alt : header1.swf

Wed10182017

Posledná aktualizácia23:06:32

Patrik Šenkár: Malí ľudia s veľkou dušou

barkrom1Pri príležitosti životného jubilea a okrúhleho výročia vstupu na literárnu scénu vyšla Zoltánovi Bárkányimu Valkánovi šiesta samostatná zbierka krátkych próz. Publikácia obsahuje štrnásť pôvodných slovenských próz a dvanásť poviedok preložených do maďarčiny, ktoré vyšli v časopisoch a antológiách.

Zoltán Bárkányi Valkán: Balada o starkej / Budapešť, Croatica 2016

barkrom2Zoltán Bárkányi Valkán (*1941 Kestúc) je kmeňovým prozaikom Slovákov v Maďarsku, často publikujúci bilingválne. V jeho prózach sa celoplošne objavujú malí ľudia s veľkou dušou: pracovití, húževnatí a často pohrúžení do vlastných spomienok. Všeobecne však túžia odovzdať svoje skúsenosti mladším generáciám, veď najdôležitejšími entitami ich ľudského bytia sú práca a rodina.
V jednotlivých prózach teda starší pomáhajú mladším, napríklad starý otec vnukovi. Autor opisuje prácu vo vinohrade a túžbu starkého, aby vnuk zdedil niečo zmysluplné. V jednotlivých výpovediach starého otca sa spredmetňuje dávna história Maďarskej republiky rád, rabovačky, vraždy, násilnosti. Celkovo však z textu cítiť akýsi optimizmus, že slovenčina vie ako rodný jazyk vlastne zachrániť aj život. Spomienky a mená vyryté na pomníku padlých rodákov v prvej či druhej svetovej vojne, je veľmi dôležité zachovať v podobe oral history, rovnako si zafixovať podlhovastý sedliacky dom, ktorý čaká starších zo Sibíri a mladších z veľkomesta. Slová vďaky z úst mladého človeka znejú úprimne; stretnutie so starými rodičmi chápe ako dar osudu. Subjektívne sa barkrom3prepletá s objektívnym, dojímavé objatia s pradávnymi spomienkami na predkov, ktorí žili prácou okolo domu a na hospodárstve, pričom žatva predstavuje signifikantný znak ľudskej usilovnosti. V prózach znie, prirodzene, až komicky fakt o leňošení mladého človeka počas prvej žatvy, ktorému je na úsvite bližšia duchna ako usilovná kosba na lúke za udúšajúcej horúčavy. Prirodzený zákon dolnozemskej nížiny si však žiada riadneho ženca, ktorý sa spolupodieľa na osudnej žatevnej skúške svojho života. Starší vychovávajú mladých k statočnosti a pracovitosti, aby sa stali plnohodnotnou náhradou za prípadnú stratu rodičov v rodine. Blízkosť rozprávača k literám sa konkretizuje, keď' pri občasnej pastve husí číta knihy a vyčarúva si tajuplný svet Indiánov, Grékov a Rimanov. Na margo deja treba podotknúť, že v tomto patriarchálnom spoločenstve ľudia vždy pracujú až do úmoru, a jednako veria v lepší svet. Často nadávajú na aktuálnu politiku, na kolchozy, holohlavého vodcu a podobne, ale v zásade túžia po pokoji. Práve oni poznajú každý kameň a každú vodou vymletú koľaj na poľnej ceste. Priam sa zhovárajú so zemou, z ktorej žijú. Obklopuje ich prírodná scenéria, ktorú rozprávač opisuje pôsobivými metaforami: „Slnko na nebi sa šplhalo čoraz vyššie a vyššie a nadobúdalo zlatú farbu. Suchá horúčava nehybne visela nad zemou, klasy pšenice meravo stáli a iskrili v slnečnej žiare. Vytúžený vánok neprichádzal.” (s. 24).
