alt : header1.swf

Tue09262017

Posledná aktualizácia17:26:29

1946-48 - Slovenské deti z Maďarska na Slovensku

barkre01Slovenské deti z Maďarska sa dostali do rekreačných stredísk na Slovensku v rámci dobre premysleného programu, ktorý bol súčasťou oduševňujúcej kampane Československej presídľovacej komisie. Mária Benčíková Bobvošová: „Rekreácia na Slovensku ma podnietila stať sa slovenskou učiteľkou.“

V rokoch 1946-1948 takmer tisícpäťsto
našich detí sa rekreovalo na Slovensku

V povojnových rokoch 20. storočia pojmy rekreácia alebo letovanie boli veru neznáme v našich slovenských rodinách. Keby aj niektorí rodičia boli pokladali za potrebné poslať svoje deti k vode alebo do hôr na dobrý vzduch, pre nesmiernu biedu by si to neboli mohli dovoliť. Tak tomu bolo aj barkre02v rodine autora týchto riadkov. Napriek tomu však ešte v roku 1946 sa oboznámil s obsahom slova rekreácia, a to v najkonkrétnejšej forme: jeho starší brat, ktorý mal vtedy dvanásť rokov, zásluhou Československej presídľovacej komisie strávil celé štyri týždne vo Vysokých Tatrách, v detskom rekreačnom stredisku v Tatranskej Lesnej. Vrátil sa stadiaľ domov v nových šatách a v nových topánkach a rodine priniesol aj čokoládu a cukríky, čo bola vtedy neslýchaná maškrta, po ktorej sme mohli iba túžiť. Brat bol členom prvej skupiny detí chudobných slovenských rodín z Maďarska, ktoré žiadali o presídlenie sa na Slovensko. Deti tohto turnusu odcestovali do Tatier 18. apríla 1946 a k svojim rodičom sa vrátili po štyroch týždňoch. V tom roku to bola jediná, ale svojim počtom 205 detí veľká skupina.

Slovenské deti z Maďarska sa dostali do rekreačných stredísk na Slovensku v rámci dobre premysleného programu, ktorý bol súčasťou oduševňujúcej kampane Československej presídľovacej komisie. Táto prostredníctvom Slovenského ústredia starostlivosti o mládež v Bratislave umožnila najchudobnejším rodinám prihláseným sa na presídlenie, aby ich deti strávili s cieľom rekreácie a cvičenia sa v slovenskom jazyku štyri až šesť týždňov v niektorom detskom rekreačnom stredisku na Slovensku.

O rekreácii prvej, vyše dvestočlennej skupiny našich detí, informovala svojich čitateľov Sloboda, týždenník Antifašistického frontu Slovanov (20. a 21. č. 1946). Text ilustrovala aj montáž fotografií, na ktorých vidieť deti bosé, v ošúchaných šatách pred rekreáciou a počas rekreácie - ako sa učia a cvičia - už v novom odeve a obuvi. „Stovky slovenských detí barkre03narodených v Maďarsku,“ písal autor (va) v článku Tak žijú vaše deti vo Vysokých Tatrách (20. č. 1946) o prvej skupine našich rekreujúcich detí, „stovky pobledlých, vystrašených tvárí… Stovky slabých tiel, do ktorých sa mala vlievať miazga bujarého života piatich až dvanástich rokov ľudského veku. Ich slabé údy sú zabalené do handár nazvaných akýmsi - šaty. Šaty! Tak sme vás videli vtedy, keď ste si stali do skupín, pripravené na odchod do vlasti, na Slovensko - do Vysokých Tatier.“ Autor článku ďalej nadšene píše o tom, že už niekoľkodňový pobyt v rekreačnom prostredí čarovných Tatier zmenil tieto deti na nepoznanie. Potom oslovuje rodičov: „Pozrite sa dobre na obrázky! Koľkí z vás poznáte svoje dieťa? Možno, že nie mnohí. Veď sa zmenilo, barkre04zmenilo sa na nepoznanie. Tatranský vzduch, starostlivá opatera, výborná strava, nová obuv, nové šaty, čo dostalo, to všetko zmenilo zovňajšok vašej dcérky alebo syna. A až sa vám vráti - budete otvárať oči!” Autor potom nabáda rodičov, aby verili rozprávaniu svojich detí o tom, ako sa mali dobre na Slovensku a aby neverili zlomyseľným nahováračom, ktorí ich odrádzajú od presídlenia sa.

