alt : header1.swf

Wed08232017

Posledná aktualizácia03:20:56

Tri storočia Slovákov v Békešskej Čabe

bekcab01Ján Kollár pomenoval Čabu slovenskou Palestínou Z veľkodediny mesto Poznačenie ofier a cirkevných dôchodkov Ukážky z najstarších čabianskych zápisníc O Čabe zo zažltnutých slovenských novín Čabianske školstvo Povojnové presídlenie  Príspevok Jána Jančovica

V roku 2018 uplynie 300 rokov od prvého doloženého skupinového príchodu Slovákov do Békešskej oblasti, kde v roku 1718 slovenskí evanjelici založili terajšie mesto Békešská Čaba, ako prvú obec na maďarskej časti Dolnej zemi. Najskôr kráľovská komora a neskôr i sám nový majiteľ veľkej časti poľností Békešskej župy Ján Juraj Harruckern (roku 1729 povýšený na baróna a r. 1729 menovaný za hlavného župana) sa po vyhnaní Osmanov z tejto vyľudnenej a spustošenej časti Dolnej zeme rozhodol osídliť ju novými prisťahovalcami. Správcom osídľovania jeho majetku zámerne poveril evanjelického šľachtica, bekcab02pochádzajúceho z Turca: Mikuláša Thuróczyho. Žiada sa pripomenúť, že okrem slovenských sprostredkovateľov osídľovania, prví Slováci sa tu jednotlivo nachádzali už v roku 1717.

Ján Kollár pomenoval Čabu slovenskou Palestínou

Príchod prvých Slovákov do Čaby začala roku 1717 organizovať kráľovská komora, ktorej spustošené územie Békešskej stolice bolo od roku 1695 do roku 1723 jej majetkom. Bolo to rozsiahle vyľudnené územie s neobrobenou pôdou, ktoré počas osmanských vojen a okupácie spustlo. Územie Novohradu, Malohontu a Hontu (z obcí z okolia Bzovíka) bolo v tom čase opakom Dolnej zeme, lebo popri nedostatku pôdy pribudli v jeho osadách k pôvodnému obyvateľstvu noví kolonisti zo severných stolíc. Táto skutočnosť podnietila podnikavých novohradských evanjelických predákov z radov poddaných so slobodným sťahovaním, aby už roku 1717 pri nábore zaľudnenia novozakladajúcej obce ponúkli svoje služby. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka - Ďurkovje (Ďurkovič) z Hradišťa a ich súkmeňovec Jakub Valent (inak Belanka) z Čeloviec v Honte, ktorí sa v tom istom roku prihlásili v Segedíne u kráľovského komorského prefekta a podľa bekcab03historika Békešskej stolice Ľudovíta Haana (Pametnosti Békeš-čabánske od Ľudovíta Haana. Pešť, 1866) „...prosili o dovolenie, aby sa jak oni, tak aj ich ostatní evanjelickí súkmeňovci, čo za nimi prísť majú, na Čabe osadiť mohli. Bolo im dané dovolenie a aj uistenie, že bez prekážky môžu vyznávať svoje náboženstvo. S touto radostnou správou vrátili sa naši Slováci na Hornú zem a nasledujúcu jar, ako roj, tak sa hrnuli dolu slovenskí evanjelici. Kde je teraz starý mestský dom, tam vtedy ešte bola hora. Tu svoje kone vypriahli a odpočinuli si, potom im komorský zememerač vymeral pozemky“. Podľa ním zisteného pôvodu medzi prvými obyvateľmi Čaby boli z obce Hradište rodiny: Bavko, Hanko, Ozdin, Pepo, Sekerka, Tokár a podľa súpisu utečených z roku 1720 aj Martin Šiveg, Michal Ďurkove a Michal Bartík, z Mýtnej Juraj Duna a z Čeloviec rodiny: bekcab04Adamovjech, Bartók, Čelovský, Ďurkov, Opavský, Sovský a Valent. V rokoch 1717-1718 pod vedením uvedených impopulátorov prichádzajú do Čaby prví osadníci z Novohradskej, Malohontianskej a Veľkohontianskej stolice. Už v roku 1718 tu evidujú 46 novohradsko-hontianskych rodín s 230 členmi. Keď v roku 1719 dostal bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern za vojenské zásluhy 70 tisíc jutár pôdy v Békešskej stolici, začal organizovať ďalší príchod slovenských osadníkov, ktorí v menšom počte prichádzajú aj z iných stolíc. Tak ako komora, aj on evanjelickým osadníkom zaručil náboženskú slobodu. Veď nemalú mieru pri odchode či útekoch slovenských poddaných od domácich zemepánov zohrávalo aj v tom čase náboženské prenasledovanie a silnejúca rekatolizácia. A keďže pri osádzaní sa Slovákov v Békešskej oblasti majitelia sa vo svojich zmluvách zaviazali upustiť v prvých rokoch osádzania Slovákov od platenia daní a zaručiť im aj slobodné vyznávanie evanjelickej viery, prvých tridsať rokov prichádzali sem výlučne slovenskí evanjelici pochádzajúci prevažne z už uvedených stolíc. Evanjelický farár, historik Ľudovít Haan uvádza, že v roku 1717 v priestore zakladajúcej novej osady malo tam dočasné príbytky 22 maďarských osadníkov, ktorí však podľa priezvisk mohli byť už prví Slováci. Potvrdzujú bekcab05to aj súpisy útekov, kde sa v nich uvádza, že napríklad jeden z nich Juraj Fazekaš roku 1716 ušiel do Čaby z Čerenčian a podľa priezvisk aj ďalších prichádzajúcich. Túto možnosť pri viacerých maďarsky znejúcich priezviskách pripúšťajú aj autori békeščabianskej monografie (Jankovich, B. D. - Erdmann, G. Békéscsaba története első kötet a kezdetektől 1848 - 16.). V rokoch 1704-17 s konečným cieľom Čaba podľa súpisu z Novohradskej stolice ušlo 41 poddanských rodín a z nich sa 25 tam potom aj usadilo. V roku 1728 sa v obci Čaba vyskytuje 222 slovenských priezvisk a v rokoch 1837-38 3248 slovenských priezvisk. V rokoch 1748-50 sa tu začínajú v menšom počte usádzať aj katolícki Slováci pochádzajúci prevažne z Veľkohontianskej stolice, najmä z obcí Bzovík, Litava, Horný Badín, Kozí Vrbovok, Uňatín, Senohrad a Trpín. Išlo o rekatolizované dediny a tak je pravdepodobné, že niektorí prichádzajúci z tých istých dedín mohli byť s prvými usadenými evanjelikmi po 30 bekcab06rokoch aj pokrvní príbuzní.

