Zdravas Mária). Dospelí dostali po poháriku sladkého pálena. Každý jedol oplatky. Otec pokrájal jedno jablko, každý z rodiny dostal jednu stručku.

SenvVia7Na večeru podávali najčastejšie rybu pečenú, pre deti aj vajcámi v ťapši, všeobecne jedli pazuľu. Potom makovie vekle (záviny), alebo makovie pupáčiky (opekance). Po omši sa jedla huspenina. Piekli aj makovie, orechovie, sirovie štrúlle, ríteše. Natierali ich aj lekvárom. Na sviatky, ale i v bežné dni piekli kabáčiki (pagáče), zo zemiakov oslíki (tiež druh pagáčov). Vtedy boli pece, v ktorých piekli múčniky, často zemiakové babi.

Ako všade inde, aj tu dievky využívali štedrovečernú večeru na čarovanie lásky. Nám hovorá: No, včil si vezni friško jednu viličku s pupáčkom a utekaj kraj domu. A de bude pes štekať, do tej ulici sa vidáš! Tak aj bolo. V tej ulici som sa vydala... (Zita Helena Petková-Holbová, 78-ročná)

Prekrásne je na týchto vešteniach, že hocikde som zbieral podobné alebo totožné zvyky, každá žena v pokročilejšom veku dokazovala, že naozaj sa tak stalo, ona sa vydala za toho, koho jej v ten svätý večer osud dopredu označil. Výskumník im musí veriť, lebo aj to je prirodzená, neoddeliteľná, hlavná súčasť ľudového správania a myslenia.

Na Vianoce chodili aj spievať koledy po domoch, pod oblok. Bol to všeobecný zvyk všade u Slovákov. Ako aj pieseň Narodil sa Kristus Pán spievali nielen v Senváclave.

Ondrej Krupa (VÚSM)

Z výsledkov medzinárodného výskumného tábora v Senváclave
http://www.slovaci.hu/fileadmin/kutato/ekonyv/e_publikacia.pdf

Pomôcky:
Etnografický atlas Slovenska, Bratislava 1990
János Manga: Minulosť a prítomnosť obce Pilisszentlászló, Ľudové noviny 11. aug. 1960, s. 3.
Ondrej Krupa: Kalendárne obyčaje II. Békešská Čaba 1997
Franyó Rudolf: Elődeink humora 1-2. 2007, 2008. Pilisszentlászló.
(Autor týchto dvoch zväzkov vynikajúco zachoval humor tunajších Slovákov.)