Cs06042020

Posledná aktualizáciaCs, 04 jún. 2020 7am

Plodný dolnozemský básnik a učiteľ

zellol01
zellol02
zellol03
zellol04
zellol05
zellol06
zellol07
zellol08
„Jediný národovec na ohromných pustatinách od Pešti po Báčku“ Ľudovít Žello (1809-1873) myšlienkovo i formálne nadviazal na poéziu Jána Kollára. Vydal lyrickú zbierku Básně, v almanachoch Zora, Lipa a v čsp. Orol, Květy, Pešťbudínske vedomosti a i. uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne. - Pád Miliducha

Koncom minulého roka uplynulo 140 rokov od smrti dolnozemského básnika, učiteľa a národovca Ľudovíta Žella. Narodil sa 7. augusta 1809 v Banskej Bystrici. Pochádzal z rodiny pekárskeho majstra Bohumila Žella a matky Terézii Zuzany, rodenej Baderová. Prvý širší životopis priniesol o ňom v roku 1864 obrázkový časopis pre zábavu a poučenie Sokol, ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. V tomto článku z 30. januára 1864 píše, že Žello elementárnu školu navštevoval v rodisku a učili ho viacerí učitelia. Začínal u Fabríciho, ktorý nepostrehol, že chlapec má slabý zrak a nespravodlivo ho fyzicky trestal a to tak, že Ľudovít nechcel viac chodiť do školy. Keď ho však dali do školy k Adamimu, hneď ožil a dostal aj chuť do učenia. Nakoniec ho ešte v rodisku učili Theil a Kubány.

Otec Ľudovíta Žellu Bohumil popri pekárstve sa dal aj na obchodovanie s obilím, čo úzko súviselo s týmto remeslom. Na začiatku jeho podnikania sa mu darilo, ale keď v rokoch 1816-17 sa mu prestalo dariť, rozhodol sa presťahovať do Pešti, kam neskôr za ním prišla aj manželka s jediným synom, ktorého mali - Ľudovítom. Keď sa rodičia prihlásili roku 1821 v evanjelickom cirkevnom zbore v Pešti u Jána Kollára, ten si hneď so súhlasom rodičov Ľudovíta ponechal na školskú výchovu, a tiež ako svojho pomocníka plné tri roky. Vtedy bol ešte Ján Kollár farárom v spoločnom slovensko-nemeckom cirkevnom zbore a z toho dôvodu aj jeho knižnica bola bohatá na nemecké knihy. Akosi z profesionálnej slepoty si Ján Kollár nevšímal, že Ľudovít je syn slovenských rodičov a akosi pozabudol, že tomuto slovenskému žiakovi by sa žiadalo venovať aj z tejto stránky. Keďže Kollár mu v tomto smere nevenoval pozornosť, chlapec sa sám začal hrabať v jeho bohatej knižnici plnej nemeckých kníh. Aj keď pri svojom príchode do Pešti po nemecky veľa nerozumel, počas trojročného pobytu u Kollára postupne natrafil aj na zaujímavé detské knihy. Prvou takouto bola kniha s názvom Rittergeschichte, ktorá ho veľmi zaujala, postupne ďalšie a tak to pokračovalo, až sa nakoniec čítaním takmer úplne ponemčil.

Počas edukácie u Jána Kollára sa mladému Žellovi stala aj takáto príhoda. Od jedného peštianskeho kožušníka dostal odkaz, že otec, dlhšie sa pracovne zdržiavajúci v Dindiši (Gyöngyös), poslal po svojom majstrovi pre syna balík šiat. Ľudko sa vybral pre tento balík cez tri veľké ulice a keď sa v podvečer vracal domov, na jednej z ulíc vypukol veľký požiar, počas ktorého vznikla na uliciach veľká trma-vrma a v týchto zmätkoch sa mladík rozhodol radšej prenocovať u matky. Keď sa ráno vrátil na faru, najprv našiel na zemi zablatenú obuv a mokré šaty a nakoniec svojho principála ležať zničeného vo svojej spálni. Ján Kollár sa v ten večer zúčastnil ako záchranca vzniknutého nebezpečného požiaru a hasičom vypomáhal ako nosič vody. To ho tak vyčerpalo, že si privodil chorobu. Vtedy ho Ľudovít svedomito opatroval a najlepším liekom mu vraj bola lyžička tokajčiny, ktorú mu Ľudko starostlivo podával. Je o tom aj zmienka v Slávy dcére.