Začiatky organizovania cirkvi a obce

V rokoch 1717-1718 medzi prichádzajúcimi evanjelickými osadníkmi sa ocitol aj kazateľ Tomáš Koníček. Ľudovít Haan píše v Pametnostiach..., že prišiel ako vyhodený farár z niektorej cirkvi, odkadiaľ pochádzali prví osadníci. Slúžil len dočasne, pokiaľ neprišiel koncom roka 1718 prvý riadny farár v osobe Jána Šuhajdu. Pre chod cirkvi mali v r. 1721 sedem ťažných volov, kravu, koňa a 20 oviec. Prichádzajúci osadníci prvé príbytky stavali tak, že najskôr pozabíjali do zeme drevené žrde, tie oplietli prútím a z vnútra a zvonka omazali blatom. Tak isto v prvom roku z prútia uplietli a blatom vymazali jeden dom, ktorý im prvých päť rokov slúžil ako kostol. Roku 1723 na mieste tohto kostola bol postavený nový z hlinených váľkov. Keď Ján Šuhajda roku 1725 odišiel, nastúpil po ňom Ján Salaj, aj ten po troch rokoch odišiel do Roštára. Obidvaja doterajší farári zanechali po sebe len čiastočné matričné zápisy. Až príchodom roku 1728 farára Samuela Buriana sa začala viesť riadna bekcab07matrika a kurátorské účty. Malý (starý) kostol začali stavať z tehál a kameňa na jar roku 1745 a ten istý rok bol na Martina vysvätený. Zmestí sa do neho 2800 veriacich. Roku 1747 sa dvadsať rodín pod vedením farára Štefana Géča (predtým farár v Turičkách) odsťahovalo do Mokrej (Apatelek) v Aradskej stolici a roku 1754 32 rodín pod vedením farára Martina Vandlíka (predtým farár v Tomášovciach) do Níreďházy v Sabolčskej stolici. V roku 1773 boli počas jeho opravy pristavené dve bočné krídla a onedlho aj veža. Druhý nový kostol, nazvaný veľkým, stojí oproti starému. Aj keď jeho základný kameň bol položený roku 1807, keď farárom bol Michal Milec, ale pre devalváciu meny a tým aj nedostatok peňažnej hotovosti sa jeho stavba spomalila a tak stavbu kostola sa podarilo s veľkými ťažkosťami dokončiť až v roku 1824, kedy bol aj bekcab08slávnostne vysvätený. Za organ sa vydalo desaťtisíc zlatých a za oltár dvanásťtisíc zlatých. Celkové náklady na stavbu tohto kostola boli päťstotisíc zlatých v zmenkách. Počas výstavby kostola farár Michal Milec roku 1815 zomrel a jeho dokončenie sa uskutočnilo za farára Ondreja Uhrina, ktorý bol miestnym rodákom. Do jeho útrob sa zmestí až šesťtisíc veriacich. Tretí čabiansky evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1861-62 v miestnej časti Vinice, nazývanej aj Jaminou. V roku 1857 mala Čaba 26 705 obyvateľov, z ktorých bolo 20 841 evanjelikov. V roku 1774 tvorili evanjelici 92 % a r. 1845 82,28 % z celkového počtu obyvateľov. Na konci roku 1865 celkový počet obyvateľov Čaby vzrástol na 30 892.

