alt : header1.swf



Wed09182019

Posledná aktualizácia19:16:56

Aktuálny odkaz Antona Straku (1893-1944)

StrakA01Súbeh o štipendium Antona Straku / „Verný Čech“, Slovák a diplomat medzivojnového Československa v Budapešti, ktorý sa v značnej miere zaslúžil o rozvíjanie česko-slovensko-maďarských literárnych stykov a kultúrnych vzťahov. Stýkal sa prioritne s ľavicovými umelcami a intelektuálmi, ktorí boli v opozícii...

StrakA02Zugló TV: Emlékezés Anton Strakára (2013)
http://www.youtube.com/watch?v=kR8uxlyUfV4
Anton Straka emléktábla koszorúzás (2012)
http://www.youtube.com/watch?v=nU-NQEYJwBY

„Verný Čech“, Slovák
a diplomat Anton Straka

Keby sme svojím českým, slovenským alebo maďarským súčasníkom položili prieskumnú otázku, či poznajú meno nejakého významnejšieho zástupcu československej diplomacie v Maďarskom kráľovstve z obdobia medzi dvomi svetovými vojnami, akiste sa nemýlime, ak predpokladáme, že by sme nedostali nijakú odpoveď. Netreba sa nad tým ani pozastavovať. Bolo by to celkom prirodzené, lebo v tomto období československo-maďarským vzťahom ruže nekvitli. Potvrdzuje to aj fakt, že prvá Československá republika nadviazala diplomatické vzťahy s Maďarským kráľovstvom až po troch rokoch a troch mesiacoch od svojho vzniku - 6. februára 1922, a prvého československého vyslanca (veľvyslancov mali iba veľmoci) v Budapešti Vavrečku, starého otca posledného československého prezidenta StrakA03Václava Havla, akreditovali zasa až po troch rokoch.

