alt : header1.swf



Sat08242019

Posledná aktualizácia04:31:58

Slovák nielen pôvodom, ale najmä skutkami

altV zahraničí žije pomerne veľa Slovákov, ktorí v domovskej krajine patria vo svojom odbore k významným osobnostiam. V Srbsku sme doteraz väčšinou evidovali také osobnosti, ktoré vynikli alebo vynikajú v oblasti jedného odboru, a to najmä literatúry alebo umenia. Menej už takých, čo o sebe dali vedieť všestranným záujmom a výsledkami. Medzi takých ako ho dlhé roky (ako jeho vekový druh) poznám, patrí profesor dr. Ján Kišgeci, ktorý sa narodil 10. septembra 1941 v Báčskom Petrovci.

K sedemdesiatke Jána Kišgeciho

Po skončení slovenského gymnázia v rodisku pokračoval v štúdiu na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade, kde postupne získal hodnosť magistra, doktora a nakoniec sa stal profesorom. Svoje teoretické a vedecké poznatky najskôr realizoval vo funkcii riaditeľa Ústavu pre chmeľ, cirok a liečivé rastliny v Báčskom Petrovci, kde ako vedúci vedecko-výskumného tímu pôsobil šestnásť rokov. Keď preberal tento svojho druhu jedinečný ústav pracovalo v ňom iba päť vedeckých pracovníkov v skromných podmienkach a keď z neho odchádzal, bolo ich už vyše dvadsať, ktorým odovzdal nový ústav na svetovej úrovni. Pomáhalo im ešte 20 technikov a laborantov a zo 40 robotníkov na poľných pokusoch. Všetci dostáli úvery na výstavbu rodinných domčekov alebo byty.

Vzhľadom na sídlo ústavu, ako jeho vedúci sa snažil, aby v ústave pracovalo čoraz viac Slovákov odborníkov, ktorí by ovládali aj slovenské odborné názvoslovie. Aj z toho dôvodu osobne inicioval štúdium prvých vojvodinských Slovákov na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Po týchto, čo už doma patria medzi popredných odborníkov svojho odboru, postupne ukončili štúdium aj noví a ďalší, ktorí každý rok do Nitry prichádzajú. Tradíciu, čo pred štvrťstoročím založil Ján Kišgeci - úspešne pretrváva.

altTreba pripomenúť, že už od začiatku výkonu funkcie v petrovskom ústave, Ján Kišgeci pôsobil na novosadskej fakulte ako pedagóg. Výsledky jeho práce, prax a vedecká erudovanosť ho najprv vyniesla na miesto pokrajinského ministra poľnohospodárstva a v najťažších krízových rokoch, sankcií a blokády Juhoslávie dokonca na kreslo ministra poľnohospodárstva Srbska, v ktorom vydržal celé volebné obdobie (1991-1994). Aj potom bol ešte dva roky ministrom poľnohospodárstva SR Juhoslávie (Srbska a Čiernej Hory). Počas ministrovania zaznamenal dobré výsledky v rozvoji poľnohospodástva, a zvlášt v živočišnej výrobe. Navrhol vláde a parlamentu aby sa sedliakom vrátila skonfiškovaná zem z obdobia po druhej svetovej vojne. To bol aj začiatok reštitúcie na územi Srbska a bývalej Juhoslavie. Kedˇ mu návrh schválili mal veľkú radosť ale aj dosť trápenia ako to uskutočniť. Vykonal to ako i všetko iné - kreatívne a úspešne.

V roku 1996 zverili mu, už tradične - založiť nový ústav, zameraný pre genetické zdroje. Vymenovaný bol na miesto riaditeľa tohto Zväzového ústavu - novej ustanovizne v Juhoslavii ktorá bola založená z jeho iniciatívy, s cieľom zoskúpiť, chrániť a zveľaďovať biodiverzitu poľnohospodárských rastlín a zvierat. Aj tam neďaleko Belehradu budoval nový ústav a zamestnal v ňom približne 30 mladých agronómov, molekulárnych biológov, zverolekárov a genetikov.

Rozhľadený vedec a pedagóg s roľníckymi koreňmi, vo svojich vysokých funkciách vždy dovidel za horizont a rozmýšľal ako zachovať pre slovenských roľníkov a ich potomkov vo Vojvodine ich kultúrne dedičstvo. Už počas vrcholných funkcií, inicioval založenie prvého Poľnohospodárskeho múzea v Juhoslávii so sídlom v Kulpíne, v prekrásnom zámockom prostredí, nachádzajúceho sa neďaleko jeho rodiska. Z jeho ďalších aktivít je známa aj práca v Medzinárodnej organizácii pre poľnohospodárstvo (FAO), vo Vedeckej rade Medzinárodného chmeliarskeho združenia (IHB) a tiež člena Slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied. Žiada sa pripomenúť, že v oblasti chmeliarstva, ako prvý v Juhoslávii obhájil doktorskú dizertáciu. Rozsiahla je aj jeho publikačná činnosť. Popri stovkách štúdií a vedeckých prác je autorom 20 kníh, z ktorých je niekoľko napísaných a vydaných v slovenčine a v angličtine, ktorú tiež dobre ovláda. Keď som sa s ním zoznámil, vtedy jeho slovenským debutom boli Chmeliarske pohľadnice (Obzor, Nový Sad 1979), potom mu v tom istom vydavateľstve o desať rokov neskôr vyšla kniha Konope, konope, zelené konope..., ktorá je ukážkou pestrého spojenia odborného obsahu s ilustráciami, fotografiami, ľudovými piesňami, prísloviami, umením a národopisom, ktoré jej dávajú nádych názornej učebnice a literatúry faktu o plodine, ktorá v živote Slovákov v bývalej Juhoslávii zohrala životnú úlohu.

