alt : header1.swf



Wed10162019

Posledná aktualizácia21:22:19

Pohľadnica z minulosti a prítomnosti Šamšonházu

altNovohradská stolica bola na konci 17. storočia a v prvej tretine 18. storočia nielen hlavnou cestou, po ktorej prúdili tisícky slovenských poddaných do južnejších stolíc krajiny, ale stala sa aj územím, kde sa v jej osadách a obciach osadzovali, či už nakrátko, alebo natrvalo mnohí, ktorí obrazne povedané so žobráckou palicou putovali z miesta na miesto, aby nakoniec našli svoj vytúžený cieľ - natrvalo sa usadiť na mieste s vyhovujúcimi životnými podmienkami. Na ceste zo severných stolíc časť z nich prijala podmienky novohradských zemepánov, ktorí boli zväčša evanjelického vyznania, čím sa snažili na svojich majetkoch osadiť takých, čo vyznávali ich vieru a tak utečenci u nich zostali.

Viacerí z množstva putujúcich, ale mnohí aj z radov pôvodných obyvateľov stolice, v prvej a druhej vlne sťahovania (1680-1840) však od tunajších zemepánov odchádzala a hľadala viac šťastia najskôr v južnejšej časti stolice, a potom postupne cez Peštiansku stolicu, ktorú tiež hodne osídlili, odchádzala na Turkami spustošené zeme v dolnozemských stoliciach. Zistilo sa, že cez územie Novohradu v tom čase prešlo po svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Ostali len toľkí, ktorých stačila uživiť Osmanmi opustená zem, ktorá však bola v rukách zemepánov, a jej majiteľmi v tejto časti Uhorska boli najmä Pronayovci, Podmanickí, Záborskí, Balašovci... Pred nimi bolo toto územie jedno a polstoročie pod nadvládou a v tieni polmesiaca. O odchode poddaných slovenských rodín zo severu na juh presvedčivo vypovedajú zachované stoličné súpisy z rokov 1720 a 1723. Zo štyroch vtedajších okresov Novohradskej stolice ušlo vtedy 1431 poddanských rodín, čo zodpovedá počtu viac ako 6000 osôb. Podľa súčasného územnosprávneho členenia najviac Slovákov v uvedenom období odišlo z terajšieho okresu Veľký Krtíš, keď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo až 63 rodín (čo bola polovica obyvateľov), Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26... altNie všetci však odchádzali za hranice stolice, mnohí sa usadili v jej južnejších častiach - na ľavej, teraz maďarskej strane Ipľa, kde v prvej polovici 18.storočia vzniklo súvislé slovenské osídlenie. Novohradská stolica sa stala v tom čase príchodom nových osadníkov najviac osídlená, ale súčasne sa stala aj kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem, a to už aj z obcí, ktoré teraz ležia na území Maďarska. Doložené stopy po nich nachádzame nielen v Békešskej, Čongrádskej a Čanádskej stolici, ale aj v Báčke, Srieme a Banáte. Žiada sa pripomenúť, že pokiaľ sa týka odchodu, či úteku slovenských obyvateľov zo severných časti Novohradskej stolice do južnej, prekvapuje to, že presúvajúci sa nevoľníci neprišli do oveľa lepších prírodných podmienok ako ich mali doma. Veď aj južná časť stolice bola a je zalesnená na východe pohorím Čerhát a na západe pohorím Beržeň s množstvom roztrúsených vrchov, ako je tomu tak aj na severnej slovenskej časti, ktorú pokrýva Krupinská planina, Javorie a Ostrôžky a tak obrábateľnej pôdy bolo rovnako málo na ľavej i pravej strane Ipľa. Na obidvoch stranách museli noví obyvatelia obcí lesnú pôdu, ktorú dostali na obrábanie najprv vyklčovať a potom zúrodniť a veľká časť z nej musela ostať na pasienky, ktoré tu boli dôležité pre chov hovädzieho dobytka a oviec. Ich odchody sa dajú vysvetliť tým, že v severných častiach bola veľká preľudnenosť a malá výmera chotárov, ktorá neumožňovala prežiť tam takému počtu obyvateľov. So skúmania príčin odchodu, či úteku od zemepánov vyplýva, že spravidla boli nútení svoje rodiny a dediny opúšťať tí najmladší a hľadať si také miesta, kde dostali od nových zemepánov primerané podmienky na osadenie a tým aj živobytie. Z ďalších príčin to bol v tom čase aj náboženský útlak, o čom svedčia niektoré zmluvy z hromadného osadzovania, kde prisťahovalcom noví majitelia zaručovali náboženskú slobodu. Aký je to paradox, keď dnes zisťujeme na obidvoch stranách historického Novohradu opak v ľudnatosti terajších obcí. Väčšina z nich sa vyľudňuje a počet ich obyvateľov takmer u všetkých v porovnaní spred pol storočia klesá na polovicu, a niekde ešte viac.