Cesta k týmto diplomatickým krokom nebola len dlhá, ale bola najmä zložitá. Predchádzali im náročné a zdĺhavé rokovania, ktoré z oboch strán viedli jazykovo dobre pripravení znamenití politici a diplomati (za československú stranu napríklad v Budapešti dobre známy Milan Hodža). Pravda, protokolárne mantinely a najmä záujmami neústupčivo diktované postoje, sa neprekračovali ľahko. Jedno i druhé bolo pevné a vysoké aj po nadviazaní diplomatických vzťahov. Vyplývalo to predovšetkým z povahy historického a politického dedičstva: Československo bolo jedným z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska, po ktorom zostalo oklieštené Maďarské kráľovstvo na čele s regentom. Výrazne to poznačilo nielen susedstvo, ale predovšetkým zahraničnopolitické a hospodárske záujmy obidvoch stredoeurópskych štátov, ktoré sa zabezpečili na opačných póloch veľmocenských stratégií. Pri takomto stave a vývine vzájomných československo-maďarských vzťahov vonkoncom nevyznieva kuriózne, že hlavy oboch štátov sa v celom medzivojnovom období nikdy nestretli. Možno povedať, že v celom medzivojnovom období boli československo-maďarské vzťahy z viacerých zásadných dôvodov oblačné, zamračené, bez nejakých známok priateľstva. Za takýchto okolností, keď obidve strany na uzde držala vlastne tzv. maďarská karta, ktorá sa vynorila súbežne so vznikom Československej republiky, keď bezmála miliónová maďarská menšina zostala vnútri hraníc Československa, sa netreba čudovať nad tým, že v živej historickej pamäti laickej verejnosti nezostalo nijaké meno vtedajšieho vyslanca či iného diplomata. StrakA04Jedinú výnimku tvorí azda meno Antona Straku (narodil sa 13. 7. 1893 v Košiciach a zomrel za neznámych okolností roku 1944 v koncentračnom tábore Gross-Rosen), ktorý bol kultúrny atašé, čiže kultúrny pridelenec Československého vyslanectva v Budapešti od konca roku 1925 do apríla 1936. Košický rodák, vyštudovaný teológ, poľný kurát, katechét, po vystúpení z cirkvi novinár, štátny úradník mladej prvej Československej republiky a napokon diplomat. Svojou pôsobnosťou v Budapešti a aktivitou najmä od roku 1932 (za vyslanca Paliera, keď sa maďarský kultúrny večer československej kolónie konal 31. januára 1932) až do svojho odchodu na jar roku 1936 v československo-maďarských vzťahoch po prvý raz potvrdil, že tam, kde politická diplomacia nemá šancu, aby sa mohla presadiť, má čo povedať kultúrna diplomacia. Pravda, v súvekej medzinárodnej i hospodárskej situácii, ako aj vo vnútropolitickom spektre táto kultúrna aktivita takisto mala náležitý politický podtext. Ten dostal ešte väčší význam, keď si činnosť Antona Straku všimla a pravidelne začala sledovať maďarská štátna správa, ako to vyplýva z celého radu hlásení vládneho splnomocnenca Adolfa Pechánya. Práve pre Adolfa Pechánya, pôvodom Slováka z Kláštora pod Znievom, autora knihy na vtedajšej úrovni národopisu v Uhorsku A magyarországi tótok (Slováci v Uhorsku, 1913), bol Anton Straka doslova dráždivým červeným súknom. Mal na to viac dôvodov: Anton Straka bol ľavicovo zmýšľajúci a orientovaný demokrat, udržoval a nadväzoval kontakty s obdobne orientovanou maďarskou inteligenciou (stačí si prelistovať zoznam 130 účastníkov tzv. Piatkových večerov). Ďalej, čo v Pechányových očiach bolo ešte horšie, Anton Straka ako Slovák si osvojil teóriu aj prax čechoslovakizmu. Jednou z jeho diplomatických úloh bolo zjednotenie pomerne malej českej kolónie v Maďarsku s oveľa početnejšou slovenskou menšinou v Maďarsku. Inými slovami, presadzovanie vplyvu Prahy v týchto zložkách obyvateľstva na území Maďarského kráľovstva. Navyše cez ruky Antona Straku išla aj hospodárska (finančná) pomoc medzi tunajších Slovákov. (V tom čase z Československa obdobne išli peniaze aj do Rumunska a bývalej Juhoslávie, ale tie boli spolu s Československom v zoskupení Malej dohody, namierenej proti revizionistickému Maďarsku.) Pohyb týchto finančných prostriedkov sledovali aj Pechányovi ľudia najmä v župách južného Maďarska (Békeš, Čanád, Čongrád), kde sa aj po Trianone zachovalo kompaktnejšie osídlenie Slovákov. (V tomto smere vstupný, neuzavretý archívny výskum vykonal historik Dr. Štefan Tóth.) Je viac ako pravdepodobné, že ani nie tak kultúrna aktivita, ako pre maďarskú stranu neudržateľné, neskrývané šírenie československého (čechoslovakistického) vplyvu viedlo k odvolaniu a odchodu Antona Straku z diplomatického postu v Budapešti. Keby ho pražské ústredie nebolo odvolalo, Adolf Pechány by sa bol zaručene postaral o to, aby Anton Straka bol vyhlásený za neprijateľnú osobu na území Maďarska a aby stratil akreditáciu. Pravda, túto domnienku by však StrakA05bolo žiaduce podložiť ďalším výskumom predovšetkým v maďarských archívoch, ako ju naznačil Dr. Štefan Tóth zo Segedína. Inak sa príslušná odborná historická literatúra o tejto problematike zmieňuje iba okrajovo alebo vôbec nie. Podobne si zatiaľ dostatočne nevšimla a vecne neanalyzovala, aké mal vlastne Anton Straka zázemie vnútri československého diplomatického zboru. Veď po príchode do Budapešti takmer sedem rokov dal o sebe málo vedieť. Na to by sa zrejme zasa našla odpoveď v pražskom archíve MZV.