V súčinnosti s cirkvou bolo zriadené spravovanie obce. Po usadení sa v obci richtára najprv poveril zemepán, neskôr z kandidátov zemepána si každú jeseň volila spoločnosť gramotných gazdov, disponujúcich domom. Na čele obce stáli richtár, podrichtár a notár. Pri hlavnom richtárovi spolupracovali ešte zákonný richtár, vínny richtár, mlynský richtár, poručník sirôt a prísažní. Richtári mali ročný mandát a po jeho skončení sa volil nový richtár, a to dlhšie aj po získaní mestského štatútu. Podľa Haana riadnym richtárom bol roku 1727 Matúš bekcab09Libent, podľa Jankovich - Erdmanna Ondrej Kosno, rečníkom 1723 Ján Vician, 1733 Pavel Valent, 1734 Matej Vrbovský, notárom 1727-36 Ján Andreades, podľa Jankovich - Erdmanna, notármi 1721 Ondrej Kalman, 1727 Ondrej Neográdi, 1735 Štefan Peťko. Starý obecný dom bol postavený roku 1828 a nový mestský roku 1853, kde bol umiestnený mestský úrad, krajinský úrad, miestodržiteľský úrad, finančná kancelária na vykúpenie sa z urbáru, zememeračský úrad a pozemkový úrad. Mestský úrad tvorili: jeden richtár, jeden podrichtár, štrnásť prísažných, medzi nimi jeden žid, traja radní notári, jeden notársky pomocník, jeden mestský hospodár, dvaja pisári, jeden krajinský preceptor, dvaja sirotskí otcovia, jeden mestský zememerač, jeden úradník vedúci pozemkovú knihu, jeden overujúci bekcab10hmotnosť a miery, dvaja kišbírovia (podrichtári). Z neskorších farárov nemožno zabudnúť na troch Seberíniovcov. Dr. Gustáv Adolf Seberíni prišiel do Békešskej Čaby roku 1853 a stal sa popri Jánovi Haanovi druhým farárom. Keď sa roku 1857 stal seniorom, v cirkvi zaviedol finančnú, 1862 bol zvolený za superintendenta, snažil sa zachovať slovenský charakter cirkvi, 1863 zaviedol finančnú disciplínu, 1863 sa zaslúžil o založenie nižšieho gymnázia. Jeho syn Dr. Ľudovít Seberíni sa r. 1890 stal čabianskym farárom a seniorom, roku 1896 založil evanjelické kníhkupectvo, 1920 založil a začal redigovať Čabiansky kalendár a 1834 založil Evanjelický hlásnik. Jeho synom bol Dr. Gustáv Seberíni, ktorý v meste založil evanjelickú diakoniu a redigoval Evanjelický hlásnik, zomrel v tom istom roku 1941 ako jeho otec. Na pamiatku troch čabianskych osobností z rodu Seberíniovcov stojí pred budovou evanjelického gymnázia trojhranný, zo žuly umelecky stvárnený pamätník, ktorý na každej strane stvárňuje tváre týchto dolnozemských velikánov so slovenskými koreňmi.

Z veľkodediny mesto

bekcab19Do roku 1840 bola Čaba dedinou, v období rokov 1841-71 poľným mestečkom a v rokoch 1872-1918 veľkodedinou. Oficiálny štatút mesta s názvom Békešská Čaba získala až v roku 1919. Dovtedy bola považovaná za najväčšiu dedinu v Európe. A čo je pre nás najzaujímavejšie, v spomínanom období aj najväčším strediskom na svete s najvyšším počtom slovensky hovoriacich obyvateľov. Tým chcem povedať, že tu vtedy žilo viac Slovákov, ako napríklad v Bratislave, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici alebo v Prešove... V časoch, keď Ľ. Haan dokončieval svoje pamäti, vyzdvihoval veľký skok, akým sa rozvíja Čaba. Píše: „V mojom detskom veku tu človek len samé, trstinou prikryté, na ulicu siahajúcim širokým trnácom zohavené domy videl. Teraz už temer v každej ulici vidno črepom pokryté, ozdobené pekné domy. Pred tridsiatymi rokmi, okrem niekoľko cirkevných, mestských, panských a stoličných úradníkov tu tak rečený honoratior nebýval, teraz nás je toľko, že jeden druhého nepoznáme. Len sám kasínovský spolok má 150 údov. Má toto mesto bekcab12v sebe voľačo takého, čo človeka k seba vábi. Kto raz sem príde, ten viac odtiaľ neodíde, ale kúpi zem, dom a tu sa osadí. Priekopníkmi nových foriem racionálneho poľnohospodárstva boli evanjelickí farári a učitelia. Šľachtenie a pestovanie ovocných stromov začali a potom týmto fortieľom ľudí učili slovenskí pedagógovia Daniel Semian, Karol Straka, Ján Vilím a Daniel Novák. Prílev nových slovenských osadníkov aj z iných slovenských stolíc pokračoval a roku 1784 žilo už vo vtedajšej Čabe desaťtisíc Slovákov, ktorí zmluvne obrábali chotár o rozlohe 56 000 jutár. Roku 1845 sa vykúpili z poddanstva. Pri sčítaní ľudu v tomto rozrastajúcom sa meste napočítali roku 1857 - 26 705 obyvateľov, z toho 20 671 Slovákov (77,20 %). Kým sa Čaba nestala mestom, si vyslúžila epitetóny „Najväčšia dedina Európy“ a „Sion slovenských evanjelikov v Uhorsku“ a navyše Ján Kollár počas svojej cesty do Čaby a okolia ju nazval „slovenskou Palestínou“. V časoch silnejúceho pomaďarčovania a napriek štatistickej manipulácie pri sčítaní ľudu roku 1920 z celkového počtu obyvateľov Békešskej Čaby mali Slováci ešte väčšinu s počtom 24 710 (52,98 %) osôb a Maďari 21 407 (45,90 %). Ale pri prihlasovaní sa k vierovyznaniu v tom istom roku tu napočítali 29 725 evanjelikov (63,79 %) a keďže v tom čase boli v meste evanjelikmi výlučne Slováci, to potom potvrdzuje aj to, že vtedy tu žilo
tridsaťtisíc pôvodných Slovákov
. Vtedajšia Čaba sa postupne rozrástla tak, že v polovici 19. storočia žilo v nej 34 tisíc Slovákov, čo v tom čase bola mestom s najväčším počtom Slovákov v Uhorsku. Tento počet prevýšilo na samom konci tohto storočia hlavné mesto Uhorska - Budapešť, keď v ňom v roku 1900 žilo bezmála 38 tisíc Slovákov. Je zaujímavé, že jadro slovenských koreňov v Čabe, dnes už 60-tisícovom meste dodnes tvoria pôvodne prisťahovalci organizátorov J. Sekerku, J. Dunu a J. Valenta, čo prezrádzajú o nich nielen najstaršie matriky, ale aj zachované kultúrne dedičstvo (nárečie, architektúra, ľudová kultúra...). Dôležité a zaujímavé údaje z prvých rokov osídľovania predstavujú cirkevné a mestské protokoly a rovnako aj matriky. Cirkevný archivár je bývalý evanjelický farár Pavel Kováč, ktorý je vždy ochotný poskytnúť informácie a umožniť štúdium archívnych dokumentov.

