alt : header1.swf

Fri07282017

Posledná aktualizácia17:38:51

Nadlak - Horlivý kňaz a národovec Ivan Bujna

sajakdu1„V Nadlaku Ivan Bujna aj s manželkou pracovali na zveľaďovaní tamojšieho evanjelického ľudu. Snažili sa dvíhať jeho náboženské povedomie, jeho kultúru, a hmotnú úroveň. Organizovali pre ľud rôzne divadelné predstavenia, kultúrne večierky, besiedky. Pomáhali ľudu radou v jeho každodenných problémoch...“

Pri sledovaní slovenských dejín sa presvedčujeme, že mnohí naši slovenskí evanjelici kňazi boli nielen dobrými duchovnými, ale aj významnými národovcami a vlastencami. Príkladov by sme mohli uviesť veľa. Stačí ak pripomenieme takých, ako boli Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Štefan Krčméry či Martin Rázus a ďalší, ale aj u nás na Dolnej zemi, napríklad prvý biskup v bývalej Juhoslávii Adam Vereš. Ale aj my sme mali, chvalabohu, tu v našom prostredí takých kňazov a národovcov či vlastencov, ako boli: Ľudovít Haan, Daniel Zajac, Ondrej Seberini, Karol Hrdlička a ďalší. Jedným z nich bol aj Ivan Bujna.

Keď som si zvolil a formuloval tému svojho príspevku v tejto podobe, teda ako úvahu o kňazovi a národovcovi Ivanovi Bujnovi, inšpiroval ma k tomu aj jeho krátky životopis, ktorý napísal jeho syn Vladimír Bujna, povolaním právnik. On v tomto životopise, ktorý napísal pri príležitosti zaznamenávania storočnice narodenia svojho otca, zvýrazňuje práve tieto dva prívlastky popri sebe horlivý kňaz a národovec. Vladimír Bujna určite najlepšie pozoroval silné prejavy národného a duchovného uvedomenia svojho otca popri jeho kňazských povinnostiach, čo sa vidí aj v konštatovaní, že „v rodičovskom dome už v útlom veku zapálil sa láskou k národu a cirkvi evanjelickej. Týmto svojim láskam zostal verný až do smrti v r. 1949. sajakdu2Vyoral krásnu brázdu na dedičnej roli národa a cirkvi“. (Bujna, Vladimír: „Kňaz a národovec Ivan Bujna k storočnici jeho narodenia.“ Bratislava 1981) Vladimír Bujna v tomto životopise ďalej pripomína skutočnosť, že jeho otec sa „narodil ako syn seniora, cirkevného spisovateľa a „otca sirôt“ Martina Bujnu...“ Teda že Ivan Bujna mal už v detstve v rodine dobré základy pre cítenie duchovných národných potrieb. Toto národovectvo a vlastenectvo si ešte upevnil, keď sa ako kaplán oženil s dcérou „Jána Valáška, pravotára na Myjave, ktorý za svoje neohrozené hájenie záujmu slovenského ľudu ako poslanec bývalého uhorského snemu bol vo väznení vo Vacove a Segedíne“. Všetko to určite vytváralo dobré podmienky pre formovanie vlastenectva Ivana Bujnu aj v jeho rodinnom zázemí, keďže, ako uvádza Vladimír Bujna „V Nadlaku Ivan Bujna aj s manželkou pracovali na zveľaďovaní tamojšieho evanjelického ľudu. Snažili sa dvíhať jeho náboženské povedomie, jeho kultúru, a hmotnú úroveň. Organizovali pre ľud rôzne divadelné predstavenia, kultúrne večierky, besiedky. Pomáhali ľudu radou v jeho každodenných problémoch. Bujnovská fara sa stala centrom nielen našich krajanov, ale bola v popredí všetkých snáh a všetkého úsilia za zveľadenie slovenskej i českej menšiny v Rumunsku.

