alt : header1.swf



Thu12122019

Posledná aktualizácia20:59:17

M. Šipický o slovenskom prebudení v Maďarsku

SipickL1Slovenské spoločenstvo v Maďarsku sa dostalo do veľmi kritickej situácie...Je ešte pár tisíc občanov, ktorí sa držia slovenských koreňov, a tí by si zaslúžili väčšiu pozornosť...SR by nám mohla ešte veľa pomôcť najmä v školstve, pri vydávaní publikácií, podporou výskumu, prostredníctvom informovania verejnosti...

Hovoríme s profesorom Matejom Šipickým

Slovenské prebudenie v Maďarsku

Prof. Matej Šipický, DrSc., sa narodil v roku 1948 v Békešskej Čabe v Maďarsku. Študoval biológiu na univerzite v Segedíne, kde aj niekoľko rokov pôsobil. V ďalších rokoch založil katedru genetiky na univerzite v Debrecíne, kde neskôr zastával funkciu dekana prírodovedeckej fakulty a prorektora univerzity. Medzitým pracoval aj na viacerých zahraničných pracoviskách vo Švajčiarsku, v Nemecku, Francúzsku, Československu, Dánsku a vo Veľkej Británii. V Japonsku bol hosťujúcim profesorom na univerzite v Čibe. Bol predsedom a organizátorom viacerých medzinárodných vedeckých podujatí. Je čestným členom Učenej spoločnosti Slovenskej akadémie vied.

ETELA FARKAŠOVÁ: Poznáme sa niekoľko desaťročí a ja sa priznám, že som s obdivom sledovala časť tvojej osobnej cesty k uvedomelej príslušnosti k slovenskej národnosti. Myslím, že aj pre čitateľský okruh LT by bolo zaujímavé dozvedieť sa, čo ťa ako „maďarského Slováka“ motivovalo, že si sa začal zaujímať o svoje korene a utvárať tak aj svoju kompletnejšiu identitu - bola to škola, čítanie, vplyv rodiny, kontakty so Slovenskom?

MATEJ ŠIPICKÝ: Vyrástol som v dvojjazyčnom prostredí. Starí rodičia mali ťažkosti s maďarčinou, starú mamu z otcovej strany som nikdy nepočul hovoriť po maďarsky. Rodičia už bezchybne ovládali obidva jazyky. Moja generácia sa naučila perfektne rozprávať už len po maďarsky, síce nejakú kuchynskú slovenčinu takmer každý ovládal, no medzi sebou sme komunikovali už len po maďarsky. Spisovnú slovenčinu sa naučili len tí, ktorí chodili do slovenskej školy, ale takých nebolo veľa. Slovenskú literatúru pre mňa predstavovali švabachom písaný Tranoscius, Funebrál, evanjelický spevník a niektoré predvojnové ročníky Čabianskeho kalendára. Neboli to ideálne čítania pre dospievajúcu mládež, a vôbec nie pre jej národné uvedomovanie. O dejinách a kultúre slovenského národa sme nevedeli takmer nič, Slovensko bolo pre nás odtrhnutý „Felvidék“, o ktorom sme sa učili ako o starobylom maďarskom území, kde sa narodilo veľa významných osobností maďarskej kultúry, kde sa odohrali boje za slobodu maďarského národa vedené Thökölym alebo Rákóczim; samozrejme takmer nič o Slovákoch, ani na hodinách dejepisu a maďarskej literatúry. O čom nevieš, že existuje, nemôže ti chýbať. Takže nám tá slovenská kultúra nechýbala, boli sme spokojní s maďarskou, ktorú sme považovali za svoju. Impulzy k tomu, aby som sa začal zaujímať o slovenské korene, som nedostal od rodičov, ale od Maďarov, od niektorých kolegov na univerzite a počas vojenskej služby. Od nich som sa dozvedel, že v Rumunsku sa falšujú dejiny Sedmohradska, že Slováci kradnú dejiny Maďarom, lebo svoje vlastné nemajú, že Maďari žijúci v susedných štátoch sú utláčaní atď. Jedným slovom, Trianonom ukrivdený maďarský národ je obklopený neprajnými štátmi, v ktorých je maďarská menšina ohrozená. Keďže som videl v mojom rodnom meste, akým tempom sa rozpadávalo menšinové slovenské spoločenstvo, ktoré si predtým stáročia uchovávalo svoj jazyk a kultúru, vynorila sa vo mne otázka, prečo sa máme obávať len o osud maďarskej menšiny a nevšímať si osud tunajších menšín? A tým sa to moje „slovenské prebudenie“ začalo.