bekcab20Poznačenie ofier a cirkevných dôchodkov, peniaze v hotovosti
(Prvé zápisy, prepis zo slovakizovanej češtiny)

bekcab14Ofery: Na Nový rok a na Michala - jeden rýnsky zlatý, na deň Jána Krstiteľa - 25 grošov, na deň Všetkých Svätých - 3 grajciare. K tomu jeden sud vína, z ktorého sa má na deň Všetkých Svätých podávať počas dvoch dní. Čo z úžitku tohto suda príde, to sa každý rok bude odovzdávať cirkvi. A tak už z roku 1728 dostane cirkev štrnásť rýnskych zlatých. - V mesiaci marec, roku 1730 je Boží chrám šindľom pokrytý. A to z vlastných prostriedkov a srdečnej vďačnosti úradných osôb, menovite pána richtára Eliáša Molnára a terv. bíra (rečník, orátor) Jakuba Bzovského. - V mesiaci jún, roku 1732 je Boží chrám vo vnútri vyložený pálenými tehlami a rovnako aj vybielený a ovakovaný skúsenými murármi, a to obzvlášť z usilovnosti a starostlivosti predného kostolníka, slovutneho muža Pavla Hrabovského. - 7.apríla roku 1733 - Pozitív (organ) na slávu milého pána Boha všemohúceho je z Banskej Bystrice privezený. 29. marca je nainštalovaný a postavený na svojom chrámovom mieste rukami vážneho majstra pána Melchiora Karima, orjl.machra bystrického. A to však po majstrovom zvláštnom vnuknutí Božom z usilovnosti kazateľa a srdečnej pomoci richtára Andreja Nováka, terv.bíra (rečník) Jakuba Valenta a predného kostolníka Juraja Čiernika, okrem nich aj osoba Pavla Buriana, farárovho brata, ktorý s nim do Bystrice chodil pre organ. Za ktorý sa vydalo podľa dojednania stodvadsať rýnskych zlatých. - Roku 1739 sa vydalo za opravu oltára (antependiale) osem rýnskych zlatých a rovnako za bekcab15čierne súkno osem zlatých. - Richtárom roku 1740 slovutny muž Juraj Vician, rečník Matej Farkaš. - Richtárom roku 1741 slov. muž Matej Jánoš, rečník Jakub Bzovský, kostolník Ján Kováč a J. Bielik.- Roku 1742 richtár Ondrej Daniel, rečník Jano Kešir, kostolník Jano Zeman. - Anno 1743 Judex Juraj Hrabovský, orátor Matej Farkaš. - Anno 1744 Judex Ján Boťanský, orátor Jakub Bzovský.