Po spoločenskom prevrate roku 1989 a najmä z podnetu 100. výročia narodenia Antona Straku roku 1993, skôr v Česku ako na Slovensku, kultúrna misia československého diplomata sa stala predmetom viacerých spomienkových, v zriedkavejších prípadoch analytických štúdií. O Antonovi Strakovi písali Hana Kindlová, Péter Rákos (Praha), Gábor G. Kemény, György Szántó, Imre Szily (Budapešť). Prvú fundovanú, doslova priekopnícku štúdiu s kultúrnohistorickým zameraním publikovala o Antonovi Strakovi v čase čiastočného československého ideového odmäku v 60. rokoch Hana Kindlová (zborník Dějiny a národy, Nakl. ČSAV, Praha 1965, s.257-268). Najnovšia knižná publikácia vznikla na podklade diplomovej práce talentovanej bohemistky Borbály Csomovej (Česká katedra Slavistického ústavu Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Pilíšskej Čabe, 2002). Pod názvom Spojuj mostem a nerozděluj klínem vyšla v dvojjazyčnom vydaní (Nakladatelství a vydavatelství Korma, Budapešť 2003, s. 144). Práca ide v stopách naznačených Hanou Kindlovou, ale je obohatená o precízny archívny prieskum (MZV v Prahe a pozostalosť A. Straku v rodinnom archíve). Podľa tohto výskumu už ťažko možno niečo nové objaviť v kultúrnej misii Antona Straku. Akiste by išlo len o niektoré detaily a nuansy. Z literárneho hľadiska nesporne nezmazateľnú stopu znamená Antológia českých a slovenských básnikov (Cseh és szlovák költők antológiája, spoločné vydanie Renaissance a vydavateľstva Eugena Prágera v Bratislave roku 1936). Kniha obsahuje 33 českých a 21 slovenských básní, pričom slovenskú časť po neúspešných pokusoch A. Straku s T. J. Gašparom a E. B. Lukáčom napokon zostavil Ján Smrek, ktorý pre pražské MZV bol poruke v redakcii časopisu Elán v Prahe. Bola to prvá česko-slovenská antológia v maďarčine. Prvá antológia čisto slovenskej poézie v maďarčine vyšla o StrakA0611 rokov skôr. Zostavil ju a preložil Štefan Krčméry pod názvom Anthologia szlovák költőkből (Academia Könyvkiadó, Bratislava 1925).

Nielen táto česko-slovenská antológia s prevahou veršov českých básnikov, ale aj Strakovo úsilie presadiť českú (hudobnú a divadelnú) kultúru sa odrazilo v tom, že do maďarského kultúrneho povedomia sa zapísal ako Čech. V tomto zmysle je emblematický verš Lőrincza Szabóa: “Kam sa podel Straka, verný Čech.“ (26 év, 1957) Súčasníci Antona Straku v dokumentárnych záznamoch zachytili známe tzv. Piatkové večery (v súkromnom byte, Amerikai út 37, prvý 25. 11. 1932 - posledný 20.11.1933). Spomedzi 130 hostí si pripomeňme aspoň predstaviteľov slovenskej kultúry, ktorí prijali pozvanie Antona Straku: Tido J. Gašpar, Hana Gregorová (manželka J. Gregora-Tajovského), Andrej Kostolný, Vlado Clementis, E.B. Lukáč, J. R. Poničan, D. Rapant). Ako vidieť, sú medzi nimi aj vtedajší príslušníci komunistickej strany, ktorá v tom čase bola v Československu legálnou parlamentnou stranou. V súvekom Maďarsku to bolo niečo neslýchané, až nehorázne. Pritom už nehovoríme o tom, že Anton Straka mal odvahu prijať aj delegáciu KSČ, ktorá prišla na súdny proces s J. Rákosim. Bez Antona Straku by neboli vznikli preklady Attilu Józsefa z Jiřího Wolkra, ktoré naposledy podrobne analyzoval bratislavský maďarský básnik a literárny kritik Arpád Tőzsér. Spoluprácu A. Straku a A. Józsefa zrejme uľahčila aj okolnosť, že obaja bývali blízo seba, za železničným násypom v budapeštianskom 14. obvode zvanom Zugló.