altV druhej polovici 18.storočia sa až v 37 obciach Novohradskej stolice, ležiacich teraz na maďarskom území významne ozývala slovenčina. Išlo o tieto obce: Agárd (Ősagárd),Balašské Ďarmoty (Balassagyarmat),Banka (Bánk),Bír (Bér),Bukra (Bokor),Častva (Csesztve),Kirť (Erdőkürt),Horné Peťany (Felsőpetény),Garáb, Guta (Galgaguta),Ryba (Ipolyszőg),Keseg (Keszeg),Bodoň (Kétbodony),Báďoň (Bágyon),Kišečet (Kisecset),Kutašov (Kutasó),Legínd (Legénd),Lucina (Lucfalva),Márkháza, Níža (Nézsa),Novohrad (Nógrád),Kivešd (Küvesd),Šápov (Alsósáp),Netejč (Nőtincs),Potvorec (Patvarc),Rétšág (Rétság),Šámšonház (Sámsonháza),Sanda (Szanda),Sátok (Szátok),Suchý Potok (Szúpatak),Sudice (Szügy),Terany (Terény),Veňarec (Vanyarc).

Slováci zo severných stolíc Uhorska, ale zo začiatku aj zo severu stolice sa začali usádzať v lesnatých častiach Čerhátu na viacerých miestach. V týchto malých dedinách aj na ulici dodnes počuť slovenskú vravu, ale už len z úst starších obyvateľov. Podobne ako v severnej časti, aj tu ležia obce v úzkych dolinách obklopenými vrchmi, kopcovitým reliéfom s ťažko obrábateľným terénom, vhodným najmä na pasienkarstvo. Na severovýchode terajšej Novohradskej župy, v blízkosti Šalgótarjánu, takýmito obcami sú Šámšonház (Sámsonháza) a Lucina(Lucfalva). Ležia nielen blízko seba, ale majú aj veľa spoločného už od začiatku svojej existencie. Spája ich reč, viera, zvyky, príbuzenstvo, školstvo, poloha. V obidvoch nachádzame aj rovnaké priezviská. altNa vstupnej tabuli pred obcou vidieť maďarský a slovenský názov Sámsonháza - Šámšonház, aj keď Slováci z budapeštianskeho slovenského centra ju po slovensky uvádzajú ako Šámšon, ale o tom starostka obce tvrdí, že o takto názve niet relevantného historického dokladu. Prichádzam do nej od Šalgótarjánu a hneď na jej začiatku ma upútal prírodný geologický útvar, ktorý zostal po bývalom kameňolome s horninami z rôznych historických období, ktorý je súčasťou Novohradského geoparku zapojeného do celosvetovej siete geoparkov UNESCO, nachádzajúceho sa na maďarskej a slovenskej strane. Obec vraj dostala pomenovanie podľa najstaršieho zemepána s menom Šámšon, po jeho dcére Lucii je zase pomenovaná aj neďaleká Slovákmi obývaná Lucina. Intravilán Šámšonházu sa ťahá v dlhej úzkej doline a väčšia časť poľnohospodárskej pôdy leží na svahoch. Pre jeho úzkosť boli tunajší roľníci v minulosti nútení hospodárske stavby - maštale a stodoly stavať za obcou. Prvé obytné stavby slovenských osadníkov boli z dreva a hliny, až neskôr, najmä po častých požiaroch ich stavali z pevného materiálu, predovšetkým z kameňa. Kým zo začiatku boli pokrývané slamenými šúpmi, neskôr už škridlou privážanou z Poltára. Prví slovenskí osadníci sa tu usadili koncom 17. storočia a podľa súpisu z roku 1720 vieme, že to bola kuriálna obec a podľa uvedených mien, čo sem niekoľko rokov predtým utiekli boli Slováci z Ábelovej: Ján a Michal Kúkeľ, Ján Markovič, Andrej Balčer, Ján Pálik, z Ľuboreče Tomáš Slota, z