Farár Samuel Burian pôsobil v Čabe do roku 1744 a keď podľa Ľudovíta Haana stratil trpezlivosť, vrátil sa do Asódu, kde sa stal seniorom novohradsko-peštiansko-békešskeho bratstva. V čabianskom protokole zanechal aj tento zápis: „Hneď po mojom príchode bolo vybudované: - 29. októbra 1728 po mojom veľkom úsilí bol do čabianskej cirkvi objednaný a bekcab1630. októbra z Budína privezený a umiestnený Svätý obraz (pravdepodobne oltárny obraz). - 31. októbra pri mojom kázaní a modlení bol obraz posvätený. Zaplatilo sa zaň 121 rýnskych zlatých. - V lete toho istého roku bola z vlastného Božieho dobrodenia postavená nová fara. Pri jej stavbe najusilovnejším mužom bol slovutny muž, kostolník Jakub Bzovský so stavebníkmi Andrejom Gregorom, Andrejom Farkašom a Čiernikom. - 25. februára 1729 sa spravila veľká „Ciberňa“ a z plátna kamža za sedem zlatých. Richtár Vrbovský priniesol do kostola jeden hodvábny belasí ručník (obrus), ktorý kúpili z pokút. - 24.februára 1730 kúpilo sa železo na pečenie oblátok za štyri rýnske zlaté, šesť groší a dva grajciare.“

Prvá evanjelická matrika 1728

Prvú matriku začal písať v roku 1728 v poradí tretí riadny evanjelický farár Samuel Burian, ktorý bol predtým učiteľom v Asóde.

Prví pochovaní: 19.5. Katarína Križanová, 30.5. Ján Bene, 16.6. Matej Farkaš, 6.7. Matej Stracinský. Prví bekcab17pokrstení: 10.5. Mária, dcéra Martina Slávika a matky Heleny, 13.5 Ján, syn Gregora Geča a m.Heleny, 17.5 Ján, syn Martina Vaška a m.Doroty, 7.6. Helena, dcéra Juraja Likerca a m. Sofie, 7.6. Katarína, dcéra Juraja Mazana a m. Kataríny. Prví sobášení: Ján Pluhár - Helena Anďalová, Juraj Rakoncaj - Dorota Urbanová, Andrej Svoreň - Alžbeta Turóciová, Šimon Farkaš - vdova želiara Jána Čemerského, Pavel Šalamún - Dorota Balejová. Od začiatku vedenia matriky až do roku 1865 dlhovekých nad sto rokov je osem 101 ročných, sedem 102 ročných, osem 103 ročných, štyria 105 roční, šesť 106 ročných, dve 109 ročné. Menovite najvyšší vek života sa dožili Ján Gažo a Kata Hudecová 110, Ilona Maxinová 113, Ďuro Koncoš 115, Laurinec Kurdiš 120 a Blažej Galis 135 rokov.

Príklady testamentov a iných zápisov
(Ukážky z najstarších obecných čabianskych zápisníc Protokollum 1749-1804)

bekcab18Vyrovnanie Petra Benne za svojho syna, už v Kristu Pánu odpočívajúceho s jeho pozostalou manželkou Máriou Hudecovou, ohľadne vinice Mária Hudecová, bývalá manželka Ďura Benne, pokiaľ starí rodičia žijú a žiť budú, na vinicu žiadneho práva nebude mať. A to z toho dôvodu, že polovicu z iných vecí už do svojich rúk prijala. Ak však starí rodičia umrú, potom polovicu z tej istej vinice Jána Antovského, akože zaťovej: druhú polovicu po Ďurovi Benne bude odovzdaná pozostalej sirote. Ak však sirota umrie, potom bude patriť Jánovi Antovskému.

Sign. Csaba 11. April 1760
Judice Joanne Prisztavok, et plunitz jurassovitz
As. Bublai loci notarius

*          *          *

Contractas Provodi Luca Zsilak Confectiet Die Infraseriptis

Ja dole podpísaný dávam na známosť, že som prijal od milej manželky Doroty Toth, do spoločného môjho i jej bekcab23majetku šesťdesiat rýnskych zlatých. Tieto peniaze po mojej časnej smrti, z tohto spoločného majetku majú moji potomkovia menovanej mojej prvej manželke vrátiť. Ak by ma Pán Boh nechal na živote dlhšie ako manželku, potom sa zaväzujem, že sumu 60 zlatých vrátim jej potomkom, i tým, čo zostanú pri mne.

Sign.. Csaba 7.aug. 1768, podpísaný Lukáš Žilák
Coram me Mich. Janovsky, Peter Čičel et Samuel Šmalik

*          *          *

My dole podpísaní richtári, prísažní a prední Čabianskej obce, ako zo strany evanjelickej tak i katolíckej, zišli sme sa v dobrom počte v našom obecnom dome. Keďže cirkevné stavby, zvlášť školy sa nachádzajú v zlom stave, zobrali sme na seba, či už z jednej alebo druhej strany potrebu, a to aj z rozkazu kráľovskej jasnosti, bez rozdielu školy v dobrom stave udržiavať. Spoločne sme jednomyseľne usúdili, aby tieto naše stánky boli opravené z našej obecnej kasy a tiež z remanentie 1783 a 1784. A keď by to z tejto „remanentie“ bolo málo, tak potom na tento spôsob aj z remanentie roku 1785. Do tejto sumy treba započítať tri zlatky za každý evanjelický a rovnako aj katolícky dom. Obecným richtárom Martinovi Kubišovi a Ondrejovi Milecovi sme dali súhlas, aby splnili naše rozhodnutie o obecnom príspevku a rovnako cirkvi za počet domov evanjelikov a katolíkov splnili.