Rekreácii našich detí pripisovala Československá presídľovacia komisia mimoriadne veľký význam. Svedčí o tom aj článok Starostlivosť o naše deti v ročenke Slovenský kalendár na rok 1948, ktorú vydal Zväz Slovanov v Maďarsku. Autorka R. Čabianska podrobne píše o každom turnuse našich detí, ktoré sa rekreovali na Slovensku v r. 1947. Od nej vieme, že druhú skupinu detí barkre05našich Slovákov tvorilo iba 30 dievčat a chlapcov, ktorí boli šesť týždňov v rekreačnom stredisku v Ráztočne (pri Prievidzi) a vrátili sa domov „pekne zotavené” 30. júna 1947.

Tretia skupina bola najpočetnejšia, pozostávala z 298 detí, ktoré sa dostali 1. júla 1947 do rekreačného strediska v Čiernohorských kúpeľoch, kde strávili celý mesiac, vrátili sa domov 30. júla. Štvrtú skupinu tvorilo 30 detí, ktoré sa mohli kochať v prírodných krásach Vysokých Tatier. V rekreačnom stredisku v Tatranskej Kotline pobudli celý júl. Aj piata skupina, 48 našich detí, sa rekreovala v Tatranskej Kotline a strávila tu celý august. „Šiesta skupina detí z Maďarska cestovala do Domaníže neďaleko Považskej Bystrice v počte 69 slovenských detí dňa 13. barkre06septembra 1947,” píše autorka článku. - „Vrátili sa späť do Maďarska dňa 15. októbra 1947 celé rozradostnené a šťastné, ako sa tam dobre mali.“

Na rekreáciu na Slovensko sa v rámci siedmej skupiny prvýkrát dostali aj dorastenci - 23 dievčat a 26 chlapcov, ktorí strávili mesiac v rekreačných objektoch v Ľubietovej a na Sitne. Päťdesiatosem detí ôsmej skupiny pobudlo v Domaníže šesť týždňov a posledná skupina v roku 1947 v počte 104 detí odcestovala 17. novembra 1947 na šesť týždňov do Rožňavy. „Keď spočítame, koľko bolo v tých 9 turnusoch slovenských detí z Maďarska na rekreácii v Československu, zistíme, že ich je 909,” píše R. Čabianska.

barkre07Rekreácie našich detí pokračovali aj v roku 1948. Ihneď po novom roku 3. januára prišiel autobus zo Slovenska pre 40 detí, ktoré mali zraz v Budapešti na Veľvyslanectve ČSR na Ulici ruží, kde sídlila aj Československá presídľovacia komisia. Tieto deti autobus odviezol do Domaníže, kde strávili bezstarostných šesť týždňov. O tri dni neskôr, 6. januára, už 92 detí zo slovenských obcí Peštianskej a Novohradskej župy vyrazilo autobusmi do rekreačného strediska v Rožňave, tiež na šesť týždňov. Nasledujúci turnus tvorilo 120 detí z okolia Asódu a Nového Mesta pod Šiatrom, ktoré sa rekreovali čiastočne v Domaníži a čiastočne v Rožňave. „Pribrali na svojej telesnej váhe 2 až 5 kilogramov.” (Sloboda, 16. č., 1948). Autobusy, ktoré priviezli tieto deti domov, sa vrátili na Slovensko so 67 deťmi ďalšieho turnusu z okolia Níreďházy, ktoré sa rekreovali šesť týždňov v barkre08Rožňave a vrátili sa domov 14. mája.

Vlády obidvoch krajín sa dohodli, že 21. júna 1948 úradne zastavia výmenu obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom, čo malo, prirodzene, nepriaznivý vplyv aj na organizovanie rekreácie našich detí na Slovensku. Do organizovania ďalšieho, štvrtého turnusu sa preto zapojili aj aktivisti Zväzu Slovanov v Maďarsku. Ich návrhom bolo realizovať turnus tzv. „rodinnej rekreácie”, v rámci ktorej 100 detí zo Slovenského Komlóša a 60 z Békešskej Čaby strávilo šesť týždňov v kruhu príbuzných a známych už presídlených komlóšskych a čabianskych rodín v Horných Salibách, Galante, Dióseku a iných obciach južného Slovenska. „Všetkým sa zračila radosť na tvárach, že ich deti môžu uvidieť svoje drahé rodiny, ktorých srdce tiahlo na krásne Slovensko,” písala barkre09Sloboda (31. č., 1948) o odchode týchto detí na Slovensko. Rekreácia našich detí v materskej krajine sa definitívne skončila v októbri r. 1948, keď 38 detí z novohradských obcí strávilo mesiac v Rožňave.