E. FARKAŠOVÁ: Aké boli prvé konkrétne kroky na tejto tvojej ceste a kedy k nim došlo?

M. ŠIPICKÝ: Ako doktorand prírodovedeckej fakulty som začal chodiť vo voľnom čase do slovenského klubu založeného pri Katedre slovenského jazyka a kultúry na segedínskej vysokej škole pedagogickej. V tom klube sa rozšírili moje vedomosti o stave slovenského menšinového spoločenstva. Klub mal bohatý program, pozývali sme popredných odborníkov menšinovej problematiky tak z Maďarska, ako aj zo Slovenska. Z ich prednášok som pochopil, prečo a ako zaniká jazyk a kultúra národnostných menšín v Maďarsku, ale aj to, aké obrovské rozdiely sú medzi maďarskou a slovenskou národnou filozofiou. Maďari si myslia, že posolstvom maďarského národa je byť akýmsi (smerodajným) kultúrnym a politickým vodcom v regióne a podľa toho pristupujú k ostatným národom, teda skôr paternalisticky ako partnersky. Na rozdiel od Maďarov, Slováci (ako sa mi zdalo), inklinujú k sebapodceňovaniu a ku komplexom menejcennosti. Nie sú výnimkou ani dolnozemskí Slováci, ani ich maďarskí spoluobčania, ako ani pomaďarčení Slováci. Zaujímavá je najmä táto tretia skupina. Keďže v Maďarsku neexistuje menšinový školský systém porovnateľný so systémom maďarských škôl na Slovensku, nie je možné získať ani len základné vzdelanie v slovenskom jazyku a samozrejme ani slovenské národné povedomie. Absolventi potom ovládajú maďarčinu perfektne, čo je obrovská výhoda z hľadiska uplatnenia sa, ale čo zároveň má veľmi nepriaznivý vplyv na zachovanie menšinového jazyka a kultúry. Jazyk menšiny postupne stráca všetky funkcie, ovládanie slovenčiny, okrem nepočetných výnimiek, už nemá praktický význam.

SipickL2E. FARKAŠOVÁ: Za takýchto okolností dnešné mladé generácie už asi nepociťujú potrebu a azda ani chuť vracať sa k svojim koreňom?

M. ŠIPICKÝ: Mladé generácie sa vzdávajú najprv jazyka svojich predkov, potom aj koreňov a splynú s väčšinovým spoločenstvom. V horšom prípade stanú sa z nich zaujatí, nekompromisní kritici všetkého, čo si myslia, že je protimaďarské na Slovensku. Samozrejme, nie je v mojich silách zastaviť tento trend, ale hádam môžem slúžiť ako príklad toho, že uplatnenie sa v maďarskej spoločnosti nemusí byť spojené s tým, že sa vzdávame koreňov.

E. FARKAŠOVÁ: Nazdávam sa, že tvoj prípad je skôr ojedinelý a vzácny. Neostal si len pri uvedomení si svojej národnej príslušnosti, ale začal si aktívne pracovať pre slovenskú menšinu v Maďarsku. Si úspešný, medzinárodne uznávaný mikrobiológ a genetik, profesor pôsobiaci na prestížnych maďarských univerzitách dokonca vo vrcholových funkciách, a predsa si si nachádzal čas aj na pôsobenie v prospech slovenskej menšiny. Vykonával si a vykonávaš ešte stále rôzne funkcie v rámci slovenských organizácií a združení v Maďarsku, robíš to na úkor času, ktorý by si mohol venovať vede - svojmu koníčku i profesii, alebo svojmu voľného času.