Na potvrdenie tohto rozhodnutia, podpísali sme sa tu našimi vlastnými rukami.
Csaba 20. nov.1785

Evanjelické domy celkom 1032, Katolícke domy 114, D o v e d n a 1140
Na základe tohto rozhodnutia na tento účel evanjelický kostolník Gal zaplatil 3096 rýnskych zlatých a katolícky kostolník Martin belko 342 rýnskych zlatých.
Martin Kubiš, richtár, Ondrej Milec, podrichtár, Ján Varga, Matej Hrabovský, Ondrej Kesser, Ondrej Šuch, Ján Keller, Ondrej Leško, Martin Bjelek, Peter Petrovsky, Ján Petrovsky, Ďuro Petrovsky, Maco Petrovsky, Pavel Križan, Martin Belko, Ján Ambruš.

Per Fabian Maszniti, notár
Coram Michaele Frőlichbekcab21

bekcab11O Čabe zo zažltnutých slovenských novín

Čabianski Slováci boli aktívnymi dopisovateľmi do novín Obzor a Národný hlásnik. Najviac písali o hospodárskych, národných a cirkevných problémoch. Z Čaby do Obzoru napísal 25. mája 1869 čabiansky mešťan Ján Uhrin, okrem iného, že v meste, ktoré založili roku 1717 Slováci, prevládajú novohradskí Slováci a preto podľa neho ich nárečie a zvyky sa tam doteraz dajú poznať. Uvádza, že koncom roka 1865 malo mesto 30 857 slovenských obyvateľov a patrí medzi najľudnatejšie dolnozemské mestá a mestá s najväčším počtom Slovákov v krajine. Každý rok sa tam dopestuje 350 tisíc meríc pšenice a tabak sa speňaží za 250 tisíc zlatých.

Ľudovít Haan 5. marca 1871 oboznamuje čitateľov o dobročinných spolkoch. Píše, že pri čabianskej evanjelickej cirkvi je päť pohrebných podporovní. V roku 1870 sa narodilo v evanjelickom cirkevnom zbore 1 243 detí a zomrelo 886 cirkevníkov, čím sa ich počet zvýšil o 357 a v roku 1869 sa zvýšil o 570. Za dva roky tento prírastok činí 927. - Podľa toho rastie i potreba ďalších škôl a preto chceme už tejto jari postaviť novú evanjelickú školu. Takto okrem našej vyššej meštianskej školy už budeme mať v meste 14 škôl - podčiarkol tento čabiansky farár.

Evanjelický učiteľ Ján Pravdoľub Bella roku 1895 okrem iného píše: - Potešiteľným zjavom posledných niekoľkých rokov je snaha roľníkov nášho okolia združovať sa vo väčšie či menšie spoločnosti, ktoré nadobúdajú kúpou veľkých panských komplexov. Týmto spôsobom sa bránia proti pažravým príšelcom, ktorí majú snahu v ich okolí skupovať veľké celky. Takýmto spôsobom začala sa zmáhať najprv Orošháza a Sarvaš a teraz aj Čaba. Rozsiahle panstvá prešli takto do rúk obyčajného roľníckeho ľudu. Pred niekoľkými rokmi takto Čabania kúpili erárnu pustatinu Medeš-Bodzáš, kde ihneď založili obec a slovenskú evanjelickú cirkev. A rovnako pred niekoľkými dňami kúpila obec Čaba trautmanndorfský, vyše 11 tisíc jutrový majetok za 3 milióny zlatých. Tento podelí medzi svojich obyvateľov po väčších a menších parcelách na desaťročnú splátku pri 4 % úrokoch. Pri takýchto prajných podmienkach budú si môcť i tí „slabší“ nadobudnúť 5-10 jutár dobrého poľa.

bekcab13Národný hlásnik s podtitulkom „Noviny pre slovenský ľud“ začal vydávať v roku 1868 Mikuláš Štefan Ferienčík. V čísle 3 v roku 1870 pod pseudonymom „Jeden roľník“ z Čaby píše: - Náš Národný hlásnik i tu na Čabe dobrú službu koná. Budí, kriesí a dvíha duchom už takmer od svojeti odpadnutých a maďarským živlom zasiahnutých a v národnom ohľade už ani vyznať sa neznajúcich, ináč statných Čabanov. - Na tento stav podľa neho silne pôsobí aj „magyarító pénztár“ - pomaďarčujúca sa stoličná banka. Aj jej cieľom podľa autora je, aby Čaba ako ratolesť slovenského rodostromu čím skôr uschla.

V čísle 4 z roku 1891 z Čaby A. M. zdôrazňuje, že školy sú dušou každého národa a preto chce niečo prehovoriť o čabianskych školách. - My máme tu 36 škôl rozličného vierovyznania, najviac evanjelických, žiaľ Bohu ani jedna nie je čisto slovenská. Učitelia sú síce rodom Slováci, ale srdcom až na jedného, veru nie. Keď chodili po maďarských školách, tam nabrali iného ducha a tak teraz vštepujú do srdca našich detí odrodilstvo. Zle zasadený strom nikdy nedosiahne dobrý vzrast. Už je tomu 29 rokov, čo sú v jednom evanjelickom kostole aj maďarské bohoslužby. Farár káže po maďarsky každú nedeľu, ale nemá ho kto počúvať. Veď ani nábožné knihy nemajú, ale pri tom slovenských je tu neúrekom. Naše cirkevné schôdzky viedli sa ešte pred pár rokmi len po slovensky, teraz už iba po maďarsky. A pre koho? Pre nás nie, čo sme vo väčšine, tak ak iba pre niekoľkých pánov. Naopak to ide aj v mestskom výbore. Nikto nerozumie čo sa tam mondokuje. O našej ľudovej banke nechcem radšej hovoriť. Vyhlasujú nás za Maďarov, ale my sme tu predsa len Slováci - a autor tohto článku končí veršíkom: „Boli časy boli, aj naďalej budú. Zakvitnú dni blahé slovenskému ľudu“!