Vladimír Bujna v citovanom životopise aj uvádza, že sa jeho otec Ivan Bujna „zaslúžil o to, že mestečko Nadlak po I. svetovej vojne pripadlo k Rumunsku, keď sa rozhodne zasadil u delimitačnej komisie a za ním išlo celé slovenské i rumunské obyvateľstvo Nadlaku“. Rumunsko ocenilo túto jeho činnosť udelením dvoch vysokých vyznamenaní „Radu rumunskej hviezdy“ a „Radu rumunskej koruny“. (Otázka „pridelenia Nadlaku“ by si zaslúžila pozornosť historikov, keďže poznáme materiály, podľa ktorých na tejto delimitácii sa podieľal aj druhý kňaz - súčasník Ivana Bujnu v kňazskom úrade - Ľudovít Boor.) Ivan Bujna sa stal čestným členom Rumunskej zemepisnej spoločnosti a dostával jej ročenky.

sajakdu3O silnom národnom cítení Ivana Bujnu napokon svedčia nielen výpovede jeho syna Vladimíra, ale aj jeho publikované diela: „Stručný nástin dejín cirkve evanjelickej a.v. v Nadlaku od roku 1853 do roku 1912“, ktorá vyšla pri zaznamenávaní storočnice položenia základného kameňa terajšieho chrámu. K tomuto dielu dodal ako prílohu „Dejepis starého i nového Nadlaku do roku 1852“ od autorov, bývalých nadlackých Daniela Zajaca Ľudovíta Haana. V druhom diele „Dejiny Slovenského ľudového kruhu v Nadlaku“ sa Ivan Bujna zaoberá vznikom a pôsobením tohto Spolku..., ako aj jeho významom pre duchovný a národný život nadlackých Slovákov. Sám Ivan Bujna bol i predsedom tohto Spolku... celých 34 rokov (od 1914 do 1948). Ivan Bujna sa v týchto dielach zameriava na minulosť, na dejiny nadlackých Slovákov i na dejiny evanjelickej cirkvi, aby aj takto duchovno národne pôsobil na svojich veriacich, aby ich oboznámil s ich koreňmi, a tak posilňoval ich slovenské národné povedomie. Ale aj my dnes mu musíme byť za tieto diela povďační.

Napokon môžeme vysloviť aj odôvodnený predpoklad, že o národnom cítení a potrebe duchovne národného pôsobenia Ivana Bujnu svedčí aj skutočnosť, že prišiel pôsobiť ako kňaz práve sem do Nadlaku, medzi dolnozemských Slovákov, kde bola takáto osobnosť vtedy aj najpotrebnejšia. Lebo si musíme uvedomiť, že sa mu naisto neodchádzalo ľahko z cirkevného zboru v Nových Sadoch (v bývalej Ašakerti), v známom dobre zriadenom čisto slovenskom zbore pri Nitre - nachádzajúcom sa práve v strede medzi jeho rodným Pukancom a Myjavou, rodiskom jeho manželky. A keďže si len predtým založil rodinu, svojím odchodom do Nadlaku musel prerušiť viaceré priame kontakty s priateľmi i väzby s príbuznými.

Toľko vari k formovaniu sa Ivana Bujnu ako národovca. Pravda, ani jeho kňazské pôsobenie nemožno oddeliť od jeho činnosti ako národovca. Naopak, ako ukážeme ďalej, obe tieto zložky sú pevne späté a jedna druhú podporujú v jeho duchovno-organizačnej činnosti, v úsilí o zveľaďovanie zborov, v snahe o budovanie slovenských škôl, ako aj v kazateľskej činnosti. Budeme to ilustrovať na materiáli Správy seniora z roku 1943/44, ktorá doteraz, bohužiaľ, nebola uverejnená. („Správa...“ vyšla v úplnosti v časopise „Dolnozemský Slovák“ v roku 2012.) O tom, že nebola uverejnená, nasvedčuje originálny list Ivana Bujnu číslo 249 / 1944 z 13/VIII.944 adresovaný Seniorálnemu konzistóriu v Nadlaku. List tu zverejňujeme v plnom znení.

sajakdu4SENIORALNE KONSISTORIUM EV.A.V. KRAJINSKEJ CIRKVI V RUMUNSKU - NADLAC

Velebný Pane Bratre!