M. ŠIPICKÝ: V roku 1989 som sa stal predsedom Demokratického zväzu Slovákov čírou náhodou. V tom čase dcéra chodila na dvojjazyčné (oficiálne „slovenské“) gymnázium v Békešskej Čabe. Blížil sa kongres zväzu, a riaditeľka gymnázia ma navrhla (ako vzorného rodiča) na post predsedu. Zvolili ma. Zastával som túto, skôr len symbolickú funkciu štyri roky, potom som za zriekol, lebo som nesúhlasil s príliš „mäkkými“ metódami vedenia Zväzu pri zastupovaní menšinových záujmov. Ale neprestal som s aktivitami v slovenských organizáciách. Napríklad už veľa rokov som predsedom Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, členom redakčnej rady Ľudových novín, jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku. Takmer desať rokov som bol aj členom maďarsko-slovenskej medzivládnej zmiešanej komisie pre menšiny. Po poslednej zmene vlády v Maďarsku ma však už nevolajú na zasadnutia. Tieto aktivity som robil vždy zadarmo, na úkor voľného času (čo výskumník zriedka má), občas aj cestovné som si hradil z vlastného vrecka.

E. FARKAŠOVÁ: Bol si hlavným aktérom pri zrode iniciatívy založiť inštitúciu, ktorá sa zaoberá výskumom histórie a kultúry slovenskej menšiny v Maďarsku, mohol by si priblížiť túto iniciatívu - a aj povahu a hlavné funkcie tejto inštitúcie, jej úspechy?

M. ŠIPICKÝ: Na kongrese Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, na ktorom ma zvolili za predsedu, som navrhol založenie výskumného ústavu. Moja predstava bola, že takýto ústav by mohol prispieť k lepšiemu poznaniu minulosti a súčasných trendov v živote slovenskej menšiny a ukázať príslušníkom menšiny i väčšiny, že slovenské spoločenstvo tiež vytvorilo hodnoty, ktoré obohacujú krajinu a na ktoré môžu byť hrdí Slováci aj Maďari. Okrem toho ústav by mal byť doškoľovacím centrom pre odborníkov v rôznych oblastiach, miestom pre postgraduálne výskumy a vydavateľstvom periodík a kníh. Našťastie sa môj nápad stretol so sympatiou a podporou viacerých odborníkov, ako aj niektorých vplyvných politikov, takže Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku sa mohol založiť. Síce nie všetko sa uskutočnilo tak, ako som navrhoval, no aj tak na ústave vznikla veľmi produktívna vedecká dielňa, uznávaná nielen v Maďarsku a na Slovensku, ale aj v iných krajinách regiónu. Pozitívny medzinárodný ohlas dobre ilustruje vysoký počet zahraničných účastníkov na medzinárodných konferenciách, ktoré náš ústav organizoval. Pred dvoma rokmi sme oslávili dvadsiate výročie založenia ústavu.

E. FARKAŠOVÁ: Čo pokladáš za najhlavnejší problém slovenskej menšiny v Maďarsku? Zmenila sa situácia slovenskej (aj iných) menšín v posledných rokoch politických turbulencií - v akom zmysle?

M. ŠIPICKÝ: Za najhlavnejší problém pokladám silnú asimiláciu. Mnohí si robili ilúzie, že menšinový zákon zastaví asimiláciu. Nestalo sa to. Tento zákon síce oživil kultúrny život v niektorých osadách, ale nezmenil celkový trend. Ani ostatné národnostné menšiny nie sú na tom lepšie.

E. FARKAŠOVÁ: Ako slovenská menšina vníma najnovší zákon o menšinách v Maďarsku (maďarskou vládou predstavovaný na medzinárodnej pôde ako vzorový - a paradoxne, neraz tak na tejto pôde aj vnímaný)?