Nespornú výpovednú hodnotu si dodnes zachovali tlačené dobové dokumenty, ktoré vznikli na podnet Antona Straku. Jeho aktivita na poste kultúrneho pridelenca však dovoľuje vyvodiť poučenie platné aj pre súčasnú kultúrnu diplomaciu, ktorá je zavše účinnejšia ako iné zahraničnopolitické aktivity. Antonovi Strakovi trvalo takmer sedem rokov, kým si v prijímajúcom, ako sme naznačili, prinajmenšom neprívetivom hosťovskom prostredí, našiel svoje miesto ako hodnoverná hosťujúca osobnosť aspoň pre časť maďarskej kultúrnej verejnosti. Čo po ňom zostalo natrvalo, urobil vlastne za necelé štyri roky. Ukazuje sa, že kultúrna diplomacia môže otvárať priechodné dvere medzi kultúrami a národmi iba v horizonte dlhšej časovej perspektívy, navyše aj za nie práve harmonických politických vzťahov. V československých (aj slovenských) súvislostiach sa takáto prierazná pôsobnosť spája od roku 1918 iba s tromi menami vyslaných osôb, ktoré pôsobili dlhší čas v maďarskom prostredí. Popri Antonovi Strakovi je to prvý riaditeľ Československého kultúrneho strediska v Budapešti Ondrej (András) Zádor, od roku 1951 až do začiatku 60. rokov. Na účet jeho nezmazateľných zásluh hodno pripísať veľmi bohaté zastúpenie hlavne českých autorov v 19-zväzkovom Maďarskom lexikóne svetovej literatúry. A trojicu mien uzatvára sám pisateľ týchto riadkov, ktorý od roku 1990 pôsobil v Maďarsku bez pár mesiacov celých 10 rokov ako posledný československý a prvý slovenský kultúrny radca a riaditeľ Slovenského inštitútu. Kultúrna diplomacia má predsa len istú výhodu v zrozumiteľnejšom jazyku a prístupnejšom kóde, pravda, pokiaľ nimi vie príslušná osoba náležito narábať v prijímajúcom prostredí, potom ich netreba najprv šifrovať a nato dešifrovať. Cieľavedomá kultúrna diplomacia môže dosiahnuť svoj cieľ, ak v hosťujúcej krajine bezprostredne komunikuje s predstaviteľmi inteligencie prijímajúcej kultúry, ktorá vlastné poznatky a zážitky z kultúrneho obohatenia posúva ďalej tej vrstve spoluobčanov, ktorí bezprostredne nekomunikujú s hosťujúcou kultúrou, v prípade českej a najmä slovenskej kultúry aj v dôsledku historického dedičstva minulosti poznačenej rozličnými národnými mýtizujúcimi tendenciami a predsudkami. To sa Antonovi Strakovi zaiste podarilo hlavne v prvej polovici 30. rokov 20. storočia.

Isteže, je mrzuté, že roku 1993 pri príležitosti 100. výročia narodenia sa nepodarilo presadiť spomienku na Antona Straku. Po rozpade Československa v samostatnom Česku aj na Slovensku bol celý rad rozmanitých, závažných i menej závažných starostí. Mimo iného tu bol napríklad zdedený problém vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Okolo neho bolo šumu viac ako dosť. V súčasnosti sa o ňom už hovorí málo. Tým väčšmi teší, že sa nezabúda na „verného Čecha“, Slováka z Košíc, Antona Straku. Aj Dunaj tečie tak ako za čias Antona Straku, vždy zhora nadol. Keby nebodaj tiekol naopak, isto by bolo zle. To by sme tu asi neboli už ani my, Maďari, Česi a Slováci, ktorí si pripomíname Antona Straku.

Karol Wlachovský

(Skrátená písomná verzia prednášky, ktorá odznela 9. mája 2008
v konferenčnej sále Českého centra v Budapešti
na spomienkovej besede venovanej Antonovi Strakovi.)StrakAnt