K č 2100/944 v láskavú známosť Vám uvádzam, že som písal bratovi Šimovcovi prosiac ho poslať Biblie a Nové Zákony na seniorát do Naďlaku. Seniorát to potom rozdelí medzi cirkvami.

Na tú žiadosť vyslovenú vo Vašom dopise, aby niečo zo života ev. Slovákov v Rumunsku zaslané bolo do niektorého ev. časopisu, osmeľujem sa Vám zaslať moju sen. správu z r. 1943-1944. Jestli to možné, dajte ju uverejniť celú, jestli neni možné tak to zkráteno uverejnite.

Neviem, že kedy ju zašlem? Poštou neni hodné a preto radšej počkám, keď slovenské vyslanectvo pôjde s autom do Bratislavy. Takto je aspoň isté!

S Bratským pozdravom

Ivan Bujna, Ev. senior

Národovecká a vlastenecká činnosť I. Bujnu sa prejavila výrazne už v jeho duchovno organizačnej činnosti. Bola to predovšetkým jeho zásluha o zriadení slovenského evanjelického seniorátu v rámci biskupstva „Evangelische Landeskirche“ v Sibiu, vďaka ktorému všetci evanjelici Slováci v Rumunsku získali svoju vlastnú cirkevnú organizáciu, aj keď nejaké spolky predtým už jestvovali, ale takto sa dostali pod jednu strešnú organizáciu.

Keď čítame spomenutú správu, musíme si uvedomiť, že sa v nej hodnotia roky 1943 a 1944 a napísaná bola v polovici augusta 1944, teda v roku zúriacej krutej Druhej svetovej vojny. A všimnime si, že jej autor Ivan Bujna akoby bol nad týmito udalosťami. Nepíše o vojne, iba konštatuje: „minulosť bôľna, prítomnosť smutná a výhľad do budúcnosti tmavý“. Svedčí to o tom, že pohŕda vojnou, ale aj o jeho hlbokej viere, ktorá prekonáva všetky prekážky, a dôkladnom vykonávaní svojej povinnosti napriek hrôzam vojny. Dôležitejšie mu boli aj v tomto čase slovenské evanjelické a.v. cirkevné zbory a ich morálno-náboženský i hmotný stav, čo potvrdzuje slovami: „Ako to každoročne robievam, tak i v roku minulom ponavštevoval som všetky cirkvi z nášho nadlackého seniorátu, aby som sa osobne presvedčil, či sa vo zboroch, všetko riadne a dľa štatútov cirkve našej vykonáva a aby som videl mravno-náboženský a i hmotný stav cirkví. Aby som sa presvedčil o tom, že či sa evanjelium Kristovo, - tá moc Božia ku spaseniu každému veriacemu, - čiste a úprimne káže, a či sa sviatosti Kristove dľa Jeho ustanovenia veriacim prisluhujú, a či sa po zboroch prevádza ku duševnému povzneseniu veriacich tá vznešená práca vnútornej misie (cura pastoralis)?“. Keď čítame tieto jeho slová, cítime, ako sú ony aktuálne aj dnes, ako treba i pristupovať k duchovným povinnostiam nielen kňazom, ale i cirkevným funkcionárom.

sajakdu5Z predloženej Správy... sa jasne vidí, ako senior Ivan Bujna, vynakladal veľké úsilie na zveľaďovanie slovenských evanjelických a.v. cirkevných zborov, aby mali riadnych farárov, cirkevných funkcionárov a aby v nich cirkevný život mohutnel.. Pritom si dobre uvedomoval, že zbory cítia „ťarchu časov“. Vedel napomínať pre náboženskú ľahostajnosť, ale na druhej strane vedel aj vyzdvihnúť a pochváliť tých horlivých, aby ich dal za príklad ostatným chladnejším, hoci aj takto: „Malá to cirkvička pekne vzrástla na počte duší“ alebo „Maličký tento zbor z roka na rok lepšie sa drží“. Senior Ivan Bujna všemožne podnecoval i stavbu nových kostolov, aj pekným príkladom tých, ktorí s výstavbou začínali.