Madačky Mikuláš Tisovský z Tuhára Matej Dudáš a zo Suchého Brezova Matej Magát. Podľa všetkého väčšina z prvých osadníkov sa tu dlho nezdržala a putovala ďalej. Hneď po nich prišli ich ďalší susedia zo severu. Z Ábelovej s priezviskami Ábelovský a opäť Kúkeľ, z Opavy Petro, z Očovej Macák, z Nedelišťa Nedelický a Čeman. V ďalších súpisoch vykonaných po usadení nachádzame tu ďalšie priezviská: Baran, Boroš, Daniel, Juhás. Karlík, Kováč, Maďar, Majoroš, Molnár, Majoroš, ktoré vznikali najmä podľa vykonávaného povolania. V rámci slobodného sťahovania prišli sem aj známejšie zemianske rodiny zo Spiša a od Banskej Bystrice. Takýmito rodinami zo Spišaboli Hrabušický, Hrabuša, Spišiak a zo Zvolenskej stolice Škultétyovci, pochádzajúci z Dolnej Lehoty. Rodina jedného z nich prišla neskôr do Veľkého Krtíša, kde sa na miestnej fare narodil významný slovenský spisovateľ a národný buditeľ August Horislav Škultéty. Migrácia prvých osadníkov vzhľadom na nedostatok životného priestoru pokračovala a tak napríklad v rokoch 1780 - 1802 sa zo Šámšonházu do novozaloženého Kysáča v Báčke vysťahovalo 24 osadníkov, u ktorých poznáme aj rodné mená hláv rodín a jednotlivcov. Po klčovaní šámšonházskeho chotára sa osadníci čo tam natrvalo zostali vzmáhali aj hmotne a neskôr k sebe prijímali pomocníkov - sluhov, ktorí obyčajne pochádzali z Oravy a Liptova a okrem roľníkov žili tam aj želiari. altK tejto skupine obyvateľov od polovice 18.storočia patrili najmä rodiny s priezviskami Benedik, Blaho, Bukran, Danko, Marciga, Matúš, Považan, Pribišan, Sýkora, Vnučko, Závodský... Je zaujímavé, že vo viacerých obciach južného Novohradu nachádzame rovnaké priezvisko Bača a Pribišan (obec Pribiš na Orave), ktoré nachádzame nielen v susednej Lucine, ale aj napríklad v Mohore, ktorá nie je spomínaná v uvedenom počte 37 Slovákmi obývajúcich obciach regiónu, ale ako som si počas cesty po Novohrade prečítal na dvoch mohorských pamätníkoch padlých v prvej a druhej svetovej vojne, priezviská na nich až na malé výnimky sú slovenské: Bača, Babjak, Badal, Borda, Borko, Brna, Dinka, Doman, Fajčík, Gazdík, Glózik, Greguš, Horňák, Hudeček, Krajči, Klebnický, Kušík, Labát, Ledecký, Maršalko, Miľan, Mikuš, Michel, Nikovič, Poláček, Príbeli, Rostáš, Tóth, Urban. Dokonca aj terajší starosta tejto obce má priezvisko Pribišan. V Šámsonháze a Lucine od svojho začiatku, až na nepatrný počet katolíckych Maďarov, žili výlučne slovenskí evanjelici, ktorí už veľmi skoro po svojom príchode mali založenú evanjelickú cirkev a prvý drevený kostol so slamenou strechou, ktorý im v roku 1808 zhorel, rovnako aj niekoľko domov. Vtedy zhoreli s kostolom aj cirkevné dokumenty, vrátane matriky. Po skončení štúdia a vychovávateľskej praxi prišiel sem v roku 1809 za farára ábelovský rodák Ján Haan (1779 - 1855 B. Čaba), ktorý na základe výpovedí svojich cirkevníkov znovu napísal údaje a mená prvých osadníkov. Ján Haan bol veršovníkom a po príchode roku 1818 do Békešskej