barkrom4V poviedkach sa spomínané stretnutia uskutočňujú aj obojsmerne, nielen starí protagonisti si so sebou berú mladých, ale aj mladí prichádzajú za starými. Opis deväťdesiatročného chorého baníka, ktorému je už aj reč na ťarchu, je čitateľsky príťažlivý. V debate s pravnukom, ktorý sa chystá na školský výlet do Bukových hôr, neskrýva obavy, vychádzajúce z nešťastnej životnej skúsenosti. Fyzická cesta pravnuka a jeho nadšenie tvorí kontrast s psychickou cestou starého človeka do nekonečnej diaľky. Poznanie, že najkrajší je vlastný chotár, však musí dozrieť aj v mladom pokolení, ktoré všetko vidí protikladne. Mladý človek totiž okrem úcty v sebe živí aj prirodzenú túžbu vidieť ďaleké kraje. Rozprávač sa vyznačuje ambivalentnosťou, vyzdvihuje najmä potrebu ostražitosti. Vo všeobecnosti sa teda uvádzajú myšlienky a osudy starších ľudí ako trpiacich bytostí, ktorí sa, symbolicky povedané, zhora pozerajú nadol. Na čitateľa silno pôsobí opis starčeka, ktorý sa ocitá na balkóne činžiaka sám so svojou samotou. Spolunažívanie s mladými v jednom byte vytvára azda aj prirodzený generačný konflikt, neustále sa prepletajúci s výčitkami a pocitmi viny. Aluzívne túto situáciu pripomína aj jediná prozaická zbierka Slováka z Maďarska Andreja Medvegya s názvom Starý strom nepresedíš (1986). U Valkána do popredia preniká daromnosť a bezradnosť pseudopovýšeného človeka na balkóne. Starý človek, vytrhnutý so svojimi koreňmi z dediny, len nehybne hľadí na náhliacich sa ľudí pod sebou: pozerá, ale nevidí a nevníma. Rozprávač vyzdvihuje akúsi úctu voči starším, ktorú zvýrazňuje opisom podobných situácií v živote. Prízvukuje potrebu udržiavať zvyky/tradície a akúsi sebazáchovnú spolupatričnosť k blízkym. Racionálny dedinský človek (pars pro toto) „... akoby mohol odísť odtiaľto, kde pozná okrem tých najmenších každého, každý-každučký kút dediny, každý strom i chodník v chotári. Aj jeho tu poznajú. A potom, tu má pochovanú ženu, k hrobu ktorej chodí každú nedeľu po svätej omši na cinter.” (s. 34).
Životný priestor starčeka je teda biedny, vládne v ňom ticho, dusno a tma, prezentuje až oxymoronickú konfrontáciu vzťahu mesta a dediny, ale aj vlastného vnútra a potreby poúčať mladých. Rozprávač vyzdvihuje fakt, že v ničotnom prostredí rovnakých domov bez dvorov, záhrad, pivníc či domácich zvierat niet ničoho okrem hluku, smradu, dymu a prachu. Starý človek vníma svoju situáciu ako neúprosnú, bezútešnú a nezvratnú, odkiaľ niet úniku, len vo fantázii. Veď jednoduchého človeka „... o všeličo možno obrat, o dom, o rodisko, slovom, o všeličo, ale o to, o čom sa mu sníva, nikdy... a vonkoncom nie o spomienky. Tie žijú v človeku, tie ho neopustia ani vtedy, keby sa ich chcel zbaviť, ale sprevádzajú ho po celý život...” (s. 40). Viacerým starším ľuďom sa vynára symbolická otázka: kto zdvihne motyku, keď si mladí ľudia predstavujú život od gruntu barkrom5celkom ináč? Neviazaná zábava a záhaľka principiálne stoja na druhom brehu oproti povinnostiam a racionálnemu bytiu. Za vzor sa kladú silné a pracovité ženy schopné kŕmiť a opatrovať zvieratá, vykonávať domáce práce, okopávať vinohrad a starať sa o rodinu.