V roku 1948 pobudlo štyri až šesť týždňov v rekreačných strediskách na Slovensku, resp. u presídlených príbuzných alebo známych, celkove 517 slovenských detí z Maďarska. Podľa údajov zverejnených na stránkach týždenníka Sloboda počas celého procesu presídľovania sa našich slovenských rodín Československá presídľovacia komisia umožnila rekreáciu 1476 deťom najchudobnejších slovenských rodín na Slovensku, ktoré sa malo stať ich novou vlasťou.

barkre10Redaktori Slobody pravidelne informovali svojich čitateľov o rekreácii detí z Maďarska či už z Tatranskej Kotliny, Čiernohorských kúpeľov, Ráztočnej alebo z Domaníže a Rožňavy, kde prijímali naše deti aj v zimných mesiacoch. Autori týchto reportáží boli cieľavedomí, otvorene dali najavo, čo chcú svojimi článkami dosiahnuť. „Dnes vo Vysokých Tatrách poznávajú život Slovenska deti, aby mohli s detskou úprimnosťou a pravdivo porozprávať rodičom, ako sa na Slovensku žije, ako na všetkých čakáme a ako ich máme radi,” píše (neznámy) autor článku Slovenské deti z Maďarska vo Vysokých Tatrách. (21. č., 1946). V tejto reportáži oslovená 12-ročná Anna Jamborová z Pilíšskej Čaby hovorí: „Veľmi sa mi tu páči, lebo môžem veľa rozprávať jazykom, ktorému ma naučila mama. V barkre11Maďarsku sa nemôžem rozprávať po slovensky, len maďarsky a tak sa musíme aj učiť. Nechcem sa vrátiť do Maďarska, lebo na Slovensku je dobre a ľudia tu majú všetko… Čakám už len sa svojich rodičov.“ Janko Malárik z Dágu hovorí: „Z domu sa mi ťažko odchádzalo, ale teraz už neľutujem. Keby som tu mal rodičov, zostal by som hneď na Slovensku.“ Malá Anna Lešťanská z Bíru vyznáva: „Na Slovensku je dobre, dostali sme úplne nové oblečenie. Keby som mala pri sebe rodičov, na Maďarsko by som si ani nespomenula”.

Z článkov uverejnených v Slobode sa môžeme dozvedieť aj o tom, za akých okolností žili deti našich Slovákov v detských rekreačných strediskách na Slovensku. Keďže mnohé z nich trpeli barkre12podvýživou, bolo prvoradou úlohou hostiteľov zabezpečiť pre ne obsažnú, zdravú stravu. Každé dieťa malo vlastnú posteľ (čomu doma u mnohých vôbec nebolo tak), v ktorej bol „buď matrac alebo slamník, ale vždy čisto oblečený”. Vychovávatelia i vychovávateľky sa starali o to, aby sa deti učili čistote, poriadku, spoločenskej výchove, učili sa spievať, hrať rôzne spoločenské hry, cvičiť telocvik, oboznamovali sa tam s prírodovedou i občianskou náukou. A hlavne učili sa a precvičovali si slovenský jazyk, veď išlo o osud budúcich československých štátnych občanov. Ich rekreácia bola akousi prípravou na život v nových podmienkach v novej vlasti.

barkre14Nevieme, koľko z detí, ktoré boli v rekreačných strediskách na Slovensku si tam neskôr našli spolu s rodičmi novú vlasť. Jedno je však isté, že na túto rekreáciu nezabudli počas celého svojho života. Už ani preto nie, lebo tam všetky deti dostali šaty, bielizeň i obuv, čo bolo v Maďarsku v čase nesmiernej povojnovej inflácie iba vytúženým, nedosiahnuteľným snom. Medzi tými, ktorí i dnes spomínajú na rekreáciu na Slovensku, je aj slovenská učiteľka na dôchodku Mária Benčíková Bobvošová. „Ja som sa r. 1948 zúčastnila rodinnej rekreácie na Slovensku, v rámci ktorej šesť týždňov som strávila v útulnej dedinke Trhyňa neďaleko Želiezoviec, kam sa presídlil môj strýko, otcov brat, so svojou rodinou. Dodnes si živo pamätám, že tam som jedla v povojnovom období prvú čokoládu a pila výbornú malinovku, o ktorej som doma, na Sarvaši, ani nepočula. Prešla som tu nielen barkre13telesným ale aj duševným vývinom. Moju sarvašskú slovenčinu som si obohatila o nové slová, výrazy, veď tu sme sa zhovárali iba po slovensky. Po návrate domov do Sarvaša bolo pre mňa i rodičov samozrejmé, že som nastúpila do novozaloženej slovenskej školy a po skončení ôsmej triedy som pokračovala v štúdiu na Slovenskom učiteľskom ústave J. Á. Komenského v Budapešti. Rekreácia na Slovensku ma rozhodne podnietila, aby som sa stala slovenskou učiteľkou. Na môj pobyt a na prekrásne zážitky na Slovensku spred šesť a pol desaťročí nikdy nezabudnem,“ - povedala Mária Benčíková Bobvošová s milým úsmevom na tvári.

Zoltán Bárkányi Valkán


barkre15barkre16