Čaby propagátor prírodných a poľnohospodárskych vied. Niektoré práce o tabaku a priadke morušovej mu vyšli tlačou. V poslednom roku pôsobenia v Šámšonhháze sa narodil jeho syn Ľudovít Jaroslav August Haan (1818 - 1891 B. Čaba), farár a historik v Békešskej Čabe. altSpomeňme pri ňom, že tu má rodový pôvod aj literát a riaditeľ prvého slovenského gymnázia v Revúcej August Horislav Škultéty (1819 V. Krtíš - 1892 Kraskovo), ktorého starý otec Ondrej, narodený v Šámšonháze, bol notárom a učiteľom v Lucine, kde sa narodil otec A. H. Škultétyho - Michal Škultéty - Lehotský (1771 Lucina - 1829 V. Krtíš) v rokoch 1817-1829 farár vo Veľkom Krtíši. V rámci evanjelickej cirkvi v Šámšonháze pôsobili viacerí významní predstavitelia. V roku 1741 prišiel sem z novohradského Polichna za farára jeden z predkov spisovateľa K. Mikszátha - Matej Mixadt, od roku 1818 tu po Jánovi Haanovi pôsobil farár a senior Ján Geduly. Počas pôsobenia farára a seniora Ján Vladára tu bol v roku 1870 postavený nový kostol a jeho kaplánom bol v roku 1874 básnik a prozaik Koloman Banšell (1850 Točnica-1887 Lučenec), ktorý sem prišiel po vychovávateľskej službe v rodine Belicayovcov v békeščabianskom Gerendáši. Významnú úlohu tu zohrali v minulosti aj slovenskí učitelia, medzi nimi Ján Valentínia Ján Plachý. Aj keď medzi obyvateľmi obce prevládali roľníci a želiari, postupne pribúdali aj remeselníci - kušnieri, tokári, murári, krajčíri... Pastieri tam boli už od začiatku osady, lebo chov hovädzieho dobytka bol tam veľmi rozšírený a v živote slovenských osadníkov zohrával dôležitú úlohu. Pochádzali tradične z Oravy a Liptova. V obci sa doteraz zachovali slovenské chotárne názvy. Podľa vyklčovaných lesov tam nachádzame Bučinu, Brezinu, Hrabinu, Háj, Rubáň, Chrastinu, Vinice... Nižšie úrodnejšie miesta nesú názvy Konopisko, Kostolisko, Močidlá, Trávnik... Po bývalých majiteľoch a služobníkoch sa ďalšie volajú Kňazove zeme, Petrova dolina, Dolanova koliba... Do polovice minulého storočia počet obyvateľov obce dosahoval takmer 800 obyvateľov. Po presťahovaní obyvateľov za prácou do miest sa ich počet stále zmenšoval, a to už iba na terajších sotva 300, zväčša starších obyvateľov. V rámci výmeny obyvateľstva sa presídlilo z obce v rokoch 1946-47 niekoľko rodín na Slovensko a usadili sa v Rimavských Janovciach. Dodnes zachovanými priezviskami tunajších Slovákov sú: Bača, Bálint, Brindzár, Bukran, Belohorec, Demen, Gudeľa, Hrabuš, Fabian, Juhás, Kazinci, Kotas Kúkeľ, Majerčík, Matúš, Pálik, Otrok, Petro, Sľúka, Spišiak, Sýkora, Škultéty, Trecka. Počas pomaďarčovania mien si niektoré rodiny zmenili slovenské priezviská na maďarské. Napríklad Krajči na Szabó, Detvan na Dombi, Turčan na Turóczi, Vnučko na Vámosi, Pálik na Pető. V roku 1890 vykázala štatistika, že v obci žije 89,2 % Slovákov a v roku 1930 zo 729 obyvateľov bolo 632 Slovákov, čiže 86,7 %. Pri ostatnom sčítaní roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 122 obyvateľov.