Rozprávač opisuje aj organizáciu prvých roľníckych družstiev, hlášky agitátorov a prácu na spoločnom pozemku. Tieto pasáže sú jasným príkladom ťažkých rokov minulosti na dolnozemskom vidieku. Starí ľudia sa však zmierujú nielen so svojím životom, ale aj s vedomím, že ich svet aj s niekdajším spôsobom žitia odchádza do zabudnutia. Často upúšťajú od vlastných zásad a píšu list márnotratnému synovi, ktorého nevideli dvadsať rokov. Pozvanie takéhoto potomka - prvogeneračného intelektuála - ktorý sa zo zištných dôvodov niekoľko dekád hnevá na svojich rodičov/sedliakov, čitateľov chytá za srdce. Otcove vety synovi, omnoho úprimnejšie ako vyslovené myšlienky, dokazujú síce skostnatenú, ale vo vnútri vrúcnu povahu drinou umoreného človeka. Veci sa totiž nemôžu po uplynutí dlhého obdobia posudzovať rovnako. Práve táto skutočnosť je životným údelom družstevného dôchodcu, ktorý vysedáva v tme a v kútiku duše lačnie po hrejivom ľudskom objatí. Nikto sa oňho nezaujíma, mladí utekajú z domu, rovesníci pomreli a teplé ľudské slová sú v nedohľadne.
Autor opisuje nepretržitý zhon robotníkov/novodobých koní a beznádejný nedostatok času, nikdy nevyslovené slová a nepoznané myšlienky, ktoré zatemňujú priestor žitia a bytia. Duša prahne; nemota a mlčanie ochudobňujú človeka, ktorý v tomto veku už počuje azda iba kuvika - vtáka smrti, autorom často používaného symbolu. Rozlúčky sú teda dočasné i konečné, vždy však trpké. Naznačuje to aj príbeh o novodobom kapitalizme, kde sa novopečený vedúci s ľahostajným výrazom na tvári lúči s baníkom vyčerpaným po štyridsiatich dvoch rokoch tvrdej hrdlačiny, ktorý odchádza do dôchodku. Symbolické útočisko nenachádza vo svete ľudí, ale v tieni dolnozemských agátov, kde vládne iné ticho ako v kancelárii - nie trápne a rozpačité, ale pokojné a mierumilovné. Na mieste uvoľňujúcom spomienky ako nevypovedané básne, ktoré rozviažu duši jazyk v samote žírneho poľa. V húštine týchto reminiscencií sa objavujú aj tragikomické príhody o vynútenej zmene priezviska, napríklad z Trnku sa stáva Tárnoky, nakoniec je však dôležité, aby si človek aj v takejto situácii a v tomto veku zachoval statočnosť a duševný pokoj. Priam symbolicky vyznieva, že baník zanechal v agátovom lese dar, ktorý dostal od svojho materského podniku. Je totiž žiaduce ísť celý barkrom6život rovnou cestou a nikdy sa neobracať dozadu, dokonca ani v prípade, keď človeka majú za blázna.
Zaujímavá je aj poviedka o obecnom bláznovi, z ktorého sa po smrti vykľuje pozoruhodný maliar. Jeho parciálne životné osudy autor opisuje dynamicky s patričnými až dramatickými fígľami. Popri nich vykresľuje unanimistickú dušu dediny ako celok jednotlivcov, ich správanie, klebetnosť až lakomosť. Komicky pôsobí fakt, že tajomný muž v lese namaľoval každého dedinčana s nejakou telesnou chybou, ktorá ho vlastne vystihuje ako zrkadlo sebapoznania. Človek totiž k sebe často pristupuje idealistický a k ostatným až prehnane kriticky, čo súvisí aj so stratou autority starších. Autor opisuje mladého muža, ktorý sa rozhodne oženiť v rozpore s tradíciami a túžbou vlastného otca. Patriarchálnosť kontrastuje s modernosťou, pričom výpovede v nárečí narážajú na spisovné výroky. Žena len sekunduje a stará sa o dobré meno vlastnej rodiny, musí dbať o gazdovstvo a často variť dobrý kurací paprikáš. Vychádzajúc z literárnej premisy, že deň po dlhom daždi býva voňavý, aj prudká rodinná búrka sa môže utíšiť a dobre skončiť, čo jasne vyplýva z textu.