Jeho nová kniha o konopách uvidela svetlo dňa pod názvom - Konoplji hvala, ktorá mala aj anglickú verziu - Praise to Hemp. Ilustroval ju - nik iný, než maliar svetového mena - Martin Jonáš z Kovačice. Na znak vďaky Ján Kišgeci napísal text pre Jonášovu monografiu o kukurici ktorá bola vydaná v slovenčine pod názvom - Pamätníky kukurice Martina Jonáša- a preložená do srbčiny, angličtiny a tiež do nemčiny ktorú Ján Kišgeci, ako chmeliarsko-pivovarnícky odborník tiež dobre ovláda.

Spätosť s fakultou, zemou a vernosť svojmu rodisku mu neprekážali, aby dlhší čas pobudol na postdiplomových štúdiách v Anglicku, precestoval všetky kontinenty a navštívil mnohé vedecké ustanovizne, odtiaľ prenášal najnovšie poznatky a skúsenosti a využil ich nielen vo svojej práci, na zveľaďovaní vedecko-výskumnej činnosti, ale aj pri písaní kníh. V roku 1997 uzrela svetlo sveta zbierka cestopisných reportáži Objektív na poludníkoch a v tom istom roku aj kniha s témou, ktorú dlho nosil vo svojom srdci Petrovská dedina. Využíva v nej autentickosť dokumentov pochádzajúcich od prvých kronikárov Báčskeho Petrovca, spestrená ľudovými prísloviami, porekadlami súvisiacimi so životom a prácou pri osídľovaní Báčky slovenskými predkami. V spolupráci s Vladimírom Valentíkom bol autorom reprezentačnej monografie o prvej dolnozemskej slovenskej akademickej maliarke Zuzke Medveďovej (Kultúra Báčsky Petrovec 1997). Napísal niekoľko štúdií a vyše dvesto vedeckých prác. Jeho vynikajúcim, kapitálným dielom su obsiahle dve monografie- o chmeli a o liečivých rastlinách, napísané a luxuzne vydané v srbčine. K jeho koníčkom od mladosti patrí zberateľstvo, aj vďaka tomu v jeho súkromnej zbierke sa nachádza mnoho autentických dokumentov, najmä fotografií z dejín tunajších Slovákov. Popritom sám fotografuje a zaznamenáva nielen prírodu, ale aj historické okamihy svojho prostredia. Ako ho poznám, pri svojom tvorivom nepokoji už má v hlave a určite aj na stole ďalšie témy z prostredia dolnozemských Slovákov. Je to pre neho nevyčerpateľný zdroj energie a ako sám priznáva, svoju existenciu vidí práve vo svojich dielach a knihách.

Vedec, politik, odborník, publicista, univerzitný profesor Dr. Ján Kišgeci je našim zahraničným súkmeňovcom a akademikom, ktorý sa prejavuje ako Slovák myslením, konaním a predovšetkým tvorivými skutkami. Zaslúžil sa o mnohé vzájomné kontakty a spoluprácu medzi poprednými srbskými a slovenskými poľnohospodárskymi podnikmi a inštitúciami. Patrí medzi všestranne odborne a spoločensky zameraných Slovákov, a dodnes je riaditeľom ním založeného Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne, ktoré o dva roky oslávi druhú dekádu svojho trvania a v Srbsku, je v tomto odbore jediné. V rokoch 2004 - 2008 bol Ján Kišgeci prezidentom Medzinárodného združenia poľnohospodárskych múzeí (AIMA- pôsobí v rámci UNESCO), ktorému predsedal v štvorročnom cykle. Kongres na ktorom sa zúčastnili zástupcovia z 15 krajín sa podľa štatútu uskutočnil v septembri roku 2008 v Novom Sade a Kulpíne, kde bol na ďalšie obdobie zvolený aj nový prezident AIMA a Ján Kišgeci podľa štatútu zastáva funkciu viceprezidenta.

Za všestrannú budovateľskú, vedeckú a kultúrnu činnosť, dostálo sa mu aj viacero štátnych a medzinárodných uznaní. Najviac si váži Októbrovú cenu z rodného kraja -Báčskeho Petrovca a medzinárodnú hodnosť rad Rytiera chmeľu vo všetkých troch stupnicových obmenách - rytier, dôstojník a veliteľ rytierom, čo je najväčšou poctou pre každého chmeliara sveta.

Ako vidieť, aktivity Jána Kišgeciho sú zamerané na hľadanie, budovanie niečoho nového, súčasného, ale súvisia aj so zachovávaním, skúmaním odvekého, tradičného kultúrneho dedičstva nielen Slovákov, žijúcich už tri storočia na Dolnej zemi, ale všetkých tých ktorí tu našli svoj domov. Robí to zľachka, úspešne, s tvorivým nadšením a láskou.

Ján Potran