Článok v čísle 10 z roku 1893 s názvom Z Dolnej zeme od autora podpísaného ako Roľník pochádza tiež z Békešskej Čaby: - S radosťou sme čítali, že na evanjelických konventoch na Horniakoch víťazia Slováci. Tak to bolo aj na dištriktuálnom konvente v Liptovskom Svätom Mikuláši. Radi by sme sa dozvedeli, že ako to bolo na konvente 29. augusta v Sarvaši, keď maďarské časopisy obviňujú našich farárov z panslavizmu. S podivením sme čítali, že orošházsky farár a krajinský poslanec J. Vereš navrhol vytvoriť v stolici osobitný maďarský békešský seniorát, pretože oni podľa neho nemôžu medzi panslávmi pokojne spolunažívať. Ďalšie maďarské noviny napísali, že je to už zbytočné, pretože na Dolnej zemi už vraj niet evanjelických Slovákov, iba niekoľkí farári udržiavajú ešte panslavizmus. Chudák, ale si vydýchol, keď jedným ťahom pera zničil všetkých Slovákov na Dolnej zemi. Ej nejde to tak ľahko, ako si tí pani myslia. My sme veru tu, žijeme a budeme žiť ako Slováci. Príďte len v nedeľu alebo vo sviatok do našich, ako si myslíte zmaďarizovaných cirkví a uvidíte, akí sú tu Maďari - napísal tento roľník a citoval z evanjelickej hymny priliehavú časť: „Hrad prepevný je Pán Boh náš, zbroj výborná i sila...Ten starý nepriateľ...“. Nuž veru márne sú vaše nádeje - ukončil svoj článok.

Z Čaby v čísle 11 v roku 1894 napísal podpísaný písmenom L., že čitateľom Hlásnika je iste známe, že na Čabe sú všetko Slováci v počte 35 tisíc a že len niektorí pomaďarčení streštenci hlásia, „že sme my vraj Maďari“. Ďalej píše, že jeden Žid Rosenthal povedal miestnemu pánovi farárovi Ľudovítovi Seberínimu v mestskom výborovom zhromaždení, že kto sa nehlási za Maďara, nie je dobrý vlastenec. - A tak hľa vidíte akých my tu máme Maďarov. Ale maďarizácia aj tu šarapatí. Mali sme tu 14 škôl, v ktorých učili obecní učitelia, ale tým to zabránili a namiesto nich dali nám sem „riadnych“ a s nimi aj maďarčinu do škôl. K tomu ešte obec otvorila ďalších päť škôl na samotách, a to čisto maďarských, ale tie zostali zväčša prázdne. A tak čo tam stratili, chceli vynahradiť v meste. Navrhli, aby sa v meste postavila nová maďarská obecná škola pre chlapcov s tým, že vraj Čabania len potom budú praví vlastenci. To sa im nepodarilo, lebo väčšina výborníkov, na čele s Ľudovítom Seberínim tento návrh odmietla. A teraz už maďaróni vreštia nielen na pána farára, ale aj na jeho dôstojného pána otca Gustáva Seberíniho, lebo vraj keby ich tu nebolo bývalo od roku 1867, už by bola celá Čaba zmaďarizovaná, čo si vraj všetok ľud žiada. A to je nehanebná lož, ako títo neprajníci farbia vo dve v noci. Čím väčšmi budú do nás dorážať, tým horlivejšie budeme v obrane svojich práv a slovenskej reči pokračovať. Dlho sme mlčali, ale teraz zostaneme si pod zástavou slovenskej vernosti“ - podčiarkol tento pisateľ.