Ako dobre vieme, tretím domovom starých ľudí neraz býva nemocnica, kde sa opäť stretávajú s tichom a akousi žbrndou, v ktorej sa dá iba rýpať. Autor sa však aj v tomto prípade vyslovuje pozitívne, verí, že sa všetko na dobré obráti. Tragikomicky vyznieva skutočnosť, že rodina sa pripravuje na najhoršie a šetrí na pohreb starčeka, ktorému víria v hlave dômyselné, i keď často nerealizovateľné myšlienky. Ručný zber orechov zo spodných haluzí naznačuje, že starec túži po zmysluplnej činnosti a chce ukázať svetu, že je ešte na niečo súci. Sily ho však postupne opúšťajú, prichádza nevoľnosť, nevládnosť a zúfalstvo. Sivá nemocnica sa kontaminuje zelenou farbou vinohradu, ku ktorému sa v myšlienkach vracia. Treba ísť ďalej so zníženou frekvenciou. Práca bez oddychu v minulosti vyúsťuje do tvorivej samoty v dedinskom dome.
Autor opisuje aj akýsi rozkol matky s dcérou z dôvodu presídlenia, pertraktuje dierézu histórie do osudov jednoduchých dolnozemských ľudí. Presídľovacia komisia, ktorá len sľubovala a zavádzala rečami o zasľúbenej zemi, je fatamorgánou, zracionalizovanou myšlienkou súdobých obyvateľov Dolnej zeme. „Kto to kedy slýchal, že človek si rozmyslí a jednoducho si sadne do majetku iných, ktorých v živote nevidel?... A čo je to za spravodlivosť že ak chcem, za nič môžem dostať dom, rolu, vinohrad, nástroje a bohvie čo ešte? Veď za to všetko sa iný mordoval, to všetko je ovocím krvi, potu, mozolí iného...” (s. 99). Napriek ponuke práce, živobytia, ale najmä školy, teda vzdelania v slovenčine ostáva dolnozemský človek ostražitým realistom: „Tak, a ty si myslíš, že tam, v tej zasľúbenej zemi, vás každý bude čakať s otvorenou náručou? Veď tam vás budú nenávidieť ako prašivých psov, ako zlodejovi Vy idete rabovať, vy si sadnete do majetku iných, do gazdovstiev, do ktorých, vás nič. Budú vás opľúvať, budú vami opovrhovať ako nejakou háveďou. Ver mi, v očiach tamojších gazdov budete jednoducho iba nežiaducimi votrelcami.” (s. barkrom7100). Ako kontamináciu autor uvádza do myšlienok aj idealistické výroky o novej budúcnosti. Napokon práca ostáva všade prácou a nie každého zviera smútok za stratou domoviny, najmä keď spomienky zošedivejú ako vlasy starenky, odsúdenej na nečinnosť.
Všetko však musí pokračovať ďalej, bez ohľadu na dočasný pobyt v nemocnici symbolizujúcej určitú prestávku. Treba počúvnuť hlasy srdca, čo sa dozaista týka starých a možno aj mladých protagonistov v jednotlivých prózach tejto zbierky. Zoltán Bárkányi Valkán obohacuje svoju prózu nárečovými, respektívne nespisovnými výrazmi (apo, bútoriť, čuješ, dílíš, dovčilka, gustiózny, hegať sa, het, hurky, chabina, idzte, kišbíró, klasa, kormáň, labzuvať, merkuvať, nafrištukovať sa, najlepšéj, onezdravel, pôjdete, sellákoch, šestéj, upékla, vácej, všakovaký, zaft...). A na záver sa žiada zdôrazniť, že bez širokospektrálnych srdcových oziev by literárna tvorba nemala žiaden zmysel.

Patrik Šenkár
(Časopis Romboid, 1-2 / 2017)

Ilustrácie: Bernadett Bárkányi Lakatos, Ján Mušto a Ondrej Lukoviczky