M. ŠIPICKÝ: Maďarský zákon o menšinách bol schválený v roku 1993. Viackrát bol modifikovaný, naposledy koncom minulého roka. Hlavným cieľom zákona je poskytnúť legislatívny rámec pre kultúrnu autonómiu a zastupovanie národnostných záujmov. Avšak ani kultúrna autonómia, ani okruh relevantných záujmov nie sú jasne definované. Novela zákona určuje podmienky a pravidlá založenia miestnych a celoštátnych samospráv, ktorých úlohou je uskutočniť tieto ciele. Podľa zákona miestne národnostné samosprávy sú rovnoprávnymi partnermi obecných samospráv, ale táto rovnoprávnosť zatiaľ nefungovala dobre, a ani nová novela neposkytuje garancie na ich dobré fungovanie. Pokiaľ miestna samospráva určí okruh otázok, o ktorých chce konzultovať so svojím národnostným partnerom, je iluzórne hovoriť o rovnoprávnosti. Národnostná samospráva síce má právo na iniciovanie, ale rozhodovať bude miestna samospráva. Nie miestna má iniciovať u národnostnej, ale naopak. Našťastie, zákon vymenúva niektoré oblasti kultúry a školstva, kde je povinná miestna samospráva zohľadňovať do ohľadu stanovisko národnostnej samosprávy. Ale čo sa stane, ak to neurobí? Jej rozhodnutie vstúpi do platnosti aj napriek protestu menšinovej samosprávy. Menšinová samospráva, ak má na to silu a odvahu riskovať dobré vzťahy, môže sa obrátiť na vyššie fóra, ktoré jej môžu dať za pravdu. Samozrejme po určitom čase, lebo úrady obyčajne pracujú pomaly. Lenže medzitým môžu nastať nezvratné zmeny. Napríklad prepustený vedúci miestnej kultúrnej inštitúcie si nájde pracovné miesto inde. Celoštátna samospráva ani nemá jednoznačne definovaných partnerov, ktorí by boli povinní s ňou konzultovať a rešpektovať jej stanovisko. Takže tá autonómia má ešte veľa nedostatkov.

Miestne a celoštátne národnostné samosprávy vznikajú na základe výsledkov volieb, ktoré sa konajú paralelne s voľbami poslancov do miestnych samospráv a do parlamentu. Novým prvkom je, že po 18-ročnom protiústavnom stave, dostanú možnosť aj národnosti na parlamentné zastúpenie. Avšak podmienky sú také tvrdé, že ich nemôže splniť ani jedna národnosť žijúca v Maďarsku. Najkritickejšou podmienkou je, že volič, ktorý sa pri voľbách rozhodne hlasovať na základe národnostnej kandidačnej listiny, stratí právo hlasovať na základe straníckej kandidačnej listiny. Je teda postavený pred dilemu: buď hlasujem prostredníctvom straníckej listiny, a tým ovplyvním mocenské pomery v parlamente, od ktorých závisia podmienky môjho života ako napr. pracovné miesto, plat, dôchodok, zdravotné poistenie, dane, atď., alebo hlasujem za národnostného kandidáta. Keďže národné povedomie národnostných menšín v Maďarsku nie je porovnateľné s povedomím Maďarov žijúcich v susedných štátoch, u nás je iluzórne očakávať, že by veľa voličov dávalo prednosť národnostnej kandidačnej listine. Takže takmer dvadsaťročný sľub zostane pravdepodobne nesplnený aj naďalej.

E. FARKAŠOVÁ: Nuž to veru nie je ľahká dilema, pred ktorú stavia tento zákon menšiny. Neviem si predstaviť, že by Slovensko realizovalo takúto politiku, vlastne, asi nijaký iný štát v EÚ.

M. ŠIPICKÝ: Ďalšou tvrdou podmienkou je registrácia, ktorá je nevyhnutná pre hlasovanie na národnostných volebných listinách Len ten občan môže hlasovať na takýchto listinách, ktorý túto vôľu oficiálne deklaroval, čím vlastne verejne vyhlásil, že nie je príslušníkom maďarského národa. Verejná deklarácia odlišnosti nemá v našej spoločnosti tradíciu, takže ľudia sú opatrní. Človek nemôže vedieť, aké zmeny prinesie hoci aj blízka budúcnosť. V časoch, keď je miera nezamestnanosti taká vysoká, keď človeka tak rýchlo a bez udania dôvodu môžu prepustiť z práce, a keď takou intenzitou prúdia správy z médií o údajnom zlom zaobchádzaní s Maďarmi žijúcimi v materských štátoch tunajších menšín, takéto verejné priznanie nemôže byť celkom bezrizikové. Stačí si pomyslieť na heslo „Len národ“, je to heslo druhej najväčšej pravicovej strany, ktorej popularita stále stúpa (Jobbik).