Zo spomenutej Správy... sa vidí, ako Ivanovi Bujnovi veľmi záležalo na vzraste zborov aj počtom cirkevníkov. Veľmi ho trápil pokles členov zboru pre stále klesajúcu pôrodnosť, „je to až na zaplakanie, že v tejto cirkvi následkom bezdetnosti z roka na rok duší ubúda“, preto tak úzkostlivo a varovne uvádza v Správe... štatistiky porovnávania narodených a zomretých, pokrstených detí, konfirmovaných či sobášených. Trápila ho klesajúca účasť cirkevníkov na Službách Božích, ale na druhej strane úprimne priznáva, že sa mu „vždy srdce radosťou naplní presvedčiac sa o hojnej návšteve chrámovej“. Ivan Bujna bol kritický k neporiadnej práci zborov, Podľa analyzovanej Správy... bol Ivan Bujna ako senior prísny, keď aj v jej závere konštatuje, že „je veľmi málo tých svetlých stránok a primoc tých tmavých“, ale vedel byť aj láskavý a uznanlivý v hlbokej viere v spravodlivého Pána Boha, ba vedel aj pekne pochváliť, aby povzbudil, keď v Správe...píše: „Vďaka Bohu presvedčil som sa i v roku minulom o tej pravej náboženskej horlivosti, o vernom pridržiavaní sa viery predkov a otcov našich, no poľutuj Bože a naprav - i o mnohých slabostiach a hriechoch. Tie prvé rozmnož a tie druhé odstráň milosť Božia.“ Alebo: „Všetky cirkve zadosť urobili svojím povinnostiam. Na určený čas zaslali menoslovy voličov, počty a rozpočty, správy cirkví z roku minulého, odpisy generálnych konventov a všetkým nariadeniam biskupstva zadosť urobili.“ Silnou stránkou Správy... sú dôkladné a presné štatistiky, ktoré robil akoby s úzkosťou z toho, koľkí veriaci v senioráte za jeden rok zasa ubudli.

sajakdu6Zo Správy... sa ukazuje, že Ivan Bujna sa veľmi zaujímal o slovenské školstvo v Rumunsku, a to nielen pred jeho poštátnením, ale aj po ňom. Vynakladal veľké úsilie, aby aj na štátnych školách bola riadna výučba v materinskom jazyku a aby bol dostatok slovenských učiteľov. V správe upozorňuje na potrebu vyučovania náboženstva a na úroveň slovenského spisovného jazyka. Pravda, Ivanovi Bujnovi sa vo vojnových rokoch 1943 a 1944 nie všetko podarilo. V Správe... napríklad ľutuje, že „časopis Slovenský evanjelik ešte nevyšiel“, a že ani „vydanie kalendára sa uskutočniť nemohlo“. Ale nám to aspoň potvrdzuje, že sa veľmi usiloval pôsobiť na svojich veriacich aj časopisom, písaným slovom, aby ich informoval o duchovnej činnosti aj na Slovensku.

Preto udržiaval osobné styky s takými československými inštitúciami, ako boli Československý ústav zahraničných Slovákov, Slovenská liga, Matica slovenská, ktoré mohli rumunským Slovákom v tomto smere pomáhať. Napokon práve za túto starostlivosť o ich vzdelávacie a duchovné kultúrne potreby vyslúžil si i vysoké vyznamenanie Rad bieleho leva.

Ivan Bujna bol vynikajúci kazateľ s výrazným hlasom, čo bolo priam povestné, o čom sme sa dozvedali aj od našich rodičov. Pritom nám mnoho kázní a modlitieb, ale aj príležitostných prejavov zanechal v rukopise. A ja by som pri tejto príležitosti dodal, že by bolo aktuálne a dobre, keby sme ich ešte vydali tlačou.

Záverom môžeme aj na základe analýzy Správy seniora... z ťažkých vojnových rokov 1943/44 konštatovať, že sa nám Ivan Bujna potvrdil ako veľký človek, a to práve aj pre tú spojitosť oduševneného národovca a horlivého kňaza, a tak ho právom môžeme priradiť k našim významným národným a cirkevným osobnostiam.

Dušan Saják