V Pešti sa Ľudovít Žello okrem nemčiny zdokonalil aj v speve. Dobre pripravený sa v roku 1825 prihlásil na evanjelické lýceum do Bratislavy. Aj keď sa počas tohto štúdia zoznámil s mnohými Slovákmi, nemčina mu išla vždy lepšie a aj z toho dôvodu svoje prvé básnické pokusy začínali v nemčine. Po štyroch rokoch roku 1829 sa z Bratislavy vrátil domov do Pešti. Rodičia boli v núdzi a aby im v ťažkom položení pomohol, prijal miesto pomocného učiteľa v neďalekej Slovákmi obývanej Čiktarči (teraz Veľká Tarča). Ako učiteľ tu vo svojej zanedbanej materčine musel deti učiť po slovensky, verše na pohrebných rozlúčkach a tiež kázne vybavovať len po slovensky. V tomto smere mu veľmi pomáhali slovenskí farári zo susednej Cinkoty Ján Šalamún Petian a Jakubovič.

Po roku sa chcel Ľudovít Žello vrátiť do Bratislavy, ale práve v Slovákmi a Nemcami osídlenom Kerestúre (Rákoskeresztúr) zomrel slovensko-nemecký učiteľ a na jeho miesto cirkevníci pozvali Ľudovíta Žellu. Aj tu bol nútený stále sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pritom nemčinu stále obľuboval. Obrat u neho nastal až v roku 1832, keď Jánovi Kollárovi vyšla Slávy dcéra a tento autor a bývalý učiteľ a vychovávateľ mu ju v Pešti venoval. S veľkým entuziazmom ju začal čítať - aj keď jej úplne nerozumel, nemal dovtedy pokoja, kým sa k nej krvopotne neprepracoval a neosvojil si ju. V nej nakoniec spoznal krásu a rozmanitosť svojej materčiny a stal sa horlivým Slovákom. Prišiel na chuť svojmu materinskému jazyku, od ktorého sa už nikdy neodvrátil. Z počiatku začal iba prekladať nemecké básne do slovenčiny. Neskôr začal sám veršovať pôvodné slovenské básne, ktoré pričinením peštianskeho slovenského učiteľa Jána Kadavého vyšli aj tlačou. Už predtým mu v roku 1840 vyšli v češtine prvé básne, ktoré uverejnil v almanachu Zora (Slávy dcéra a starožitnosti) a v Květoch (On i ona). V roku 1842 vydal nákladom J. Kadavého zbierku Básně, obsahujúcu časomerné i prízvučné lyrické verše ospevujúcu slávnu minulosť a veľkú budúcnosť slovanstva v duchu kollárovskej ideovej koncepcie. V roku 1843 napísal po česky epos „Pád Miliducha“ o histórii života polabských Slovanov, v ktorom zdôraznil potrebu jednoty slovanských národov.

V roku 1934 pozvali Ľudovíta Žella za slovenského učiteľa starších žiakov do Malého Kereša (Kiskörös). Ešte predtým sa oženil s vdovou čiktarčianskeho učiteľa Juraja Salaia Katarínou, rodenou Kelichovou, s ktorou sedem a pol roka žil v Malom Kereši bez svojich detí. Keď umrela, oženil sa druhýkrát a za manželku si zobral rodáčku z Banskej Bystrice Teréziu Bindlebenovú, s ktorou mal 12 detí (v roku 1864 žilo z nich iba päť). Z nich potom syn Ľudovít bol učiteľom v Peterke (Péteri), Malom Kereši (1867-1875) a stadiaľ odišiel do Cinkoty.

Po odchode Jána Kollára a Jána Kadavého z Pešti, stal sa Žello v oblasti Kiškunska osamelým národne uvedomelým Slovákom a len jeho pastorok Bedrich Salai, Štúrov žiak mu bol povzbudením. Ožil však v roku 1854, keď sa Viliam Paulíny-Tóth stal prvým župným komisárom v neďalekom Kečkeméte. Ten počas služobných ciest do Malého Kereša nikdy nevynechal návštevu Žella a Salaia a spolu s nimi, a to často v ich viniciach a chyžkách, zotrval v plodných dialógoch a zábave, počas ktorých vždy odzneli Žellove verše a slovenské pesničky. Je až obdivuhodné, aký prerod nastal rokmi u Ľudovíta Žella v prospech slovenčiny. Na Dolnej zemi stal sa výborným učiteľom - metodikom slovenského jazyka, o čom písali aj viedenské Slovenské noviny: „Na Kiškéreši slyšeli sme od známeho rodomila a učiteľa zásluhami proslulého veterána p. Žellu vyborné od všech schválené pojednávaní a spůsobu nímž dítky snadno a skoro k čítaní přivesti možno...“. Časopis Priateľ školy a literatúry roku 1860 zase o ňom napísal: „Vysokoučený pán Ľ. Žello, jediný národovec v Kereši, ako i na celých ohromných pustatinách od Pešti po Báčku, je známy na Slovensku ako básnik...“