SipickL3E. FARKAŠOVÁ: Mohol by si to porovnať so situáciou slovenskej menšiny napríklad v krajinách bývalej Juhoslávie alebo maďarskej menšiny v SR?

M. ŠIPICKÝ: Po vyhnaní Turkov z Uhorska koncom 17. storočia a po následnej, o niečo neskoršej kolonizácii (začiatkom 18. storočia) vojnou spustošených území vznikol na Dolnej zemi rozľahlý slovenský jazykový ostrov. Po vyše dvoch storočiach rozdelili trianonské hranice tento ostrov na tri časti. Najväčšia časť, s najväčšími Slovákmi obývanými centrami - ako Békešská Čaba, Sarvaš a Slovenský Komlóš, pripadla vtedy Maďarsku. Dnes sa tu však hlási najmenej ľudí k slovenskej národnosti, len tu nie sú slovenské školy (tie, ktoré sa tak nazývajú, sú dvojjazyčné), len tu sa v obchodoch nedohovoríte po slovensky. Najmenšia časť Slovákov sa nachádza v severnej časti rumunského Banátu v okolí mestečka Nadlak. Mestečko leží tesne pri hranici, ktorá ju vlastne rozdelila na dve osady. Na rumunskej strane hranice predstavujú Slováci 48 % populácie. Na domovskej stránke obce nachádzajúcej sa na maďarskej strane (Nagylak), nie je však ani zmienka o tom, že by tam bývali, alebo aspoň voľakedy žili aj Slováci. Najväčšia komunita dolnozemských Slovákov sa dodnes zachovala a žije vo Vojvodine. Okrem slovenských škôl majú vydavateľstvá, časopisy, divadlo, vlastnú Maticu ale aj evanjelického biskupa. Pravdepodobnou príčinou rozdielnych demografických trendov v týchto troch enklávach je, že v Rumunsku a v Juhoslávii sa po vzniku trianonských hraníc prerušil maďarský asimilačný tlak. Je pritom pozoruhodné, že napriek dramatickému zníženiu počtu Slovákov slovenská inteligencia v Békešskej Čabe ešte dokázala založiť si dom kultúry, oživiť pred vojnou veľmi populárnu ročenku Čabiansky kalendár a vydať informačné periodikum Čabän.

E. FARKAŠOVÁ: Ako teda vnímaš budúcnosť slovenskej (a iných) menšín v Maďarsku?

M. ŠIPICKÝ: Veľmi by som chcel, ale nemôžem byť optimista. Mladá generácia, česť výnimkám, má v týchto krízových časoch iné starosti. Z neplateného členstva v občianskych organizáciách, folklórnych skupinách alebo miestnych menšinových samosprávach nemožno vyžiť. Klesá počet škôl, kde by mohli nájsť zamestnanie mladí absolventi vysokých škôl. Firmy chcú mať pracovitých zamestnancov a nie takých, ktorí chodia na menšinové akcie aj v pracovnom čase. Okrem toho, aj vysoká politika robí svoje. Stále konflikty maďarskej vlády so Slovenskom robia ľudí opatrnejšími.

E. FARKAŠOVÁ: Myslíš, že existujú nejaké východiská z neradostnej situácie?

M. ŠIPICKÝ: Nie som veštec. Nevidím budúcnosť. V posledných rokoch sme zažili všeličo, čo sme nepredvídali. Neviem odhadnúť, kam nás privedú politické zmeny, ktoré sa u nás nedávno začali. Ďalšie zosilňovanie národnej orientácie politickej elity asi nebude povzbudzovať menšiny k zachovaniu si identity.