Čabianske školstvo

Prvým evanjelickým učiteľom bol v rokoch 1717-62 Vavrinec Matheides. V roku 1798 evanjelická cirkev mala tri školy a chodilo do nich 657 žiakov, 1810 štyri školy a 860 žiakov, 1816 štyri a 1200 žiakov, 1836 šesť škôl a 1260 žiakov, 1857 11 škôl a 2480 žiakov, 1864 19 škôl a 2867 žiakov. Z týchto 19 škôl bolo jedno nižšie gymnázium so štyrmi triedami, jedna vyššia meštianska škola pre chlapcov, jeden inštitút pre staršie dievčatá, jedna elementárna maďarská, jedenásť elementárnych slovenských, dve školy na salašoch a dve opatrovne malých detí (škôlky). Podľa časopisu Dom a škola v rokoch 1885-86 pod správou evanjelickej cirkvi učilo 21 učiteľov 2633 šesť- až dvanásť ročných žiakov a 170 12-15 ročných žiakov opakovacích tried. Na takzvaných salašských školách vyučovalo 16 nediplomovaných učiteľov 837 žiakov. Spolu sa takto v rámci čabianskej evanjelickej cirkvi učilo 3640 žiakov. Rímsko-katolícká cirkev mala 5 učiteľov a 546 žiakov a na salašoch pod vedením jedného nediplomovaného učiteľa sa učilo 100 žiakov a v takzvanej opakovacej škole 30 žiakov, čo spolu činilo 676 katolíckych žiakov. Pod dozorom evanjelickej cirkvi bolo jedno štvortriedne gymnázium, v ktorom sa učilo 100 žiakov. Evanjelickí učitelia v meste boli zároveň i kantormi, ktorí vo svojom okruhu odslúžili aj pohreby a tiež podľa schváleného vokátora vykonávali aj organistov. Rímsko-katolícka cirkev mala svojho samostatného kantora - organistu, čo takto školu a učiteľov nezaťažovalo. V jedenástich štvortriednych školách, jednej trojtriednej, jednej štvortriednej a jednej šesťtriednej bola slovenská vyučovacia reč, s náležitým zreteľom na vyučovanie maďarského jazyka. V troch šesťtriednych a jednej štvor- až šesťtriednej škole sa vyučovalo po maďarsky, ale náboženstvo len po slovensky. V centre mesta bola jedna šesťtriedna škola so štyrmi učiteľmi, kde sa vyučovalo iba po maďarsky. Rovnaký pomer vo vyučovaní sa uplatňoval aj v rímsko-katolíckej cirkvi. V pravoslávnej cirkvi sa vyučovalo slovensko-maďarsky a u Židov len maďarsky. V troch šesťtriednych a jednej štvor- až šesťtriednej škole sa vyučovalo po maďarsky, ale náboženstvo len po slovensky. V centre mesta bola jedna šesťtriedna škola so štyrmi učiteľmi, kde sa vyučovalo iba po maďarsky. Rovnaký pomer vo vyučovaní sa uplatňoval aj v rímsko-katolíckej cirkvi. V pravoslávnej cirkvi sa vyučovalo slovensko-maďarsky a u Židov len maďarsky. Školský rok trval v meste 9 mesiacov, na salašoch 6 mesiacov. Ročný plat evanjelických učiteľov pri rozličných stupňoch dotovania bol 460-700 zlatých. Popri zamestnaní sa traja učitelia zaoberali správou obecnej ovocnej škôlky a dvaja včelárstvom.

bekcab22Povojnové presídlenie

Počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1946-1948 sa z okolia Békešskej Čaby presťahovalo na Slovensko celkom 11 743 a zo samotného mesta 7 408 Slovákov. Pri ostatnom sčítaní ľudu roku 2011 sa v tomto meste k slovenskej národnosti prihlásilo z celkového počtu 68 000 obyvateľov 1 881 osôb. Ako vidieť aj z tejto najnovšej štatistiky, dnešní potomkovia tunajších Slovákov - zakladateľov mesta musia svojimi aktivitami odolávať pokročilej asimilácii. V začiatkoch osádzania tunajších Slovákov, ako aj v neskorších rokoch pri udržiavaní slovenskosti zohrávali najdôležitejšiu úlohu slovenskí učitelia a farári. Z učiteľov hodno spomenúť Jána Vilíma, Jána Brezníka, Karola Straku, Jána Pravdoľuba Bellu a z farárov Samuela Tešedíka st., Jána a Ľudovíta Haana a tri generácie Seberíniovcov. Okrem svojho učiteľského a kazateľského poslania medzi svojimi krajanmi boli títo vzdelanci aj šíriteľmi kultúry a zavádzania pestovania nových plodín a ovocných stromov. Za ich pôsobenia bolo v meste zriadených viac slovenských cirkevných škôl, ktoré boli dlho zárukou udržiavania národnej identity. Neskoršie vznikom štátnych škôl maďarčina postupne nadobúdala vo výučbe prevahu, a to najmä na stredných školách. Postupom času aj cirkevné školy boli nútené popri slovenčine používať maďarský vyučovací jazyk v čoraz väčšom rozsahu. Toto všetko, ako aj oficiálna maďarská politika spôsobili, že sa číselný počet Slovákov a Maďarov v Békešskej Čabe vyrovnal a potom maďarsky hovoriaci živel nadobudol prevahu, ale treba priznať, že aj slabým odporom a poddajnosťou tunajších Slovákov. Slovenčina sa postupne strácala vo verejnej správe, v školách, v cirkevnom živote, nakoniec bola vytlačená aj z pracovísk a zúžila sa na používanie v rodinných, susedských a spoločenských stykoch. Békešská Čaba má teraz 60 000 obyvateľov (1. 1. 2015), z toho 93,8 % Maďarov, 5,9 % Slovákov, 0,6 % Nemcov, 0,4 % Rumunov, 0,4 % Rómov. Konfesionálne 24,2 % rímskokatolíkov, 20,05 % evanjelikov, 10,9 % reformovaných (kalvínov) a 30,5 % ateistov (2009).

Ján Jančovic