Ľudovít Žello prispieval do časopisov Sokol, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Zora, Květy, Lipa. Epos Pad Miliducha, ktorý napísal v roku 1843 a dal posúdiť Jánovi Kadavému, celé desaťročie - a to aj v dôsledku nasledujúcich revolučných rokov - ako by bol zabudnutý. Po rokoch ho prepísal do štúrovskej spisovnej slovenčiny a uverejnil roku 1862 v Almanachu Lipa. V epickej skladbe Rastislav, ktorej časť vyšla v časopise Orol, spracoval podobnú tematiku s Hollého eposom Svatopluk. Začiatkom 70-tych rokov uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne, v ktorých povzbudzoval k národnej a kultúrnej aktivite a k spolupráci, odsudzoval odrodilstvo, zažialil si aj nad smrťou Andreja Sládkoviča. Za jeho báseň Päsť oproti pästi, ktorá posmrtne vyšla v Orle, bol A. Truchlý ako redaktor za jej publikovanie uhorskými úradmi súdne stíhaný. Okrem básnickej tvorby sa Ľudovít Žello venoval numizmatike a disponoval jej veľkou zbierkou.

Učiteľa, básnika a slovenského národovca si okrem popredných slovenských národovcov v celej monarchii vážili aj v Pešti žijúci Slovania. Pešťbudinské vedomosti č. 1 z roku 1862 priniesli správu: Náčelníci Slovanov pešťbudinských poctili slávneho pôvodcu básne Pád Miliducha, pána Ľudovíta Žella, k novému roku za jeho výtečnú prácu prípisom vďačnosti a uznanlivosti spolu aj so strieborným - primeranými rusko-slovenskými nápismi opatreným pokálom „Slávme slavnu slavu Slavov slavnych“. Dopisovateľ Národných novín zo susednej Slovákmi obývanej Dunaeďházy rok po jeho smrti roku 1874 zase napísal: „Slávme slávu Slávov slávnych - táto výpoveď mi prichodí na um, keď pozriem na Malo-Kerešskú stranu, kde zemské zvleky nášho obľúbeného básnika Ľ. Žellu drnejú. Ja verím, že snáď vďačná cirkev, ktorej nebohý oslávenec úplných 39 rokov ako učiteľ verne slúžil, postará sa o slušný náhrobok pre milého vychovávateľa svojej mládeži...“ a v ďalšom texte si kladie otázku, či sa aj medzi nimi nenájde oduševnenie pre takýto popud a navrhuje, aby redakcia Orla zaviedla zbierku na postavenie náhrobníka na nezabudnuteľného Ľ. Žellu. Dopisovateľ Emil Podhradský sám ponúka na tento účel 1 zlatku r.č. a píše, že na okolitých obciach „našinci“ už pomýšľajú na zavedenie rozsiahlych zbierok.

Dolnozemský básnik, učiteľ a národný buditeľ zložil svoje kosti 21. 11. 1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života. Natíska sa preto otázka: Ktovie ako to s jeho hrobom na malokerešskom cintoríne vyzerá a či vôbec tam ešte existuje? Pravdepodobne sa už v tom čase začínajúcej maďarizácie v Malom Kereši návrhy Emila Podhradského nenaplnili. Veď práve na cintoríne v Malom Kereši počas mojej návštevy v roku 2006 nevyzeral najlepšie ani hrob spisovateľa, jazykovedca, novinára, učiteľa a dlhoročného malokerešského evanjelického farára Štefana Leška (1757 Vrbovce - 1818 Malý Kereš). Ako sa ukázalo a naďalej ukazuje, že ani zdecimovaným „našincom“, ani cirkvi, ktorej uvedení velikáni dlhé roky slúžili, si nectia ich život a dielo, ktoré tam v minulosti vytvorili.

Ján Jančovic

Ľudovít Žello: Pád Miliducha
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1199/Zello_Pad-Miliducha/1