E. FARKAŠOVÁ: Si špičkový odborník vo svojej vednej oblasti, reprezentuješ Maďarsko v zahraničí na mnohých svetových vedeckých podujatiach, si spokojný s postavením vedy, vedcov v súčasnom Maďarsku?

M. ŠIPICKÝ: Nie som spokojný. Nemyslím na platy, veď výskumníci nikde nepatria medzi dobre platených. Skôr som nespokojný so spôsobom financovania výskumných tímov. Niektoré tímy dostávajú obrovské granty, kým väčšina nedostane nič, alebo len mizerné peniaze. Filozofia tohto spôsobu rozdeľovania prostriedkov je vlastne navonok v poriadku. Veď kto by nesúhlasil s tým, že výskumník, ktorý je úspešný, má byť podporovaný na zodpovedajúcej úrovni. Lenže, krajina je chudobná, rozpočet je malý, a keď míňame peniaze len na pár momentálne úspešných projektov, odsúdime na zánik celé vedné oblasti a znemožňujeme vznik nových úspešných tímov.

E. FARKAŠOVÁ: Ako vedec už desaťročia spolupracuješ so slovenskými kolegami, si častým návštevníkom vedeckých podujatí v SR. Mohol by si porovnať status vedy a vedca v Maďarsku a na Slovensku?

M. ŠIPICKÝ: Pracujem v takej oblasti výskumu, v ktorej má slovenská veda bohatšiu tradíciu ako maďarská. Takže chodiť na vedecké podujatia na Slovensko bolo a je pre mňa nielen príjemné, ale aj veľmi užitočné. Obávam sa, že nepoznám situáciu na Slovensku natoľko, aby som vedel odpovedať na túto otázku. Vedci nepatria medzi lepšie zarábajúcu vrstvu obyvateľstva ani v Maďarsku, ani na Slovensku. Takže, uteká na západ, kto len môže. Mám taký dojem, že Akadémia vied má väčšiu prestíž v Maďarsku ako na Slovensku. Ale z toho ešte nevyplýva, že by aj sami vedci mali podobne vyššiu prestíž. Nepoznám najnovšie štatistické údaje, ale v predkrízových rokoch z maďarského rozpočtu išlo percentuálne dvakrát viac na výskum ako z rozpočtu Slovenskej republiky.

E. FARKAŠOVÁ: Vrátim sa na záver ešte k otázkam slovenskej menšiny v Maďarsku, máš vzhľadom na jej terajšiu situáciu nejaké očakávania vo vzťahu k SR?

M. ŠIPICKÝ: Slovenské krajanské spoločenstvo v Maďarsku sa dostalo do veľmi kritickej situácie, ale nie sú lepšie na tom ani ostatné menšiny. Pravdepodobne nepreháňal prvý menšinový ombudsman, keď sa pri odstúpení z funkcie vyjadril, že asimilácia menšín v Maďarsku je dovŕšená. So štipkou optimizmu však môžeme povedať, že je ešte pár tisíc občanov, ktorí sa držia slovenských koreňov, a tí by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Ale čiu pozornosť? Maďarskej alebo slovenskej vlády? V Európskej únii zatiaľ ešte prevláda názor, že každý štát sa má starať o vlastné vnútorné menšiny. Takže o nás sa má starať maďarská vláda. Okrem toho, v týchto časoch národného obrodenia v Maďarsku, zbližovanie sa slovenskej menšiny s materskou krajinou môže vyvolať v niektorých politických kruhoch všelijaké, pravdepodobne nielen priaznivé reakcie. Takže istá opatrnosť určite nezaškodí. Napriek tomu si myslím, že SR by nám mohla ešte veľa pomôcť najmä v školstve, pri vydávaní publikácií, podporou výskumu, prostredníctvom informovania domácej verejnosti o krajanských aktivitách a podobne.

Literárny týždenník (19-20 / 2012)

Rozhovor s genetikom Matejom Šipickým

Národnosti v štáte Maďarov - Kde je naše miesto?

Výber kritických poznámok k menšinovému zákonu