altaltalt

Bola prvá júlová sobota, kedy sa v neďalekej Lucine konal Deň Slovákov v Maďarsku a ja som sa rozhodol, že dopoludňajšiu časť dňa strávim a skonfrontujem svoje naštudované vedomosti a odpozorované skutočnosti o tejto obci priamo na mieste, a to aj rovno s vrchnou predstaviteľkou obce - starostkou Gyöngyi Bajnokovou Képešovou. Prichádzam autom do jednoulicovej dediny, so zástavbou popri kopcoch. Nad obcou sa vypína vysoký strmý kopec a na ňom stojí aj evanjelický kostol postavený v roku 1870. S prvou obyvateľkou, s ktorou sa stretávam a informujem sa o sídle obecného úradu a tiež domu starostky je Anna Sľúková, ktorá v strede obce v artézskej studni umýva zeleninový šalát, ako prílohu k hlavnému obedňajšiemu jedlu. Ochotne ma napráva na hľadané miesto a poskytuje mi aj niektoré iné informácie, ktoré trápili moju zvedavosť. Na ulici vidím obchod a krčmu, ktoré nesú na svojich reklamných tabuliach popri maďarskom názve aj slovenské „Sklep“ a „Hostinec“. V Novohradských obciach aj na Slovensku sa obchodu v minulosti hovorilo sklep. altO malú chvíľu ma už víta samotná starostka obce, v ktorej zisťujem spred štvrťstoročia študentku na Katedre slovakistiky Segedínskej univerzity. Keď som tam pre časopis Slovensko robil reportáž o tejto katedre, ktorej vedúcim bol práve šámšonházsky rodák Pavol Bača, terajšia starostka tam bola aj spoločne s ďalším Šámšončanom Pavlom Bukranom študentkou a v posluchárni, kde prebiehalo práve vyučovanie s lektorkou z Banskej Bystrice, som sa mal možnosť s obidvoma rozprávať a odfotografovať si ich. Kým Gyöngyi Bajnoková - Képešová po skončení štúdia pracovala ako vedúca žiackeho domova na slovenskom gymnáziu v Budapešti, Paľko Bukran nemal také šťastie v rodisku uplatniť svoje nadobudnuté vedomosti zo slovenského jazyka, lebo tieto funkcie boli v obci a na okolí obsadené. Rozhodol sa v rodisku pokračovať v rodinnej špecializácii - chovu hovädzieho dobytka. Nová starostka je aj podpredsedníčkou Slovenskej menšinovej samosprávy v Šamšonháze a dbá o to, aby sa u nich slovenský charakter obce, z ktorej vyšlo veľa osobností, zachovával. Medzi také osobnosti patria napríklad už spomínaný pedagóg Pavol Bača, dlhoročný riaditeľ Slovenského gymnázia v Budapešti, doteraz aktívny predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti a vedúci Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti Ladislav Petro, biológ Peter Krajči, terajšia sólistka Maďarskej štátnej opery Júlia Kúkeľová a ďalší. altČlenovia slovenskej samosprávy sa angažujú najmä v Klube dôchodcov, a čo je chvályhodné podporujú národnostnú škôlku. Tretina deti navštevuje základnú školu v Lucine, kde sa vyučuje aj slovenčina, ďalší chodia do Pastúchova (Pásztó) a Nagybárkányu. V rámci slovenskej samosprávy pracuje spevokol s názvom Hruštička, pre tento zbierajú a nacvičujú najstaršie zachované slovenské pesničky. Aj vo folklórnom súbore s názvom Koleso spievajú výlučne po slovensky. V obci zaviedli inde nevídanú civilnú ženskú stráž, ktorú tvorí 16 žien mladšieho a stredného veku, ktorých úlohou je v nočných hodinách dohliadať na poriadok a predchádzať vyskytujúcej kriminalite. Po nástupe za starostku obce iniciovala v jednom z najväčších domov, ktorý bol obecným úradom a v minulosti bol vlastníctvom rodiny jej matky, otvorenie turistickej ubytovne a v prízemnej časti tohto domu zriadenie obecného múzea s názvom Slovenské kuchynské múzeum. V troch zariadených miestnostiach je sústredené množstvo exponátov - predmetov, náradia a náčinia používané v minulosti v živote dedinského roľníka. Väčšina exponátov pochádza z rodinnej pozostalosti svojich rodičov a predstavujú širokú paletu ľudovej tradície, a to nielen kuchynskej, ako nesie názov múzea. Nachádzame v ňom aj nábytok, odev, obuv, staré tlače a knihy a ďalšie pomôcky a predmety, ktoré slúžili dedinskému ľudu. V obci nezabúdajú ani na spoluprácu s krajom svojich predkov, vzájomne sa už dlhšie navštevujú s Ábelovčanmi a v ostatných troch rokoch udržiavajú priateľské styky s ďalšou obcou na Slovensku - Chválovou. Vzájomné návštevy sa konajú v čase, keď obce oslavujú výročia svojho vzniku. V Šámšonháze vtedy vystupujú nielen domáce spevácke a tanečné súbory, ale vždy aj zo Slovenska, napríklad Kokavan z Kokavy a Ipeľ z Lučenca. Opúšťam jednu zo slovenských novohradských obcí, v ktorej ešte pulzuje slovenský život a kde sa jej obyvatelia snažia prostredníctvom členov slovenskej samosprávy zachraňovať duchovné a hmotné dedičstvo svojich predkov. Svedectvom je aj novozriadené kuchynské múzeum s množstvom exponátov, ktoré dokumentujú um, tvorivosť a pracovitosť ľudu, ktorý sa tu spod Tatier usadil pred tristo rokmi.

Text a foto: Ján Potran